Rodion J. Malinovskij, maršal ZSSR 1.

Významný sovietsky vojvodca, ktorý oslobodzoval Slovensko vrátane Bratislavy
Počet zobrazení: 2881

V Leviciach si každoročne 20. decembra pripomínajú oslobodenie Červenou armádou v roku 1944. K oslobodeniu mesta (ktoré po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku – dodáme, že maďarskí vojaci sa v ZSSR proti obyvateľstvu správali mimoriadne kruto) došlo v rámci Budapeštianskej operácie. Do mesta sa prebojovali tanky 20. gardovej tankovej brigády pod velením plukovníka Fjodora A. Žilina po tom, čo nenarazili takmer na nijaký odpor. Ako uvádzajú pamätníci, obsadenie mesta bolo také náhle, že už keď boli sovietske tanky v uliciach, bombardovali sa ešte opustené nemecko-maďarské pozície. Brigáda patrila k 6. gardovej tankovej armáde generálplukovníka Andreja G. Kravčenka, podriadenej 2. ukrajinskému frontu, ktorému velil maršal ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovskij.

1200px-marshal_sovetskogo_soyuza_r._ya._malinovskiy_prinimaet_parad_na_krasnoy_ploshchadi_v_moskve.jpg
Minister obrany ZSSR maršal Malinovskij pri vojenskej prehliadke na Červenom námestí
9. mája 1965. Foto:
commons.wikimedia.org

Nebudeme sa zaoberať opisom tejto vojnovej udalosti, ktorá sa dnes interpretuje aj rozdielne, len poznamenáme, že front na Hrone západne od Levíc stál vyše troch mesiacov a pohol sa 25. marca 1945 po začiatku Bratislavsko-brnianskej operácie. V nadväznosti na reportáž M. Krna o odhalení sochy maršala ZSSR R. J. Malinovského (Maršal Malinovskij sa vrátil na Slovensko) pri tomto výročí stručne, vlastne len vo výňatkoch, poukážeme na zaujímavú životnú dráhu tohto významného sovietskeho vojvodcu, ktorá sa v jej nesmiernej zložitosti ťažko charakterizuje. Už len zemepisne je výnimočná. Ako vojak prešiel bojovou cestou, kde na západe bolo Španielsko a Francúzsko, na juhu Rumunsko, na severe Československo a na východe Čína. Žiadny iný maršal ZSSR z jeho generácie nepôsobil na takto veľkom a rozdielnom území.

Vojny sa s ním nemaznali – viackrát utrpel ťažké zranenia, ale ocitol sa aj v iných ohrozeniach života. Bol chrabrým vojakom s nadaním, ktorý podľa rôznych spomienok vystupoval pokojne a rozvážne. 
 

Súčasné kontroverzné dianie okolo obrazu maršala ZSSR R. J. Malinovského

Niektorí vojenskí historici považujú R. Malinovského za najinteligentnejšieho zo sovietskych maršalov. V jeho živote je však aj veľa nejasného, tajomného. Rôzne články o ňom, najmä po roku 1991, vykladajú niektoré udalosti z jeho života rozdielne (napr. sa uvádzajú rôzne verzie o tom, kto bol jeho skutočným otcom). Je smutné až poburujúce, že na Ukrajine v rámci „dekomunizácie“ ukrajinskí nacionalistickí extrémisti velebiaci nacizmus a túžiaci po NATO a EÚ, by radi vyškrtli z histórie aj jeho. Avšak aj v prozápadných („NATO-vských“) režimoch v Rumunsku, Maďarsku, ČR i u nás sa rôzne veľké časti historikov a iných akademikov, médií i politikov snažia barbarsky „odsovietizovať“ vojnu a oslobodzovanie. A to už nehovoríme o pokusoch prepisovať dejiny v angloamerických a iných západných materiáloch.

Maršal ako jeden z mála vojvodcov nenapísal súhrnné dielo o svojom pôsobení vo Veľkej vlasteneckej vojne. V jeho archíve sa však vraj nedávno našli zápisky o prvých dvoch rokoch Veľkej vlasteneckej vojny. V roku 1969 vyšla jeho kniha Vojaci Ruska (Солдаты России /Soldaty Rossiji/) o ruských vojakoch v prvej svetovej vojne vo Francúzsku, ktorá má aj autobiografický charakter. Zaujímavo v nej píše o svojej mladosti a podáva nevšedný pohľad na prvú svetovú vojnu (doplníme pre tých, ktorí dobre ovládajú ruský jazyk, že kniha je online prístupná na http://militera.lib.ru/memo/russian/malinovsky_ry/index.html).
 

Neradostné detstvo a mladosť

Rodion sa narodil 22. novembra 1898 v Odese, ku ktorej sa aj neskôr hlásil. Vo svojom oficiálnom životopise napísal, že svojho otca nepoznal. V matrike bol zapísaný ako nemanželské dieťa (v cárskom Rusko bol незаконнорождённый /nezakonnoroždenyj/ taký, ktorého rodičia neboli oficiálne zosobášení).

V práci s autobiografickými črtami Vojaci Ruska, kde o sebe píše ako o Vaňušovi, uvádza, že jeho matka Varvara Nikolajevna sa zaľúbila do zememerača a ušla s ním do Odesy, kde ho ešte pred narodením syna zabil brat, ktorý prišiel o rozum. Kniha však nie je autentickým životopisom a v ďalšom texte využijeme zdroje, ktoré sú o maršalovi spracované.

Rodionova matka sa v roku 1910 vydala, ale otčim ho odmietol adoptovať a na jar 1911 ho vyhnal z domu (podľa niektorých zdrojov ušiel sám). Spolu s ďalšími chlapcami s podobným osudom sa najprv uchýlil na usadlosť statkára a vykonával rôzne nájomné práce. V auguste 1913 prišiel k svojej tete, ktorá žila s mužom železničiarom v Odese. Robil pomocné práce na stanici a neskôr si našiel prácu v obchode s galantériou. V túžbe po vzdelaní po večeroch veľa čítal a chodil aj na hodiny francúzštiny.

V máji 1914 dostal šarlach a po prepustení z nemocnice už nemal prácu. Často sa zdržiaval u svojho strýka na stanici, odkiaľ po vypuknutí vojny odchádzali vlaky s vojakmi. Opäť sa vrátime k ním napísanému životopisu, kde uviedol, že pod vplyvom návalu vlastenectva sa rozhodol odísť na front. V auguste 1914 tajne nastúpil do jedného z ešalónov. Objavili ho guľometníci, ktorí sa nad ním zľutovali a prichýlili ho. Až vo Vilniuse ho odovzdali na veliteľstvo. O svojom veku zaklamal a tak ho zapísali ako dobrovoľníka a zaradili do skupiny guľometníkov 266. pešieho jelisavetgradského pluku.

 

Prvá svetová vojna

V pluku R. J. Malinovskij začal ako nosič nábojov (podávač pásu), potom bol strelcom z ťažkého guľometu (podľa typu /asi najznámejší je Maxim/ obsluhu vtedy tvorili 2 – 7 vojaci) a veliteľom guľometu. Už v marci 1915 bol povýšený na slobodníka (ефрейтор /jefrejtor/) a vyznamenaný Georgijevským krížom IV. stupňa za smelé a šikovné odrazenie jazdeckého útoku. Jazdcov nechal riskantne priblížiť na malú vzdialenosť a potom na nich spustil paľbu z guľometu. Podľa historikov patril k najmladším nositeľom Georgijevského kríža, ktorý splnil náležitosti na jeho udelenie. V októbri 1915 utrpel ťažké zranenie nohy a chrbta. Črepiny z tela mu lekári vyťahovali bez narkózy.

rodion_malinovsky_ww1.jpgRodion Jakovlevič Malinovskij počas prvej svetovej vojny. Foto: ru.wikipedia.org

Po vyliečení ho zaradili na funkciu veliteľa ťažkého guľometu v 2. zvláštnom pešom pluku, ktorý bol súčasťou 1. brigády Ruského expedičného zboru. Po výcviku sa brigáda vo februári (niektoré zdroje uvádzajú apríl) 1916 po dlhej ceste (cez Sibír) ocitla vo Francúzsku. 

Služba v zbore bola ťažká a navyše ho trikrát vyšetrovali. Prvýkrát za krádež koní zo susednej roty (kone sa nakoniec zabité našli). Druhý raz za hranie kariet na predsunutom stanovišti, ktorému velil (vyšetrovanie sa zastavilo kvôli náhlemu vypuknutiu bojov). Tretíkrát to bolo za kolektívne popíjanie (ako jeden z veliteľov bol odsúdený na telesný trest, ale ako nositeľovi Georgijevského kríža mu ho odpustili). V apríli 1917 utrpel ťažké zranenie ruky, po ktorom mu hrozila aj amputácia jej časti, ale lekárov od toho odhovoril.

V septembri 1917 v 1. brigáde zboru vypukla vzbura. Zdroje sa rozchádzajú v tom, či sa R. J. Malinovskij na vzbure priamo zúčastnil, alebo či sa v tom čase liečil v nemocnici po obnovení zranenia. Bol však ešte predtým zvolený za predsedu rotného výboru. Vzburu potlačili ďalší ruskí vojaci, a tak ho ako aj všetkých ostatných Rusov, ktorí sa na potláčaní vzbury nezúčastnili, zaradili na práce v kameňolome.

V januári 1918 sa R. J. Malinovskij radšej prihlásil do Ruského legiónu cti (Legion Russe pour I’ Honneur), ktorý sa vytvoril po rozpustení Ruského expedičného zboru. Legión včlenili do Marockej divízie (boli tam najmä zuávovia a tirailleurovia /pechota z domorodcov kolónií/) a de facto patril do Cudzineckej légie. V legióne sa stal postupne veliteľom guľometu, veliteľom čaty a zástupcom veliteľa guľometnej skupiny. Povýšili ho na desiatnika, neskôr na seržanta. Za udatnosť v bojoch pri prelomení Hindenburgovej línie bol navrhnutý na vyznamenanie Georgijevským krížom III. stupňa (čo sa nikdy nedozvedel, lebo sa to stalo známym až po otvorení archívov v 90. rokoch). Dostal aj dva francúzske vojnové kríže (Croix de guerre).

Po skončení vojny sa R. J. Malinovskij dobrovoľne prihlásil do zdravotníckeho oddielu Bielej armády. S ním doplával v októbri 1919 do Vladivostoku. So spolubojovníkom, ktorý pochádzal z Verchneudinska (dnes Ulan-Ude), požiadali veliteľa o priepustku do tohto mesta. K „bielym“ sa už nevrátil a sám pokračoval na ceste k Červenej armáde. Išiel po Transsibírskej magistrále, ktorú vtedy mali v rukách československí legionári.

V novembri 1919 R. J. Malinovského neďaleko Omska zadržali prieskumníci Červenej armády. Francúzske vojnové kríže a vojenská knižka vo francúzskom jazyku vzbudili podozrenie, že ide o prezlečeného bielogvardejského dôstojníka a chceli ho zastreliť. Vojakov však presvedčil, aby ho zobrali na štáb. Na štábe 27. streleckej divízie ho vypočúvali a skúmali jeho dokumenty. Zachránila ho vraj fotografia známych odeských schodov, ktorú si sebou zobral a opatroval ju aj v peripetiách vojny. O schodoch vedel veľa rozprávať a hovoril pri tom odeským dialektom, ktorý poznal jeden z príslušníkov štábu, tiež odeský rodák.
 

Začiatky služby v Červenej armáde

Po skončení výsluchu na divízii R. J. Malinovského prijali do Červenej armády. Najskôr slúžil na Sibíri a neskôr prešiel posádkami v desiatkach rôzne veľkých sídiel v ZSSR. Začínal na funkcii inštruktora guľometníkov v 240. tverskom pluku 27. streleckej divízie na Východnom fronte. Vo februári 1920 dostal škvrnitý týfus a po vyliečení bol vyslaný do školy nižšieho veliteľského zboru. Po jej skončení ho v auguste 1920 ustanovili za veliteľa čaty v 246. streleckom pluku na stanici Sljudanka. V tom čase končili boje s bielogvardejcami na Sibíri, takže v Občianskej vojne bojoval len krátko.

V decembri 1921 ho prevelili k 309. streleckému pluku v obci Pokrovskoje, kde sa stal veliteľom roty a od augusta 1922 vykonával túto funkciu v 104. streleckom pluku v Irkutsku. V auguste 1923 ho premiestnili k 243. streleckému pluku v Medynskom, kde bol do novembra pomocníkom veliteľa práporu a potom až do októbra 1927 veliteľom práporu. V roku 1926 vstúpil do komunistickej strany.

Malinovskij bol dychtivý po vzdelaní a mal opäť aj šťastie, že v októbri 1927 ho vyslali na štúdium na Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho. Po ukončení akadémie bol od júna 1930 náčelníkom štábu kaukazského jazdeckého pluku v Georgijevsku. Od januára do februára 1931 pôsobil v štábe Severokaukazského vojenského okruhu (v Rostove na Done) a v čase od februára 1931 do januára 1935 v štábe Bieloruského vojenského okruhu (v Minsku). Od januára 1935 do júna 1936 bol náčelníkom štábu 3. jazdeckého zboru (miesto jeho dislokácie nie je možné z otvorených zdrojov zistiť). Pri zavedení dôstojníckych hodností v Červenej armáde v novembri 1935 dostal hodnosť plukovníka. V júni 1936 sa vrátil slúžiť do štábu Bieloruského vojenského okruhu.
 

Vojenský poradca v španielskej občianskej vojne

Od januára 1937 do mája 1938 bol R. J. Malinovskij vojenským poradcom Republikánskej armády v Španielsku. Vystupoval pod pseudonymom colonel (plukovník) Malino a bol zaradený do brigády, ktorej velil Enrique Líster (bol to asi jediný človek v 20. storočí, ktorý sa stal generálom armád troch štátov – španielskej Republikánskej armády, Červenej armády ZSSR a Juhoslovanskej ľudovej armády). Ten mu pri príchode pripravil zvláštnu skúšku. Veliteľstvo brigády sa nachádzalo v dome pastiera a nepriatelia práve po ňom spustili paľbu. E. Líster chladnokrvne vítal prichádzajúceho pod paľbou a nemienil ísť do úkrytu. R. J. Malinovskij neskôr spomínal, že nikdy nemal rád vystatovačnú hrdinskosť, ale pochopil, že v tomto prípade by mu rozumná opatrnosť mohla uškodiť v očiach vojnového generála, a tak mu ukázal, že svištiacich guliek sa bojí asi tak ako lietajúcich múch. Nejaký čas sa pod ostreľovaním pohybovali medzi budovami, až sa E. Líster radostne ozval: „Plukovník Malino, veď sme sa ešte vôbec nezvítali, poďte na fľašku dobrého vína.“ E. Líster vo svojich spomienkach uviedol, že v Malinovského pohľade videl údiv nad tým, prečo je štáb brigády na takomto mieste.

Neskôr R. J. Malinovskij udržiaval kontakty s mnohými vojakmi interbrigadistami. S veľkou úctou si spomínal na Máté Zalku, maďarského revolucionára, ktorý v roku 1919 ušiel zo zajatia v Krasnojarsku a v roku 1920 vstúpil do Červenej armády. S Pálom Lukácsom, ako bolo jeho krycie meno, sa zoznámil krátko po príchode do Španielska. Bol generálmajorom Republikánskej armády a veliteľom 12. brigády internacionalistov. V máji 1937 zahynul, keď jeho automobil zasiahla delostrelecká paľba. Svoju úctu k nemu prejavil po návrate do ZSSR aj tým, že do konca života pomáhal jeho žene a dcére.

„Malino“ sa podieľal na príprave bojových operácií. K najväčším z nich patrili boje pri Madride a Gaudalajare. Španielsku epopeju R. J. Malinovského jeho dcéra Natália z druhého manželstva (filologička hispanistka, ktorá sa stará o jeho pamiatku a hľadá, spracúva i zverejňuje materiály o ňom) opísala tak, že „otec miloval Španielsko ešte pred vstupom na jeho pôdu, ale opúšťal ho s horkosťou viny, že nevedel pomôcť“. Inde uviedla, že život jej otca sa podobal na dobrodružný román.

Podľa niektorých zdrojov mal vraj R. J. Malinovskij románik s krásnou estrádnou umelkyňou, a preto bol v Španielsku namiesto jedného obdobia stanoveného pre poradcov až tri. Ľudské vášne sa nevyhýbajú ani vojnovým životom vojvodcov. Ale ak bol v Španielsku tri „poradcovské“ obdobia, iste to nebolo kvôli čarovným očiam ako v operete, ale preto, že išlo o prvotriedneho odborníka. Jeho pôsobenie v Španielsku bolo vysoko ocenené. Mimoriadne ho povýšili do hodnosti veliteľa brigády (комбриг /kombrig/ – generálske hodnosti v ZSSR vtedy ešte neboli zavedené) a dostal dve vysoké vyznamenania – Rad Červenej hviezdy a Rad Lenina.
 

V predvečer Veľkej vlasteneckej vojny

Po návrate zo Španielska R. J. Malinovského znovu zaradili na štáb Bieloruského vojenského okruhu, kde bol jeho nadriadeným G. K. Žukov – zástupca veliteľa okruhu (v tom čase v hodnosti komdiv /комдив – veliteľ divízie/). Nezasiahli ho represálie, hoci podľa niektorých zdrojov nepatril medzi obľúbencov J. V. Stalina. Podľa niektorých zdrojov sa im vyhol asi aj preto, lebo v čase ich vyvrcholenia bol v Španielsku.

Poniektorí spolubojovníci na neho síce kdečo narozprávali a bol o ňom spracovaný „spis“ z podozrenia účasti na vojenskom sprisahaní, ale vyšetrovanie sa nezačalo. V marci 1939 ho zo štábu zavolali do Moskvy. V atmosfére, ktorá vtedy vládla, priateľom skepticky hovoril, že ktovie, či sa ešte vráti. Niekoľko dní v neistote čakal, kedy a kam ho zavolajú a čo mu povedia. Podrobnosti z tejto epizódy v prameňoch takmer neexistujú a ak sú, tak majú len všeobecný a povrchný charakter.

Od septembra 1939 R. J. Malinovskij prednášal na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. V júni 1940 po zavedení generálskych hodností sa stal generálmajorom. Spracoval kandidátsku dizertačnú prácu na tému zo španielskej občianskej vojny „Aragonská operácia, marec – apríl 1938“, ale nestihol ju obhájiť. V marci 1941 ho menovali za veliteľa 48. streleckého zboru (so štábom v Rybnici – dnes v neuznanej Podnesterskej moldavskej republike), ktorý bol súčasťou Odeského vojenského okruhu. Tu ho zastihol začiatok Veľkej vlasteneckej vojny.
 

Prvé obdobie Veľkej vlasteneckej vojny

Odeský vojenský okruh sa 25. júna reorganizoval na Južný front. Nacisti so značnou prevahou zaútočili na 48. strelecký zbor, ktorý sa urputne držal na pozíciách na brehoch rieky Prut. Po nerovnom boji organizovane začal ustupovať k Nikolajevsku, kde sa ocitol v obkľúčení. Pod velením R. J. Malinovského zbor z pasce šikovne vykĺzol a pokračoval v ústupe na východ, pričom hitlerovcom dokázal spôsobovať straty. Do bezpečia sa dostala veľká časť vojakov i vyzbrojenia zboru, čo bolo vtedy zriedkavé.

V auguste 1941 sa stal R. J. Malinovskij veliteľom novovytvorenej Záložnej armády Južného frontu, ktorá sa zakrátko premenovala na 6. armádu. Viedol s ňou obranné boje v ťažkých podmienkach. 22 dní držal obrannú líniu na ľavom brehu Dnepra pri Dnepropetrovsku. Nemecké velenie stratilo nádej, že tadiaľ prerazí a presunulo svoje vojska na iné úseky bojov.

Odvtedy R. J. Malinovskij zastával najvyššie veliteľské funkcie v bojujúcom vojsku – bol veliteľom viacerých armád a frontov, ktoré pôsobili na južnom smere bojov s nacistickými vojakmi a ich spojencami. Po bojoch v Rumunsku sa otočili smerom na severozápad a oslobodzovali Maďarsko, Československo a Rakúsko.

V novembri 1941 bol R. J. Malinovskij povýšený na generálporučíka a od decembra 1941 bol veliteľom Južného frontu. Jeho príbeh predstavoval jeden z unikátnych príkladov vojenskej kariéry od vojaka po maršala, ale najmä rastu veliteľov ťažko bojujúcej Červenej armády, keď za polrok sa z veliteľa zboru stal veliteľom frontu a potom sa výrazne podieľal na rozdrvení nacistickej vojenskej mašinérie a jej spojencov a zaradil sa medzi najväčších sovietskych vojvodcov.

Južný front v súčinnosti s Juhozápadným frontom uskutočnil od januára do marca 1942 pri Charkove Barvenkovsko-lozovskú útočnú operáciu, pri ktorej nepriateľa zatlačili asi o 100 km a vybojovali priestor na pravom brehu rieky Severský Donec. Mal umožniť rozvíjanie sovietskeho útoku na Charkov a Dnepropetrovsk. Nasledujúca Charkovsko-barvenkovská operácia, ktorú uskutočnili vojská Brianského, Juhozápadného a Južného frontu však nebola úspešná. Došlo k Charkovskej katastrofe, po ktorej sa nacistom otvorili možnosti postupu smerom na Kaukaz a Volgu.  

V ceste na Kaukaz Nemcom stál Južný front, na čele ktorého zažil R. J. Malinovskij najväčší neúspech vo svojej vojenskej službe. Front s veľkou presilou útočiace nemecké vojská silne poškodili (stratil asi 200 000 vojakov) a ustúpili z neho len zvyšky. V júli 1942 bol preto Južný front rozpustený a jeho vojská včlenili do Severokaukazského frontu, ktorému velil maršal ZSSR S. M. Buďonnyj. R. J. Malinovskij sa stal jeho zástupcom.
 

V bojoch o Stalingrad

Už v auguste 1942 bol R. J. Malinovskij menovaný za veliteľa 66. armády, ktorej hlavnou úlohou bolo podieľať sa na udržaní Stalingradu. V septembri a októbri armáda v súčinnosti s 24. a 1. gardovou armádou útočila v priestore severne od Stalingradu. Tieto aktivity značne oslabili 6. armádu Wehrmachtu, čím znížili potenciál jej útoku na Stalingrad.

Krátko, od polovice októbra do novembra 1942 bol R. J. Malinovskij zástupcom veliteľa Voronežského frontu. V novembri 1942 sa stal veliteľom 2. gardovej armády. Na konci decembra armáda vyšla do priestoru Koteľnikovo, čím vytvorila hrozbu odrezania severokaukazského zoskupenia nemeckých vojsk a velenie Wehrmachtu bolo nútené rýchlo ich odviesť. Pri ústupe však pomstychtivo spôsobili veľké škody v tejto naftovej oblasti ZSSR.

Malinovského armáda sa priblížila na 50 km k obkľúčeným nemeckým vojskám. Bola nasadená na prekazenie pokusu veliteľa nemeckej skupiny armád Don pod velením E. von Mainsteina pomôcť obkľúčenej 6. armáde Wehrmachtu. Často sa spomína udalosť, keď po bojoch Malinovského tankom dochádzalo palivo. Prikázal však na viditeľné miesta vyviesť tanky, aby nemecká rozviedka „zistila“ že armáda disponuje ešte dostatočnými tankovými silami. Táto lesť viedla k tomu, že nacisti radšej začali preskupovať svoje sily a sovietske velenie získalo nevyhnutný čas na rýchle doplnenie zásoby palív a streliva. Riziko akcie bolo veľké, ale R. J. Malinovskij vychádzal z poznania vtedajšej taktiky Wehrmachtu a splnil úlohu – dokázal zastaviť a poraziť Mainsteinove vojská a zabrániť pokusu o prelomenie obkľúčenia 6. armády Wehrmachtu.

Trochu pateticky poznamenáme, že v súvislosti so Stalingradskou bitkou sa R. J. Malinovskij neoficiálne zaradil medzi veľkých sovietskych vojvodcov. 28. januára 1943 bol v skupine maršalov a generálov, ktorých prvýkrát vyznamenali novozriadeným Radom Suvorova 1. stupňa. Obdržal ho za víťazstvo nad zoskupením Mansteinových síl, ktorá išla na pomoc obkľúčeným vojskám F. Paulusa.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984