Reklama
Reklama

Pridrahé vtipkovanie pána poslanca Novotného 1

Chobotnice patria medzi výnimočné živočíchy. Svoju zraniteľnosť pred predátormi si chránia obdivuhodnou schopnosťou meniť svoje zafarbenie podľa situácie a miesta, kde sa práve nachádzajú.
Počet zobrazení: 4037
novotny1.JPG

Nuž a ako chobotnica vo vode sa cíti aj lekár Viliam Novotný (SDKÚ), keď si sadá na svoju poslaneckú stoličku v Národnej rade SR. Veď opäť ukázal, že mu zmysel pre originálny, priam nákazlivý „humor“ stále nechýba.

U Novotného však nejde o nič iné, len o snahu kamuflovať. Pripomeňme si, ako pri parlamentnej diskusii o návrhu zmien v druhom poistnom pilieri, ktorý predkladal minister práce Ján Richter, svojich opozičných, predtým vládnych kolegov označil za babrákov s otázkou, či vedia, prečo sú vlastne takí babráci, keď sú v babráctve stále iba na druhom mieste.

Bingo, uhádli sme všetci. „Dovysvetlil“ nám, menej chápavým (s dramatickou pauzou), lebo sú vraj babráci. Nuž, psina ako v márnici, povedal by ľudový rozprávač. Preto si len narýchlo pripomeňme niekoľko ďalších podarených žartíkov, ktoré pána poslanca vyniesli vždy až na povestné druhé miesto. A nielen v jeho rodnej strane.

Keď kedysi minister zdravotníctva Richard Raši (Smer) s plnou vážnosťou a zodpovednosťou hovoril o dostavaní bratislavskej nemocnice na Rázsochách, vtedy poslanec – lekár Novotný navrhol, aby sa za tieto peniaze v jednotlivých regiónoch Slovenska radšej postavilo 18 menších nemocníc. Akosi už zabudol na to, že aj podporil predstavu reformy zdravotníctva bývalého kolegu, ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. „Reformy,  ktorú nám vraj bude závidieť celý svet,“ povedané ústami exministra Zajaca.

Novotný zabudol, že vtedy 79 malých a stredných nemocníc (okrem predajov tých bratislavských) prešlo pod mestá s odôvodnením, že štát je najhorší vlastník? Výsledok po približne ôsmich rokoch „polosúkromného“ podnikania? Všetky sa topia ešte viac v astronomických dlhoch, niektoré „radšej“ zanikli, prípadne výrazne obmedzili svoj lôžkový „neefektívny“ fond. Ako napríklad geriatrické, gynekologicko-pôrodnícke či detské lôžkové oddelenia. Ba tie geriatrické v roku 2011 „museli“ znížiť svoj stav o ďalších až 700 lôžok...  

Osem miliárd korún za jeden rok

Poslanec si ani len nevšimol, že tzv. marginálne náklady, o ktorých píšu Rudolf Zajac a Peter Pažitný vo svojom programovom manifeste z roku 2001 uverejnenom pod názvom Reforma zdravotníctva – reforma pre občana  (a to bolo naposledy, čo občana nazvali občanom, potom to bol už len merkantilistický klient), sa nakoniec v roku 2005 vyšplhali až na 8 miliárd korún. Kto ich platil? Nuž, najzraniteľnejšia skupina slovenských „klientov“ - rodičia malých detí a starí ľudia.

Alebo, keď Novotný v roku 2004 jednou vetou „vyhodnotil“ zákony hlavného hygienika SR Ivana Rovného, že kopírujú sovietsky model zdravotníctva. Pozabudol sa hlbšie zamyslieť, prečo by nám takéto zákony, ak by to tak skutočne bolo, tolerovala Európska únia?

Bola to však iba málo účinná „podpásovka“ nehodná mladého, pravicového bojovníka. Ale keď nepovolenými „chvatmi“ minister zdravotníctva v druhej Dzurindovej vláde donútil Rovného zložiť funkciu, aby za hlavného hygienika dosadil svojho gynekológa pôrodníka, Novotný ani len symbolicky nezaprotestoval.

Tento boľševický model moderného personálneho manažmentu zo Zajacovej dielne a jeho „kindermenežmentu“ modrých zväzákov z Health Policy Institut mu taktiež neprekážal. Nezaprotestoval ani vtedy, keď Zajac zlikvidoval systém spoločného centrálneho nákupu vakcín, ich financovania, distribúcie a aplikácie prostredníctvom Úradu verejného zdravotníctva SR. Ani to, že sa nákup vakcín predražil približne o 300 miliónov korún, mu jediný mimický sval na tvári nepohlo.

Keď v roku 2009 za prvej Ficovej vlády vznikla obava z možnej pandémie prasacej chrípky, Novotný ju usilovne rozdúchaval svojimi mediálnymi vyhláseniami o nepripravenosti ministerstva zdravotníctva na jej príchod, vybičujúc atmosféru až do štádia paniky. Lebo najprv vraj neboli načas nakúpené vakcíny a potom, keď už boli v skladoch štátnych hmotných rezerv, označil ich použitie za pokus na zdravotníkoch a potom aj na piatich miliónoch obyvateľov.

Aby toho nebolo málo, súbežne Novotný zaútočil i na ich cenu, na predražený nákup. Keď sa aj to napokon podarilo ministrovi Rašimu jednoznačne vyvrátiť, pandémia sa nekonala a vakcíny sa museli zlikvidovať. Slovensko tak prišlo „zásluhou“ doslova jediného človeka o 7,4 milióna eur, lebo ľudia sa zo strachu odmietli dať zaočkovať.

Keď sa v priebehu desiatich rokov Slovensko konečne dopracovalo asi k 12 percentám zaočkovanosti proti chrípke, ale WHO odporúča členským krajinám v priemere až 35-percentnú zaočkovanosť populácie, niekto sa rozhodol brachiálnym, nekompetentným spôsobom do očkovacieho mediálneho marketingu zasiahnuť. Len asi jedno percento ľudí sa vtedy dalo proti prasacej chrípke zaočkovať.

Pán poslanec, podpredseda SDKÚ sa vtedy úplne jasne dopustil šírenia poplašnej správy. Mimochodom, aký je rozdiel medzi tým, kto nahlási bombu v obchodnom centre, tým, kto v priamom televíznom prenose „nahlási“ pokusy na ľuďoch? Následky? Vypratanie obchodného centra na dve hodinky, pri druhom celoročné vyššie výdavky na liečbu, zdravotné komplikácie spôsobené chrípkou, ale aj zvýšená mortalita. Poškodené nielen zdravotné, ale aj ekonomické záujmy Slovenska.

Jednoeurovky ako vernostný bonus 

Poslanec Novotný má naozaj široký repertoár ďalších dobrých „vtipov“, ktorými baví slovenskú spoločnosť. Pripomeňme si jeho nedávno vyslovenú myšlienkovú perlu:

Zdravotnícke zákony o liekoch predložené na rokovania Národnej rady nie sú v záujme pacientov, ale v záujme lobistických skupín, ziskov farmaceutických firiem a v záujme časti lekárnikov, ktorí nechcú poskytovať zľavy.

Z jeho strany ide o pokračujúcu sériu manifestácie arogantnej trúfalosti, ktorú možno označiť len ako amorálnu neslušnosť, pubertálnu demagogickú trúfalosť, ignorantstvo priečiace sa všetkým dobrým ľudským mravom a etickým zásadám.

Novotný asi preto ani nemusí, či iba nechce, poznať materiál Svetovej zdravotníckej organizácie, v ktorom odporučila všetkým vládam sveta, aby rozpracovali Svetovú liekovú politiku na svoje podmienky, čiže, aby prijali tzv. Národnú liekovú politiku.

Jej dôsledným aplikátorom na Slovensku bol profesor Ľudevít Martinec, bývalý riaditeľ ŠÚKL, ktorého Zajac funkčne i existenčne práve z tohto dôvodu aj zlikvidoval. Vernostné karty nie sú totiž ničím iným ako očistenými, v zdravotníctve „legálne“ (reformnými Zajacovými zákonmi) nakradnutými peniazmi, ktorými si v mene ešte vyšších ziskov kupujú priazeň nešťastných, pauperizovaných ľudí. Tých, ktorých pravicové zoskupenie dostalo svojou bezzásadovosťou (napríklad minister Ľudovít Kaník určil, koľko musí človeku chýbať z nohy, aby dostal plný invalidný dôchodok) na hranicu chudoby, až biedy. A ich počet, žiaľ, stúpa.

V materiáli definujúcom desať zásadných bodov liekovej politiky sa nikde ani len náznakom nespomína vytváranie sietí, práve naopak. A už vôbec nič o doslova perverznom profitovaní na nešťastí druhých nejakou ponižujúcou almužnou. Lenže, jedno euro na Slovensku už nie je almužna, ale pre niekoho veľa peňazí.

Kedysi vtedajší riaditeľ zdravotnej poisťovne Apollo Vladimír Balogh pre časopis Live povedal: Ak parlament definitívne schváli Zajacove reformné zákony, finančná skupina so svojimi podielmi v zdravotných poisťovniach získa veľa. Ak to podchytíte takýmto spôsobom, dostanete sa k balíku 160 miliárd korún cez poisťovne. Máte dosah na nákupy, platby, dostanete sa k pohľadávkam. Skrátka ku všetkému.“

Začalo sa to Zajacom...

Po ovládnutí niektorých zdravotných poisťovní spoločnosťou Penta sa začali objavovať ďalšie úvahy, že skupina má záujem aj o lekárne a privatizáciu zdravotníckych zariadení – nemocníc.

Prezident Slovenskej lekárnickej komory Peter Mihálik vtedy pripomenul: „Treba na rovinu povedať, že títo ľudia, teda táto finančná skupina, má záujem a vstupuje do zdravotníctva cez poisťovne. Podľa niektorých informácií vlastní siete lekární a distribučné spoločnosti v ČR a táto finančná skupina bude aj na Slovensku vytvárať podobné konglomerácie ako v Čechách.“

Scenár úspešne za pomoci poslancov SDKÚ, SMK, ANO a KDH zopakovali aj na Slovensku. Mimochodom, poslanec MUDr. Tibor Bastrnák (SMK, teraz Most-Híd) hlasoval v parlamentnom výbore pre zdravotníctvo za Zajacove zákony napriek tomu, že prišiel až po ich prerokovaní. Preto dobre počúvajme, s akými argumentmi dnes vystupuje.

Vo vyspelých štátoch Európy (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Švédsko) je 80 až 90 percent štátnych nemocníc, v ktorých vláda má možnosť zabezpečiť riadnu zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov v rámci povinného zdravotného poistenia. Samozrejme, že existujú aj súkromné sanatóriá, v ktorých majú solventní pacienti nadštandardnú starostlivosť. Ale tie sú len doplnkom. A o doplnkové zdravotné poistenie a pripoistenie nemajú naše zdravotné poisťovne zatiaľ žiaden záujem. Ale to je ďalšia veľká téma na diskusiu.
Kto teda umožnil vstup tejto skupine do zdravotníctva? Práve ten by mal aj niesť morálnu, no najmä ekonomickú zodpovednosť. Kto nastavil takéto podmienky? Vari Ivan Valentovič,  Richard Raši či Zuzana Zvolenská? Obviňovať v súčasnosti Smer z kolaborácie s Pentou, ako aj z toho, že „odkúpením“ či vyvlastnením jej nahráva stámiliónový kšeft, je naozaj nechutné, bezduché klamstvo.

Nebol to ani tak „reformátor“ Rudolf Zajac, ktorý zmenil podmienky fungovania v zdravotníctve, ale tí, čo za jeho zákony hlasovali. Zázračný posun myslenia poslancov, napríklad Bohumila Hanzela (kedysi Smer) alebo  Karola Džupu (z HZDS prestúpil k ANO), netreba chápať v kategórii uvedomenia si zodpovednosti za svojich voličov, ale len voči svojim privátnym či skupinovým záujmom...

Pripomeňme si vyjadrenie vtedajšieho poslanca, exministra zdravotníctva za HZDS Viliama Soboňu, ktorý na otázku časopisu Live „Berú niektorí poslanci úplatky za hlasovania?“ odpovedal: „Nemôžem odpovedať priamo. Musel by som mať dôkazy. Rozhodne sa o tom veľmi jasne v parlamente hovorí. Keby poslanci hlasovali podľa svojich programov a sľubov, museli by hlasovať inak.“

Pán Novotný, aj poslanci Bastrnák, Bugár a Hrušovský či Kaník ako minister práce boli pritom. Kde bolo vtedy ich vedomie a svedomie, morálka, na ktorú sa dnes odvolávajú?

(Pokračovanie)

Foto: Zdroj nrsr-videoarchív

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama