Reklama
Reklama

Protireč(n)enie

Áno, Mináčova koncepcia bola aj dobovou redukciou, aj, ale nie len
Počet zobrazení: 2640

Dduchanie.jpgesať rokov od Mináčovej smrti sa už stalo pravidlom to, čo bolo za jeho života výnimkou: polemizovať s jeho filozofiou slovenských dejín, ktorú predstavil v esejach Tu žije národ (1965), Kde sú naše hrady (1968), Dúchanie do pahrieb (1970) či Zobrané spory J. M. Hurbana (1974). Pravda, nebýva to polemika priama, polemika s vymenovanými dielami, ale polemika nepriama, takpovediac od boku a popri „hlavnom článku“.

V roku 2007 tak urobil literárny kritik a politik Milan Šútovec v časopise Os v článku Slovenský amalgám, najnovšie zas filozof Miroslav Marcelli vo svojej recenzii-eseji Bindzárove romány:pravda a výmysel, pravda výmyslu (SP 3/ 2013), keď si vypomohol pri určovaní plebejskosti v Bindzárových prózach Mináčom. Podľa Marcelliho: „Mináčova koncepcia slovenského národa a slovenských dejín je možno najvýraznejším prejavom tendencie, ktorá z plebejskosti nášho národa chcela vyťažiť nielen nezredukovateľný podiel na ,ozajstných‘ dejinách, ale aj morálne zásluhy na nich: nie sme aktérmi dejín kráľov, vojen, násilia, lúpeží a vykorisťovania, sme však subjektom dejín práce, stavby, sme národom staviteľov.“

Aj podľa Marcelliho je Mináčova koncepcia slovenských dejín neprípustnou redukciou, zjednodušením. Pravda, treba podotknúť, že neprípustnou redukciou je aj Marcelliho parafráza Mináča, z ktorej vypadla podstata. Mináčov výrok nehovorí len o staviteľoch v konkrétnom zmysle slova (teda tých, čo stavali Viedeň, Budapešť), ale predovšetkým hovorí o staviteľoch v metaforickom zmysle ako o staviteľoch „dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby“. Mináč má na mysli stavbu kultúrnych inštitúcií národa, do ktorej by sa premietla jeho fyzická aj duchovná energia, čiže gymnázií, Matice slovenskej v 19. storočí, ale aj neskôr, skrátka, má na mysli tvorbu kultúrnych inštitúcií a hodnôt (prerušovaných dejinným vývojom), ktoré predovšetkým legitimizujú moderné národy. Až potom reálnu robotu murárov, ktorí stavali Viedeň a Budapešť. Celá Mináčova veta znie: „Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v skutočnom zmysle slova...“

A nasledujúce riadky filozofa Marcelliho už nie sú ani redukciou, ale karikatúrou či komiksom Mináčovej koncepcie: „Takto sa v mináčovskej perspektíve vyprofiloval typ plebejského národa, jeho reprezentantov a jeho dejín. Slováci, to sú muži tvrdých dlaní, ktorí v cudzích krajoch stavajú veľké domy pre iných, aby si potom mohli kdesi v lone hôr postaviť skromný dom a hrdlačiť na kamenistom poli. Slovenky, to sú obetavé ženy, verne čakajúce na návrat muža z ďalekých krajín.“

Toto nie je Mináčova myšlienka, len jej karikatúra, toto je Marcellim (aj keď možno nechtiac) definovaný súčasný stav, ktorý bol do roku 1989 minulosťou. Vrátila sa nám tá minulosť, o ktorej Mináč napísal: „Najnadanejší, teda kultúrnotvorní členovia národného kolektívu sa stratili ,na chlebovej postati‘, v zúfalej borbe o holú existenciu. Večne vyháňaní zo svojej vlastnej krajiny, z kolónie v srdci Európy...“

A Marcelli Mináčovo chápanie plebejskosti karikatúrne rozvíja ďalej: „... Zo samého plebejského postavenia, z vylúčenia na rozhodovacích procesoch, pri ktorých išlo o podobu politického usporiadania, tu ešte nevyplývajú nijaké morálne zásluhy.“ A pritom Mináč vo svojich esejach, najmä v Dúchaní do pahrieb a Zobraných sporoch J. M. Hurbana píše najmä o tých, ktorí sa usilovali, aj keď do roku 1918 s čiastočnými výsledkami, práve o to, aby sme neboli „vylúčení z rozhodovacích procesov, pri ktorých išlo o podobu politického usporiadania“. Naozaj tento národ nevytvoril za posledných 160 rokov (povedzme od vystúpenia štúrovcov ) vo svojich reprezentantoch v oblasti športu a kultúry, čiže hudby, literatúry, maliarstva, sochárstva, architektúry, divadla alebo filmu, hodnoty, ktoré by nás oprávňovali rátať sa medzi kultúrne európske národy?

Npohlady5_2003.jpguž, možno sme, najmä v posledných 20 rokoch, prestali byť národom staviteľov a stali sme sa národom búrateľov či novodobých árendátorov, a to najmä kultúrnych stavieb: počnúc PKO, pokračujúc amfiteátrom na Búdkovej, bývalou plavárňou Centrál, ďalej početnými kultúrnymi domami, z ktorých sa stali viacúčelové obchodné a kancelárske priestory, vrátane budovy vydavateľstva Slovenský spisovateľ, ktorú postavila mináčovská generácia.

Áno, Mináčova koncepcia bola aj dobovou redukciou, zdôrazňujem aj, ale nie len. Najmä jeho knihy Dúchanie do pahrieb a Zobrané spory J. M. Hurbana už dobovou redukciou neboli.


Vyšlo v Slovenských pohľadoch 5/2013

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama