Reklama
Reklama

Rím - Súmrak ríše

Ukážka z knihy Hľadanie súvislostí
Počet zobrazení: 3115

hladanie_suvislsoti.jpgO knihe Hľadanie súvislostí. Reportáže z centier starovekých i súčasných civilizácií prinášame anotáciu v septembrovej Knihárni Slova. Autor Milan Holub v nej píše o piatich významných svetových mestách a centrách rôznych civilizácií: Rím, Kréta, New York, Paríž a Moskva. Dnes prinášame ukážku z knihy, venovanú zániku Rímskej ríše.

SÚMRAK RÍŠE

Pri poslednom výlete po stopách aktérov rímskych dejín sme sa zmienili o konci rímskeho štátu v roku 476. No mračná nad Rímskou ríšou, ktorá sa zdala byť po stáročia vo svojich základoch neotrasiteľná, sa začali sťahovať oveľa skôr. Najprv došlo k poníženiu mesta Rím a až potom sa rozdrobuje, rúca a zaniká i ríša. Takmer stopäťdesiat rokov jej umierania napodiv začína pokusom o jej oživenie a obnovenie zachádzajúcej slávy, a tento pokus je spojený s menom cisára, s ktorým sme sa už stretli.

Pripomeňme si, že míľnikom na jeho ceste k moci bolo víťazstvo pri Milvijskom moste v roku 312, ku ktorému veľkou mierou prispeli légie, bojujúce na jeho strane pod znamením kríža. V nasledujúcich rokoch Konštantín I. urobil dve rozhodnutia, ktoré osudovo poznamenali vývoj mesta a ríše. V roku 313 vydal – ešte so spoluvládcom Liciniom – Milánsky edikt, ktorým náboženstvo s jediným bohom postavil na roveň s vyznaním starých Rimanov. Ich vyznanie bolo založené na prirodzenejšej a ľuďom bližšej plejáde bohov, ku ktorým sa hlásili už starí Gréci. Nezostalo ale iba pri zrovnoprávnení. V priebehu toho istého storočia sa stalo kresťanstvo dominujúcim náboženstvom. Z potláčaného sa stal utlačovateľ, nerozpakujúci sa v boji proti starým bohom a ich vyznávačom používať tie najľstivejšie i najkrutejšie prostriedky. Nová ideológia sa presadzovala po svojej legalizácii a inštitucionalizácii nielen slovom, ale aj mečom. A hoci z tohto ťažko viniť Konštantína I., ktorý postupoval v podpore kresťanstva uvážlivo a zmierlivo, dejiny mesta a ríše sa pohli tak či tak smerom a skončili výsledkom, ktorý zrejme nepredpokladal ani si neželal.

Jeho druhé rozhodnutie z roku 324 – kedy svojho spoluvládcu odstavil a získal nad ríšou absolútnu moc – bolo v očiach Rimanov ešte menej ospravedlniteľné. Zmyslel si preniesť svoje sídlo ďaleko od rímskych pahorkov, do mesta na rozhraní Európy a Ázie. Ležalo tam tiež tisíc rokov a založili ho grécki kupci. Po jednom z nich – Byzantovi – dostalo aj meno a ich potomkovia o chystanú poctu hlavného mesta vraj vôbec nestáli. Dôvody, ktoré Konštantína viedli k spornému kroku, preto nie sú dosť jasné. Jeden z nich mohol byť

vojenský. Mesto ležalo na výbežku do mora, obkolesené z troch strán vodou, zo strany pevniny sa dalo ľahko oddeliť hradbami. Pokiaľ však toto miesto cisár považoval za nedobytnejšie než pahorky Ríma, dopustil sa kardinálneho omylu. Každému z nepriateľov, ktorí sa neskoršie rozhodli márnivé mesto nad Zlatým rohom obkľúčiť a dobyť, sa to aj podarilo. Ďalší z pravdepodobných dôvodov bol politický či náboženský. Cisár už v Ríme vysúval kresťanské stavby z centra mesta na jeho okraje, k hradbám alebo aj za ne, aby nedráždil domáce obyvateľstvo, ktoré sa nechcelo vzdať bohov svojich predkov. Lenže pôvodní obyvatelia Byzantie neboli o nič menej pohanskí ako Rimania. Navyše sa vyznačovali veľkou hašterivosťou a vzájomnou neznášanlivosťou, pričom prví kresťania usilovali o opak. Najpravdepodobnejší dôvod cisárovho rozhodnutia popri iných bol asi ten najjednoduchší a vôbec nie objavný: ctižiadosť zvečniť svoje meno v názve novej metropole ríše. To sa mu na dlhé storočia i podarilo – až kým Turci po dobytí Konštantínopola v roku 1453 opäť mesto nepremenovali.

Poďme ale naspäť do roku 324. Cisár vtedy začal mesto prestavovať na obraz Ríma, ba na jeho presnú kópiu, ibaže oveľa prepychovejšiu. Paláce a chrámy museli byť väčšie, štadióny pre hry a zábavy rozľahlejšie. Keďže sme sa s nádherou a veľkosťou antického Ríma už stihli oboznámiť, môžeme si predstaviť, aké obrovské investície a obete si uskutočnenie takéhoto predsavzatia vyžiadalo. Najmä ak sa toto všetko udialo za púhych šesť rokov. V roku 330 sa cisár presťahoval do nového sídla aj so suitou dvoranov a hodnostárov, ktorá počtom ďaleko prevyšovala suity jeho najslávnejších predchodcov. Zlato tu tieklo potokom a vyrovnalo sa potokom potu a krvi tých, čo dvíhali stavby z prachu zeme. Vlastne, nie celkom z prachu. Na výzdobu verejných budov i svojho paláca dal cisár doviesť diela antických majstrov, pričom mu vôbec neprekážal ich „pohanský“ pôvod. Potreboval ich neúrekom, len jeho vlastný palác s nádvoriami a sadmi sa rozkladal na ploche vyše troch desiatok hektárov. Rozprávkové sídlo tureckých sultánov Topkapi-serail, ktoré dnes chodia do Istanbulu obdivovať turisti z celého sveta a ktoré stojí na mieste bývalého cisárskeho paláca, nezaberá ani polovicu jeho plochy.

Po Konštantínovom paláci, ale aj po celom jeho meste nakoniec zostalo máločo. Darmo budete po súčasnom Istanbule chodiť krížom-krážom, z jedného konca na druhý. Je to mesto síce krásne a kypiace životom, ale skrz-naskrz mesto inej kultúry a doby, akou bola antická alebo kresťanská. Tie pripomína iba niekoľko miest a stavieb: napríklad staroveké hradby, námestie kopírujúce tvar obrovského hippodromu, na ktorom dodnes stojí obelisk z Egypta i Hadí stĺp z Delf, alebo Chrám Múdrosti (Aja Sofia), neskôr prestavaný na mešitu. Islamskí dobyvatelia mesto-zázrak premenili na svoj obraz. Takto neslávne skončil zámer, kvôli ktorému cisár zaprel svojich predkov, keď sa odsťahoval z posvätnej pôdy Ríma. Rimania sa vtedy síce jeho počínaniu nedokázali vzoprieť, ale ani mu ho nikdy neodpustili. Okrem začerstva postaveného oblúka pri Koloseu na počesť víťazstva pri Milvijskom moste mu v Ríme nepostavili žiadny pamätník, ani po ňom nepomenovali žiadne námestie alebo aspoň ulicu. Zvyšok jeho kolosálnej sochy, takmer dva a polmetrovú hlavu s vypúlenými očami, neskryli pod žiadnu strechu ani prístrešok, ale nechávajú ju moknúť na nádvorí jedného z Kapitolských múzeí.

Nehodní synovia Konštantína

Buďme ale aj k tomuto cisárovi spravodliví. Nech už jeho osudové rozhodnutia mali akékoľvek následky, ktoré nemohol dosť dobre predvídať, svojím životom a činmi sa radí k tým úctyhodnejším. Už sme poukázali na to, že ku zrovnoprávneniu a podpore nového náboženstva ho podnietila predovšetkým idea znovuzjednotenia ríše, ktorému malo kresťanstvo poslúžiť. Nezavrhol ani starých bohov a v Konštantínopole dal vystavať i niekoľko pohanských chrámov. Uberal sa cestou tolerancie, zmierlivosti a odstraňovania starých krívd, pričom sa vyhýbal hromadeniu nových. Nebol náboženským fanatikom, ale predovšetkým štátnikom. Zaoberal sa vecami svetskými, nie nadpozemskými. Keď bolo treba, postavil sa do čela vojsk a čestne plnil túto najvyššiu povinnosť cisára. Sústavne sa venoval správe štátu a citlivo zavádzal do jeho organizácie i do sociálnej a hospodárskej oblasti potrebné zmeny. Odsudzoval trestanie otrokov smrťou, zjednodušil ich prepúšťanie a usadzovanie na pôde. Zajatých vojakov nepredával v dražbách, ale umožnil im živiť sa roľníctvom. Jedným slovom, prívlastok s ktorým vošiel do dejín – Veľký Konštantín – nebol nezaslúžený.

Nič podobné sa ale nedá povedať o jeho troch synoch, ktorí sa mali po jeho smrti v roku 337 podeliť o vládnutie v ríši. Hoci patrili k horlivým vyznávačom nového náboženstva, pokračovali v staršej tradícii intrigánov a vrahov na cisárskom stolci. Najskôr dali vykántriť bližšie i vzdialenejšie príbuzenstvo, aby sa s nikým ďalším nemuseli deliť o moc a majetky. Vzápätí sa pustili do boja na život a na smrť medzi sebou, až zostal z nich nažive iba jeden, ten druhorodený. Okrem intríg a bezcitnosti nevynikal ničím, okrem riešenia sporov kňazov sa nevenoval ničomu. Keď Rímsku ríšu naraz z dvoch strán prepadli nepriatelia, zo západu Alamani a Frankovia a z východu Peržania, nezmohol sa na nič iné ako na ďalšiu intrigu. Nezaoberal sa myšlienkou na obranu vlasti a už vôbec nie tým, že by sám zobral do ruky zbraň a postavil sa na čelo vojsk. Premýšľal najmä o tom, ako sa pri tejto príležitosti zbaviť posledných adeptov na trón. Keď totiž so svojimi bratmi kedysi rad-radom všetkých vyvražďoval, ušetrili iba dvoch bratrancov: Gallus bol nevyliečiteľne chorý, Iulianus mal iba šesť rokov. Vtedy sa mu nezdali byť nebezpeční, odlúčil ich iba od dvora a dal pod prísny dozor kňazov. No teraz, keď sa chlapci dožili veku dospelosti, sa mu už nebezpeční zdali byť. Vyhútal plán, ktorý podľa neho nemohol zlyhať. Veľkomyseľne im udelil cisársky titul, pridelil neveľké armády a neostrieľaných mladíkov vyslal proti najsilnejším a najskúsenejším nepriateľom ríše v presvedčení, že z bitiek sa živí nevrátia. Plán mu vyšiel iba čiastočne. Gallus bitku s Peržanmi síce prehral, ale ju prežil. Bratranec na tróne potom neriskoval žiadnu nemilú náhodu a dal ho rovno popraviť. Vraj za zbabelosť. Pri Iulianovi mu však nevyšlo ani to najmenšie. Ten si počínal ako rodený vojvodca a porazil Alamanov i Frankov.

Cisár sediaci v závetrí sa aj teraz zachoval príznačne a poslal bratranca, ktorý si dovolil v boji s presilou nezomrieť, ba dokonca zvíťaziť, na ďalšiu smrtiacu výpravu – na východ. Iulianus, ktorý sa medzičasom dozvedel o osude Gallusa, tentoraz podlý zámer prekukol. Rozkazom cisára pohrdol a s vojskom sa obrátil proti nemu, aby pomstil bratranca i  nebohé príbuzenstvo. Lenže zbabelcom, neschopným a o to viac bezohľadným jedincom nepraje šťastie iba v modernej dobe. Prialo im aj v staroveku. Vrah na tróne ušiel spravodlivosti tým, že skonal v posteli. Možno od strachu, možno s pomocou niekoho iného, jemu podobného.

Lepšiu stránku tohto príbehu však tvorí to, že cisárom sa stal vo veku necelých tridsať rokov muž opäť hodný tohto titulu.

Iulianus

Možno súhlasiť s názorom tých, čo ho pokladajú za posledného cisára ríše, ktorý si zasluhuje pozornosť a úctu. A to aj napriek tomu, že na tróne zotrval iba dva roky. Doložiť toto tvrdenie sa dá nielen popisom jeho spôsobu riadenia štátu, ale aj jeho správaním sa v posledných chvíľach pred smrťou.

Múdro usúdil, že dominancia jedného náboženstva nad všetkými ostatnými obyvateľstvu a ríši neprospieva, ba že podkopáva jej základy, lebo nezadržateľne speje k vytvoreniu štátu v štáte. Popri jedinom kresťanskom bohu vrátil slobodu a miesto v živote občanov aj ostatným bohom a náboženstvám. Čo je zvlášť pozoruhodné, urobil tak bez toho, aby niekomu skrivil vlas na hlave, bez násilia a krviprelievania, bez hlásania nových dogiem a šírenia nových klamstiev. Také čosi si nevieme predstaviť ešte ani dnes: nové lži a nové dogmy sa v súčasnosti predsa šíria rýchlosťou blesku a občan je ich každodennou bezmocnou obeťou...

Mladý cisár si ale za blahodarný obrat, ako to už býva, nevyslúžil iba chválu. Tí, ktorých zbavil neoprávnených výsad a pripomenul im, že majú byť iba rovní medzi rovnými, ho neskôr počastovali hanlivým prímením Apostata (Odpadlík). S tým už nemohol urobiť nič, a možno by na ňom ani nič nemenil, keby aj mohol. Veď vrátiť ľudí zo slepej uličky fanatizmu, neznášanlivosti, farizejstva a absolútnej duchovnej vlády nad človekom do ríše slobody myslenia a rozhodovania o sebe – také odpadlíctvo dejinám a ľudstvu skôr prospieva, než škodí.

Pravdaže, mal aj iné starosti ako zápasiť s poverami a nepriateľmi rozumu, za ktorých i z vlastného poznania a skúsenosti považoval kňazov. Musel opäť vytiahnuť do boja proti nepriateľom, ktorí ohrozovali ríšu vojensky – proti Peržanom. Veľa času trávil na pochodoch bok po boku s radovými vojakmi a vždy stál s nimi v prednom rade, keď skrížili svoje meče s protivníkom. Odlišoval sa od prostých vojakov, ktorých viedol, azda iba odevom, nie tým, ako bojoval, čo jedol a kde spal. Ba v jednej chvíli zabudol i na to, že sa môže chrániť pancierom ako každý iný vojak. Zvliekol ho zo seba, aby sa mohol pevnejšie zapierať nohami do zeme a lepšie oháňať mečom. Keď zakrátko na to rímske légie prinútili Peržanov na útek, vyšvihol sa na koňa len tak, naľahko, bez brnenia, aby znova medzi prvými dostihol protivníka. Jeden z nich sa však obrátil a zblízka ho zasiahol kopijou, ktorá mu prenikla hlboko do tela.

Vojaci z jeho družiny ho stihli doniesť do stanu uprostred poľa, aj sa prebral k vedomiu, ale márne sa pokúšal vstať a znova sa vrátiť do boja. Pochopil, že sa medzi svojich vojakov už nikdy nevráti. Nežialil ani nenariekal nad sebou, neťažkal si na osud. Naopak. Podľa dobových záznamov mužom stojacim okolo lôžka povedal: „Prijímam ako milosť od bohov túto ranu... Ďakujem im, že nedopustili, aby som zahynul z vôle krutého tyrana, tajnou dýkou spiklencov, v mukách zdĺhavej choroby...“

Vo svojich posledných myšlienkach sa zaoberal budúcnosťou ríše a jej obyvateľstva. Odmietol určiť meno svojho nástupcu a čo len nepriamo, nevhodným slovom ovplyvniť voľbu nového cisára z obavy, že by jeho návrh v náručí smrti mohol byť unáhlený, a že by ho neprijali všetci. Jeho posledné slová zneli: „Vyslovujem ako dobrý občan iba nádej, že sa Rimanom dostane požehnanej vlády cnostného panovníka.“

Tak v roku 363, niekde na území dnešného Iraku zomrel vladár, ktorý napriek mladému veku bol sám príkladom rímskych cností.

Cisár, ktorý zavrhol krutovládu zhubnú pre občana i pre štát, ktorý podriadil svoje konanie zákonom múdrosti, spravodlivosti a miernosti, ktorý pokladal šťastie ľudu a verejné blaho za najvyšší cieľ svojej vlády.

Po ňom už žiadny z cisárov nevystúpil na taký vysoký piedestál ušľachtilosti, rozumu a odvahy, aby Rímskej ríši mohol vrátiť bývalú moc a slávu. Mraky nad ňou sa sťahovali stále viac, obraz miest v ruinách a žalostného počínania cisárov bol stále častejší.

V roku 395 sa ríša definitívne rozpadla na dve časti: Východorímsku a Západorímsku.

A v roku 476 tá časť, ktorej hlavným mestom bol Rím, zanikla úplne.

Rúcanie pilierov štátu

Odvtedy si myslitelia a vzdelanci celého sveta kladú otázky, prečo sa to stalo a či k tomu muselo dôjsť. Hľadajú na ne odpovede nielen kvôli hlbšiemu pochopeniu antického sveta. Predovšetkým ide o večné hľadanie najlepších foriem vlády, usporiadania štátu a vzťahov medzi štátom a občanom. Ide o nikdy nekončiace a rozporuplné úsilie, aby štát čo najlepšie napĺňal svoj hlavný a nikým nenahraditeľný účel – uspokojovať rôznorodé potreby občanov, vrátane potrieb ich väčšej bezpečnosti, slobody a blaha.

Niektoré z možných odpovedí sme už naznačili. Mnohí zastávajú názor, že kresťanstvo vnesené do rímskej komunity z cudzieho prostredia ríšu nezjednotilo, skôr prispelo k jej rozkladu a zániku. S rímskymi bohmi ustupovali do pozadia i tradičné rímske cnosti – jednoduchosť a odvaha, hrdosť a sebavedomie, istota poznania, že človek je sám strojcom svojho osudu, že môže vládnuť svetu okolo seba bez odovzdania sa do vôle jediného boha a imaginárnych síl. Úpadok rímskeho ducha, spôsobený kresťanskými ideami pokory a odovzdania sa do cudzej vôle, urýchľovalo i byzantské prostredie plné neprirodzenej obradnosti, podlízavosti, zmäkčilosti a prepychu. Najvyššou cťou už nebolo vyniknúť v službe vlasti, ktorá si vyžadovala odriekanie a neraz i obetovanie života, ale honba za majetkom, zábavky a radovánky. „A keď úpadok zachvátil i armádu, Rimania sa stali korisťou iných národov“, píše osvietenský filozof a historik Montesquieu vo svojich úvahách o Rimanoch.

Žiadny štát sa ani dnes nemôže stať veľmocou, ak sa neopiera o vojenskú silu. Rímske légie po stáročia víťazili na všetkých kontinentoch. No aj táto sila sa začala drobiť. Vojsko bolo po častých vojnách, vrátane tých bratovražedných, stále viac doplňované z radov cudzincov, ktorí v ňom zastávali čoraz vyššie posty. V rozdelenej ríši sa cudzinci stali aj najvyššími veliteľmi armády a vládli za nedospelých cisárov. Zároveň sa hromadili útoky barbarov na ríšu najmä zo severu –Vizigótov, Vandalov, Húnov. Bitka pri Hadrianopole v roku 378 spôsobila záhubu jadra rímskych vojsk a jeho najlepších veliteľov. Rimanom sa už nikdy nepodarilo doplniť armádu z vlastných radov, ochranu hraníc ríše museli zveriť oddielom bývalých nepriateľov najatých za peniaze. Vtedy sa jej koniec stal neodvrátiteľný. Lebo ako vtipne a múdro poznamenal náš vynikajúci znalec rímskych dejín Zamarovský: „Štát, ktorý zverí svoju obranu cudzincom, vydáva sa im napospas: k starostiam ako sa zbaviť nepriateľa, pridáva si oveľa väčšiu starosť, ako sa zbaviť priateľov.“

Tým najdôležitejším pilierom každého štátu a v každej dobe je občan, jeho vzťah k štátu na strane jednej, a vzťah štátu či predstaviteľov štátnej moci k občanovi na strane druhej. Na rozdiel od mestských štátov v starom Grécku, obdobia rímskej republiky i prvých cisárov, v neskorších rokoch boli široké vrstvy obyvateľstva stále zjavnejšie vytláčané z rozhodovania o správe štátu, o vlastnom osude. Spolu s rastom vplyvu cisárskej administratívy rástla predajnosť, hamižnosť a svojvôľa úradníkov. To občana ešte viac vzďaľovalo od záujmu o veci verejné, odcudzovalo ho vlastnému štátu. Čím horšia bola správa štátu, tým viac aj občan súkromné záujmy povyšoval nad záujmy verejné. Potom už záchrana ríše naozaj nemala odkiaľ prísť. Povedané niekoľkými vetami J. J. Rousseau, predstaviteľa osvietenstva, z jeho najznámejšieho diela o vzťahu štátu a občana:

„Len čo služba verejnosti prestane byť hlavnou záležitosťou občanov, a keď radšej slúžia svojou peňaženkou ako vlastnou osobou, štát je blízky svojej skaze. Treba sa pustiť do boja? Zaplatia výdavky za vojsko a zostanú doma. Treba ísť do mestskej rady? Vymenujú poslancov a zostanú doma. Pre svoju lenivosť a za svoje peniaze majú napokon vojakov, ktorí zotročia vlasť, a zástupcov, ktorí ju predajú.

Práve honba za obchodom, dravá ziskuchtivosť, lenivosť a láska k pohodliu premieňajú osobné služby na peniaze. ...V skutočne slobodnom štáte vykonávajú občania všetko vlastnými rukami a nič pomocou peňazí: nielenže sa nezbavujú svojich povinností, ale ešte aj zaplatia za to, aby ich mohli vykonávať sami. ...Keď niekto o štátnych záležitostiach povie: „Čo ma je po nich?“, je to znak skazy štátu.“

Faktorov, ktoré viedli k zániku Rímskej ríše, bolo nepochybne veľa, pôsobili s rôznou silou a v rôznej kombinácii. Dôležitejšie ako ich vyratúvanie ale pre nás je, že i keď ríša prestala existovať, nezaniklo bohatstvo, ktoré Rimania nazhromaždili a rozmnožili v oblasti kultúry a umenia, práva, vojenstva, filozofie a vedy, občianskeho a štátnického myslenia. To všetko žilo ďalej, prechádzalo z generácie na generáciu a rozvíjalo sa v mnohých národoch. K pôvodným zdrojom európskej kultúry sa vraciame dodnes a nebude to inak ani v budúcnosti. Sú nevyčerpateľné.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama