Pyžamová revolúcia

Počet zobrazení: 4895

V minuloročnom decembrovom čísle Literárneho týždenníka publicista, autor literatúry faktu a významný slovenský advokát JUDr. Anton Blaha si takto poťažkal: „Nad študentskými protestmi v prvej polovici roka 1956 sa vznáša hmla, ktorá hrozí tým, že upadnú do zabudnutia.“ Je pravdou, že kým pre pamätníkov sú tieto študentské protesty stále živou realitou,  pre dnešných mladých ľudí sú už iba dávnou históriou.  Stojí zato pripomenúť si,  aké to boli protesty, proti čomu a proti komu boli zamerané.

Na začiatku roku 1956 sa medzi vysokoškolákmi rozšírila správa o tom, že minister národnej obrany, armádny generál JUDr. Alexej Čepička vydal rozkaz o zrušení dovtedy platných direktív o vojenskej príprave vysokoškolákov. Podľa branného zákona č. 92/1949 Zb. boli všetci odvedení branci povinní vykonávať vojenskú základnú službu v trvaní 24 mesiacov. Absolventi vysokých škôl mali zo zákona výnimku. Vojenská príprava na vysokých školách bola povinnou súčasťou dennej formy riadneho štúdia.  Vojenský výcvik prebiehal spravidla v posledných dvoch ročníkoch vysokej školy. Do výučby bol zaradený  jeden deň v každom vyučovacom týždni a za jeho výkon boli zodpovedné vojenské katedry vysokých škôl. Počas letných prázdnin sa konali dve jednomesačné vojenské sústredenia vo vojenskom výcvikovom stredisku.  Vojenská príprava vysokoškolákov sa končila záverečnými skúškami. Po nich absolventi nastúpili na výkon vojenskej základnej služby k vojenským útvarom v hodnosti ašpirantov-poddôstojníkov v skrátenom trvaní  niekoľkých mesiacov. V prípade presadenia rozkazu ministra Čepičku by absolventom hrozilo, že by museli  absolvovať povinnú vojenskú službu v trvaní dvoch rokov. To by podstatne oddialilo ich zaradenie do riadneho pracovného pomeru a občianskeho života. Právom ich pripravované opatrenie rozdráždilo.    

Alexej Čepička bol považovaný za druhého najsilnejšieho muža v štáte a podľa toho sa aj správal.  Bol zaťom prezidenta republiky Klementa Gottwalda. Mal za sebou závratnú kariéru. Na prelome rokov 1947/1948 bol ministrom vnútorného obchodu. Hoci funkciu vykonával iba tri mesiace, rázne sa porátal s problémami v zásobovaní obyvateľstva, s čiernym trhom,  šmelinármi a špekulantmi. Po prevzatí moci v štáte komunistickou stranou – vo februári 1948 –  sa stal ako vyštudovaný právnik ministrom spravodlivosti. V novej funkcii  bol mimoriadne horlivý a presadil represívne zákony proti „triednym nepriateľom“ a postaral sa aj o prijatie zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Po odvolaní armádneho generála Ludvíka Svobodu z funkcie ministra národnej obrany (25. apríla 1950) sa stal jeho  nástupcom. Funkciu vykonával plných šesť rokov. Ako obľúbenec Stalina mal dokončiť pod patronátom sovietskych poradcov kádrové čistky v armáde. Kým predtým, ako sa ujal novej funkcie, bolo z armády odstránených okolo 1 500  bývalých vysokých dôstojníkov a niekoľko generálov, za jeho iba prvých osem mesiacov v novej funkcii počet vyhodených generálov a vysokých dôstojníkov vzrástol na vyše 48 tisíc mužov. Bol  spoluzodpovedný za politické procesy v päťdesiatych rokoch.  Vo svojom rozhodovaní sa cítil neobmedzený. Rozhodol sa radikálne riešiť  aj vojenskú prípravu vysokoškolákov podľa svojho subjektívneho náhľadu. A to vyvolalo u vysokoškolákov nečakaný odpor.  Alexeja Čepičku 25. apríla 1956 odvolali z funkcie ministra národnej obrany a označili ho za hlavného nositeľa kultu osobnosti v armáde. Zrejme k tomu prispeli aj protesty vysokoškolákov.

17. januára 1956 správa o zatiaľ tajnom rozkaze ministra Čepičku, prenikla aj medzi študentov filozofie a práva, ktorí boli ubytovaní v internáte na Suvorovovej ulici v Bratislave.  Sotva už dnes možno presne zrekonštruovať čo sa v ten večer na internáte udialo. Môžeme si všeličo domýšľať, niečo nám môžu potvrdiť ešte žijúci pamätníci, niečo objasniť historici, ak sa to dostane do sféry záujmu ich bádania. Udalosti vošli do histórie pod metaforickým názvom „pyžamová revolúcia“. Bolo to pomenovanie v každom prípade hyperbolické, vyjadrujúce túžbu po zmene. Pyžamová revolúcia vznikla spontánne, nikto ju vopred nepripravoval, neorganizoval. Nemala vodcov, tribúnov ani ideových koryfejov.  Vtedajší poslucháč štvrtého ročníka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Ján Beňo ( neskôr novinár, publicista a prozaik) takto na ňu spomína: „A tak, keď sme si v jeden zimný pondelkový večer čistili na chodbe obuv predo dňom vojenskej prípravy, strhla sa vzrušená debata o tom, čo nám hrozí. Kolegovia zdravo reptali... A v hlave mi skrsol rýchly nápad zaspievajme si Keď nás na tú vojnu brali,  ale s trochu pozmeneným textom, a teda: Keď nás na vysokú brali, všetko nám sľubovali. Vojny štyri roky a diplom do ruky, teraz nás oklamali! Zaspievali sme dva-tri razy na našom poschodí a potom som zvolal: A teraz poďme zaspievať aj na nižšie poschodia! Naša filozofická skupina, mnohí už v pyžamách, schádzala poschodiami internátu na vtedajšej Suvorovovej ulici a za ňou sa hrnuli ďalší a ďalší zvedavci a nespokojenci. Išlo sa, kde inde, na konečnú zastávku, čiže do jedálne. Tam sa ešte zaspievalo, ale už sa začínali ďalšie hlasy a prejavy, už nešlo len o vojenskú prípravu...“

Podľa doposiaľ publikovaných informácii sa tohto protestu zúčastnilo okolo 200 až 300 študentov. Vzopreli sa proti rozkazu ministra národnej obrany a dožadovali sa jeho zrušenia.  Protest vyústil  do podoby petície pre prezidenta republiky, ktorú sformuloval poslucháč tretieho ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského Anton Blaha. Nie všetci psychicky zvládli prvotnú odvahu protestu. Prelomiť putá nezmyselných príkazov a rozkazov sa svojím podpisom pod petíciu rozhodlo iba dvanásť z prítomných študentov a aj z tých piati po čase svoje podpisy odvolali. Nemožno im to zazlievať, ani ich za to  odsudzovať. Boli ešte mladí, stále ich ešte desili rezíduá nedávnych politických procesov. Stále ešte platilo, že kto chcel prežiť, musel sa podriadiť svojvoľným mechanizmom uplatňovania moci, nemal možnosť osobnej voľby. Aj autor petície to zreteľne pocítil. Potrestali ho prerušením štúdia na fakulte a na jeden rok ho poslali do výroby. Vylúčili ho aj z Československého zväzu mládeže. V ten neskorý večer sa pyžamová revolúcia neskončila žiadnym triumfom: „...nemôžem poslúžiť, čo všetko sa tam hovorilo, my v pyžamách sme sa dobre necítili a vystupovali sme pomaly na naše najvyššie poschodie“, spomína Ján Beňo.

belan_schuster.jpg
Bratislavský karnevalový sprievod z mája 1956. V prvom rade vpravo Rudolf Schuster, bývalý prezident SR, v uniforme, v druhom rade vľavo Anton Blaha, v bielej rozhalenke.

Pyžamová revolúcia bola jedným z prvých verejných protestov vysokoškolákov v ľudovodemokratickom zriadení. Jej význam nespočíval  v samotnom akte protestu, ale v tom, čo následne vyvolala. Iskra nespokojnosti sa začala šíriť medzi ostatnými študentmi aj na ďalších fakultách a vysokoškolských internátoch. Podľa môjho názoru nie je historicky presné tieto následné nepokoje označovať pojmom pyžamová revolúcia. Toto pomenovanie by malo platiť iba na udalosť, ktorá sa udiala 17. januára. Čo nasledovalo potom, je nová história, známa ako študentské udalosti  roku 1956.

Najmä po historickom XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý sa konal vo februári 1956, sa začali oveľa nebojácnejšie rozvíjať verejné prejavy odporu a politická aktivita ľudových más, ale aj vysokoškolákov. Vyvolal ich prejav Nikitu Sergejeviča Chruščova o odhalení zločinnej činnosti Stalina a jeho pomáhačov. Zjazd tieto nekalé praktiky uplatňovania politickej moci  eufemisticky zahrnul pod pojem kult osobnosti. Skrýval sa však pod ním systém vládnutia, svojvoľné rozhodovanie jednotlivcov, ich diktátorské metódy, porušovanie základných ľudských práv, nezákonné súdne procesy.  Pod vplyvom týchto krutých odhalení  sa zmenilo aj smerovanie študentských aktivít. Počiatočné inštinkty nespokojnosti prerástli v uvedomelé konanie študentov. Tí začali pochybovať o zmysle toho, čo sa od nich vyžadovalo. Narušila sa ich viera k tomu, čo sa písalo v novinách, viera v dovtedy nedotknuteľné a sväté pravdy, v neomylnosť vodcov nového režimu, ku ktorej ich škola aj zväz mládeže vychovávali. Verejne odmietali princípy, obhajujúce pomery, v ktorých dochádzalo k politickým procesom, porušovaniu ľudských práv, dokonca k justičným popravám.  

Podobná revolta študentov, aká sa odohrala  januári 1956 v Bratislave, prepukla neskôr, v apríli toho istého roku, aj v Prahe na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity, Fakulte strojníckeho inžinierstva ČVUT a postupne aj na ďalších vysokých školách v republike.  V rezolúciách, ktoré študenti prijali,  okrem problémov dotýkajúcich sa otázok kvality štúdia a problémov vlastnej mládežníckej organizácie – Československého zväzu mládeže – nastoľovali aj celospoločenské politické požiadavky.

V Bratislave sa konalo búrlivé zhromaždenie študentov v internáte Mladá garda 14. mája 1956, iba dva dni po skončení študentského karnevalu, na ktorom vysokoškoláci svojimi satirickými vystúpeniami pranierovali  neduhy v spoločnosti, čo vyvolalo značné znepokojenie a podráždenosť vedúcich straníckych i zväzáckych funkcionárov na Slovensku. Impulzom ku vzniku protestného zhromaždenia sa stal v podstate banálny skutok straníckych funkcionárov, ktorí strhli z nástenky v internáte rezolúciu pražských vysokoškolákov, čím podľa študentov prejavili svoj bohorovný vzťah k problémom, ktoré  aj oni nastoľovali. To študentov, samozrejme, rozhorčilo. Keďže nemohli očakávať podporu od zväzu mládeže, ktorého metódy fungovania už vtedy spôsobovali zmeravenie vysokoškolského študentského hnutia, situáciu vzali do svojich rúk. Na čelo protestného zhromaždenie si zvolili tzv. deklaračný  výbor, ktorého členmi sa stali prirodzení vodcovia študentov.  Zhromaždenie sa tak dialo mimo oficiálnej platformy ČSM, čo vyvolalo v politických vládnucich kruhoch obavy, že podobné mítingy by mohli prerásť v živelné prejavy nespokojnosti, až v protirežimové vzbury. Rozhodli sa tomu všetkými možnými spôsobmi a prostriedkami zabrániť.

Účastníci mladogardejského zhromaždenia sa stotožnili s názormi pražských vysokoškolákov a do rezolúcie, ktorú prijali, zahrnuli aj svoje požiadavky. Na prvom mieste vyjadrili nespokojnosť s existujúcim školským systémom, uzákoneným v roku 1953. Svoj hlas tak pridali k nespokojným hlasom učiteľov všetkých druhov škôl od základných až po vysoké, rodičov a širokej verejnosti, ktorí vyčítali novému školskému systému, že mechanicky napodobnil sovietsky školský systém, že dogmaticky sa usiloval čo najviac priblížiť k jeho vzoru, kritizovali jeho sovietizáciu. Za neodôvodnené a necitlivé považovali zrušenie osvedčeného školského systému, ktorý bol uzákonený v roku 1948 a ktorý zaviedol jednotnú školskú sústavu všeobecnovzdelávacích škôl v podobe piatich tried národnej školy, štyroch tried strednej školy ( ktoré boli pre všetkých žiakov povinné) a štyri triedy gymnázia. Povinná školská dochádzka trvala deväť rokov (od 6. roku do 15. roku života dieťaťa). Nový školský zákon z roku 1953 zaviedol povinnú osemročnú strednú školu a trojročnú vyššiu strednú školu, ktorá s povinnou školou tvorila jedenásťročnú strednú školu. Gymnázia reálne aj klasické boli zrušené. Tým sa výučba na všeobecnovzdelávacích školách skrátila o dva roky a ich absolventi maturovali ako sedemnásťroční.  Študenti to považovali za preukázateľnú chybu. Utrpela tým úroveň štúdia na strednej škole a, samozrejme, sa to negatívne prejavilo aj na úrovni vysokej školy. Poukazovali na to, že mladí ľudia v tomto veku neboli duševne ani fyzicky zrelí na vysokoškolské štúdium. Skrátenie výučby na všeobecnovzdelávacej škole podľa nich spôsobilo obrovské ťažkosti vo výchove a vzdelávaní mládeže. Študenti poukazovali aj na mnohé iné nedostatky vo vysokoškolskej výučbe, ktoré vyplynuli zo školskej reformy.  Išlo o nedokonalé učebné plány, nedostatok kvalifikovaných učiteľov, kvalitných učebníc a učebných pomôcok, upozorňovali na nízku úroveň prednášok, odmietali inštitucionalizované dogmy z marxizmu, sťažovali si na veľa povinných prednášok, veľkú preťaženosť a málo voľného času na individuálne štúdium, vysokú preorganizovanosť štúdia, prílišný centralizmus v riadení vysokých škôl,  na zbytočne veľa prednášok z neodborných predmetov tzv. ideologického základu, nedostatok internátov, nevyhovujúci systém rozmiestňovania absolventov a pod.  Boli to reálne problémy, s ktorými sa vysokoškoláci denne stretávali aj na ostatných vysokých školách v republike.

V druhom okruhu problémov si študenti vzal na paškál Československý zväz mládeže. Protestovali proti pretrvávajúcemu formalizmu v činnosti, bombastickým akciám zameraným iba na vonkajší efekt, odmietali diktovanie úloh zhora bez ohľadu na skutočné záujmy študentov, dožadovali sa slobodných volieb svojich funkcionárov a odmietali ich dosadzovanie straníckymi výbormi. Žiadali zlepšiť starostlivosť o využívanie voľného času, o kultúrne a športové potreby študentov, o možnosť cestovať do zahraničia a pod. Boli to normálne požiadavky, ktoré mali tvoriť prirodzenú náplň mládežníckej organizácie, ak mala byť skutočným reprezentantom a obhajcom záujmov študentov.

Problémy, na ktoré študenti vtedy upozorňovali, boli reálne a všeobecne známe. Dnes, najmä pre mladých ľudí sa javia ako čudné. V tom čase však nebolo v silách samotných študentov, ani vysokoškolských pedagógov ich vyriešiť. O všetkom sa rozhodovalo v centrálach straníckej a štátnej moci.  V apríli 1956 sa problematikou vysokých škôl zaoberalo plénum ÚV KSČ, v máji toho istého roku problematika vysokoškolákov bola na programe rokovania pléna ÚV ČSM, neskoršie sa ňou zaoberalo aj plénum SÚV ČSM.  Napriek deklarovanému úmyslu riešiť problémy vysokoškolákov, nedarilo sa stranícke ani zväzácke uznesenia presadiť do reálneho života. Štátna školská správa si s problémami nevedela dať rady. Netrpezlivosť študentov úmerne tomu narastala.

Po predchádzajúcom relatívne liberálnom prístupe k študentským protestom, stranícke, štátne i zväzácke centrály na jeseň roku 1956 rekonštituovali staré metódy riešenia problémov, ktoré uplatňovali ešte za kultu osobnosti. Usilovali sa umlčať oprávnené hlasy kritiky, bagatelizovať nastoľované problémy, označovali ich za reakčné. Paranoickí funkcionári strany a zväzu mládeže videli vo vystúpení študentov dokonca svoje osobné ohrozenie a preto zvýšili ostražitosť a proti študentom začali brojiť. V takomto duchu sa niesla už aj júnová pracovná konferencia bratislavských vysokoškolákov. Referát, ktorý odznel na konferencii a najmä chaotické záverečné slovo, ktoré bolo za hranicou zrozumiteľnosti, zažehnali na dlhší čas skutočné riešenie problémov vysokoškolákov. Pramene uvádzajú, že za účasť na študentských protestoch bolo na Slovensku vylúčených z vysokoškolského štúdia dvanásť študentov a v rámci celej republiky až tridsaťdva študentov, pričom tieto čísla nemusia byť úplné.

Pyžamová revolúcia a protesty vysokoškolských študentov, ktoré po nej nasledovali, majú svoje pevné miesto nielen v histórii študentského hnutia, ale aj v moderných dejinách našej vlasti. Odohrali sa v jednom z najzložitejších období našej spoločnosti – v päťdesiatych rokoch. Bolo by spravodlivé z pozície  optiky tohto obdobia ich aj posudzovať. Neboli zamerané proti režimu, ale na jeho vylepšenie. Vyjadrujú to aj svedectva ich priamych účastníkov. „Väčšina z nás chcela dosiahnuť zmenu, čistejší a spravodlivejší socializmus a nie povalenie existujúceho systému...“, píše Anton Blaha. Ďalší významný advokát Ivan Trimaj dodáva: „To všetko malo svoj význam, hoci si nemyslím, že by sme boli jednoznačne namierení proti režimu, len sme chceli trochu slobody, trochu možnosti rozmýšľať, trochu možnosti voľnejšie sa správať, nebyť zošnurovaní.“

Ak všeobecne platí, že história je učiteľkou života, potom by malo byť aj našim prirodzeným záujmom pripomínať si tieto udalosti a nezabúdať ani na ľudí, ktorí boli tvorcami tejto histórie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984