Prvá veľká vojna a Petržalka

Budúci rok to bude už sto rokov od začiatku vojnového konfliktu, ktorý odštartoval proces globalizácie dneška. Proces doslova bezhraničných rozmerov. Pokiaľ prvá svetová vojna hranice zatiaľ len prekresľovala, druhá znamenala pokus o ich revíziu a posledná štvrtina 20. storočia hranice zmietla totálne. Samozrejme hranice maximalizácie zisku.

Detail pamätníka prvej svetovej vojny na Murmanskej výšine.

Prečo o tom píšem dnes a ako neskôr vysvitne z lokálneho pohľadu? V prvom rade pre dátumy. Jedenásteho novembra tohto roku si pripomíname 95 rokov od ukončenia svetovej vojny s neskorším prívlastkom prvá a mesiac predtým ubehlo 75 rokov od prvej revízie jej výsledkov v našom domácom prostredí – od okupácie Petržalky. Mojím dôvodom je ale aj petržalské lokálpatriotstvo. Prítomnosť „slovenského“ života v Slovenskej republike, v meste Bratislava a jej miestnej časti Petržalka korení práve v bojových poliach prvej svetovej vojny. Pred 95 rokmi sa skončila vojna aj zánikom našej bývalej vlasti Rakúsko-Uhorska. Okrem iných štátov sa zrodilo aj vtedy nazvané Česko-Slovensko, z ktorého v priamej genetickej línii pred necelými 25 rokmi prišlo na svet Slovensko – Slovenská republika. Tieto dejinné okamžiky, koniec vojny a vznik štátu, ktorý prvýkrát dostal do svetových máp slovenské územie de facto a de jure si v Bratislave veľmi nepripomíname. Pred budovou SNM stojí často ohováraná „miniatúra“ TGM s textom pripomínajúcim vyhlásenie nášho štátu 28. októbra 1918 bez nás v Prahe. Predseda druhej SNR – ktorá prijala Martinskú deklaráciu – Matúš Dula má síce námestie, ale nič tam nepripomína tento svetodejinný čin Slovákov. Po meste a jeho častiach sú roztrúsené, najmä na cintorínoch, pomníky padlých vo vojne. A mŕtvych bolo požehnane, predovšetkým v službe cisára pána. Nad mestom na Murmanskej výšine, na ulici Francúzskych partizánov je torzo prvovojnového pamätníka. A na jednom konci Štefánikovej ulice (kníhkupectvo Veda) je zopár rokov pripomienka príchodu prvej „slovenskej“ vlády do Bratislavy v roku 1919.

Cintorín je 10. novembra už zamknutý. Pohľad na ústredný kríž cez mreže, vpravo.

Preto pri rozhodovaní o vlastivednej vychádzke a spomienke na udalosti spred necelej stovky rokov bolo moje rozhodnutie jednoznačné. Ideme na vojenský cintorín obetí prvej svetovej vojny do Petržalky na Kopčianskej ulici. V roku 2009 bol rekonštruovaný do dnešnej, skutočne dôstojnej podoby. Môžeme sa o ňom dočítať, že vznikol v roku 1916 ako súčasť vojenského lazaretu pre ranených vojakov, najmä rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj ostatných bojujúcich strán. Autori projektu obnovy vojenského cintorína Mária Baníková a Imrich Puškár vychádzali z náčrtov cintorína z marca 1922, ktoré získali v archíve Vojenského historického ústavu v Prahe. Sadové úpravy sú od Kataríny Serbínovej. Na cintoríne našlo 331 vojakov miesto svojho odpočinku. Zaujímavé je triedenie padlých. Na versaillský systém. Ten spočíva, že sa uvádza deväť národností, národnosť je však chápaná politicky ako štátna príslušnosť. Najviac je tu pochovaných vojakov česko-slovenskej národnosti - 122 Čechov a Slovákov. Ďalej 53 maďarských, 51 juhoslovanských (to znamená Srbov, Chorvátov, Slovincov, Bosniakov), 43 rumunských, 16 rakúskych, 11 talianskych, 11 poľských a traja nemeckí vojaci. Ostatní sú neznámi. Cintorín je nádherne upravený a v dobrom jesennom čase priam poteší oko človeka. Jedinou chybou krásy je jeho neprístupnosť v deň ukončenia Veľkej vojny, je otvorený len do 7. novembra. Správca cintorína – Marianum – bude azda uvažovať o posunutí termínu jeho koncoročnej uzávery.

Výhľad z bunkra na Devínsku Kobylu.

Priečelie bunkra pri vojenskom cintoríne.

Hneď vedľa najrozsiahlejšej pamiatky Bratislavy na prvú svetovú vojnu je opevnenie z čias prvej Československej republiky, ktoré mi zároveň dobre slúži ako somársky mostík k prechodu na druhú spomínanú tému – 75 rokov od okupácie Petržalky. Aj tento priam reprezentačný bunker mal zabrániť akejkoľvek zahraničnej vojenskej intervencii. Zabránil vojenskému útoku, nezabránil však zlyhaniu politikov. Bojové opevnenia sme odovzdali „mierovou“ cestou. Občianski nadšenci bunkru navrátili muzeálny život. V širších súvislostiach je predstavená vojenská tematika zviazaná nielen s Mníchovom, ale aj s prvou svetovou vojnou (symbolický hrob generála s nádherným internacionálnym menom – Franz Cvrček von Mielec – pritom to „č“ nie je preklep), vojnovými a povojnovými represáliami v roku 1945 a so železnou oponou. Jedinou chybou celého areálu je navážka odpadu v tesnej blízkosti, ktorá svojou výškou a mohutnosťou znehodnocuje pohľady na mesto.

Novoopravený bunker na Kopčianskej ulici. Vpravo informácie k tomuto bunkru.

Pri prístupovej Kopčianskej ceste tesne pred hranicou Rakúska je čerstvo obnovený ďalší menší bunker, ktorý dokresľuje pamätnú až pamiatkovú zónu na dobu, kedy sa problémy riešili zbraňami...

Tohtoročné druhé nedeľné dopoludnie na juhu Petržalky vytvorilo skutočne vynikajúce atmosférické podmienky na precítenie časov dávno i menej dávno minulých. Na pripomenutie obdobia, kedy sa rodila slovenskosť našej súčasnosti. Dúfam, že zanechá v dnešku a pre dnešných politikov kód humanistického a humánneho spravovania nielen našej súčasnosti, ale aj formovania spokojnej, dôstojnej budúcnosti.

Foto: Jozef Schwarz, Emil Polák