Revolúcia bez štebotu

Počet zobrazení: 2665

Prežívame obdobie konzervatívnej revolúcie, ktorá znehybnila život v spoločnosti. Súčasnosť sa predstavuje na javisku dejín ako víťazstvo politickej reakcie. Namiesto kategórií ako triedy sa používajú v politike pojmy preberané z optiky, politická scéna, spektrum, zorné pole, ohnisko, a pod. Štát sa prezentuje ako inštitúcia, ktorá má riešiť dlhy a hovoriť o námezdnej práci sa považuje za prejav neznalosti o ekonomických procesoch. V globalizujúcej sa spoločnosti sa nepatrí hovoriť o nadhodnote, pracovnej teórii hodnoty, vykorisťovaní etc.

diego_843.jpg
Diego Rivera.

Preklad výrazu „twitter“ je štebot, švitorenie. Ruská revolúcia sa v tomto šume nestráca. Stoštyri rokov od jej uplynutia je dostatočne dlhá doba, aby bola zaradená do kategórie trvalo úspešných.

Čítanie príspevkov (tweetov) na sociálnych sieťach je navyše textovo obmedzené na 140 znakov i keď na druhej strane má ohromné množstvo používateľov. Nižšie uvedená fotografia Lenina je významovo protikladom štebotaniu „sociálnych sietí“. Obsahom jeho poznámok je revolúcia.

lenin.jpgTieto dva príklady ukazujú, koľko protirečení vyvoláva revolúcia z roku 1917. Delikátnou otázkou pre dnešnú moc je hoci aj iba spomienka na túto udalosť. V ruskej spoločnosti potom, ako sa Sovietsky zväz vyparil, o to viac.

Eric Hobsbawm považuje deštrukciu minulosti alebo skôr sociálneho mechanizmu, ktorý spája skúsenosť súčasného človeka so skúsenosťami predchádzajúcich generácií za jeden najcharakteristickejších a najzáhadnejších fenoménov dvadsiateho storočia. Väčšine mladých chýba organické napojenie na minulosť doby, v ktorej žijú. Svet, ktorý sa koncom 80-tych rokov dvadsiateho storočia rozpadol, bol rozhodujúcim spôsobom ovplyvnený ruskou revolúciou roku 1917. Všetci sme tým poznamenaní, premýšľame o modernej ekonomike v termínoch binárnej opozície – „kapitalizmus“, „socializmus“. Je ťažké navrhnúť iný klasifikačný rámec. Ale ešte jednu Hobsbawmovu charakteristiku krátkeho dvadsiateho storočia je hodno pripomenúť: v nenávratne skončilo storočie obyčajného človeka. Ale platí aj to, že ľudstvo ukončilo éru, kedy jej prevažná časť živila svet pestovaním obilia a chovaním zvierat. Neolit končí v týchto desaťročiach. „Zlatý vek“ neprichádza. Naopak sledujeme návrat obdobia neistôt, nečakaných rizík. A, samozrejme, platí to aj pre politické systémy. Základné princípy politiky: suverenita územia nezávislého štátu je rozkladaná silami nadnárodnej ekonomiky.

Rozčarovanie z autorít, ktorého sme svedkami, nepozná ani štátne hranice ani ideologické rozdiely. Argumentov svedčiacich o kríze štátu je možné uviesť celý rad. Ale jedno je isté, že nás nečaká postupné odumieranie štátu, ale naopak, dnešná doba potrebuje silný a energický štát. Samozrejme, že zmenami prejdú aj ďalšie spoločenské štruktúry. P. Drucker zaregistroval, že najefektívnejšie korporácie nie sú riadené princípom nadriadený - podriadený (akoby to, čo Arendtová považovala za nemožné v modernej dobe, totiž takúto autoritu, vyvracala skutočnosť samotná). E. Hobsbawm sa problému verejných autorít venuje v práci Věk extrémů. Konštatuje, že po komplexnom prístupe k ekonomickým, politickým, kultúrnym a sociálnym javom dvadsiateho storočia, politike nového tisícročia nebude dominovať ekonomický rast, ale sociálna distribúcia. K odvráteniu hroziacej ekologickej krízy bude nevyhnutná netržná alokácia zdrojov, alebo aspoň nemilosrdné obmedzovanie trhovej alokácie. V každom prípade však bude osud ľudstva v novom tisícročí „odsúdený“ na opätovné nastolenie verejných autorít.

V Európe prebehli buržoázne sociálne revolúcie asynchrónne. V zaostalom cárskom Rusku sa ideály liberalizmu a buržoáznej demokracie presadzovali s oneskorením. Jednak moc samoderžavia bola pevná a podmienky pre revolúciu nedozreli. Najlepšie to dokumentuje povstanie dekabristov v roku 1825. Mnohoročná ilegálna práca v krátkom interregne sa skončila vojenskou demonštráciou, ktorá neviedla k ústavným zmenám. Zneistená moc si poradila so vzniknutou situáciou. Napriek tomu ale okolnosti neúspechu dekabristov podpísali ortieľ pod historický rámec vývoja ruskej spoločnosti. Okolnosti, ktoré napokon vyvrcholili revolúciou v roku 1917, ovplyvnili dvadsiate storočie.

Revolúciu v Rusku a nasledujúcu občiansku vojnu možno porovnávať s inými revolúciami. Francúzska revolúcia okrem hesiel bratsva, slobody a rovnosti priniesla aj gilotínu. Revolúcia v Rusku nepochybne ovplyvnila svetové udalosti. Bola experimentom, ktorý v praxi uskutočňoval socialistické ideály. Dodnes sú to predovšetkým idey sociálneho štátu, alebo všeobecného blahobytu. Najmä po druhej svetovej vojne boli tieto idey populárne v celej západnej Európe. Na druhej strane bolo zámerom týmto sovietskym príkladom oslabiť pozície ľavice v Európe. Napriek tomu však desaťročia po druhej svetovej vojne boli veľmi priaznivým obdobím najmä pre západnú Európu, ktorá chránená dáždnikom americko-sovietskeho súperenia nemusela prijímať vážne a dôležité rozhodnutia. Čiastočne realizovala predstavy o konvergencii socializmu a kapitalizmu. Sú to mimochodom myšlienky, ktoré propagoval Pitirim Sorokin. V súčasnosti sme však svedkami opačných procesov. Slabnúcou strednou vrstvou a sociálnou nerovnosťou sme svedkami demontáže kontroly veľkého podnikania. Sovietsky zväz zohrával veľkú úlohu v procesoch dekolonizácie, v podpore takých medzinárodných vzťahov ako je ich právo určovať si svoju budúcnosť. Ruská diplomacia v súčasnosti reflektuje snahy európskych elít v ich úsilí oslabiť pozíciu vtedy Sovietskeho zväzu a teraz Ruskej federácie. Bez Sovietskeho zväzu vtedy, ako bez Ruska teraz, parametre európskeho a svetového poriadku nastavili iné pomery. Sergej Lavrov v tomto kontexte považuje názory o strete dvoch totalitarizmov nielen za nepodložené, ale aj za nemravné. Dnešná diplomacia prostredníctvom tweetov je výpoveďou o konci studenej vojny, o jej víťazovi. Víťaz tweetuje, ale riziká zostali. Práve existencia rizík víťazstvo v studenej vojne posúva do sveta mýtov.

Tvítovanie dokazuje, že základnym podnetom pre formovanie teórií sú kritické, krízové situácie, keď je spoločnosť dostáva v závoze, v slepej uličke, keď zlyhávajú rutinné spôsoby riešenia problémov. Vtedy, keď treba nájsť niečo nové, dostáva slovo intelektuálna intuícia a mysliteľ, ktorý prichádza s čímsi neočakávaným. Sociálne a politické teórie vznikajú v konkrétnych situáciách, hľadajú odpoveď pre konkrétne problémy spoločnosti. Na tieto problémy reagujú ľudia svojimi každodennými interpretáciámi skutočnosti. V prípade novovekej Európy pamfletmi. Marxov Manifest je napísaný v podobe tvorivej erupcie jednoduchými, zapamätateľnými vetami. Napomohol tomu nemecký literárny štýl, vďaka nemu získal výpovednú, takmer biblickú silu a bol napísaný v dobe, keď osvietenská kritika zostala v pamäti. Strana v dobe písania Manifestu znamenala tendenciu či zdieľaný politický názor. Manifest neodpovedá, či moment zvrhnutia kapitalizmu už nastal. Manifest je tak aj dokumentom, ktorý predvída neúspech, hovorí o rekonštrukcii spoločnosti, ale nevylučuje ani zlyhanie. Dvadsiateprvé storošie ponúkne odpoveď.

Východisko nenašli ani deväťdesiate roky v priestore antikapitalistických premien, naopak začala sa politika postupnej demontáže sociálneho štátu, privatizácia, deregulácia a uvoľnenie privilégií finančnému kapitálu. Centristické predstavy progresívneho liberalizmu boli vytesnené súčasným neoliberalizmom. Rozpad sovietskeho systému interpretovali neoliberáli ako nemožnosť úspešne ponúknuť akýkoľvek odlišný spoločenský model. Aj ostatná ľavica, umiernená sociálna demokracia, i radikálni stúpenci robotníckych samospráv až po sieťovú samoorganizáciu anarchistov, bola vylúčená zo „serióznych diskusií“. Sociálni demokrati venovali pozornosť voľbám a nepredstavovali silu, ktorá chce robiť kvalitatívne inú politiku.

Od Marxových čias, ale najmä v porovnaní s dvadsiatym storočím a začiatkom dvadsiateho prvého storočia došlo k zmenám triednej štruktúry spoločnosti. Na jednej strane sme svedkami nebývalej proletarizácie obyvateľstva v krajinách Afriky a Latinskej Ameriky a vo vyspelých krajinách, predstavitelia „slobodných povolaní“, technickí odborníci, vedci, intelektuáli a predstavitelia „kreatívnej triedy“ sa definitívne stali námezdnými pracujúcimi. Na druhej strane triedna štruktúra spoločnosti stratila tie hranice, ktoré mala v minulosti a prestali fungovať tie mechanizmy solidarity a kolektívnej spolupráce, ktoré pôsobili dovtedy. Noví proletári nemajú medzi sebou také väzby ako ich predchodcovia v dvadsiatom storočí. Aj podniky sú menšie ako v minulosti, aj kolektívy už nie sú také masové, štruktúra je teda diferencovanejšia. Významná časť produkcie starých industriálnych centier v západnej Európe, Amerike a v bývalom sovietskom bloku „outsorcovala“ do Latinskej Ameriky, východnej Ázie a Číny. Väzby medzi novými proletármi nie sú také pevné ako tie v minulosti. Miesto organizovanej robotníckej triedy vystriedali služby, vedci a pracujúci v zdravotníctve a vzdelávaní. Nový proletariát tak opustil tradíciu socialistického, odborového hnutia a ľavicových politických strán. Protirečenie medzi prácou a kapitálom nezmizlo, ale svet námezdnej práce je zložitejší, atomizovanejší, vznikla nová sociálna geografia, ktorá ovplyvňuje svetovú politiku. V novej situácii v dôsledku spoločenských zmien si predošlá politická prax vyžadovala korekciu, zmenu prístupu, kritickú analýzu. Spoločenské zmeny, ktoré v súčasnosti prebiehajú (štvrtá priemyselná revolúcia) majú globálny charakter. Otázkou je, či budú znamenať koniec kapitalizmu, alebo či neoliberalizmus vystrieda nová podoba sociálneho štátu. Napokon rozhodne inercia zmien a konfigurácia sociálnych síl v súčasnej kríze.

Potrebujeme teórie. Na zlé teórie nie je iný liek ako lepšie teórie. Zlú alebo jednoduchú teóriu nahradí len dobrá, alebo komplikovanejšia teória. To je aj dôvod, prečo sú dejiny politických teórií takou aktuálnou disciplínou: Učia nás opatrnosti a skromnosti pri posudzovaní praktického účinku teórií.

Vývoj v Rusku rozhodujúco ovplyvnila inteligencia, ktorá v 19. storočí predpripravila prevrat setodejinného významu. Raznočinci, (ľudia rôzneho pôvodu) sa v sociálnom kontexte etablovali radikálnymi prejavmi, bez ktorých nepochopíme jedinečnosť ruskej politickej skúsenosti My všetci tvoríme bojový šík, ktorý nedisponuje písomne ukotveným štatútom, ale pozná všetkých svojich členov roztrúsených po šírej Rusi a v nikým neorganizovanej zhode bojuje jednými nenávidený a druhými vášnivo milovaný, proti vládnúcemu smeru. Je to iné chápanie inteligencie než také, ktoré pritakáva režimom. Pravda, ale aj Západ podmietil takéto postoje. Rozchod s tradíciou najzrejmejšie ilustrujú mená Marx, Freud a Nietzsche. V ruských pomeroch sa prejavil vzor správania, ktorý sociológia pozná. Trend, ktorý v starej krajine naráža na pevnú štruktúru sa môže rozvinúť slobodnejšie v okrajovej oblasti, kde nemusí prekonávať prekážky. Ruská inteligencia si sebavedomo uzurpovala právo hrať vedúcu úlohu vo vzťahu k ľudu, ktorý má byť oslobodený od útlaku. Nemeckí sociálni demokrati naopak chceli hrať viac vedľa socialisticky zmýšľajúcich robotníkov než služobnú či pomocnú úlohu. Tým možno pochopiť aj úlohu, ktorú v ruskej spoločnosti zohrala literatúra a publicistika. Desaťročia revolučného socializmu v 19. storočí sa prekrývajú s obdobiami rozkvetu ruskej literatúry a publicistiky. V tomto období sa rozvinul aj zápas medzi západníkmi a slavjanofilmi.

Britský historik A. Roberts cituje Stendhala, ktorý o Code civil povedal, že je štylisticky taký obdivuhodný, že si v ňom denne číta. Pomocou tohto kódexu je možno riešiť rozpory natoľko úspešne, že ho po roku 1815 prevzalo mnoho z porobených krajín. Ešte dnes je právnym základom štyridsiatich krajín na piatich kontinentoch a tvorí duchovný fundament zákonov Európskej únie. Američania na druhej strane však vďaka jedinečným podmienkam neparlamentárne prijali úpravu, v ktorej má prezident v spolkovej exekutíve formálnu nezávislosť od oboch komôr Kongresu. Princíp deľby moci bol otvorený viac ako inde. Dnešné štebotanie, tweety, to síce potvrdzujú, ale predznamenávajú éru singularity. Úvaha sa týka umelej inteligencie, možnej budúcej monokultúry. Ale tu sa vlastne opakuje jav, ktorý dobre poznáme z politických dejín. Osvietenci prišli s myšlienkou, že svet je možné si predstaviť bez Boha. Mechanistický model sveta, zradikalizovaný v 18. storočí, nepotreboval podľa Laplaceho Boha. Bola to, ako sa vyjadril pred Napoleonom, nepotrebná hypotéza. Odmietnutie náboženstva malo radikálne dopady. Belinskij to chápal spolu so svojimi rovesníkmi rovnako dobre ako na Západe. Vstupenkou do spoločenstva protestujúcich sa stal ateizmus. A v Rusku po revolúcii bojovný. Ale štebotanie je rovnako bojovné.

Z dejín robotníckeho hnutia vyčnievajú viaceré udalosti, ktoré ovplyvnili vývoj prakticky dodnes. Gothajský program sa snažil tlačiť štát k podpore výrobných družstiev a oslabiť hospodársku prevahu kapitalizmu, ale netrval dlho. Marx ho skritizoval, ale rozhodnú revolučnú alternatívu neponúkol. Tento príklad naznačuje rozdielny prístup nemeckých sociálnych demokratov od ruských revolucionárov. Podstatný rozdiel spočíval v sebaobmedzení pokiaľ ide o ciele, o ktoré sa treba usilovať všetkými zákonnými prostriedkami. Sociální revolucionári v Rusku upustili od normatívnych ukotvení. Potvrdil to aj rok 1917.

Revolucionári v Rusku nepochybne chceli obnovovať a potrebnými reformami zlepšovať a zdokonaľovať, čo už predtým existovalo. Z politickej demokracie, aká sa historicky vyvinula v severnej Amerike, vytvoriť sociálnu demokraciu, ktorá by zrušila rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Revoluční socialisti však od začiatku chceli viac, chceli niečo nové. K obnove patrilo zachovať ľudské a občianske práva so slobodou názoru a ochrany menšín. S obnoviteľmi však nastúpili do prúdu dejín novátori. Bolo to zrejme radikálne novátorstvo, ktoré prispelo k tomu, že ich dielu nebolo dopriate dlhšie trvanie. Pravdou však je, že od šesťdesiatych rokov 19. storočia dodnes sa revolučný socializmus udržal a v Číne si udržuje revolučnú imagináciu. V Číne však inak ako v Európe, tam dovolili existovať aj súkromnoekonomickým ostrovom. Vstupuje tak do spoločnosti kapitalistický protisvet, od ktorého sa chce komunizmus dištancovať. To je teda otvorená otázka, na ktorú nemáme doteraz danú odpoveď. Budúce dedičstvo ruskej revolúcie je rovnako potenciálom ako aj bremenom, ktoré bude mať vplyv na naše aktivity v nasledujúcich desaťročiach. Hodné pripomenutia sú slová Václava Talicha z článku uverejnenom v časopise Index k 28. októbru v roku 1945. „Počujeme k čomu sme bývali hluchí: pieseň tichého hrdinstva obyčajného štíhleho človeka, pieseň radosti zo života, spev vďaky za milosť, že smieme pracovať. Platí to neúprosne pre našu dobu: nevieme, či to, čo sme si zariadili, nám aj patrí. Nestačí tvítovať prudký príval noviniek a sľubovať impulzívne opäť na twitteri rýchle rozhodnutia. Sme v prechodnom období. Kapitalizmus skutočne urobil svet zbytočným.

Literatúra:
Arendtová, H.: Mezi minulostí a budoucností, Brno. Centrum pro stadium demokracie a kultury. 2002.
Bauman, Z.: Tekuté časy.  Život ve věku nejistoty. Praha. Academia 2017.
Bauman, Z.& Bordoni, C.: Stát v krizi.Broken Books 2015.
Bostrom, N.: Umělá intelligence. Praha. Prostor 2017.
Drucker, P.: Věk discontinuity. Praha. Management Press. 1994.
Hardt, M., Negri, A.: Empire. Harvard University Press. 2000.
HITCHENS, Ch.: Thomas Paine a jeho Práva člověka. Praha: Pavel Dobrovský – Beta, 2007.
Hobsbawm, E.: Vek extrémů. Krátke 20. století 1914 – 1991. Praha ARGO1998.
Hroch, J.: Buržoázní revoluce v Evropě.Praha. Nakladatelství svoboda 1981.
Hroch, J.: Hledání souvislostí. Eseje z komparatívních dějin Evropy. Praha. SLON 2016.
Hrubec, M.: Future Legacy of the Russian Revolution: Participatory Political.
Economies. In: INTERNATIONAL CRITICAL THOUGHT, 2017 VOL. 7, NO. 4, 565–580
https://doi.org/10.1080/21598282.2017.1405736
Jellinek, G.: Všeobecná státověda. Praha, Laichter 1906.
Juza, P.: Demokracia v Rusku (mojimi očami). Bratislava Peln. 1999.
Kliman, A.: The failure of Capitalist Production. Underlying Causes of the Great Recesion.London. Pluto Press 2012.
Mead, W. R.: The Rreturn of Geopolics. IN: https://www.foreignaffairs. com/articles/china. /2014-04-17/return-geopolitics.
Sarrazin, T.: Přání otcem myšlenky. Evropa, měna, vzdělanost, přistěhovalectví – proč politika tak často selhává. Praha. Academia 2017.
Schramm, G.: Dějiny a řády života. Pět rozhodujících zlomů světových dějin. Praha SLON 2012. 
Talich, V.: Počujeme k čomu sme bývali hluchí: Praha 26. október 1945. IN: Index.
Tarle, J. V.: Talleyrand. Praha. Naše vojsko 1950.
Tocqueville A. de.: Demokracie v Americe. Praha: Academia.2000.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984