Reklama
Reklama

Protisýrske ťaženie

Počet zobrazení: 4609

Ako napísal 22. decembra 2012  v hongkonských Asia Times Online známy brazílsky investigatívny novinár P. Escobar, ktorý sa dlhodobo zaoberá problematikou Blízkeho východu a Strednej Ázie a patrí aj ku kritikom súčasného spôsobu globalizácie, najväčšou geopolitickou tragédiou roku 2012 bolo znásilňovanie Sýrie. Predpokladá, že tento proces bude pokračovať aj v tomto roku.

Začiatok ozbrojeného konfliktu v Sýrii

je na rozdiel od vojny v Afganistane ťažké jednoznačne určiť. Rozsiahle nepokoje v štáte sa začali v rámci pokračujúceho pochodu tzv. arabskej jari od západu na východ v marci 2011. V júli 2011 ohlásila svoj vznik Slobodná sýrska armáda a v auguste aj Sýrska národná rada, obe masívne podporované zo zahraničia. Na jeseň prerástli aktivity rôznorodo zameraných rebelov do ozbrojených útokov proti vláde. Reakcie vládnych ozbrojených zložiek boli tiež tvrdé a ako vždy v takýchto prípadoch začalo najviac trpieť nevinné civilné obyvateľstvo.

Sýrske udalosti boli až do konca októbra 2011 akoby v tieni diania v Líbyi, ale ozbrojené násilie eskalovalo. V roku 2012 protivládne sily uskutočnili nielen ozbrojené akcie proti štátnym bezpečnostným zložkám, ale aj sériu teroristických činov a masakrov civilného obyvateľstva, z ktorých mediálne obviňovali vládnu moc. Podľa odhadov OSN, ktoré boli zverejnené začiatkom januára 2013, zahynulo v dôsledku doterajších bojov v Sýrii už viac ako 60 000 osôb, prevažná väčšina z nich v roku 2012. Mesačné straty na životoch začali presahovať už 5 tisíc osôb.

Sýria predstavuje predovšetkým názorný príklad

chaotizácie medzinárodnej bezpečnosti na regionálnej úrovni. Dá sa povedať, že ide už o jeho druhý stupeň či podobu. Prvý raz sa uplatnil proti Líbyi a v sýrskom prípade sa využil iný postup. Ak líbyjský prípad bol rýchly a spojený s otvorenou ozbrojenou akciou, sýrsky je pomalší, kde sa násilie používa (skúša použiť) iným spôsobom. Do priameho ozbrojeného stretnutia nevstupujú už sily Západu (ani ľudské ani vojensko-technické), ale najmä regionálni aktéri, ktorí však majú zo Západu silnú podporu.

Ak vojna proti Líbyi v roku 2011 sa vymykala z rámca doterajšieho hodnotenia vojen a ozbrojených konfliktov po rozpade bipolarity, zmysel protisýrskeho ťaženia je ešte ťažšie racionálne objasniť. Samozrejme, ak nezostaneme pri klišé, ktoré sa skrýva za heslo ochrany civilného obyvateľstva proti zlým či zlyhávajúcim nedemokratickým, autoritárskym vládcom či diktátorom. Táto svojrázna ochrana má na svojom účte však, žiaľ, už státisíce pozabíjaných nevinných osôb.

V konflikte sa prejavujú tri roviny. Prvá je spojená s vnútornou politickou i ekonomickou situáciou. Druhá má regionálnu – blízkovýchodnú – dimenziu a tretia je globálna tým, že iné riešenie problému Sýrie vidia v USA a iné v Ruskej federácii. K pozícii USA sa pridáva EÚ ako celok a podobné stanovisko ako ruská strana zastáva Čína.

V zložitej situácii sa ocitá OSN,

keď v konflikte pôsobí už druhý jej sprostredkovateľ. Prvým bol bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan, ktorý vykonával funkciu zvláštneho vyslanca OSN a Ligy arabských štátov pre Sýriu od 23. februára do 31. augusta 2012, keď z funkcie odstúpil. Nahradil ho ďalší skúsený diplomat z Afriky – Lachdar Brahími (v rokoch 1991 – 1993 minister zahraničných vecí Alžírska), ktorý sa za OSN podieľal o. i. aj na riešení problémov v Afganistane a Iraku. Ani jeho činnosť zatiaľ neviedla k zmierneniu napätia.

Bez nejakých viditeľných výsledkov sa skončila aj vojenská pozorovateľská misia OSN v Sýrii (The United Nations Supervision Mission in Syria – UNSMIS). Išlo o 300-člennú skupinu pozorovateľov, vytvorenú na základe rezolúcie BR OSN č. 2043. Pôvodne bola vyslaná na 90 dní do 20. júla, potom sa jej pôsobenie predĺžilo o 30 dní do 19. augusta 2012. Na čele misie stál najprv nórsky generál R. Mood, ktorý sa tejto funkcie vzdal a nahradil ho senegalský generál B. Gaye.

Misie vyslancov OSN a Ligy arabských štátov  aj pozorovateľská misia OSN musia v zložitej situácii okolo Sýrie narážať objektívne na mnoho problémov. Napriek tomu, že v každej vojne a ozbrojenom konflikte možno nájsť spravidla porušenia na oboch (či aj viacerých) zúčastnených stranách, je úsilie USA a ich spojencov zamerané na to, aby sa všetka vina pripísala súčasnej sýrskej vláde a rešpektovali sa len požiadavky rebelov. Jadrom týchto požiadaviek je okamžité

odstúpenie B. Asáda a zmena politického režimu v Sýrii.

Je ťažko zdôvodniteľné, prečo USA a ich západní spojenci tak vehementne vojensky i mediálno-politicky podporujú protisýrske ťaženie, keď sýrska vláda zostala de facto posledným svetským režimom v Mašriku (arabskom východe), resp. na celom Arabskom polostrove. Otázka je, ako sa to raz bude ekonomicky splácať, lebo táto podporu nie je lacná. Pri nátlaku na sýrsku vládu sa úzko spolupracuje s viacerými „nedemokratickými“, ale predovšetkým islamistickými režimami, ktoré si zrejme finančne vykupujú nevšímavosť Západu voči porušovaniu ináč „posvätných“ ľudských práv vo svojich štátoch.

Ukážeme na dve nebezpečné tendencie vo vývoji protisýrskeho ťaženia v roku 2012.

Prvou je „informačná vojna“, ktorá sa okolo ťaženia vytvorila. Je spojená najmä s dezinformáciami, ktoré sa dotýkajú Bašara Asada, jeho najbližších spolupracovníkov a situácie v bezpečnostných zložkách Sýrie. Veľmi podobná fiasku spravodajských informácií USA o irackých zbraniach hromadného ničenia je „masírovacia“ kampaň medzinárodnej verejnosti o hrozbe použitia chemických zbraní sýrskymi vládnymi vojskami.

Druhým je otvorená podpora

islamistických skupín, ktoré neraz majú blízko k terorizmu.

Až v druhej polovici roka 2012 nastali v pozícii USA dva obraty. Prvý bol značne škandalózny. Pripustilo sa, že v Turecku sa nachádzajú príslušníci CIA, ktorí majú za úlohu zabezpečiť, aby sa materiál určený na vojenskú pomoc protivládnym bojovníkom nedostal do rúk protiwashingtonsky zameraných síl.

V decembri sa uskutočnil vážnejší krok – Front al-Nusra (Džabát al-Nusra) pôsobiaci v Sýrii, známy predtým aj ako Front obrany obyvateľov Levanty, bol označený za teroristickú organizáciu a zaradený na ich zoznam v USA. Teroristická skupina podľa dosiaľ kusých informácií vznikla v džihádistickej sieti A. M. as-Zarkáwího, ktorý pôsobil po invázii USA v Iraku, kam prišiel z Afganistanu. Na formovaní tejto siete sa údajne podieľala aj rozviedka Saudskej Arábie.

Z regionálneho hľadiska protisýrske ťaženie prináša viaceré bezpečnostné komplikácie, možno ešte viac, než by ich bolo spojených s inváziou do Iraku. Uvedieme len ich výpočet bez ďalších súvislostí. Ide minimálne o jeho možné dopady na spôsoby riešenia kurdskej otázky (ktorá sa rôzne dotýka aj Turecka, Iraku a Iránu), dianie v Libanone, v Iraku, v palestínskom hnutí Hamas, na situáciu na Golanských výšinách (okupovaných Izraelom) a nakoniec okrajovo aj v Jordánsku. Okrem toho sa rozširujú názory, ktoré vidia protisýrske ťaženie ako prípravu na vojnu s Iránom.

Najväčšie zhoršenie nastalo vo vzťahoch Turecka a Sýrie.

Došlo k dvom veľmi nejasným incidentom. Jeden je spojený s opakovanými ostreľovaniami tureckého územia zo sýrskych pozícií, pri ktorom však nie je dokázané, že to boli akcie vládnych síl. Pri druhom došlo k tomu, že turecké vojenské lietadlo spadlo (bolo zostrelené) pri lete v blízkosti sýrskych vzdušných hraníc (po ich prekročení). Oba incidenty boli rozsiahlo medializované, ale jednoznačná verzia výkladu toho, čo sa stalo, doteraz neexistuje. Do tohto kontextu zapadá aj neodôvodnené zadržanie ruského lietadla pri lete cez Turecko so zdôvodnením, že vraj prevážalo vojenský materiál na podporu Damasku.

V súvislosti s Tureckom sa objavuje aj ďalšia otázka. Bude Ankara v budúcnosti presadzovať dôsledne líniu, ktorá bola vytvorená vo Washingtone, alebo sa vydá vlastnou cestou s cieľom stať sa regionálnou veľmocou?

Ďalším krokom, ktorý eskaluje napätie (ale môže súvisieť aj sa snahou usmerniť konanie Turecka), je

vyslanie rakiet Patriot z členských štátov NATO

údajne na ochranu pred sýrskym nebezpečenstvom. Táto akcia má opäť len marketingovo politický možno až hysterický charakter. Dosť ťažko si je predstaviť nejakú formu útoku sýrskych vládnych síl na členskú krajinu NATO, ktorá má navyše oveľa väčšie i technicky lepšie vybavené vojsko. Stále sa pri tom poukazuje aj na obohratú pesničku o nebezpečenstve sýrskeho útoku s použitím chemických zbraní.

Celú akciu s rozmiestnením Patriotov v Turecku však možno hodnotiť v prvom rade ako zúfalý krok, ktorý má zakryť nekoncepčnosť a bezvýchodiskovosť postupu NATO v súčasnej situácii. Akcie NATO v Afganistane ani v Líbyi paktu na prestíži a sebavedomí nepridali, lebo za nimi zostáva namiesto stability len rozvrat, škody a chaos.

Je viac dôvodov, pre ktoré je akcia NATO v Sýrii načisto nepravdepodobná. Prvý je ten, že tu neprejde fraška s bezletovou zónou uplatnená v Líbyi. Druhý je v tom, že navyše medzinárodnoprávne by bolo veľmi ťažké ozbrojenú akciu proti Sýrii zosúladiť s uznávanými normami a s ohrozením NATO. Hrať s tureckou kartou v tomto prípade by bolo najmä regionálne neprezieravé. Po tretie, na pozemnú operáciu, proti relatívne dobre pripraveným a vybaveným sýrskym ozbrojeným silám, ktorá by stála isté obete na ľudských životoch, nemá väčšina štátov NATO chuť, pri čom jej výsledok by bol veľmi otázny. A tak by sa dali vymenovať aj ďalšie dôvody

Špecifický bezpečnostno-politický problém

predstavuje angažovanosť štátov združených v Rade pre spoluprácu arabských štátov v Zálive. Ide najmä o Katar, ktorý sa angažoval už vo vojne proti Líbyi. Vo vzťahu k Sýrii je tradične aktívna aj Saudská Arábia.

Niekedy sa celá Rada pre spoluprácu arabských štátov v Zálive vo svojich protisýrskych aktivitách spája s NATO pod akronymom NATOGCC (GCC je skratka anglického názvu Rady pre spoluprácu v Zálive – Gulf Cooperation Council). Do protisýrskeho ťaženia sa svojimi vyhláseniami zapája aj nový egyptsky prezident M. Nursí.

V podstate sa stretávame v protisýrskom ťažení na Blízkom východe s dvomi tábormi (blokmi). Do protisýrskeho tábora patrí väčšina štátov regiónu. Jednoduchšie je vymenovať prosýrsky tábor, kde je vlastne len Irán. Akú takú neutralitu, či vlastný postoj si zachováva ešte Irak. Otázne je ešte, kam sa v dlhodobej perspektíve prikloní Libanon.

Napriek množstvu výhrad, ktoré možno uplatniť voči postupu vládnych síl v Sýrii, situáciu, ktorá sa vytvorila, predstavuje úspech režimu B. Asáda. Aj po viac ako poldruharočnom kritickom stave v krajine je režim relatívne stabilný. Aj v ťažkých sociálno-ekonomických podmienkach je v štáte poriadok a B. Asád disponuje pomerne silnou podporou obyvateľstva.

Vo svetovej politike je situácia trochu odlišná.

Na strane protisýrskych síl stojí opäť viac štátov – sú to najmä štáty NATO, podporujúce rebelov. V tomto tábore je rad štátov, ktoré požadujú použiť proti Sýrii rôzne sankcie. Na potrebu rešpektovania mierového spôsobu riešenia problému, ktorý musí zahrnúť aj súčasnú sýrsku vládu, razantne poukazuje RF a podporuje ho aj ČĽR. Veľká časť medzinárodného spoločenstva najmä v bývalom tzv. treťom svete zostáva neutrálna a nie je náchylná použiť proti Sýrii rôzne sankcie ani riešiť vnútorné problémy krajiny intervenciou zvonku.

Vyše poldruharočné napätie okolo Sýrie sa tak stáva asi najväčším medzníkom vo vývoji medzinárodnej bezpečnosti po rozpade bipolarity. Ak sa sýrsky problém podarí vyriešiť pokojným, mierovým spôsobom, bude to výrazný krok na ceste k vytváraniu multipolárneho sveta s nádejou na vyváženosť bezpečnosti. Ak preváži násilie spojené s vonkajším zasahovaním, bude to cesta k anarchii v medzinárodných vzťahoch, čo môže byť spúšťacím mechanizmom pre sériu ďalších kríz a konfliktov.

Globálna bezpečnosť v 21. storočí už nemôže byť riadená z jedného (či skôr podľa jedného) štátneho centra sily, ale musí byť výsledkom zohľadnenia záujmov viacerých veľkých hráčov, ktorých váha sa môže meniť v závislosti na vývoji sveta, kde v súčasnosti silne pôsobí aj globálna kríza. Na začiatku roku 2013 medzi veľkých hráčov svetovej politiky patria minimálne ČĽR, EÚ, RF a USA (poradie je zostavené podľa slovenskej abecedy a nevyjadruje žiaden „rating“ či nejaký iný kvantitatívny ukazovateľ).

Situáciu, ktorá vznikla pri riešení bezpečnostných otázok v Sýrii, budeme považovať za prvý prípad, kedy začína pôsobiť vznikajúca multipolarita vo svetovej politike.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
26. január 2013, 12:07

Vyvolaný rozpad štátu Sýrska republika

František, ďakujem za podrobné a zrozumiteľné objasnenie toho, čo sa deje okolo Sýrie. Tento článok by mal byť osvetovo zverejnený vo všetkých médiách, aby si uvedomili, v akom to svete žijeme a ako falošná je politická morálka veľkých "demokratických" národov a globálnych inštitúcií.  

Neuveriteľne sa stalo skutočnosťu - veľký teroristobijca Spojené štáty americké tu v Sýrii bok po boku spolupracujú so sieťami Al-Kaidy podporovanými feudálnymi režimami arabských šejkov proti civilnej vláde nenáboženskej republiky, a to i možno iba preto, že vládna strana má v názve "socialistická" (BAAS - "b".neviem, ale arabská strana socialistická) a syn otca, ktorý úspešne rozvinul ekonomiku a povzniesol sýrsku spoločnosť, je tu "demokratickým" západom poľovaný ako diktátorská zver. Nič v zlom, čo by sa nám mohlo stať, ak by povedzme Mečiar zostal vládnuť v 90.rokoch, aké "povstalecké armády" by nám implantovali k rozpútaniu občianskej vojny.

A toto je podstata - zvonka implantovaná, rozhorela sa občianska vojna na ochranu chudákov civilných obyvateľov, ktorých už  občianska vojna stála 60 tisíc obetí, nevyčísliteľné materiálne škody i ľudské tragédie. Stálo to demokratickému Západu za to úsilie odstrániť ich očami nedemokratický režim?

A pritom NATO i USA predsa presne vedia, aké nebezpečné lavíny rozpútali. Majú to zmapované a hrajú sa s ohňom skutočne na benzínom poliatom sude s výbušninami: Americký komentátor CNN to krásne a na mape vyznačil nechtiac v spravodajstve, keď interaktívnou mapou "kreslil" situáciu "povstalcov" a vládnych vojsk: veľké "oslobodené povstalecké územia, prevažne púšte a holiny, vidiecke sarauly, na sever-východe v bezvládí po povstalcoch preberá sa kurdský "živel" ( pre nás, Slovákov - národ rozdelený kolonizátormi v 18.-19.storočí medzi štyri kolonizátormi vytvorené štáty - Irán, Irak, Sýriu a Turecko), takže komentátor nešetril obavami, čo to tam bude, na severe pri tureckých hraniciach povstalecká bašta, ale aj bojové sily Al-Kajdy, na juho- východe veľké kusy vidieckeho púštneho územia až po hranice boľavého izraelsko- sýrsko-jordánskeho trojuhoľníka (ozaj výbušná zmes) a na západe okolo veľkých miest so státisícami obyvateľov zóna vládnych jednotiek, ktoré mimochodom kontrolujú cestné spoje medzi sebou naprieč celým západným pobrežím od juhu na sever. Ako, neviem, ale mapa skôr vyzerá, že vládne jednotky ochraňujú civilné obyvateľstvo pred útokmi povstalcov, lenže americká rétorika je samozrejme iná.

Viem si živo predstaviť, ak budú vládne jednotky porazené - vzor sme videli na kamerách nezávislých novinárov v Líbyi - masakry obyvateľstva vo veľkom, pomsta povstalcov kúpaná v krvi domáceho obyvateľstva, veľkolepý záver humanitárnou akciou NATO - teda asi bombardovaním civilných miest - elektronická vojna ako v prípade Iraku.

Máme sa na čo tešiť. A byť hrdí, že Slovensko patrí k demokratickej aliancii NATO, možno aj zo Sliača budú bombardéry štartovať na mestá ako Aleppo, Damašk, i ďalšie historické mestá arabsko/kresťanskej civilizácie, ktorá sa nám dnes v roku 2013 javí ako "barbarská", my, humanisti...

Obrázok používateľa P.Guman
#3
Pavel Guman
27. január 2013, 19:26

            Udalosti v Sýrii dokazujú, že „studená vojna“ skončila len z jednej strany, a to zo strany Varšavskej zmluvy-jej rozpustením, následne Ruska, ktoré na rozdiel od NATO /len samotné USA majú v 120 krajinách svoje špeciálne jednotky - s mandátom aj zabíjať/ upustilo od významného vplyvu v krajinách na Blízkom východe, Afrike a vo východnej Európe.

            V mnohých získali vplyv a naďalej o to usilujú hlavné krajiny NATO spoločne s Izraelom. Stali sa z týchto štátov bábkové režimy resp. vazalské štáty /ako ich nazval Brezinski: „vassal states“- konkrétne členské štáty NATO z Európy/ slúžiace ich záujmom.

             To môžeme vidieť aj vo výbore pre ľudské práva pri OSN v Ženeve, kde krajiny z východnej Európy hlasujú obrátene o 180 stupňov oproti situácii pred r.1989, a to v prospech záujmom hore spomínanej skupiny kapitalistických štátov.

            Ďalší príklad  o vazalských štátoch je, že hrdlorezov /z krajín ako je - Egypt, Líbya, Tunisko, Čečensko, Saudská Arábia .../, ktorý zabíjajú v Sýrii civilistov, inteligenciu /vedcov, učiteľov, hercov/, znásilňujú ženy, podpaľujú domy , útočia na elektrárne, nemocnice, pekárne, cvičia aj v Jordánsku okrem inštruktorov z USA, UK, Francúzska aj inštruktori z Česka a Poľska – podľa izraelského portálu DEBKAfile.

           Tie krajiny, ktoré sú nezávislé a nedostali sa pod ich vplyv, nechcú vytvoriť im slúžiacu bábkovú vládu sú terčom o.i. besniaceho 7 mesiacov trvajúceho bombardovania zo strany NATO tak ako to bolo v Líbyi, ďalší sú terčom gerilovej vojny, ako to je v Sýrii, podobnej tej z Južnej Ameriky, alebo Vietnamu, kde sa snažia za každú cenu o scenár Líbya 2 /vytvorenie bezletovej zóny s následným bombardovaním o.i. aj s pomocou náloží s ochudobneným uránom/ Ale v tomto prípade sa zatiaľ Rusko a Čína nedali oklamať / pre kapitalistov bežná vec/ v BR OSN.

           Hoci sa o ten scenár snažia vytváraním a podporovaním rôznych exilových vlád a ich postupných uznávaním /ak sa nepodarí jedna o chvíľu je na scéne ďalšia/, vytváraním smiešnych zoskupení „Priatelia Sýrie“- hrajúc divadlo a pretvárku typickú pre kapitalistov nerešpektujúc vôľu väčšiny obyvateľov, ktorá schválila pred rokom v referende novú ústavu /mimochodom porovnateľnú s mnohými krajinami EU/ a na základe nej boli vykonané následne nové voľby, v ktorých vládnuca strana Baath získala väčšiu podporu akú mala pred vraždením ziskom 60%.

           Pomocou západných médii, ktoré pomáhajú tzv. "Priteľom Sýrie" a obviňujú zo zločinov opačnú stranu namiesto tých, ktorí porušujú medzinárodné právo – nemiešať sa do vnútorných vecí druhých krajín / napr. článok 8 z dohody uzatvorenej v Montevideu r. 1933 o právach a povinnostiach - „Žiadny štát nemá právo intervenovať do vnútorných alebo vonkajších záležitostí iného.“

Medzi priateľov Sýrie sa prihlásil aj náš minister ZV, tým len potvrdil hore spomínanú poznámku správania sa štátov - vassal states. Budúcnosť ich aj tak zhodnotí....hlavne ich nehumánnosť

Podľa agentúry ANNA news - popri pravidelnej sýreskej armáde bojuje mnoho dobrovoľníkov /študenti, inžinieri.../, ktorí chránia svoju vlasť Sýriu pred úplným zničením proti tým, ktorí bojujú za cudzie peniaze pochádzajúce o.i. z Kataru, Saudskej Arábii, Turecka....,a prinášajú nové naboženské prvky, ktoré tam predtým neboli vahabizmus, salafizmus a samozrejme Al-Qaida, tam kde USA tam je aj ona už od čias Afganistanu v 80-tych rokoch v boji proti sovietskym vojskám....

Obrázok používateľa Jozef Schwarz
#4
Jozef Schwarz
27. január 2013, 20:32

Niekoľko poznámok na sýrsku nôtu

 

Ďakujem za kvalitnú informáciu o azda poslednom proeurópskom a proatlantickom arabsko-islamskom štáte. V tejto súvislosti totálne nerozumiem, prečo sme (my civilizované kresťanskodemokratické štáty) sa rozhodli spáchať ozbrojený vývoz našich ľudských práv do krajiny, ktorá ich v našom chápaní dodržiava v rozsahu ďaleko väčšom ako celý Arabský poloostrov dohromady a Sýria dokonca má relatívne zanedbateľné ropné a iné zásoby. Nuž, nie som asi dostatočne chápavý...

 

Pred vyše rokom som čítal,v súvislosti s nárekmi o desaťtícovom exoduse Sýrčanov do Jordánska a Turecka, že nikto nepripomína viac ako milión Iračanov v utečeneckých táboroch na sýrskom území (v roku 2011) ako dôsledok bratskej pomoci NATO ľudu Iráku (o mŕtvych Iračanoch sa nezmieňujem)

 

A ešte niečo. Náš postoj, teda postoj vlády a jej ministra pre tieto otázky. Aký je? Ja by som povedal, že žiadny. Nesie sa len v lakonickom inštalovaní myšlienky o našom plnohodnotnom členstve v NATO prostredníctvom niektorých nemastných neslaných oficiálnych výrokov. V tejto chvíli ma napadlo! Nebola Sýria našim federálnym dlžníkom? Splatila už dodávky našich zbraní a investičných celkov? Ak nie, myslíme si, že prípadné nové náboženské vedenie krajiny bude ústretovejšie? A ak aj nemáme pohľadávky, nemali by sme mať čo aj v rámci NATO, nejaké civilizovanejšie, sociálnodemokratickejšie a najmä humánejšie predstavy o našej spolupráci so všetkými dobrými ľuďmi sveta? ….


 

Jozef Schwarz


 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama