Prvá zahraničná cesta - tradične do Moskvy

Počet zobrazení: 3427

V rámci kirgizskej politickej reality sa rokmi stalo tradíciou, že novozvolený kirgizský prezident vykoná svoju prvú zahraničnú cestu do Moskvy.

Výnimku nespravil ani aktuálny prezident Sadyr Žaparov (Садыр Жапаров), ktorý koncom mesiaca február – 24. a 25. 2. 2021 – rokoval v Moskve s kompletnou súčasnou vládnucou politickou elitou krajiny.

Stretol sa s prezidentom Vladimirom Putinom, s predsedom vlády Michailom Mišustinom, s Valentínou Matvijenkovou, predsedníčkou Rady federácie Ruska (hornej komory ruského parlamentu) a aj s predsedom dolnej komory – Štátnej dumy Viačeslavom Volodinom.

kg_rf_navsteva.jpg
Prezident Kirgizska S. Žaparov.
Foto: https://www.vb.kg/doc/397712_prezident_sadyr_japarov_pribyl_v_moskvy_foto.html

Súčasťou programu bolo aj stretnutie s prezidentom Tatarstanu Rustamom Minnichanovom (Рустам Минниханов), s kapitánmi ruského biznisu či kirgizskými študentmi, ktorí (a je ich požehnane) študujú na ruských univerzitách a vysokých školách.

V čase tejto pre Kirgizsko historickej návštevy mi jeden slovenský analytik, inak absolvent okresnej vysokej školy, podobne ako zatiaľ absolvent a slovenská morálna autorita na poste predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, povedal, že prvá cesta prezidenta (v danom prípade Kirgizska do Ruskej federácie) vždy symbolizuje prejav vazalstva.

Uf, takže tradícia, že prezident Slovenskej republiky ako prvú navštívi Českú republiku (a vice versa) je prejavom de facto (podľa analytika v úzkych nohaviciach a saku o dve čísla menšom) vazalstva.

Zaujímavá logika slovenského analytika, ktorý poberá plat, na ktorý sa skladajú americkí daňoví poplatníci a ktorý bol najďalej smerom na východ niekde a maximálne v Banskej Bystrici a to až v „Domčeku“ v centre povstaleckého mesta.

Rozdiel však v ceste prezidenta Kirgizska do Ruskej federácie a Slovenskej republiky do Českej republiky, a to treba povedať, je:

Po prvé, prezident S. Žaparov do lietadla smer Moskva koncom februára 2021 posadil v zásade elitu (politickú, ekonomickú, morálnu...), ktorá ovplyvňuje a najmä zodpovedá za budúcnosť krajiny. Slovenská prezidentka 20. júna 2019 naopak vyťažila lietadlo skupinou bratislavských kaviarenských povaľačov a progresívnych umelcov, ktorí  nemajú zodpovednosť za nič.

Po druhé, prezident S. Žaparov necestoval v predstihu do Moskvy, aby zložil sľub vazalstva ruskej opozícii, tak ako to urobila vtedy už zvolená prezidentka Slovenskej republiky v sprievode svojho frajera (aktuálne to bol P. Konečný, čo už dnes, samozrejme, neplatí). Hovoríme o aprílovom (2019) stretnutí v Prahe s havlovskou kamarilou (M. Žantovský, T. Halík, M. Kocáb...) a rakúsko-českým občanom K. Schwarzenbergom, ktorého napriek zákonu, presadenému T. G. Masarykom o zákaze používať šľachtické tituly na území Česko-Slovenskej republiky (a túto normu Slovensko po roku 1993 akceptovalo do svojho právneho poriadku), niektoré slovenské médiá (porušujúc zákon) titulujú knieža. Zjavne preto, aby verejne odkázali, že na zákone (zákonoch) „tejto krajiny“ im nezáleží.
 

Spojenecké väzby

Pred svojou prvou zahraničnou cestou prezident Kirgizska S. Žaparov publikoval vo vládnom denníku Слово Кыргызстана (19. februára 2021) programovú stať s názvom Spojenecké väzby (Союзнические узы)[1]. Stojí za prečítanie!

V nej sa prezident postavil proti zmene štatútu ruského jazyku v krajine (jemný odkaz do Uzbekistanu a Kazachstanu), ktorý je nielen inštrumentom a prostriedkom medzietnickej komunikácie v rámci Kirgizska. V širšom postsovietskom kontexte je stať aj odkazom (celkom jasným a nedvojzmyselným) prezidentovi Ukrajiny, ktorého (tak ako aj celú krajinu) požiera tupý nacionalizmus, ktorý si (zatiaľ) dal za cieľ násilnú ukrajinizáciu ruskojazyčného obyvateľstva, ktoré sa – celkom oprávnene – tomu bráni.

V texte prezidentskej úvahy sa o. i. píše: „... chcel by som osobitne zdôrazniť, že pre Kirgizsko miesto a úloha Ruska má pre nás nie teoretický, ale úplne praktický charakter. Zainteresovanosť v tesnej spolupráci sa v rozhodujúcej miere opiera o naše národné záujmy. V dejinách vzťahov kirgizského a ruského národu nikdy nevznikali problémy, ktoré by vytvárali predpoklady na vzájomné odcudzenie...“[2]

Výsledky prvej zahraničnej cesty potvrdili, že Kirgizsko (a všetci rozumní pozorovatelia) si uvedomuje praktickosť bilaterálnych vzťahov Biškeku a Moskvy.
 

Čert a Washington nikdy nespí

Personálne nominácie prezidenta J. Bidena a jeho mladícke vyjadrenia potvrdzujú najčernejšie scenáre a to, že nová administratíva prezidenta je pretlakovaná ideologickými dogmami liberálnych a neliberálnych demokratov, ktorý chcú svoje presadiť na, resp. po celom svete, aj keď to svet nechce.

Nejde len o útoky voči Rusku a Číne, kde im slovenskí adlátusi miništrujú, ale aj o stále neúspešnú (dočasne/trvalo?) snahu ovládnuť Strednú Áziu, ktorá je tradične pod vplyvom krajín a kultúr, ktoré považujú Spojené štáty za nepriateľské.

Ak sa Washingtonu nepodarilo (ako na Slovensku 2020) dostať pod kontrolu predvolebný a povolebný proces v Kirgizsku, už sa preskupujú sily smerom do Uzbekistanu, kde budú (24. októbra 2021) prezidentské voľby.

Ako a čo robia Spojené štáty v Strednej Ázii, nie je témou dnešného zamyslenia, ale je to dobrý dôvod sa k tomu vrátiť s jasnou otázkou: J. Biden a spol. pripravujú vojnu, áno alebo nie?

Spojené štáty, aby nasolili Číne doma a Rusku v jeho mäkkom podbrušku, vyškrtli zo zoznamu teroristických organizácií Islamské hnutie Východného Turkestanu, ktorého základom sú ujgurskí separatisti. A tí, ako je známe, majú zálusk na Strednú Áziu a spolupracujú s Islamským štátom. Takže pokračovanie v snahe o destabilizáciu v Sýrii je len ouvertúrou novej bidenovskej destabilizácie v Strednej Ázii. Ide o US projekt Veľký Kurdistan a pokus o pokračovanie Veľkej hry č.x.

Veľký kirgizský básnik Sujunbaj Eralijev (Суюнбай Эралиев, 1921 – 2016), ktorého niektoré básne prebásnil do slovenčiny Milan Lajčiak, vo svojej poézii horlil za národnú hrdosť a za mier, či život bez vojen, o čo prosil aj hviezdy. Ako účastník Veľkej vlasteneckej vojny (ktorej príčiny, výsledky a dôsledky sa s takou ľahkosťou dnes zľahčujú) vždy upozorňoval na bolesť obetí a krehkosť mieru![3]
 

O čom bola v Moskve reč

Prezident V. Putin hovoril o normalizácii vzťahov po tom, čo sa normalizovala politická, ekonomická a sociálna situácia v Kirgizsku. Ako aj o uvoľnení fonačnej pomoci krajine vo výške 100 mil. $ prostredníctvom Eurázijského fondu stabilizácie.

Čo sa týka finančnej pomoci, Moskva ešte prisľúbila pomoc (na jednotné označovanie tovarov v rámci Eurázijskej ekonomickej únie) vo výške 623 mil. ₽ (aktuálny kurz: 1 $  = 74.80 ).

Ďalej bol podpísaný balík dôležitých bilaterálnych dokumentov od energetiky až po spoluprácu v poľnohospodárstve.[4]

Samozrejme, neabsentovala diskusia o informačnej bezpečnosti, vojensko-technickej spolupráci na roky 2021 – 2025 a o riešení COVID krízy. Kirgizsko tak dostane v rámci mechanizmu COVAX Facility nielen 1 000 dávok vakcín od AstraZeneca, ale aj vakcínu Спутник V (cca 1 500 000 dóz), ktorou Biškek plánuje zaočkovať väčšinu svojich obyvateľov.

Spoločný Fond vakcinácie by tomu mal napomôcť tak ako aj predpokladaná výroba vakcíny na území Kirgizska.

Ešte nie je treba zabudnúť na fakt, že Kirgizsko je jedným z hlavných dodávateľov lacnej pracovnej sily do Ruska. Kirgizskí gastarbaitri (tvoria štvrtinu HDP krajiny) sa sťažujú na pracovné podmienky, čo tlmočil kirgizský prezident a jeho proťajšok prisľúbil zlepšenie. Tiež však hovoril o tom, že pracovní migranti by sa mali vrátiť domov, keď Kirgizsko zrealizuje potrebné reformy. Zatiaľ však tisíce Kirgizov čakajú na to, či sa otvoria hranice. COVID však nepustí.
 

Druhá cesta – smer Taškent a potom Nur-Sultan

Ak sme sa pri ostatnom hodnotení zahraničnej politiky Uzbekistanu pozastavili nad tým, prečo minister ZV Uzbekistanu A. Kamilov obišiel Kirgizsko (ako jedinú krajinu Strednej Ázie),[5] tak otázka je v tejto chvíli bezpredmetná. A. Kamilov 27. februára 2021 pricestoval na osobitnú návštevu do Biškeku. Prezidentovi S. Žaparovi osobne odovzdal pozvanie na návštevu Uzbekistanu a tiež na substantívnu konferenciu „Stredná Ázia a južná Ázia: regionálna vzájomná závislosť. Výzvy a možnosti“.

Kirgizský prezident pozvanie prijal, takže druhá oficiálna prezidentská návšteva z Biškeku bude smerovať do Taškentu a potom do Nur-Sultanu. Pre poriadok, sú to (ak dáme bokom Čínu a bezpečnostne vážny Tadžikistan) ľudsky, kultúrne a ekonomicky najdôležitejší regionálni partneri (aj politicko-ekonomicky nosné krajiny Strednej Ázie) a susedia. Takže žiadne vazalstvo v skalickom limite, ale zdravý rozum!

No ale ešte predtým (26. februára 2021) sa S. Žaparov telefonicky porozprával s prezidentom Turecka Recepom Tayyipom Erdoğanom[6]. Turecko totiž považuje – čo ani neskrýva – Strednú Áziu za svoju záujmovú zónu. Tak, ako už začína otvorene hovoriť, po tom, čo si Ankara strčila do vrecka Baku a Náhorný Karabach, že Krym nie je ruský, ale turecký. A to už je nový geopolitický aspekt!
 

Záver – výsledok?

Prvú zahraničnú cestu prezidenta Kirgizska S. Žaparova do Ruskej federácie, či sa to niekomu páči, alebo nie, je možné vnímať ako (v kontexte s jesennou revolúciou a revoltou 2020), ako prelomovú. Nakoniec tlačová tajomníčka kirgizského prezidenta Sadyra Žaparova (Садыра Жапарова) to zhrnula do konštatovania: „... stretnutia potvrdili, že ruská strana je pripravená pracovať s novým prezidentom Kirgizska...“

No a politická životnosť prezidenta a ďalšia (ekonomická, spoločenská, politická...) stabilita Kirgizska a v Kirgizsku závisí aj od stability v Strednej Ázii. A tá zasa závisí od toho, ako sa bude tomuto mäkkému podbrušku venovať Moskva.

Hovorca prezidenta RF Dmitrij Peskov zhodnotil rokovania prezidentov s jemu vlastnou strohosťou a presnosťou: „... Kirgizsko je náš spojenec a strategický partner. Návšteva S. Žaparova bola obsahovo veľmi bohatá...“[7]

Takže rozhodne to nebola len zoznamovacia návšteva a riešili sa veci týkajúce sa konkrétnych bilaterálnych (malých aj veľkých) projektov, ale aj, alebo najmä vecí týkajúcich sa fungovania Eurázijskej ekonomickej únie a integračných procesov v Strednej Ázii.

Diskusiu o Eurázijskej ekonomickej únii dvoch prezidentov členských krajín tohto integračného fenoménu možno vnímať ako strategický impulz z Moskvy smerom k Číne. Žiaľ impulzy smerom k Bruselu sú zatiaľ zbytočné (o Slovensku, kde vládne geopolitická slepota a atlantický naivizmus) nehovoriac.

Takže tento strategický impulz betónuje strategický význam tejto návštevy smerom k želanej stabilite Kirgizska a celého stredoázijského regiónu.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984