Reklama
Reklama

Priskoro utíchla jeho básnická lýra

K 135. výročiu narodenia a 65. výročiu úmrtia Ivana Galla
Počet zobrazení: 1191

ivan_gall_-_jan_halla.jpgV týchto dňoch, 26. mája, si pripomenieme 65. výročie úmrtia dnes už takmer zabudnutého básnika slovenskej literárnej moderny Jána Hallu, ktorý písal pod porušteným pseudonymom Ivan Gall. Do slovenskej literatúry vstúpil veľmi skoro ako 19-ročný v roku 1904 a zanedlho po niekoľkých rokoch jeho básnická lýra utíchla. O jeho predčasnom spisovateľskom konci nerozhodla ani náhla smrť, ani ťažká zákerná choroba, ale možno akási nedôvera vo vlastný talent, obava, že sa nevyrovná výškam poézie svojho dobrého priateľa Ivana Kraska. Aj keď dielo Ivana Galla nie je rozsiahle, tvorí ho ani nie spolu 30 básní, niekoľko poviedok a spomienkových čŕt, predsa zanechal vo vývine modernej slovenskej poézie nezanedbateľnú stopu.

Básnik Ivan Gall pochádzal z Moravy. Svetlo sveta uzrel pred 135 rokmi 14. apríla 1885 vo Vsetíne, ale krátko po narodení sa jeho rodičia presťahovali do vtedajšej kultúrnej kolísky Slovenska, do Martina, kde sa jeho otec stal riaditeľom fabriky na výrobu stoličiek. Ivan Gall sa rýchlo zblížil so slovenským prostredím. Už od mladosti sa aktívne podieľal na organizovaní kultúrnych podujatí či už v rámci ochotníckych predstavení, spevokolu alebo sa zúčastňoval na tradičných Augustových slávnostiach.


Foto: Wikimedia.org

 


Štúdiá a básnická tvorba
 

Po stredoškolských štúdiách vo Valašskom Meziřičí a Místku sa rozhodol pre právnickú fakultu v Prahe. Tu sa zapojil do práce spolku slovenských študentov Detvan. Na toto obdobie spomínal: „Pražskí slovenskí študenti nenosili ani široké poplátané gate, ani vysoké opasky, ani kečky, a tým menej holé bruchá, a predsa sa volali Detvanci. To podľa svojho slovenského spolku Detvan, ktorý si založili kedysi roku 1887 na podnet Jaroslava Vlčka a jeho vrstovníkov. S Detvou teda nemali nič spoločného, azda len to, že na jednej slávnosti, kde vystupovali v krojoch, vystrojil sa Milan Štefánik, ktorý rád vyvolával prekvapenia, za syna mohutnej Poľany. Sám pritom mohutne nevyzeral so svojou slabou postavou, miernymi svetlými očami a trikotom, ktorým hanblivo priodieval nahotu svojho brucha pod krátkou detvianskou košieľkou.“

V Prahe sa Gall zoznámil s básnikom Ivanom Kraskom, svojím veľkým vzorom, ktorý sem často prichádzal, keď pracoval ako inžinier v cukrovare v Kloboukoch. Ivan Gall začína uverejňovať básne v slovenských časopisoch – najmä v Dennici, menej už v Prúdoch a Našom Slovensku. Spolu s Ivanom Kraskom i Jankom Jesenským vytváral novú etapu modernej slovenskej poézie. Prišli s novým estetickým pohľadom a na rozdiel od svojich predchodcov už nespájali cit lásky s vecami národa a so žiaľom nad jeho porobou. Situáciu v slovenskej poézii na konci 19. storočia charakterizoval Ivan Gall v spomienkovej črte na Ivana Kraska takto: „V dobe, keď Ivan Krasko vystúpil, bolo na slovenskom literárnom poli bezútešne smutno a pusto. Zo staršej generácie sa už Vajanský odmlčal a jeho epigóni rozdrobili jeho zvonivé verše na slabý odvar. Hviezdoslav so svojím hutným, preťaženým štýlom nemal následníkov a diletantskí veršovníci húdli svoje strofy v skromnej tónine ľudovej piesne, ako vzhľadom na výraz, tak aj na myšlienkovú náplň. Príčiny tohto zjalovenia boli vysvetliteľné. Nebolo slovenských škôl, kde by sa pestovala slovenská reč, nebolo vzorov a podnetov a v kultúrnej izolácii, v ktorej Slovensko žilo, zužovali sa aj obzory ideové.“

Ivan Gall vnášal do slovenskej poézie nové obrazy zdôrazňujúce náladovosť, nostalgiu, svetabôľ i túžbu po úprimnej láske, spomienky podfarbené mladistvou erotikou, nálady západu slnka a jesene. Jeho verše sú dokonalé, plné hudby až secesnej štylizovanosti. Často v nich doznievajú ľúbostné zážitky z plesov, mladícke očarenie z prvého ľúbostného zážitku. Sú to verše v galantnom štýle fin de siècle, ktoré zobrazujú odchádzajúci svet 19. storočia.

Na jeden valčík spomeniete ešte,

keď Cigáň chcel snáď celú svoju dušu

do husieľ vliať, keď z cimbalu dážď tónov

do jasnej sály zvonil, túžil, plakal

a v zrkadlách sa triasli svetlá lustrov

a hodváb dám sťa suché lístie šušťal...

... jak jednou rukou objal som driek útly

a druhou tisol najkrásnejšiu rúčku,

tak malú, teplú v mäkkej rukavičke,

a dýchal vôňu z ťažkých Vašich vlasov,

keď leteli sme v kolembavom rytme,

Vy – na vlnách kvet vodnej ruže biely,

a ja – list, ktorý odtrhnúť sa nechce...

... Vo ktorých svetoch duch Váš vtedy blúdil,

keď zvážnel pohľad v temných očiach veľkých,

tak záhadných jak celá Vaša bytosť?

„Jak rád bych zahnal chmáry z Vášho čela,

jak rád bych zniesol všetky hviezdy z neba

Vám k ozdobe a kvety všetkých záhrad

Vám posypal na všetky Vaše cesty,

vybozkal smútok z temných snivých očí

a privinul a v náručí Vás niesol

– nie teraz len, keď sladký valčík zvoní –

lež celým divým tancom nášho žitia."

Vy v odpoveď len hlávku sklonili ste

a Vaše srdce prudšie, tuším, bilo.

Zas zhasli svetlá, Cigáň cimbal zložil,

deň bledým svitom sálu kúzla zbavil,

však dodnes cítim jemný parfum vlasov

a dodnes ešte pri spomienke sladkej

mi v duši šumí tichý, nežný valčík...
 

O tom, že mladá nastupujúca spisovateľská generácia nebola spokojná so stavom slovenskej literatúry, svedčí aj list Ivana Galla vydavateľke Dennice Terézie Vansovej zo 17. marca 1906. „Sú národy malé, a literatúra ich robí slávnymi a my, ktorí máme toľko prajných dispozícií: divukrásnu prírodu, originálnu povahu ľudu, zriedkavý boj o život, nemôžeme vytvoriť nič umeleckého, ale individuálne slovenského, čo by vzbudilo nový, pozoruhodný tón v koncerte svetovom len preto, že ohradili sme sa čínskym múrom a radšej za vetrom driememe, čo zatým druhí študujú a boria sa...“

Zároveň sa v liste vyznáva, prečo píše poéziu: „Písal som vždy len zo svojej vnútornej potreby a obsah je dľa toho len výronom mojich najsubjektívnejších citov, spoveď mojej duše, s ktorou nechcem chodiť na ulicu. Nechcem byť závislým na kritike mojich známych, tí nech si myslia, že moja duša upätá je len na tie suché pokrútené paragrafy, ktoré teraz bifľujem.“

ked_listie_pada.jpgIvan Gall: Keď lístie padá,
Tatran, Bratislava 1973, 216 strán
Kolibričie darčekové vydanie
výberu z diela Ivana Galla
s ilustráciami Oľgy Johanidesovej
viazané v koži.

 

 

 

 

A predsa v Gallovej prevažne ľúbostnej tvorbe nájdeme aj výnimky. Jeho báseň Modlitba má veľa spoločného s Kraskovým Jehovahom či Baníkmi. Gall útočí na náboženskú pokoru ľudí, na ich fatalizmus a proti ich strachu vziať osud do vlastných rúk. Revoltuje proti zotročilosti a malovernosti v národe. Druhú výnimku tvorí báseň Černová, ktorú Gall napísal pod vplyvom krvavých udalostí v tejto dedine roku 1907.

 

Prečo stíchla Gallova básnická lýra?


Aj keď Ivan Gall študoval právo, chcel sa venovať predovšetkým národohospodárstvu. O tejto tematike publikoval aj zasvätené články v Hlase a Našom Slovensku. V roku 1908 odchádza si prehĺbiť vedomosti na študijný pobyt do Lipska a Berlína. A v tomto období pomaly tíchne jeho básnická lýra. Po návrate sa z neho stáva úradník.

Je niekoľko verzií, prečo prestal tvoriť. Podľa jednej bol nesmierne sebakritický k svojej tvorbe, nedôveroval si a neveril v silu svojho talentu. Prestal písať, keď vyšla kniha veršov jeho druha a priateľa Ivana Kraska Nox et solitudo. Obával sa, že takých básnických výšav nedosiahne.

Druhé vysvetlenie ponúka Janko Jesenský: „Predsa praštil lýrou. Praštil ňou, lebo si mohol predstaviť úradníka so štátnym perom, ale nie básnika s erárnym spevom. Pri všetkej vernosti a oddanosti, láske i oduševnení k štátu, erárna poézia je strašne fádna slečinka, asi taká, aké sú správy Tlačovej kancelárie v rádiu. A to už radšej »koniec správ« a samému zívať v úrade, ako by mali iní zívať pri zvukoch usmernenej lutny.

Nevydá ten nikdy zväzok básní, i keď mu z roztrieskanej lýry dve struny zostali v ruke. Jedna je strunka satiry.

Druhá strunka, ktorá mu zostala, znie v jeho slávnostných rečiach. Nepodobajú sa úradným rečiam, lebo ich hovorí poet. Zrnká sa blýskajú v nich a mohli by byť vložené do nových sonetov. Niet v nich ničoho z ošumelých denných propagačných fráz.“

 

Úradník a bohém


Ako úradník zohral určitú úlohu v politickom živote po prvej svetovej vojne a vzniku Česko-Slovenskej republiky. Najprv bol tajomníkom slovenského oddelenia Národného výboru v Prahe, potom členom revolučného Národného zhromaždenia, neskôr bol tajomník na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1925 – 1929 ako poslanec československého parlamentu zastupoval Turiec. Pokiaľ som konštatoval, že sa po skončení štúdií básnicky odmlčal, nie je to tak celkom pravda. Poézii, nie ľúbostnej, ale satirickej, ako to naznačil Janko Jesenský, nezostal celkom neverný. Dlhé schôdzovanie v parlamente ho inšpirovalo k niekoľkým vtipným epigramom, ktoré písal ako v slovenčine, tak i v češtine. Tak napríklad v roku 1928 reagoval na zdĺhavé zasadnutie rozpočtového parlamentného výboru týmito veršami:

                        Řeči plynou – fráze bují

nemáme tu dlouhé chvíle

a přitom nám naskakují

uzlíky na zlaté žíle.
 

V parlamente sa nielen diskutovalo, ale dokonca aj búchalo, ako o niekoľko desaťročí neskôr. Keď v Národnom zhromaždení zabúchal na pult poslanec Johanis, kedysi obuvník, Gall si do poznámok zapísal:

                        Tenhle rámus je mi k radosti

třebaže to všecko pro kočku

vždyť za krásných dnů mé mladosti

mlátíval jsem takto do cvočků.       
        

Gall písal epigramy aj v slovenčine:
 

                        Sú rozkošné jak Grácie

a krásne ako Múzy;

sú nevinné jak ľalie

a hlúpe ako – husi.
 

Aj keď bol Ivan Gall úradníkom, nemôžeme si ho predstaviť ako mrzutého, vždy zamračeného človeka, suchára bez štipky humoru. Ivan Gall, aj keď už netvoril, udržiaval v Bratislave vrelé vzťahy so slovenskými spisovateľmi, podieľal sa i na veselých kúskoch bratislavskej bohémy a vedel si vystreliť aj z vysoko postavených pánov a svojich nadriadených. Emo Bohúň ho vo svojich spomienkach charakterizuje, že „hoci bol v civilnom živote ukrutánskym pánom, bol jedným z najmilších bohémov Bratislavy a jedným z najvtipnejších mužov spoločnosti“. Píše, ako raz stretli po dobrom fláme nad ránom v krčme pochybnej povesti zvláštneho človeka, ktorý sa im predstavil, že je bývalý kasár Poldi. Svoje si už odsedel a teraz sa živí ako falošný hráč. Predviedol im niekoľko trikov s kartami a na Galla tak zapôsobil, že ho pozval do reštaurácie Koch na Štúrovej ulici o pol jedenástej na pivo a guláš. Stretávala sa tam vtedajšia honorácia ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Kállay, policajný riaditeľ Klíma, generálny riaditeľ Živnobanky Schmidt, generálny riaditeľ Paroplavebnej spoločnosti Poláček, ministerský radca Mikeska a ďalšie osobnosti. No a do tejto vznešenej spoločnosti o niekoľko dní falošný hráč a bývalý kasár Poldi zavítal. Gall ho srdečne uvítal, predstavil prítomným ako dobrého a starého priateľa a posadil ho k stolu k ostatnej honorabilite. Starého kasára však spoznal detektív, ktorý mal na chodbe službu. Páni, keď zistili, kto s nimi sedel, nadávali Gallovi, ako si dovolil takto zneuctiť ich ctihodnú spoločnosť, ale minister Kállay zobral vec s humorom: „Ale, páni, páni, načo ten krik, načo to pohoršenie, na ktoré ani tak nemáme právo, lebo položme si len ruku na srdce a priznajme sa úprimne, že vlastne všetci, ako sme tu, sme väčší zlodeji, ako je Poldi.“

Básnikova päťdesiatka bola akýmsi podnetom pre nový návrat k poézii Ivana Galla, ktorý v tom čase už takmer štvrťstoročie netvoril. Mnohé noviny publikovali zdravice, zaoberali sa jeho dielom i miestom v slovenskej literatúre. V tomto roku – čiže v roku 1935 - vyšla aj monografia Odmlčaný básnik Ivan Gall z pera vtedy ešte len začínajúceho literárneho historika Ruda Brtáňa, ktorý básnickú tvorbu Ivana Galla charakterizoval týmito slovami: „Gall v hudobnom slove objavil obraz, krajinársky obraz pre našu poéziu, rokokové hračky, žaponérie, stredovek. Tým nápadnejší je potom na úzadí hlasistov, ktorých literárne túžby, snahy a pracovný program potierali Gallovu, Jesenského i Kraskovu prax. Ak je Krasko symbolistom, Roy dekadentom, Jesenský hlasistickým ironikom, tak je Gall najskôr impresionistom... u Galla v trblietaní siení a barvách kvetov cítiť parfum dievčat, vlasov, toaliet, ruží a chryzantém.“

Ivan Gall ako Čech musel v roku 1939 zo Slovenska odísť a žil až do smrti v roku 1955 v Prahe. Na Slovensko však nezanevrel, ani nezabudol. Po skončení vojny udržiaval písomný i osobný styk najmä s Františkom Votrubom, Ivanom Kraskom a Karolom Hušekom. V Kultúrnom živote začal uverejňovať spomienkové črty, preložil do češtiny Kalinčiakovu Reštavráciu. Ťažká a zákerná choroba mu zabránila pokračovať v písaní memoárov.

Ivan Gall zomrel 26. mája 1955. Jeho dielo je dnes už takmer neznáme. Poznajú ho len starší čitatelia alebo dôvernejší znalci slovenskej literatúry. Spomína sa najmä v súvislosti s jeho známejšími literárnymi spolupútnikmi Ivanom Kraskom, Jankom Jesenským či Vladimírom Royom. Aj keď jeho literárny život trval ani nie desaťročie a rozsahom je skromný, predsa len určitým spôsobom ovplyvnil vývin slovenskej poézie. A na to by sme nemali zabúdať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama