Reklama
Reklama

Prvý máj – stále je za čo bojovať

Počet zobrazení: 1058

Takýto Sviatok práce sme tu ešte nemali. Nikdy od roku 1890. Nikdy za 130 rokov sa nestalo, že by sa vybrané ulice a námestie väčšiny európskych metropol alebo iných veľkých miest nestali dejiskom ak už nie masových, tak aspoň mnohopočetných zhromaždení, manifestácií či dokonca demonštrácií. A hoci oprávnené a potrebné opatrenia pre zastavenie šírenia nebezpečného vírusu dnes neumožnia pripomenúť si pripomenúť Prvý máj tak ako zvyčajne, ani trochu to neuberá na jeho význame a dôležitosti aj v týchto časoch.

Keď po siedmich rokoch príprav s výraznou podporou Friedricha Engelsa v roku 1889 vznikla Druhá internacionála, nebola jedinou ani ľavicovou, ani revolučnou medzinárodnou organizáciou na starom kontinente. Avšak vplyv tohto medzinárodného združenia väčšiny marxistických strán a odborov (anarchosyndikalisti boli vylúčení) priemyselných krajín Európy preukázal fakt, že takmer okamžite dokázalo v takmer všetkých štátoch presadiť 1. máj za Sviatok práce a 8. marec za Medzinárodný deň žien (v r. 1910). A hoci II. internacionála neprežila prvú svetovú vojnu, resp. rozchod socialistov (a sociálnych demokratov) s radikálnejšími komunistami, odkaz Sviatku práce prevzali všetci, ktorí z nej vzišli a tak je dodnes najvýznamnejším dňom v politickom kalendári všetkých strán a hnutí reprezentujúcich a presadzujúcich potreby a záujmy pracujúcich (alebo sa aspoň takto prezentujúcich).

manifestation_pixabay-farba.jpg
Ilustrácia: Pixacay.com

Nemá zmysel rekapitulovať, čo všetko sa pre pracujúcich za tých 130 rokov zmenilo k lepšiemu. Dôležitejšie je skonštatovať, že kapitalistické spoločnosti nič z toho nedali „zadarmo“, nikdy to neboli charitatívne dary vládnucej triedy majiteľov kapitálu a už vôbec nie prejav uznania nespravodlivostí kapitalistického ekonomického systému voči pracujúcim. Vždy to bol výsledok tvrdého politického boja strán pracujúcich a odborov: niekedy na uliciach a námestiach, inokedy vo voľbách a parlamentoch. Socialisti, sociálni demokrati a komunisti nepochybne zmenili tvár kapitalizmu, ale aj kapitalizmus zmenil svoje hospodárske i politické štruktúry a ich fungovanie, spôsoby akumulácie kapitálu i manipulácie s verejnosťou, vrátane pracujúcich. A, samozrejme, významnú úlohu v tom zohrala osobitná forma kapitalizmu – fašizmus, ktorého nasledovníci sa doposiaľ usilujú miasť pracujúcich svojim odporom k liberálnemu kapitalizmu.

 

Globalizácia posilňuje kapitalizmus, nie pracujúcich

Za tých 130 rokov asi najviac nových síl dala kapitalizmu ekonomická globalizácia, ktorej rýchlosť, rozsah a dosah vysmial všetky smelé plány marxistov na internacionalizáciu ich politických hnutí a globalizáciu ideologických zámerov. Zároveň však vytvoril dovtedy nevídané nerovnosti, nespravodlivosti a formy spoločenského i pracovného ponižovania pracujúcich a v hospodársky menej vyspelých krajinách aj ich nezastieraného na jednej strane fyzického a mentálneho, na druhej strane ekonomického a sociálneho vykorisťovania. Odstraňovanie fyzických i právnych hraníc medzi štátmi, ako aj odstraňovanie pravidiel a poistiek v hospodárstve (nazývané honosne deregulácia) pre pohyb a tvorbu kapitálu vytvorilo a naďalej vytvára nové hranice a obmedzenia pre pracujúcich. (Najrukolapnejším príkladom je globálne cestovanie: čo má z bezvízového styku s celým svetom pracujúci, ktorý z platu ledva zaplatí prevádzku svojho bytu, stravu svojej rodiny, oblečenie a auto a zvyšok padne na celoživotnú hypotéku?)

Rast sily globalizovaného kapitalizmu sa prejavuje aj v ovládaní verejnej mienky. Vnútorné rozpory trhového kapitalizmu sú čoraz viditeľnejšie aj bez politického vzdelania, nespravodlivý rast bohatstva kapitalistov a ničenie životného prostredia pracujúcich čoraz zreteľnejšie. Kapitalisti preto investujú do všetkých existujúcich a nachádzania nových spôsobov vymývania mozgov ľudí, ktorí na ich bohatstvo musia každý deň tvrdo pracovať. Najrôznejšie „think-tanky“ sú vydávané za súčasť „občianskej spoločnosti“, hoci ide o „občianske združenia“ štyroch, piatich, maximálne desiatich ľudí. A ich jedinou „občianskou aktivitou“ je produkcia zmätočných a zmanipulovaných „analýz“ a „expertíz“, ktoré obhajujú kapitalistické nespravodlivosti. A ich jediným zdrojom financovania sú peniaze od nadácií a združení firiem a ich majiteľov, prípadne od kapitalistami ovládaných vlád. „Inštitúty“ troch štyroch ľudí dnes majú väčší mediálny a mienkotvorný vplyv než odborové zväzy združujúce tisíce či desaťtisíce členov. Médiá, ktoré slúžia na vytváranie pozitívneho obrazu o kapitalizme, prežívajú vďaka financiám bohatých donorov, ale tie, ktoré sú otvorene ľavicové a na strane pracujúcich, živoria bez peňazí vďaka obetavosti jednotlivcov.

 

Ilúzia o beztriednom kapitalizme

A napokon moderný kapitalizmus znetvoril aj ľavicové strany s reformistickým prístupom. Socialisti a sociálni demokrati sa stali súčasťou kapitalistického establišmentu, ich členmi či dokonca vrcholnými funkcionármi sú bohatí podnikatelia, alebo ich blízki „kamaráti“. Prípadne sú skrytými spolumajiteľmi firiem (najlepšie schránkových, registrovaných v daňových rajoch). Dobrovoľne sa vzdali cieľa „zmeniť“ kapitalizmus a nahradili ho jeho „vylepšovaním“. Sú „zodpovednými“ politikmi, „uznávajú a rešpektujú postavenie zamestnávateľov“, pred „konfrontáciou“ uprednostňujú „dialóg“, „konsenzus“ a „kompromis“. A keď je zle, zachraňujú a ochraňujú „pracovné miesta“ – čiže nie ľudí, ale pracovnú silu pre firmy. V tom najlepšom prípade reprezentujú „vyvážene“ záujmy a potreby pracujúcich, i kapitalistov, lenže – berúc do úvahy predchádzajúci odsek – hádajte, kto má viac „rozumných“ a pre politikov zrozumiteľných argumentov vo svoj prospech: pracujúci či kapitalisti?

Socialisti a sociálni demokrati prepadli ilúzii o „modernom“ globalizovanom kapitalizme ako beztriednej spoločnosti. Niektorí nezabudli, že sú zástancami (spoločensky) slabších, ale v predchádzajúcej vete spomínanej ilúzii nahradili pracujúcich, z hľadiska reálne uplatniteľných práv a možností slabších v kapitalistickej spoločnosti, nahradili inými slabými – tzv. kultúrnymi menšinami. Iní zostali „kultúrnymi konzervatívcami“, lebo menšinu, slabších už nevidia žiadnych. A tak na svojich snemoch a zjazdoch dávajú rovnaký priestor zástupcom kapitalistov (zamestnávateľov) i pracujúcich (odborárov). Rovnocenným partnerom.

Lenže, ako sa uvádza vyššie, toto všetko je len ilúzia, ktorá s realitou nemá nič spoločné. Preto socialisti a sociálni demokrati politicky strácajú. Pracujúci si čoraz bolestivejšie uvedomujú, že už niet nikoho, kto by stál na ich strane. Nie bez rozumu, ale za každých okolností. Racionálne, ale podľa hesla „pracujúci na prvom mieste“. Chýba im politická sila, ktorá v celej šírke rozumie ich spoločenskému postaveniu, ich potrebám a záujmom a takto ich aj reprezentuje a politicky koná.

Pretože ani po 130 rokoch sa nezmenilo to hlavné – pracujúci v kapitalizme stále ťahajú za kratší koniec. Stále majú o čo bojovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama