Randez-vous so slávnymi nebožtíkmi 2
Ak prídete na Pere Lachaise bez mapy, určite si ju kúpte v ktoromkoľvek novinovom stánku, v záhradníctve či od pouličného predajcu v okolí cintorína. V tomto prípade je päť eur vhodná investícia. Pri hľadaní hrobov jednotlivých osobností vyznačených na plániku síce aj tak niekoľkokrát zablúdite, no predsa len sa trocha lepšie zorientujete.
Plocha je rozdelená na 97 sektorov, ale nijaké logicky zaradené do obdĺžnika neočakávajte. Dlažobnými kockami vykladané cesty (pevná obuv je vítaná, nijaké črievičky na ihličkách), chodníky a námestíčka tu hádam ani raz nevytvárajú pravý uhol. Súčasne terén stúpa do briežka a tak nechýba ani množstvo krížiacich sa schodíšť. Širší výhľad zakrývajú stromy (napočítali ich 53-tisíc). Zato na oddych tu slúžia lavičky. Na čistotu WC pri bránach do cintorína sa veľmi nespoliehajte, sú na úrovni slovenskej krčmy štvrtej cenovej...
Netreba sa hnevať, že hneď nenájdete hrob, ktorý ste si na mapke dopredu zakrúžkovali. Viaceré neobjavíte vôbec. A keď ste pár alebo skupinka, určite sa niekoľkokrát navzájom postrácate. Tak ako v hustom lese na hubách. Lepšie je to brať ako hru na napínavú detektívku, ktorá sa obyčajne skončí dobre – nájdete východ z cintorína a jednu z najbližších zastávok metra.
Pomník zámožných Číňanov
V Pere Lachaise tak ako vo všetkých cintorínoch sveta neplatí zásada, že čím vzácnejšia osobnosť tam leží, tým „vlastní“ krajší, honosnejší hrob. Práve naopak. Najmajestátnejšie hrobky tu majú pre cudzincov iste nič nehovoriace priezviská bankárov, veľkoobchodníkov, fabrikantov, vysokých štátnych úradníkov. Tie staršie stoja v radoch ako zmenšené makety gotických palácov na hlavnom námestí. Šedivé, dnes zväčša spustnuté, niektoré aj ošarpané. To sa však nedá povedať o megapomníkoch z čiernej leštenej žuly, ktoré si sem nechávajú v posledných rokoch stavať zámožní, na katolícku vieru konvertovaní Číňania.
Básnikovi Guillaumovi Apollinairovi kvietok nechýba, hoci má náhrobný kameň (doslova) veľmi skromný. Okrem inšpirácií z gotiky a antiky sa tu opakujú egyptské motívy. Vojensko-vedecká Napoleonova výprava k brehom Nílu mala silnú odozvu aj v „cintorínskej“ architektúre. Ale tomu, kto by si zaslúžil v tomto odbore najvýraznejší pamätník - Jean-François Champollion – stačil pomerne jednoduchý obelisk.
Charles Pigeon, zlepšovateľ a obchodník s lampami, s manželkou
Úspešnému lúštiteľovi hieroglyfického písma na základe nápisu vytesanom v troch starovekých jazykoch na rossetskej doske, bola súdená jeho prvá a zároveň posledná dvojročná expedícia do Egypta. Presnejšie, povinný pobyt v karanténe v toulounskom lazarete. Tam sa nakazil tuberkulózou a zároveň schistosomózou, rozšírenou v subsaharskej Afrike. Vedci dokonca objavili týchto parazitov aj v múmiách. Jeho sľubnú vedeckú kariéru riaditeľa Egyptského múzea v Louvri prerušila v marci 1832 náhla smrť. Mal iba 41 rokov.
Podľa kvetov spoznáte ich
Na cintoríne sú aj sektory, kde sa „užívatelia“ hrobových miest predbiehajú v prečačkanej sochárskej výzdobe a sem-tam návštevníkov šokujú dajakými bizarnými tvarmi. Je tu aj niekoľko odvážnych ženských aktov. Hrobku rodiny Charlesa Pigeona zase symbolizuje kamenná posteľ, na ktorej Charles ležérne oddychuje s manželkou. Medzi sochami nechýbajú, ani štvornohí miláčikovia rodín, najčastejšie psi, ale nájdu sa aj mačky či papagáje.
Edith Piaf
Tých skutočných umelcov, spisovateľov, hudobníkov, hercov, ale aj známych vedcov nájdete skôr podľa čerstvých kvetín. Takto vyzdobený hrob slávnej šansoniérky a herečky Edith Piaf sa nedá prehliadnuť. Zomrela vyčerpaná dlhou chorobou 11. októbra 1963 vo veku 48 rokov v Plascassieri. V ten istý deň ako jej priateľ, básnik a dramatik Jean Cocteau, ktorý pre ňu ešte v roku 1940 napísal divadelnú hru. Jej telo tajne previezli z francúzskej Riviéry do Paríža, aby si fanúšikovia mysleli, že umrela vo svojom rodisku.
O tri dni na to, desaťtisíce Francúzov, ktorí ju sprevádzali na poslednej ceste, ochromili dopravu hlavného mesta. Tak ako jej celý život, ani pohreb sa nezaobišiel bez škandálu: parížsky arcibiskup odmietol za „nemravnú ženu“ odslúžiť omšu. Na jeho meno si dnes málokto spomenie, zato speváčkin hrob je dodnes pútnickým miestom milovníkov jej nesmrteľných šansónov.
Gibert Bécaud
Vrabček, teda Piaf zažila mnoho vášnivých lások, tým mladším zo svojej branže nezištne pomáhala. Prinajmenšom dvaja z nich snívajú svoj večný sen neďaleko nej. Šansoniérovi a vynikajúcemu klaviristovi Gilbertovi Bécaudovi ctitelia nosia na jednoduchý hrob okrem kvetov a jeho fotografií aj mramorové tabuľky s vyrytým nápisom „Merci, Gilbert!“ A videli sme tam aj miniatúrny modrý klavír.
Druhým je spevák a herec Yves Montand, ktorý tu leží konečne poctivo po boku svojej manželky, herečky Simone Signoretová. Montand bol pôvodne presvedčený komunista. Vo vynikajúcich politických thrilleroch zosobnil španielskych a gréckych revolucionárov. Počas krvavých udalostí v Maďarsku na jeseň 1956 priam provokatívne navštívil Sovietsky zväz a osobne rokoval s Nikitom Chruščovom, čo mnohí na Západe hodnotili ako zradu demokracie.
Po 21. auguste 1968 vystúpil z FKS, hoci aj tá zastávala kritické stanovisko voči invázii vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa. S našou krajinou ho spájalo ešte čosi. Mal hrať titulnú rolu v rovnomennej filmovej adaptácii autobiografickej knihy Priznanie od - Artura Londona, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa.
London sa zachránil v monštruóznom procese Slánský a spol. zrejme aj vďaku tomu, že jeho manželka Lisa bola dcéra významného predstaviteľa FKS. Pôvodne sa dohodlo, že sa film bude nakrúcať v Prahe. Napokon ho dokončili v Paríži v roku 1971. Premiéra v Československu za účasti nového prezidenta Václava Havla sa uskutočnila až v januári 1990...
V nasledujúcom roku hral Montand vo filmovom príbehu muža, ktorý umrel na infarkt. Po nakrúcaní posledných scén pre rovnakú príčinu sám umrel 9. novembra 1991. Blamáže s ním však pokračovali. Istá Aurore Drossardová tvrdila, že je jeho dcérou a domáhala sa DNA testov. Súd jej napokon v roku 1998 vyšiel v ústrety a nariadil exhumáciu Montandových pozostatkov. Nepotvrdilo sa však, že by bol jej otcom.
Ďaleko od domova
Frédéric Chopin
Keď sme prechádzali okolo kolumbária, prihovoril sa nám starší pán. Spýtal sa, či vieme, kto má najviac kvetín na hrobe. Bol Poliak, preto naša odpoveď znela jednoznačne: „Predsa Frédéric Chopin!“ Možno to aj bola pravda, nechýbala tam ani bielo-červená zástava. Svetoznámy skladateľ, geniálny klavirista a blízky priateľ výstrednej spisovateľky George Sandovej, ktorá ako prvá žena v Európe nosila na verejnosti nohavice, bol chorľavý od detstva. Napokon mu ako 39-ročnému uštedrila poslednú ranu tuberkulóza.
V októbri 1849 Chopinovo telo pochovali na Pere Lachaise, ale podľa poslednej vôle jeho srdce poslali do Varšavy a v tamojšom Chráme Svätého kríža zamurovali do stĺpu, kde je dodnes nápis: „Gdzie skarb twoj, tam i serdce twoje.“ Tam, kde je poklad tvoj, je aj tvoje srdce.
Kvetinami je vyzdobená aj bránka na hrobke autora 39 opier Gioachina Rossiniho, hoci jeho ostatky neskôr preniesli do kostola Santa Croce vo Florencii.
Sarah Bernhardtová
Zložitejšie je nájsť nízky náhrobok dramatickej herečky Sarah Bernhardtovej, ktorej „dvorným“ autorom secesných plagátov bol český maliar František Mucha. Nie je situovaný pri uličke a nápis vidno iba z jedného uhla. Obdivovatelia jej divadelného umenia aj 89 rokov po jej smrti, hoci na filmovom plátne sa stihla objaviť iba párkrát, však hrob zrejme vždy nájdu. Lebo je ozdobený všelijakými skalkami, gaštanmi, perami, retiazkami, sklíčkami a bižutériou. Ako dlho by čosi také vydržalo na slovenskom cintoríne? Hodinu, dve?
Ostatné, dnes už historické osobnosti majú na mieste posledného odpočinku položenú aspoň ružu, či červený klinček. Medzi nich patrí aj vo svete menej, no vo Francúzsku známy novinár Victor Noir, ktorý sa nebál ostro kritizovať pomery druhého cisárstva. Princ Bonaparte ho vyzval na súboj, ktorý prebehol za mimoriadne čudných okolností, akoby išlo o objednanú politickú vraždu. Smrť 22-ročného obľúbeného žurnalistu vyvolala v roku 1870 nepokoje, čo v konečnom dôsledku prispelo k pádu autoritatívnej vlády Napoleona III.
Victor Noir
O milostnej stránke krátkeho Noirovho života som sa síce nikde nedočítal, ale podľa vyleštenej určitej chúlostivej časti bronzovej sochy, ktorá leží na chrbte v polohe, ako ho po údajnom dueli objavili, dávam za pravdu bedekrom, že k nemu chodievajú najmä ženy, ktoré si prajú čím skôr otehotnieť. (Dúfam, že som týmto odsekom nedal typ slovenským zberniam kovového odpadu a ich stálym dodávateľom.)
V severovýchodnom cípe
V 19. storočí, keď v dnešnom 20. parížskom obvode sa výstavba mesta iba rozbiehala, vyvýšený pahorok ponúkal armádam strategické pozície. Aj sa tu vtedy odohrali dve bitky. V prvej v roku 1814 ruské vojská porazili kadetov francúzskych vojenských škôl. V roku 1871 sa tu zase opevnili komunardi a štyri dni vzdorovali vládnemu vojsku. Posledných 147 obrancov Parížskej komúny z robotníckej štvrte Belleville (kde neskôr vyrastala Piaf) zajali a pri múre v severovýchodnom cípe Pere Lachaise chladnokrvne postrieľali.
Celkovo počas tzv. krvavého týždňa (21. až. 28. mája 1871) v Paríži reakčné vojská povraždili vyše 30-tisíc kumunardov, ďalšie tisíce uväznili alebo deportovali do kolónií, najmä na Madagaskar a Novú Kaledóniu.
Múr komunardov
Miesto hromadnej popravy na cintoríne treba hľadať na mapke pod názvom Mur des Fédérés. Do steny z červených tehál po rokoch vmurovali jednoduchú tabuľu z bieleho mramoru. Tak predsa len máme kde položiť červený klinček.
Oproti, za chodníkom sa v poslednom období nechali pochovať viacerí predstavitelia Francúzskej komunistickej strany. V tomto poslednom, 97. sektore sú aj pomerne nové, šokujúce pamätníky venované obetiam jednotlivých nacistických koncentračných táborov. Ale jazdeckú sochu tam má aj arménsky hrdina z čias genocídy tohto kaukazského národa Turkami za prvej svetovej vojny - generál Ozanian Antranik. Zrejme početná arménska menšina v Paríži má svoj pomník aj v centre mesta pri Seine.
Opodiaľ, pri bráne blízko kolumbária stojí jeden z troch pomníkom spojeným s prvou svetovou vojnou. Český umelec ho venoval Čechom a Slovákom, ktorí bojovali a padli vo Francúzsku na strane štátov Dohody.
Pamätník českým a slovenským vojakom z prvej svetovej vojny
Podľa amerického časopisu Forbes v rebríčku najkrajších cintorínov sveta Pere Lachaise zaujíma druhú priečku, hneď za londýnskym Highgate Cemetery. Trojkou je dublinský Glasnevin, štvorkou moskovský Novodevičij. Piaty v poradí sa nám ponúka priamo pod nosom. Neďaleko Bratislavy po ľavej strane na hlavnej ceste do Viedne - Zentralfriedhof. Pochováva sa tu už niekoľko storočí, počet mŕtvych sa odhaduje na tri milióny. Rozlohou dva a pol milióna štvorcových metrov ide o druhý najväčší cintorín Európy.
Pozornosť si iste zasluhuje plochou podstatne menší, no o to zaujímavejší Starý židovský cintorín v centre Praha. Za šesť storočí sa tam nazhromaždilo približne 12-tisíc náhrobkov. Pravda, tam vyberajú vstupné 300 korún, kým prehliadka „galérie“ na pahorku nad Parížom je zadarmo.
A čo Slovensko? Nemusíme sa hanbiť. Cudzincom vyráža dych v nádhernom prostredí pri Popradskom plese symbolický cintorín obetí Vysokých Tatier. Na čo mysleli v poslednej okamihoch nedobrovoľného odchodu zo života? O čom snívali v poslednú noc tí slávni i menej slávni z Pere Lachaise? V čo verilo tých 147 nešťastných komunardov, keď hľadeli na hlavne namierených bajonetov? To sa už nikto nedozvie.
