Reklama
Reklama

Publikácie a citácie

Počet zobrazení: 1913

Publikácie a citácie (okrem grantov a rebríčkov univerzít, ale o tom zase niekedy inokedy) – sú za ostatné roky evergreenom, dokonca mantrou, ak nie fetišom či zaklínadlom, a to nielen medzi vedcami samotnými, ale aj medzi laikmi, ktorí sa o vedu úprimne zaujímajú. Publikácie a citácie sú prezentované ako „objektívne“ meradlo „pokroku vo vede“, a teda aj ako základné kritérium hodnotenia a odmeňovania vedcov a v konečnom dôsledku aj financovania vedeckých inštitúcií. Samozrejme, odmeňovať treba podľa skutočných výsledkov, podľa čoho iného? Aj to je princíp meritokracie ako súčasť neoliberalizmu. Pozrime sa teda na to, čo je skutočným výsledkom vedeckej práce.

Vedecká práca nie je ako každá iná, pretože jej obsahom je skúmanie, bádanie a jej výsledkom je poznanie, vedenie. Tak ako sám proces vedeckej práce má rozmanité podoby a formy, tak ich majú aj výsledky tejto práce. Veda je pluralitná. Nemôžeme skúmať rôzne predmety rovnako, napríklad prírodné, ktoré človek nevytvoril, nemôžeme skúmať rovnako ako kultúrne, ktoré človek vytvoril. Ale ani tie, ktoré vytvoril, neskúmame rovnako. Podľa toho poznáme delenie vied na prírodné a technické  („tvrdé“) na jednej strane a spoločenské a humanitné („mäkké“) na druhej strane.

Podstatou každej vedeckej práce je skúmanie. Skúmanie, výskum je druh systematickej a inštitucionalizovanej poznávacej praxe, v ktorej postupujeme od nejasného a neurčitého k relatívne jasnému a určitejšiemu, od problémovej situácie k jej riešeniu. Skúmanie má dve základné podoby, ktoré sa prelínajú: empirickú a teoretickú. V empirickej činnosti sme v priamej, spravidla experimentálnej interakcii so svetom, v teoretickej činnosti spracúvame a interpretujeme výsledky prvej, hoci obe sa v rámci deľby vedeckej práce rozvíjajú aj relatívne nezávisle od seba. Cyklus vedeckej práce je dlhodobý, nedá sa riadiť termínmi z biznisu.

Cieľom skúmania môže byť riešenie problému, objavenie nových javov a faktov, ich vysvetlenie a predvídanie, nová teória, v každom prípade však je to poznanie, ktoré nám slúži na pochopenie sveta i nás samých, na našu orientáciu vo svete. Človek je svojou povahou skúmavá bytosť, preto existuje aj mimovedecké skúmanie, avšak vedecké skúmanie je predsa len to najlepšie skúmanie, akého sme my, ľudia, schopní.

Cieľ je anticipovaný výsledok a výsledok je realizovaný cieľ. Výsledkom každého skúmania je vždy niečo konkrétne, napríklad vo fyzike to môže byť pochopenie a vyjadrenie pohybu (Galilei), v chémii taxonómia prvkov (Mendelejev), v biológii teória evolúcie (Darwin), v technike konštrukcia stroja (Watt), v psychológii vysvetlenie duševných porúch (Freud), v ekonómii pochopenie trhových mechanizmov (Smith), v histórii interpretácia diania a udalostí (Thukydides) atď. V aplikovaných vedách je to patent, vynález, nový materiál, látka, liek, technológia atď. V humanitných disciplínach, ako sú história, etnografia, antropológia, psychológia či filozofia, je cieľom i výsledkom práve tvorba textov — sú to textuálne, diskurzívne, lingvistické disciplíny svojou povahou. Ako je možné porovnávať či dokonca merať jedným metrom všetky tieto rôznorodé výsledky vied a kto to vlastne chce a prečo?

Publikácia – a už vôbec nie citácia – teda nie je ani cieľom, ani výsledkom vedeckej práce – s výnimkou humanitných textuálnych vied, ktoré majú tvoriť texty, čo prírodné ani technické vedy priamo nemajú. Texty z týchto vied sú – v absolútnej väčšine v kolektívnom autorstve – prevažne správami o empirickom a experimentálnom výskume a jeho výsledkoch (v menšine sú to teoretické skúmania v podobe špeciálnych textov). Samozrejme, že tieto správy sú nevyhnutnou súčasťou fungovania vedy, ale je až zábavným paradoxom, keď práve títo vedci, ktorí neskúmajú povahu vedy (lebo ani nie je predmetom ich výskumu), vytvárajú dominantný tlak na všetkých, aby naháňali počty publikácií a citácií a podľa toho boli hodnotení a odmeňovaní. Je to absurdita, ktorú treba najprv pochopiť, aby mohla byť zmenená a odstránená.

Čo je teda publikácia (z lat. zverejnenie)? Je to len nástroj a prostriedok, resp. forma a médium na šírenie výsledkov vedeckej práce. Najprv však musí byť vykonaný samotný výskum, aby vôbec mohol byť o ňom nejaký text na publikovanie. Najprv musíte mať vedecký výsledok, aby ste ho mohli publikovať, nie naopak. Jednoducho, musíte mať čo publikovať, aby ste publikovali to, čo má zmysel, inak sa akademický trh zapĺňa brakom ako na objednávku len kvôli „publikáciám pre publikácie“, aby sa za to zbierali body, kredity a financie. Samotný termín „publikačný výkon“, podľa ktorého sa vedecká práca meria a hodnotí, je absurdný, pokiaľ nie je podložený „vedeckým výkonom“ v podobe vedeckého diela, resp. nejakej jeho časti, teda ak sa nezakladá na poznávacom „výkone“ v podobe prieniku do problému, jeho vysvetlenia, riešenia atď. Z tohto hľadiska „žáner“ publikácie (časopisecký článok, kapitola v knihe, štúdia v zborníku atď.) je nepodstatný. Podstatný je vedecký obsah.

Sféra publikácií je však dnes už natoľko mohutná a samostatná ako súčasť „vedeckých informácií“ a informačných technológií (a u nás bola akademickými manažérmi odovzdaná do rúk odborníkov z týchto oblastí a knižničným pracovníkom), že v praxi sa vytvorili formalizované schémy hodnotenia publikácií, v ktorých skutočný vedecký výsledok – teda prínos k poznaniu – už nikoho nezaujíma. To zvlášť platí o „klasifikačnej tabuľke“ nášho ministerstva školstva a jej „kategóriách publikácií“, ktoré pôvodne slúžili a majú slúžiť pre ich triedenie na knižničné účely, avšak u nás sa z toho stala hodnotiaca tabuľka, ba dokonca tabuľka na financovanie podľa toho, či publikujete monografiu (doma alebo v zahraničí), časopisecký článok (doma alebo v zahraničí) atď., kde jednotlivé kategórie publikácií majú rôznu „bodovú“, a teda aj finančnú hodnotu. Všetci vedia, že sa tu „neboduje“ vedecká hodnota publikácie (napríklad kvalitnú vedeckú myšlienku môžete publikovať hoci aj v zborníku), ale tu sa „hrá“ o peniaze, takže to má vyššiu „hodnotu“. V normálnom akademickom svete v zahraničí žiadna takáto evidenčná tabuľka publikácií neexistuje. Naši vedeckí pracovníci sú však nútení riadiť sa touto tabuľkou a kalkulovať, čo sa im „oplatí“ publikovať a čo nie, a neriadiť sa teda logikou svojho vedeckého odboru a jeho výskumu.

Iným až nekalým dôsledkom tejto neblahej neoliberálnej politiky sú tzv. predátorské časopisy. Ide o „šikovných“ kvázi-podnikateľov, ktorí vycítili príležitosť tým, že na vedeckých pracovníkov je vyvíjaný tlak na publikovanie za každú cenu, tak im jednoducho začali ponúkať na to množstvo príležitostí. A koľkí, odchovaní týmto systémom, na to aj naskočili či naleteli (iní z nás nestačíme denne vymazávať takéto ponuky na publikovanie z e-mailov…).

A čo je citácia (lat. uvedenie, zmienka, vyhlásenie)? V normálnej vede ohlas a reakcia (neraz dokonca kritická a negatívna) na vedeckú prácu niekoho, ktorá svedčí o tom, že niekto druhý použil výsledok tejto práce vo svojej práci. V normálnej vede však takéto použitie je veľmi špecifické a musí byť zmysluplné, jednoducho necituje sa len preto, aby sa citovalo. Napríklad v empirických vedách je pochopiteľné, že ak niekto robí nejaký experiment ako prvý (dokonca v celosvetovom meradle) a publikuje o tom správu, tak každý ďalší, kto bude robiť tento výskum, bude „prvolezcov“ citovať (alebo by mal aj z etických dôvodov). V teoretických disciplínach však ten, čo cituje Junga nemusí citovať Freuda, alebo ten, čo cituje Kanta, nemusí citovať Hegela atď. Citátománia – nehovoriac už o citačných klanoch a mafiách – je jednoducho ďalšia deformácia vedeckej práce, hoci každý je schopný racionálne uznať, že citáty sú jednoducho známkou toho, že vedecké dielo toho či iného autora je „živé“ a „konzumuje sa“ na akademickom trhu. Avšak príčinou celého ošiaľu aj omylu je neoliberálna marketizácia, komodifikácia a monetizácia vedy. Teda chápanie všetkého cez kategórie trhu, tovaru a finančného zisku. Akademický trh existuje, ale nie je to trh ako každý iný, pretože na ňom sa vymieňajú produkty duševnej, intelektuálnej práce, ktorej podstatou je tvorivosť.

Ak chceme hodnotiť vedeckú prácu a jej výsledky, teda vlastne pracovníka a jeho činnosť, musia byť tieto výsledky v moci a silách tohto pracovníka. Ale publikácia a už vôbec nie citácia, takým výsledkom, na ktorý by mal vedecký pracovník zamerať svoje sily, nie je. A to ani v humanitných vedách, ktorých práca spočíva práve v tvorbe textov, lebo prázdne texty nikto nepotrebuje. Situácia môže byť práve opačná: môžete mať originálny vedecký výsledok, ale či, kto a kedy vám ho publikuje a nebodaj ho bude aj citovať, nie je a nemôže byť vašou starosťou ako vedeckého pracovníka. Vytvoriť vedecký výsledok, publikovať ho a citovať ho sú tri rôzne a samostatné veci. Pracovnou povinnosťou vedcov je predovšetkým a najmä to prvé. Bez toho nemá zmysel ani to druhé a tretie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama