Reklama
Reklama

Rešerš v pamäti

Počet zobrazení: 936

To, čo sa v súčasnosti deje v tomto malom štáte, pozorujem dlhodobo. Viem, pandémia zamotá hlavy viacerým ľuďom, nieto ešte politikom.

Nie nadarmo sa v spomienkach vraciam do čias sedemdesiatych rokov, ktoré z pohľadu súčasníka pokladám za roky priam bezstarostného života. Mesto plné mladých ľudí, džavotu detí, stretnutí s priateľmi, nekonečných randení... Školské dvory a ihriská plné školákov a tínedžerov. V lete vôňa cesty, po ktorej prešlo práve kropiace auto, zvedavé pohľady z vyleštených pýšiacich sa škodoviek. A čo bolo nádherné, naše Korzo. Rovesníci spomínajte... Plné ľudí, vravy, hudby, gitarista pod Michalskou bránou, ktorý si pomáhal namiesto prstov hrebeňom. Je to všetko ako sen, ktorý sa už nevráti. Vôbec sme sa nezaoberali nejakými zvrátenými kauzami, boli to pre väčšinu z nás nepodstatné veci. A vôbec, boli? Nezaťažovali sme sa hlúposťami, neexistovali celebrity, boli len osobnosti, ktoré svojou prácou rezonovali natoľko, že sa o nich písalo.

Voľba prokurátora...? Tajná či verejná? Omieľané kauzy vyvolených, za ktorými stojí kopa peňazí a drahocenného času. Čas, ten je pre každého z nás najdôležitejší. A z roka na rok viac... Je však taký drahý, že to pociťujeme každodenne. Zvlášť v tejto „pohnutej“ dobe. Ulice vyprázdnené, často si hovorím, že takto nejako to budeme zažívať, pretože niekomu to vyhovuje. Žiadne stretnutia v kolektívoch, azda len pri mori, denne nové dodatky zákonov, ktorým nerozumejú, predpokladám, ani zákonodarcovia, pritom tie úpravy zákonov ľudia neraz ani nepotrebujú k svojmu životu?! Keby priznali ich nepotrebnosť, priznali by aj svoju! A to je absolútna hlúposť zbaviť sa rozprávkového platu v parlamente, na ktorý sa my všetci skladáme, platu, aký nepozná ani desať riadne pracujúcich ľudí dohromady.

Okliešťujú nás rôznymi príkazmi, zákazmi, sledovaním, ktoré sa raz môže vymknúť spod kontroly, ako to môžeme vidieť v spotoch televízie či v press médiách, a potom, BEDA!

Je mi ľúto mladej generácie postpandemickej, ktorá sa odúča pracovať, učí sa žiť na dlh a svoju budúcnosť nerieši. Pozrite sa na túto dobu očami bez ružových okuliarov. Sloboda nám priniesla šancu, ktorá je viac v rukách tých, čo sedia na svojich bohatých zadkoch a mastia si vrecká,  akoby mali žiť tisíc rokov. Áno, predlžujú si životy výmenou nejedného orgánu, ale tá SMRŤ aj ich prah navštívi, to si píšte! Nech si položia otázku, na ktorú vieme odpoveď. To je tá šanca, ktorá je v rukách vládcov sveta? Vládcov, ktorých majetky sú ako rozpočty menších štátov? To sú tie ohromné rozdiely, o ktorých nám hovorili, že ich zažijeme? A ešte nie sme na konci. Ešte mnoho zaujímavých zistení na nás čaká. Žiaľ, práve v tejto pandemickej dobe sme k sebe akosi vzdialení. Nie je to len rúško, ktoré nás oddeľuje jeden od druhého, je to niečo viac. Žijeme v dobe hoaxov (kto môže skutočne povedať, že toto je hoax a to druhé je pravda?), klamstva, podvodov, znevažovania samotnej ľudskej dôstojnosti. V dobe, ktorá môže položiť na lopatky teba, mňa, aj najsilnejšieho...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama