Quo vadis, homo sapiens...

Počet zobrazení: 1572

Od nepamäti v pre mňa ťažko akceptovateľných či úplne nepochopiteľných situáciách ľudského zlyhania konštantne a spoľahlivo zarezonuje Gorkého legendárne „Človek, to znie hrdo”. Hm. Človek, okupujúci neohrozene a bezkonkurenčne najvyšší stupienok v celej živočíšnej hierarchii, tvor s neskutočnou mozgovou kapacitou, a predsa neschopný prekročiť vlastný tieň!

Vo svete veľmi dobre etablovaný mentor Jan Mühlfeit v jednom zo svojich početných videoblogov krásne vysvetlil pôvod eskalácie sporov a funkciu časti nášho mozgu, amygdaly. Pri zjednodušenom vysvetlení ju opísal ako opičku, pripravenú vyskočiť a bez rozmýšľania „bojovať”. Keby sme to len zakaždým jednoducho dokázali rozdýchať...

Kam sa len podela ľudskosť? – pýtam sa sám seba. Mal by som byť hrdý na neskutočný pokrok, ktorý sme vďaka rôznym technológiám ako ľudstvo za posledné storočie priam míľovými krokmi zaznamenali. No ja sa hanbím... za neschopnosť pokoriť sa, za neochotu ustúpiť a zbaviť sa po predkoch zdedenej krvilačnosti ako prekliatej prapodstaty všetkých sporov, za mieru nezodpovednosti predísť zbytočnému vyhasínaniu ľudských životov. Kým v dobách dávno minulých by sa tieto atribúty z historického hľadiska ešte dali ospravedlniť nevyspelosťou spoločnosti či primitívnym bojom o prežitie, dnes ich vnímam ako vývojovú vadu a dedičný hriech, s ktorým sme sa dodnes nevyrovnali, a ktorý má natvrdo vyárendované miesto v našom podvedomí a „kolektívnej” DNA.

Hanbím sa, že civilizovaná Európa, ktorá prešla v rozpätí troch dekád utrpením dvoch svetových vojen a pochovala milióny vlastných detí, prežíva neúprosne krutý údel Alzheimerovej choroby a nevie si dať pokoj. Priam neuveriteľné, že sa nenašlo žiadne konzílium „felčiarov”, ochotné či schopné nadobro vyhnať daný neduh. Poväčšine sa zmenili viac-menej na úbohých štatistov. Rezignovali a navlieknutí do bielych plášťov pozorovateľov si vystačia so všeobecne alibistickou diagnózou, zbavujúcou ich akejkoľvek zodpovednosti –  „Máte už na to vek, nič sa nedá robiť, musíte si zvyknúť a naučiť sa s tým žiť”.  

Je mi veľmi smutno, ťažko a prázdno na duši, že ani v novom miléniu sme sa na starom kontinente nevyhli ďalšiemu vojenskému konfliktu. Tento má na dôvažok potenciál hravo preskočiť hranice európskeho svetadielu. Koľko ich ešte bude, kým sa ľudia nadobro spamätajú a uvedomia si, že tadiaľ cesta nevedie? Ešte sme si poriadne nedoliečili traumu z udalostí v bývalej Juhoslávii a zbrane rinčia opäť. A zase je to bratovražedný boj Slovanov, podnecovaný zvonku rovnako priehľadným, no už vyskúšaným aj osvedčeným rukopisom. Pravdupovediac, každá vojna je bratovražedná, veď stoja  voči sebe človek proti človeku. Takto ľahkovážne sa zahrávať s osudom ľudí! Rozmýšľam nahlas a v kuse ma fackuje myšlienka, že tu niečo nesedí...  Okrídlená fráza „Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté” platí bez pardonu. Záleží len na tom, o koho ide. Podľa uplatňovaného princípu dvojakého metra sa jedným veľkoryso odpúšťajú či zámerne prehliadajú veci, za ktoré sú iní v momente mediálne ukameňovaní. Kde sa v ľuďoch berie tá bohapustá drzosť ohýbať všeobecné ustanovenia, dohody či normy? 

Falošná predstava oprávnenosti nárokov na isté privilégiá alebo zásluhy je zakaždým subjektívne nahovorená, ospravedlnená i samozrejme odobrená vlastným sebectvom. Bez akýchkoľvek výčitiek, patrí mi to a basta. Ja môžem, ostatní nie až tak celkom, respektíve vôbec nie.

Oslovila ma znovuobjavená a na čas zabudnutá spolupatričnosť a lojálnosť ľudí. Fakt, že bijú na poplach, chcú pomáhať a poukazujú aj na všetkých ignorantov stojacich bokom, čo ešte stále nepochopili vážnosť situácie. Ocenil by som to o to viac, keby to nebolo celé také koordinované, „strojené” a ako na povel. Kde bol v nedávnej minulosti teraz taký neochvejný spolok samaritánov, momentálne tak vzácne a príkladne jednotný, keď sa do obludných rozmerov rozdúchavali vášne nenávisti, ústiace do strát tisícok ľudí v iných častiach sveta? 

Odvíjajúci sa príbeh je veľkým nešťastím a čiernou machuľou na vysvedčení vyspelej humanity, ktorá ma dávno po maturite. Vojna, akokoľvek  „poľudštená” nálepkou obrany či prevencie, je stále hrozná vec, kde okrem nespočetných materiálnych strát zbytočne umierajú aj ľudia, najčastejšie nevinní a bezbranní. Propaganda na oboch stranách denne roztáča na maximum naliehavosť pokračovať, ale pospolitý národ je sklamaný. Prišiel už aj o zvyšok posledných ilúzií a bojí sa. Zobúdzať sa každé ráno v strachu s otázkou, či toto bude posledný deň na pozemskej púti, zlomí aj silnejších jedincov. Predtým úplná samozrejmosť vyobjímania svojich blízkych sa cez noc zmenila v novovytvorený luxus, ktorý zo dňa na deň, a nie vplyvom inflácie, tak šialene stúpa na cene. Obyčajní ľudia už neveria nikomu, ani tým naľavo, ani tým napravo. Cítia sa, a právom, podvedení a zatiahnutí do niečoho, čo nechceli a začo v konečnom dôsledku zaplatia najviac.

Žiaľbohu; nie je to však ojedinelý jav našej nevyzretosti.

Napriek úsiliu vykresliť poľutovaniahodnú situáciu jednostranne, je zodpovedných za skutkový stav požehnane. Tiež som vôbec neočakával taký scenár a vývoj udalostí ma pomerne zaskočil, no logika i životné skúsenosti mi velia neveriť bezhlavo a na počkanie všetkému, čo sa nám podsúva ako náboženstvo. 

Čo-to naznačili najnovšie odhalenia a priznania v inštitúcii, kde nehodno klamať. Nie, v žiadnom prípade neospravedlňujú agresiu. Len vnášajú trochu viac svetla do celej ságy dopĺňaním chýbajúcich častí mozaiky. A to môže ešte pozmeniť súčasnú polohu misiek na váhe spravodlivosti... 

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984