Reklama
Reklama

Rodion J. Malinovskij, maršal ZSSR 2.

Počet zobrazení: 2237

Smer – oslobodzovanie Ukrajiny

Na začiatku februára 1943 bol R. J. Malinovskij ustanovený za veliteľa znovu vytvoreného Južného frontu. Už 14. februára vojská frontu oslobodili Rostov na Done. Dva dni potom bol povýšený do hodnosti generálplukovníka.

rodion_malinovsky_1.jpgRodion Jakovlevič Malinovskij.
Foto: Wikipedia.org


Rodion J. Malinovskij, maršal ZSSR 1.
 

V marci 1943 po tom, ako utíchli boje vo východnom Donbase, bol R. J. Malinovskij vymenovaný za veliteľa Juhozápadného frontu. Za boje pri oslobodzovaní Donbasu bol vyznamenaný radom Kutuzova 1. stupňa. V apríli ho znovu povýšili – do hodnosti generála armády. Nebudeme sa rozpisovať, ktoré operácie front uskutočnil a uvedieme, že v októbri sa dostal v rámci Záporožskej operácie (10. – 14. októbra 1943) na Dneper. Rýchly postup vojsk zabránil úplnému zničeniu Dneperskej vodnej elektrárne V. I. Lenina (DneproGES, ktorá bola v čase svojho spustenia v roku 1932 najväčšou vodnou elektrárňou v Európe a ešte stále je najväčšou na Ukrajine). V operácii sa rozdrvilo aj melitopoľské zoskupenie nacistov, čo zabránilo suchozemskému prístupu k ich vojskám na Kryme. Za 8 mesiacov postúpil front o viac ako 300 kilometrov na západ.

Zvláštnosťou Záporožskej operácie, ktorá vošla do vojenských dejín, bol dovtedy najväčší nočný útok, ktorý sa uskutočnil 13. októbra. Zúčastnili sa na ňom 3 armády a dva zbory s 270 tankmi a 48 samohybnými delami. Akcia ukázala schopnosti R. J. Malinovského používať tvorivé, neštandardné riešenia bojových situácií, ktoré šokovali nepriateľa vynaliezavosťou a neočakávanosťou. Vycítil aj veľkú zraniteľnosť úderov na ich krídelné zoskupenia, pri ktorých vznikla možnosť obkľúčenia a túto taktiku potom viackrát použil.

Krátko po ukončení Záporožskej operácie sa Juhozápadný front premenoval na 3. ukrajinský front. Po dobytí predmostia na Dnepri front postupoval na Krivoj Rog. Front pod velením R. J. Malinovského do 15. mája 1944 začal oslobodzovať pravobrežnú Ukrajinu. V marci 1944 v Bereznegovato-Snigirovskej operácii prekvapil Nemcov, ktorí ho už poznali a čakali útok na krídla svojho zoskupenia, ale zaútočil na jeho stred. 10. apríla 1944 front oslobodil rodné mesto R. J. Malinovského – Odesu. Veliteľ frontu vyhľadal svojho strýka, ktorý mu pomáhal v ťažkých časoch mladosti. Šťastný starček sa veľmi tešil zo stretnutia s vojvodcom a s obdivom hladkal hviezdy na jeho výložkách.

V máji 1944 R. J. Malinovskij prevzal od generála armády Ivana S. Koneva velenie 2. ukrajinského frontu (veliteľom 3. ukrajinského frontu sa stal generál armády Fjodor I. Tolbuchin). Front pokračoval v oslobodzovaní pravobrežnej Ukrajiny.
 

Oslobodzovanie juhovýchodnej a strednej Európy

V auguste 1944 sa 2. ukrajinský front v súčinnosti s 3. ukrajinským frontom a Čiernomorským loďstvom a Dunajskou flotilou zapojil do Jassko-Kišiňovskej operácie. Išlo o jednu z najúspešnejších sovietskych operácií vo Veľkej vlasteneckej vojne (zaraďuje sa medzi 10 tzv. stalinských úderov). Dokončilo sa v nej oslobodenie pravobrežnej Ukrajiny (Izmailská oblasť), oslobodilo Moldavsko a rozbilo sa južné krídlo nemeckých vojsk. Vo vojensko-historickej literatúre sa niekedy označuje ako „Jassko-Kišiňovské Kanny“ (pri Kannách došlo k najhoršej porážke Rimanov v púnskych vojnách).

V Rumunsku došlo počas operácie k štátnemu prevratu. Kráľ Mihail I. sa postavil na stranu povstalcov a prikázal uväzniť diktátora Antonesca i pronacistické velenie ozbrojených síl. Vytvorila sa nová vláda, ktorá vystúpila z vojny na strane Nemecka a požadovala od Hitlera stiahnutie všetkých vojsk z Rumunska. Nemecké velenie sa pokúsilo potlačiť povstanie a bombardovalo Bukurešť. Nová rumunská vláda požiadala o pomoc ZSSR, vyhlásila vojnu Nemecku a pridala sa na stranu protihitlerovskej koalície.

Veliteľa frontu v septembri zavolali do Moskvy na podpis zmluvy o prímerí Rumunska so ZSSR, Veľkou Britániou a USA. V Kremli ho potom menovali za maršala ZSSR. Bol pätnástym v poradí a siedmym menovaným od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny. Patril medzi najmladších menovaných maršalov – mal 46 rokov, ale vyše 30 z nich bol vojakom.

Len niekoľko dní po skončení Jassko-Kišiňovskej operácie sa začala Bukureštsko-aradská operácia (niekedy aj Rumunská operácia), ktorá skončila 3. októbra 1944 a oslobodilo sa v nej takmer celé Rumunsko. Ťaženie frontu pokračovalo od 6. do 28. októbra 1944 Debrecínskou operáciou na území Rumunska a Maďarska. V zostave frontu boli už aj rumunské vojská, ktoré s ním bojovali až do konca vojny v Európe. Počas operácie vojská rozbili nemeckú skupinu armád Juh. Za 23 dní postúpili na pravom krídle o 230 – 275 km a na ľavom krídle o 130 – 150 vpred a vytvorili výhodné podmienky na útok proti nemeckým a maďarským vojskám okolo Budapešti.

Budapeštianska operácia začala 19. októbra 1944 a trvala do 13. februára 1945 a 2. ukrajinský front ju uskutočňoval v súčinnosti s 3. ukrajinským frontom. Jej cieľom bolo poraziť zostávajúce nemecké vojská v Maďarsku a Maďarsko vyradiť z vojny. Zároveň mala prispieť aj k blokovaniu nemeckých vojsk na Balkáne.

Maďarský regent vodca M. Horthy sa pokúsil podľa rumunského vzoru vystúpiť z vojny a vyslal do Moskvy vyjednávačov. 11. októbra súhlasil s podmienkami Moskvy. Komando SS pod vedením O. Skorzenyho však unieslo posledného žijúceho syna Horthyho a starého vodcu vydieralo. 16. októbra sa uskutočnil za pomoci Nemcov puč, po ktorom sa stal predsedom vlády F. Szálasi – vodca fašistickej strany Šípových krížov. J. V. Stalin žiadal od R. J. Malinovského, aby Budapešť bola oslobodená 7. novembra, čo sa splniť nedalo. Front síce začal útočiť, ale 20. decembra sa jeho postup zastavil.

Hitler, ktorý mal eminentný záujem na udržaní Maďarska, tam presunul časť síl z iných bojísk. V obkľúčenej Budapešti sa koncom decembra 1944 sústredilo na malom priestore toľko tankových síl, koľko ich nebolo ani v bojoch na území ZSSR. Dve skupiny sovietskych parlamentárov, ktorí išli vyzvať tieto sily na kapituláciu, Nemci brutálne postrieľali. Nemci so zvyšnými silami v Maďarsku uskutočnili tri protiútoky, ale bez úspechu. Po krutých bojoch boli 13. februára nemecké sily zlikvidované a Budapešť oslobodená.  
 

Posledné operácie R. J. Malinovského vo Veľkej vlasteneckej vojne

Hlavné sily 2. ukrajinského frontu uskutočnili od 25. marca do 5. mája Bratislavsko- brniansku operáciu. V nej sa oslobodila veľká časť západného Slovenska vrátane Bratislavy (4. apríla) a južná Morava vrátane Brna (26. apríla).

Ľavé krídlo frontu sa v súčinnosti s 3. ukrajinským frontom zapojilo do Viedenskej operácie (16. marec – 15. apríl), ktorá prebiehala v západnom Maďarsku a východnom Rakúsku. Viedeň, ktorú držala 6. tanková armáda SS, sa vzdala 13. apríla. Pravé krídlo frontu viedlo od 10. do 30. marca Banskobystrickú útočnú operáciu, v rámci ktorej sa oslobodila časť stredného Slovenska. Banská Bystrica bola oslobodená 25. marca.

Pravé krídlo frontu pokračovalo po Viedenskej operácii severozápadným smerom z južnej Moravy v Pražskej operácii (6. – 11. mája). Podľa ruského zákona o veteránoch sa Veľká vlastenecká vojna pre účastníkov bojov v tejto operácii skončila až 11. mája 1945.
 

Boje na Ďalekom východe a porážka Kvantunskej armády

Pre R. J. Malinovského sa Veľká vlastenecká vojna neskončila ani 11. mája 1945, ale v bojoch v druhej svetovej vojne pokračoval. Po Prehliadke víťazstva 24. júna odletel na Ďaleký východ a 12. júla bol menovaný veliteľom Zabajkalského frontu, do ktorého sa preradila veľká časť vojsk 2. ukrajinského frontu. Spolu s 1. a 2. ďalekovýchodným frontom, Tichooceánskym loďstvom, Amurskou flotilou a vojskami Mongolskej ľudovej republiky sa presúval do Číny, aby tam bojoval s japonskými vojskami. Presun vojsk do Číny (Mandžuska) bol logisticky mimoriadne náročný, najmä kvôli prechodu chrbta Veľkého Chinganu, pohoria na severovýchode Číny. Takýto masový presun vojsk, keď niektoré divízie prešli okolo 1 200 km, patrí opäť vo vojenských dejinách k unikátnym akciám.

Od 9. augusta do 2. septembra sa front zúčastnil Mandžuskej operácie. Bojoval s Kvantunskou armádou Japonska, ktorá mala vyše 700 000 vojakov. Mal rozhodujúci podiel na jej porážke, ku ktorej došlo už 22. augusta. Z vojenského hľadiska mala táto porážka väčší význam ako zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, ktoré bolo nielen barbarským činom s prvkami americkej pomstychtivosti, ale aj varovným signálom pre „umravnenie“ ZSSR, aby videl čím už „Amerika“ disponuje.

Dodáme, že „chrabré“ anglo-americké vojská sa evidentne báli vstúpiť na čínske územie a viesť boje na súši s Japoncami, hoci mnoho ich bolo oveľa bližšie ako sovietske vojská. USA a Veľká Británia prejavovali dokonca nespokojnosť s tým, že ZSSR prisľúbil začať boje v Číne až tri mesiace po skončení vojny v Európe. Ak by Moskva bola s presunom otáľala tak ako Washington a Londýn s otvorením druhého frontu v Európe, ktovie, ako dlho by Japonci aj po zvrhnutí atómových bômb bojovali proti anglo-americkým vojskám. Príchod Červenej armády do Číny zachránil nielen veľa životov Číňanov, ale aj vojakov USA a Veľkej Británie, čo treba pri pokusoch o prepisovanie dejín druhej svetovej vojny všetkým rusofóbom veľmi zdôrazniť.

Za odvahu prejavenú v bojoch v Číne a veľké zásluhy pri rozdrvení Kvantunskej armády dostal R. J. Malinovskij 8. septembra 1945 titul Hrdinu ZSSR.
 

Po vojne aj vo funkcii ministra obrany ZSSR

Po skončení sovietsko-japonskej vojny R. J. Malinovskij zostal na sovietskom Ďalekom východe. Od septembra 1945 do septembra 1947 bol veliteľom Zabajkalsko-amurského vojenského okruhu (štáb v Chabarovsku). V máji 1947 sa stal veliteľom Hlavného veliteľstva vojsk Ďalekého východu (štáb v Chabarovsku), ktoré pôsobilo do apríla 1953. Potom bol až do marca 1956 veliteľom Ďalekovýchodného vojenského okruhu (štáb v Chabarovsku).

V marci 1956 bol menovaný za zástupcu ministra obrany ZSSR – veliteľa Pozemného vojska ZSSR. V októbri 1957 nahradil vo funkcii ministra obrany ZSSR maršala ZSSR G. K. Žukova.

800px-gimnastyorka_i_nagrady_marshala_malinovskogo_1.jpgBundokošeľa a vyznamenania maršala Malinovského v Ústrednom múzeu ozbrojených síl v Moskve. Foto: Wikimedia.org

Funkciu ministra obrany R. J. Malinovskij vykonával v čase veľkého medzinárodného napätia v podmienkach studenej vojny. Okrem zostrelenia špionážneho lietadla USA U-2 v máji 1960 to boli dve veľké krízy, ktoré hrozili vypuknutím svetovej raketovo-jadrovej vojny. Prvou bola druhá berlínska kríza, ktorá sa vliekla od roku 1958 a 26. – 27. októbra 1961 sa skončila tým, že pri prechode Charlie (Checkpoint Charlie) medzi Berlínom a Západným Berlínom na Friedrichstraße sa ocitli proti sebe tankové roty ZSSR a USA. Po tom, ako odišli tanky ZSSR, priestor opustili aj tanky USA a napätie začalo poľavovať. Druhou krízou bola karibská kríza, ktorá vyvrcholila v októbri 1962.

S pôsobením R. J. Malinovského na poste ministra obrany sa spájajú aj ďalšie významné udalosti, ktoré ovplyvnili bezpečnosť ZSSR ale mali aj vážne medzinárodnopolitické súvislosti. Na príkaz straníckych a štátnych orgánov uskutočnil výrazné zníženie početných stavov ozbrojených síl. Jeho hlavná historicko-politická činnosť (zásluha) na tomto poste sa spájala s realizáciou politiky zvýšenia vojenskej sily ZSSR a prioritného rozvoja raketovo-jadrových síl strategického určenia. Mal podiel aj na dosiahnutí jadrovej parity, ktorá bránila rozpútaniu svetovej raketovo-jadrovej vojny.

V niektorých zdrojoch sa R. J. Malinovskij kritizuje za to, že súhlasil s použitím vojska pri potlačení robotníckych nepokojov v Novočerkassku v júni 1962. V 90. rokoch sa uverejnili dokumenty, podľa ktorých pokyn prišiel od vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSSZ a predsedu Rady ministrov ZSSR N. S. Chruščova. V októbri 1964 pri odvolaní N. S. Chruščova z funkcií R. J. Malinovskij odmietol použiť ozbrojené sily na jeho podporu.

V roku 1966 maršalovi diagnostikovali rakovinu podžalúdkovej žľazy, ktorá mu spôsobovala nesmierne bolesti. Napriek nim ešte 7. novembra 1966 velil tradičnej vojenskej prehliadke na Červenom námestí. Zomrel 31. marca 1967. Urna s jeho popolom je umiestnená v kremeľskom múre pri Červenom námestí.  


Stručne o súkromí

V auguste 1925 sa R. J. Malinovskij oženil s Larisou Nikolajevnou Šarabarovou, s ktorou mal tri deti: Gennadija (Germana?) narodil sa v roku 1926 (v roku 1930 zomrel na meningitídu), Roberta, narodil sa v roku 1929, ktorý sa stal vedcom, doktorom technických vied a Eduarda, narodil sa v roku 1930 a stal sa učiteľom hudby. V roku 1946 sa rozviedol a oženil sa s rozvedenou Raisou Jakovlevnou Gaľperinovou (*1914 rod. Kučerenkovou), s ktorou mal už spomenutú dcéru Natáliu (*1946). Zoznámil sa s ňou na fronte, kde pracovala vo vojenskej práčovni a žili spolu od roku 1942. Neskôr z nej urobil vedúcu jedálne Vojenskej rady frontov, ktorým velil. Jeho prvá žena po rozvode písala na neho rôzne sťažnosti.

K jeho záľubám patril šach. Uvádza sa historka o tom, že rád riešil šachové úlohy v časopisoch. Raz vyhral prvú cenu v niektorom z časopisov ministerstva obrany, ale šéfredaktora požiadal, aby nezverejnil jeho meno.

Medzi sovietskymi vojvodcami bol výnimkou a plynule hovoril francúzsky a španielsky. Niektoré pramene uvádzajú, že vedel dobre aj po nemecky.

Uvedieme aj dva humorné príbehy z jeho života. Keď sa rodina presťahovala z Chabarovska do Moskvy, mal každý jej člen vlastnú mačku. Na veci na domácom maršalovom stole nikto nesmel siahnuť, ale mačka mala dovolené sa po ňom prechádzať i sedieť na ňom.

Ako ministrovi mu raz nejaký plukovník napísal sťažnosť, že k zimnej rovnošate môžu plukovníci nosiť „papachu“ (kožušinovú čiapku) ako generáli, ale ich letná rovnošata sa ničím neodlišuje od dôstojníckych. R. J. Malinovskij nariadil, aby mu odpísali, že mu povoľuje nosiť „papachu“ aj v lete.

S Rodionom J. Malinovským sa spája takmer bulvárna historka, ktorá sa skončila diplomatickým škandálom. V novembri 1967 bol na oslavách vtedy ešte Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Moskve čínsky premiér Čou En-laj. Na večernej recepcii Čou En-laj a člen delegácie maršal ČĽR Che Lung, ktorý bol podpredsedom vlády, prišli k svojmu starému známemu, aby si s ním pripili na družbu. Po čínskom prípitku však Malinovskij povedal, niečo také, že maršalské uniformy v ZSSR vymyslel Stalin a v Číne Mao. Čou En-laj na to zareagoval veľmi mrzuto a išiel radšej preč, ale Malinovskij za ním volal: „My sme sa zbavili Chruščova, teraz ste na rade vy a zbavte sa Maa.“ Ďalší sovietski maršali prítomní na recepcii sa vraj hneď ozvali, že s tým nesúhlasia. Nastali šumy okolo prekladu, ale niekto poznamenal, aby sa s ním prestalo, lebo na recepcii je aj novinár z USA s mikrofónom. Čou En-laj však podišiel k L. I. Brežnevovi, ktorý mu povedal, že maršal si asi trochu viac vypil. Čínsky premiér poznamenal, že ľudia pod vplyvom alkoholu hovoria pravdu. Žiadal, aby sa Malinovskij ospravedlnil a odišiel aj s celým sprievodom z recepcie.
 

O mieste maršala ZSSR R. J. Malinovského vo vojenských dejinách 20. storočia

Ospravedlňujeme sa, že sa miešame do brandže vojenským historikom. Maršal ZSSR R. J. Malinovskij patrí k slávnej plejáde sovietskych vojvodcov, ktorí mali leví podiel na porážke nacistického Nemecka a významne prispel aj k porážke militaristického Japonska. Jeho ocenením bolo aj to, že patril k 9 maršalom ZSSR, ktorí boli za boje v druhej svetovej vojne vyznamenaní najvyšším sovietskym vojenským vyznamenaním Radom víťazstva. Prehľad ďalších vyznamenaní maršala by rozšíril aj tak už dlhý text, a preto ho vynecháme.

Dovolíme si impertinentnú nehistorickú poznámku v kontexte súčasnej záľuby v zostavovaní rôznych rebríčkov. Drvivá väčšina prameňov považuje za najväčšieho sovietskeho vojvodcu v druhej svetovej vojne G. K. Žukova. Druhé miesto je už menej isté, ale najviac sa tam spomína K. K. Rokossovskij. Prejavilo sa aj v tom, že podával hlásenie veliteľovi Prehliadky víťazstva.

marsal_r._j._malinovskij_843.jpgNa tretie miesto v tomto pomyselnom rebríčku by sme zaradili R. J. Malinovského. Už sme písali o tom, že zemepisný rozmer jeho pôsobenia bol úctyhodný a zo všetkých sovietskych maršalov pôsobiacich v druhej svetovej vojne bol najväčší. Nezúčastnil sa síce dobýjania Berlína, ale ním vedené vojská oslobodili štyri hlavné mestá súčasných európskych štátov – postupne Kišiňov, Bukurešť, Budapešť a Bratislavu a zúčastnili sa aj na oslobodzovaní Viedne.

Okrem toho mal R. J. Malinovskij vlastnosť, ktorá mimoriadne ctí vojvodcov. Operácie pripravoval s tým, aby pri nich dochádzalo k čo najmenším stratám na životoch vojakov a viedol k tomu aj svojich podriadených. Poukazujú na to mnohí z tých, čo s ním bojovali alebo ho poznali z čias keď velil armádam a frontom.



Socha maršala Rodiona J. Malinovského,
ktorú odhalili v areáli
súkromného vojenského múzea
v Starom Tekove 25. septembra 2021.
Foto: Martin Krno

 

Dve poznámky – osobné doplnky, pri ktorých opustím „akademický plurál“

Pozn. 1 – Som levický rodák. Nejaký čas som tam žil a chodil aj na základnú školu. Neskôr som slúžil v 64. tankovom pluku, ktorý bol dislokovaný v Leviciach. Odtiaľ si uchovávam ako pamiatku plaketu s pamätníkom pozorovateľnou maršala ZSSR R. J. Malinovského. Je to aj rozhľadňa, ktorá sa nachádza na vrchu Šiklóš (oficiálne Vápnik), kde je mnoho vinohradov. Dnes sa oň vzorne stará občianske združenie Spoločnosť na obnovu a využívanie pamätníka bojov Červenej armády na vrchu Vápnik. V Leviciach na Námestí hrdinov je Pomník padlých hrdinov, ktorý bol postavený na pamiatku vojakov, ktorí oslobodzovali mesto.

02_img_9151w_2.jpg
Dňa 9. mája 2015 odovzdali do užívania zrekonštruovaný pamätník, rozhľadňu R. Malinovského
na vrchu Vápnik
(Obnovený pamätník na vrchu Vápnik). Foto: Michal Borguľa

V roku 1971 som sa ako poslucháč vojenskej akadémie dostal do Vlaku družby po ZSSR. V programe boli aj dve akcie, ktoré súviseli s R. J. Malinovským. Navštívili sme krátko Vojenskú tankovú akadémiu R. J. Malinovského v Moskve a dva dni sme strávili v rodisku maršala v Odese.

Dnes sa ako človek, ktorý už desiatky rokov žije v Bratislave, stále veľmi hanbím za to, že v 90. rokoch miestni mocipáni z nejakého zlostného popudu premenovali Malinovského ulicu.

Pozn. 2 – Tento text píšem aj ako varovanie pred rusofóbiou a jej kritiku, lebo to je polooficiálna línia súčasnej na Slovensku vládnucej „hegeromatovičomoci podporovanej čaputovčinou“. Za prinajmenšom scestný považujem v tejto súvislosti aj pojem hybridná hrozba (zbraň, vojna), ktorý používa súčasná pochybná vládna koalícia. Jej komunikácia mi niekedy pripomína kakofonický štekot psov, ktorý znel dedinou, keď sa v minulosti povinne očkovali proti besnote a celá akcia trvala niekoľko hodín. A okrem toho, ak by aj náhodou existovala tá strašidelná a všadeprítomná hybridná hrozba, ktorá máta vládu a jej niektorých ministrov, tak ňou v žiadnom prípade pre nás nie je Rusko, ale len a len súčasná mocenská garnitúra a jej podporovatelia doma i vonku. Je priam historicky nešťastnou zhodou udalostí, že toľko osôb s temnými miestami vo svojej minulosti, s toľkým nezákonným a nemorálnym konaním, či už vzdelaných, nedovzdelaných alebo vôbec nevzdelaných sa chopilo moci na Slovensku a vedú ho od deviatich k piatim. Pri tom všetkom nás nielen strašia dezinformáciami, Ruskom, koronou atď., ale sa nám ešte arogantne vysmievajú, aké nesmierne dobro robia. Ale čím dlhšie budú bašovať, tým to bude väčšia katastrofa...

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama