Riešenie ukrajinskej krízy

Počet zobrazení: 4042

Téma Ukra­jiny sa v kompli­kovanej medzinárodnopolitickej situácii os­tatných mesia­cov napriek svojej zložitosti a rozsiahlosti ako­by strácala z po­predia mediálno-politickej pozornosti. Zatieňuje ju sýrska kríza, migračná vlna do EÚ, potenciálny terorizmus, ale aj brexit a možno i dramatická a špinavá prezi­dentská kampaň v USA.

Servírované „ukrajinské“ menu je totiž už mesiace rovnaké: zlí Rusi škodia Ukra­jine a destabilizujú ju, konflikt na Donba­se pokračuje, Krym sa nevracia, politické šarvátky v Kyjeve nadobúdajú na intenzi­te, pretrvávajú odstredivé tendencie, s oli­garchami nikto nezatočil a v rôznych čas­tiach štátu bašujú naďalej, ekonomika (ka­tastrofálne) upadá, pribúda chudoba, vlád­nuca elita bohatne, korupcia utešene kvit­ne, štát sa zadlžuje, potrebuje nové pôžič­ky a podobne. Podivné (ale v západných médiách hlavného prúdu pochopiteľné) ti­cho je len o širokej škále násilného vyčíňa­nia extrémistov rôzneho druhu.

Medzinárodné spoločenstvo vrátane Západu začína byť z toho unavené. Kyjev síce húfne navštevujú politické, ekono­mické, vojenské i iné delegácie zo Zápa­du, ale zdá sa, že súčasná ukrajinská ces­ta vedie do slepej uličky. Vláda balansu­je na hranici politického prežitia, ale pred­časné uskutočnenie volieb nechcú kyjev­ské vládnuce kruhy ani Západ. Je zrejmé, že po nich príde k moci iná garnitúra vod­cov, ktorá nebude taká ústretová k zahra­ničiu ako súčasná, hoci väčšinu svojich sľubov neplní.

Významným medzníkom, ktorý zmiernil ukrajinskú krízu, bolo prija­tie dohôd za účasti nemeckej kancelárky A. Merkelovej, prezidenta Francúzska F. Hollanda, Ruskej federácie V. Putina a Ukrajiny P. Porošenka (po vyše 16-hodinových rokovaniach) vo februári 2015 v Minsku, ktoré sú známe ako Minsk II. Dňa 15. februára sa začalo prímerie me­dzi povstalcami a ukrajinskými ozbroje­nými silami. Súhrn opatrení na realizáciu minských dohôd obsahuje 13 základ­ných bodov, ktoré dodnes nie sú v úplnos­ti splnené. Z ich nedodržiavania, resp. porušovania sa navzájom obviňujú obe stra­ny. Vo vzťahu k povstalcom sa však vi­na – bez dôkazov – kladie aj Moskve, že ich podporuje a nenúti k dodržiavaniu do­hôd, čo sa stalo dokonca dôvodom na zo­silnenie sankcií voči RF.

V októbri 2015 sa protagonisti Min­ska II zišli v Paríži a konštatovali, že do­hody sa plnia len čiastočne, ale nemožno poľaviť v úsilí o ich ďalšie presadzovanie, a prejavili mierny optimizmus pri hodno­tení ďalšieho vývoja. Opatrenia z Min­ska II sa mali pôvodne realizovať do kon­ca roku 2015. Vedúci predstavitelia nor­mandskej štvorky sa 30. decembra 2015 telefonicky dohodli o ich predĺžení o rok.

K ďalšiemu stretnutiu „štvorky“ do­šlo na základe iniciatívy A. Merkelovej 19. októbra 2016 v Berlíne. Od stretnu­tia, ktoré trvalo päť hodín, nikto neoča­kával prelom v riešení ukrajinskej krí­zy. Cieľom bolo nájsť cesty pokračujú­ce v uvoľňovaní napätia a riešení problé­mov, ktoré celý proces posunú aspoň trochu vpred. V tomto kontexte sa rokova­lo predovšetkým o bezpečnostných otáz­kach, najmä o ďalšom oddelení (odpúta­ní) síl v konfliktnej zóne, o posilnení mi­sie OBSE (o jej možnom ozbrojení), o voľ­bách na Donbase, ktoré by mohli prispieť k pokroku pri riešení problémov.

Ináč vyjadrené, ide najmä o to, aby sa vyskúšala každá možnosť, ktorá mô­že priniesť pokrok. O výsledku či príno­se rokovaní sa spravidla hovorí opäť len v opatrnom, mierne optimistickom duchu. Zdôraznilo sa však, že Minsk II nemá al­ternatívu.

Hlavným výsledkom stretnutia je zá­ver o vypracovaní rámcového plánu (označovaného aj za „cestovnú mapu“), ktorý by mal viesť k mierovému riešeniu krízy. Plán by sa mal pripraviť pod gesciou ministrov zahraničných vecí do kon­ca novembra.

Stretnutie v Berlíne, kde A. Merkelová a F. Hollande rokovali s V. Putinom aj o Sýrii, ukázalo, že Rusko sa stalo veľkým hráčom medzinárodných vzťahov, ktoré­ho záujmy a aktivity pri riešení problé­mov európskej i svetovej politiky a bezpečnosti nemožno ignorovať. Čoraz pálči­vejšou sa preto stáva otázka, čo so sank­ciami proti Rusku, prijatými v súvislos­ti s ukrajinskou krízou. Tvrdohlavé udr­žiavanie rigidných pozícií, prijatých skôr rýchlo ako premyslene, aby sa doká­zala fiktívna „akčnosť“, riešenie problé­mov len sťažuje.

Chrlenie ohňa a síry na Rusko iste časť európskych kruhov (nehovoriac o at­lantických) poteší, ale ničomu neprospie­va. Na zamyslenie je aj politický exhibici­onizmus pri okázalom prezentovaní nové­ho znaku ukrajinskej vojenskej rozviedky, na ktorom sova (ako symbol spravodaj­skej služby) „zatína“ meč do ruského úze­mia. Ktovie, kde ešte okrem rusofóbnych kruhov, Poľska a Pobaltia privítajú takýto symbol agresívnosti...

Svet sa ocitol na osudovej križovat­ke najmä preto, že posledné desaťročia sa preferovali jednostranné silové rieše­nia problémov, postavené na nátlaku, vy­hrážkach a agresívnosti. EÚ má v prípa­de riešenia ukrajinskej krízy (aj v súvislos­ti s brexitom) historickú šancu zohľadniť viac európsky ako atlantický pohľad. Bez­pečnosť a stabilita na našom kontinente totiž väčšmi závisia od otvorených a rov­nocenných vzťahov s Ruskom ako od ku­rately USA.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na ekonomickej univerzite v Bratislave)

 
Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 37 – 38/2016

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984