Reklama
Reklama

Putovanie v priestore a čase – Sankt-Peterburg

Počet zobrazení: 1653

V Sankt-Peterburgu som prežil, osud to tak chcel, v priamom susedstve Smoľného a oproti väznici Kresty, niekoľko rokov.

Podľa mňa je to jedno, aj vďaka kombinovanej architektúre, z najkrajších miest Európy. Dnes si je ťažko si predstaviť, že toto pobrežie Fínskeho zálivu bolo kedysi neprístupným močiarom, kde vznikol taký históriou skúšaný (nezabúdajme na 900 dňovú blokádu) skvost, ktorý sa oblúkom vrátil k svojmu pôvodnému menu.

Je to fascinujúce mesto, ktoré síce nie je Ruskom (Benátky severu), ale je jeho verným zrkadlom.

Bolo Sankt-Peterburgom, Petrohradom, Leningradom a dnes je opäť a jedine Sankt-Peterburgom!


Kto tomu pomohol?
 

Dňa 10. augusta 1937 sa v sibírskej Čite („čita“ – voľne z ujgurčiny–- pevnosť. V prípade Čity ide o mesto, kde sa pred cárskym tlakom uchyľovali dekabristi vo vyhnanstve) narodil jeden z vplyvných politikov obdobia „perestrojky“ a prechodu od ukončenia existencie Sovietskeho zväzu a formovania súčasnej Ruskej federácie Anatolij Aleksandrovič Sobčak (zomrel 13. februára 2000).

Profesor práva svoje detstvo prežil v Uzbekistane (Kokand) bez otca, ktorý v roku 1941 odišiel na front. Rodina Sobčaková má multietnické pozadie. Dedo mal poľský pôvod, bol zo schudobneného poľského šľachtického rodu a zamiloval sa do Češky Anny, s ktorou utiekli pred hnevom rodičov nevesty do Ruska. Útek sa ukázal efektívnym. Otec A. Sobčaka už bol Rusom a matka Ukrajinkou.

Aj toto potvrdzuje, aká bola v Sovietskom zväze široká a senzibilná multietnicita a že aj dnes to nie je v postsovietskych republikách národnostne také jednoduché, čoho je bojujúca Ukrajina dôkazom.

Sám A. Sobčak po štúdiu v Taškente a Leningrade, potom pôsobil ako právnik v Stavropole, v roku 1962 opäť prichádza do Leningradu ako ašpirant (v roku 1964 obhajuje dizertačnú prácu v odbore občianskeho práva), kde ostáva prakticky celý svoj ďalší život.

Preskočme v čase do roku 1989. Vtedy sa stáva členom Najvyššieho sovietu ZSSR. Neskôr, v roku 1990 poslancom Lensovietu Leningradu a na prvom zasadnutí ho zvolia za predsedu mestského Sovietu. Pre Sovietsky zväz v turbulentnom období roku 1991 zakladá Hnutie demokratických reforiem (Движениe демократических реформ).

V roku 1991 sa po politických zmenách stáva prvým „merom“ (primátorom) Leningradu. Vo funkcii bol od 12. júna 1991 do 16. júna 1996 (teda aj v čase GKPČ).

putin_sobcak.jpg
Vľavo budúci prezident V. Putin, vpravo A. Sobčak v sále Smoľného.
Foto: www.yandex.ru/images

Vtedy sa v jeho tíme objavujú mladí ľudia, ktorí neskôr ovplyvnili a dodnes ovplyvňujú politické počasie v Rusku – za všetkých možno spomenúť napr. V. Putina alebo D. Medvedeva.

To že sa de facto stal politickým konkurentom B. Jeľcina (za čo chvíľu žil v exile v Paríži a mal ho postihnúť osud Herostratosa) je z pohľadu jeho politickej biografie dôležité, ale nie je témou dnešného zamyslenia.
 

Návrat k pôvodnému menu
 

Tou témou je fakt, že to bol práve A. Sobčak, ktorý spoluinicioval, organizačne a de jure dotiahol zmenu, resp. návrat pôvodného mena mestu na Neve. Aj vďaka jeho buldočej povahe sa Leningrad vrátil k svojmu pôvodnému názvu Sankt-Peterburg.

Inak pre zaujímavosť, v roku 1995 navštívil Sankt-Peterburg budúci slovenský prezident Rudolf Schuster, ktorý so zástupcom mera Sankt-Peterburgu Vladimírom Anatolievičom Jakovlevom podpísal Protokol medzi mestami Košice a Sankt-Peterburg o partnerstve a spolupráci (28. 10.1995). Túto udalosť ovplyvnili dva momenty.

Po prvé, vo VSŽ došlo k výbuchu a do ovzdušia začalo unikať veľké množstvo plynu. Logicky, ako primátor Košíc sa R. Schuster musel vrátiť domov.

Po druhé, A. Sobčak už tušil, že je (vzhľadom na žiarlivosť B. Jeľcina) politicky na druhej koľaji, preto bol poverený jeho zástupca A.V. Jakovlev, ktorý sa neskôr (1996) stal merom a potom gubernátorom Sankt-Peterburgu a ostal veľkým priateľom Slovenska, zabezpečením návštevy R. Schustera.

A. Jakovlev sa tiež zúčastnil historického okamžiku, slávnostného otvorenia Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Sankt-Peterburgu (5. 3. 1998).

peterburg-konzulat-upr.jpg
Slávnostné otvorenie GK SR v Sankt-Peterburgu 5. 3. 1998. Zľava: autor textu P. Juza, V. A. Jakovlev, gubernátor Sankt-Peterburgu, R. Paldan, veľvyslanec SR v RF, N. I. Lukičeva, vláda Sankt-Peterburgu, J. Sandtner, obchodný radca ZÚ SR v Moskve;
Foto: archív autora

Dcéra A. Sobčaka – Ksénia – (druhá dcéra Maria sa verejne neangažuje) sa paradoxne postavila ako jeden z protikandidátov proti V. Putinovi v prezidentských voľbách v roku 2018. Paradoxne preto, lebo bol to práve V. Putin, ktorý sňal z A. Sobčaka jeľcinovskú kliatbu a vrátil ho späť z Paríža domov, do Sankt-Peterburgu (K. Sobčaková získala v týchto voľbách „ohromujúcich“ 1,66% hlasov), a tiež, že A. Sobčak náhle zomiera v hoteli počas cesty po Ruskej federáciu ako „dôverná osoba“ V. Putina v rámci predvolebného turné.

Vráťme sa však k tomu, čo vytesal A. Sobčak do monumentu súčasnej histórie Ruska, a to návrat od Leningradu k pôvodnému Sankt-Peterburgu.
 

Mesto na Neve
 

Ruský cár Peter I. založil v roku 1703 na Zajačom ostrove pevnosť a narysoval vznik nového mesta, ktoré potom zohralo mimoriadnu úlohu v ruských dejinách. Mesto nazval na počesť svätého Petra.

Mnohí si myslia, že mesto pomenoval podľa seba, ale v jeho myšlienkach sa mesto na počesť nebeského vrátnika objavovala už pred rokom 1703.

Geopolitický význam novovznikajúceho mesta – budúcej ruskej metropoly – bol obohatený ešte aj o metafyzický rozmer. Sv. Peter, ako ochranca kľúčov od nebeskej brány a Petropavlovská pevnosť mala pôvodnú funkciu ochraňovať morskú bránu Ruska.

Od svojho vzniku sa meno nového mesta na Neve písalo na „holandský“, alebo „západný“ spôsob Sankt-Peterburg (Санкт-Петербург).

V archívoch sa našla korešpondencia Petra I., ktorý niekedy používal názov Sankt-Petropolis (Санкт-Петрополис) alebo Petropol (Петрополь).

Neskôr sa však ustálil oficiálny názov Sankt-Peterburg, aj keď v hovorovej reči si miestny skrátili názov na Piter (Питер).

Tento neoficiálny variant pretrval dodnes a ľudia ho používali aj počas obdobia, keď bol Sankt-Peterburg oficiálne premenovaný na Petrohrad či Leningrad.

Meno Sankt-Peterburg si mesto udržalo skoro dve storočia. Prvé premenovanie mesta je spojené s rokom 1914. Bolo to na základe rozhodnutia cára Nikolaja II. po vstupe Ruska do vojny s Nemeckom, keď sa v krajine rozhoreli antinemecké nálady. Germánsky zvučiaci „Sankt-Peterburg“ sa mení na ruskojazyčne prijateľnejší Petrohrad (Петроград). Vo svojom výnose uvádza: „... Imperátor 18. augusta 1914 rozhodol do budúcnosti mesto Sankt-Peterburg nazývať Petrohrad...“ Aspoň tak o tom referovali už premenované Petrohradské vesti.

Potrebné právne dokumenty boli spracované rýchlo a odo dňa 31. augusta 1914 sa stal názov Petrohrad realitou. V dobovej tlači sa písalo: „... šli sme spať v Sankt-Peterburgu a zobudili sme sa v Petrohrade...“

Vzor v „degermanizácii“ názvu našiel Nikolaj II. v Paríži tej doby, keď sa mesto rozhodlo premenovať Nemeckú a Berlínsku ulicu na jazykovo prijateľnejšie. S týmto názvom (Petrohrad) sa mesto stalo kolískou Októbrovej revolúcie 1917.

Podobne zaspávali a budili sa obyvatelia mesta ešte niekoľkokrát.

Oficiálny názov Petrohrad malo mesto skoro desať rokov, až.., až v januári 1924, na štvrtý deň po smrti V. I. Lenina, jeho spolurevolucionár Grigorij Jevsejevič Zinoviev navrhol „.. .na základe mnohých prosieb smútiacich pracujúcich...“ premenovať Petrohrad na Leningrad. Petrohradský Soviet poslancov (ktorému G. Zinoviev v tej dobe predsedal) tento návrh akceptoval.

Následne II. zjazd Sovietov Zväzu SSR túto iniciatívu schválil. V tomto dokumente hlavným dôvodom, aspoň podľa uznesenia Zjazdu zo dňa 26. januára 1924, ktoré podpísal Michail Ivanovič Kalinin, bol fakt, že v Petrohrade sa uskutočnila a zvíťazila boľševická revolúcia na čele s V. I. Leninom.

Treba doplniť, že v tej dobe už bola hlavným mestom Moskva a vplyv Petrohradu upadal, takže premenovanie na počesť „... vodcu socialistickej revolúcie a svetového proletariátu...“ sa dodatočne ešte vysvetľovalo zvýšením „... ideologického významu...“ mesta troch revolúcií a získania štatútu „.. .straníckeho hlavného mesta komunistov celého sveta...“.
 

Zlomový rok 1991
 

Koniec 80-tych rokov bol v celom Sovietskom zväze (RSFSR nevynímajúc) charakteristický aj vlnou premenovávania, resp. navracania pôvodných názvov uliciam, dedinám a mestám. Mesto Leningrad sa tomuto spoločensko-politickému procesu nemohlo vyhnúť. Poslanec Lensovietu Leningradu Vitalij Valerievič Skojbeda (Виталий Валериевич Скойбеда), za výraznej asistencie A. Sobčaka, navrhol vrátenie pôvodného názvu mesta.

referendum.jpgReferendový lístok z 12. júna 1991
Zdroj: archív autora

Následne sa 12. júna 1991 uskutočnilo mestské referendum s jedinou otázkou (pozri referendový lístok). Napriek demonštráciám a mediálnemu tlaku referenda sa zúčastnili viac ako dve tretiny oprávnených voličov, z ktorých 54,9% sa vyjadrilo, že si želajú, aby mesto na Neve, mesto troch revolúcii, mesto založené Petrom I. nieslo svoj pôvodný názov Sankt-Peterburg.

Na základe výsledku referenda A. Sobčak ako mer Leningradu podnikol potrebné právne kroky a 6. septembra 1991 Prezídium Najvyššieho Sovietu RSFSR prijalo výnos (№ 1643-1) o prinavrátení historického mena mestu. Tento proces bol zavŕšený 21. apríla 1992, keď bola Zjazdom ľudových poslancov RSFSR vykonaná zmena čl.71 Ústavy RSFSR.

Následne bol tento fakt potvrdený 25. decembra 1993 prijatím novej Ústavy Ruskej federácie, kde bol znovu potvrdený názov mesta – Sankt-Peterburg (ako súčasť čl. 65, bod 1, kde je zoznam subjektov tvoriacich Ruskú federáciu a kde sú jasne spomenuté tri mestá federálneho významu: Moskva, Sankt-Peterburg a Sevastopoľ).

Inak, hlavným architektom a aj spoluautorom (v súčasnosti platnej) Ústavy Ruskej federácie bol (spolu s Sergejom Michajlovičom Šachrajom a Sergejom Sergejevičom Aleksejevom) aj profesor práva zo Sankt-Peterburgu Anatolij Aleksandrovič Sobčak.

Autor, Peter JUZA, je vysokoškolský učiteľ

uznesenie.jpg
https://ru.wikisource.org/wiki

----

II съезд Советов СССР
Постановление
от 26 января 1924 года переименовании Петрограда в Ленинград

Красный Петроград — колыбель пролетарской революции. Заслуги петроградских рабочих перед нашим Союзом Социалистических Советских Республик неизмеримо велики. Великие события Октября 1917 года, решившие судьбу нашей страны, произошли именно в Петрограде. Десятки и сотни тысяч петроградских рабочих первые пошли за товарищем Лениным в огонь и составили первые железные отряды той армии, с которой Владимир Ильич Ленин победил буржуазию. В Петрограде великая пролетарская революция одержала первую решающую победу. Здесь создавались первые отряды пролетарской Красной гвардии, и здесь заложена была основа Красной армии. Ни голод, ни холод, ни блокада, ни десятки других бедствий не сломили духа пролетарского Петрограда. Как неприступная скала высился все эти годы Красный Петроград, оставшийся поныне первой цитаделью Советской власти. Отсюда по зову тов. Ленина вышли десятки рабочих, строителей новой России, вернейших проводников идей В. И. Ленина. Расцвет революционной деятельности В. И. Ленина начался в Петрограде. В этом городе было создано первое Рабоче-крестьянское Правительство в мире.

В виду всего этого, II Съезд Советов СССР считает вполне справедливым удовлетворить просьбу Петроградского Совета Рабочих и Красноармейских Депутатов, поддержанную резолюциями рабочих всех фабрик и заводов Петрограда, о переименовании города Петрограда в Ленинград.

Пусть отныне этот крупнейший центр пролетарской революции навсегда будет связан с именем величайшего из вождей пролетариата, Владимира Ильича Ленина.
Председатель II Съезда Советов Союза ССР М. КАЛИНИН
Секретарь II Съезда Советов Союза ССР А. ЕНУКИДЗЕ

Uznesenie II. zjazdu Sovietov ZSSR o premenovaná Petrohradu na Leningrad.
https://ru.wikisource.org/wiki

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama