Príbehy takmer neznáme

Slováci v zahraničí a naša diplomacia
Počet zobrazení: 5766

Zaujímavou súčasťou práce diplomatov počas ich pôsobenia v zahraničí sú kontakty s krajanmi. Krajania bývajú často starousadlíkmi, ich predkovia prišli do krajiny skôr ako diplomati. Predstavujú dlhú, vzácnu historickú pamäť, ktorá nie vždy býva zachytená v písomnostiach. A o mnohých významných krajanoch pôsobiacich v danej krajine vo vlasti ani nevieme, alebo vieme len málo. Vo svojom článku uvádzam takéto príklady z môjho pôsobenia na Veľvyslanectvách SR v Poľskej republike, pri Svätej stolici a v Bieloruskej republike. Ide o príbehy a osobnosti, ktoré si z našej strany zaslúžia hlbší bádateľský prístup. Na týchto príkladoch, ale predovšetkým na dobrej vôli a pomoci mnohých priateľov Slovenska v zahraničí chcem poukázať, aké je dôležité, keď sa v správnom čase, v dobrej atmosfére a s dobrými ľuďmi pretínajú siločiary a časočiary ľudských osudov a diplomacie.

Čata 535 Slovákov

pluton_slowakow_powstanie_uvod.jpgPríslušníci 535. čaty Slovákov so slovenskou vlajkou. Zdroj Wikimedia Commons: Jan Gruzevski, Stanislav Kopf: Dni Powstania, Kronika Fotograficzna Walczącej Warszawy, 1957

V roku 1994 Poliaci oslavovali 50. výročie Varšavského povstania. Prezident Lech Walesa pozval na oslavy hlavy štátov, ktorých občania sa v tejto antihitlerovskej akcii zúčastnili. Vo Varšavskom povstaní bojovala aj Čata 535 Slovákov, ktorej velil Miroslav Ihring. Uvedená historická skutočnosť bola aj na Slovensku zo známych dôvodov málo známa. Očakávali sme pozvanie pre nášho prezidenta Michala Kováča. V istom momente nebolo vhodné obťažovať organizátorov otázkami o pozvaní prezidenta SR. Urobil som to, až keď som zistil, že pozvanie neprišlo ani cez zastupiteľský úrad PR  na Slovensku. Napísal som list prezidentovi L. Walesovi, v ktorom som ho informoval o účasti Slovákov v tejto súčasti protifašistického odboja v Poľsku. List veľvyslanca SR vyvolal pohyb v prezidentskej kancelárii i v poľských politických kruhoch. Nasledovali diplomatické vysvetľovania, ktorých hlavným efektom bolo, že sa nám na území Poľska podarilo zviditeľniť Čatu 535 Slovákov, v ktorej bojovali aj  Poliaci a príslušníci iných národov: 28 Slovákov, 18 Poliakov, 6 Gruzíncov, 3 Maďari, 1 Ukrajinec a 1 Čech. Príslušníci Čaty nosili na rukáve pásku so slovenskou trikolórou a slovenským znakom. Tým sa odlišovali od príslušníkov Armie Krajovej. Čata mala unikátnu bojovú zástavu: na jednej strane slovenskú s dvojkrížom v strede poľa a na druhej strane poľskú s orlicou. Spolok Slovákov v Poľsku vydal publikáciu venovanú Čate 535. Žijúcich členov Čaty – Poliakov, Slováci už nežili, som prijal na Veľvyslanectve SR. Na návrh veľvyslanca SR bolo jedno malé námestie vo Varšave pomenované podľa veliteľa Miroslava Ihringa. Na pôde veľvyslanectva sme odovzdali členom čaty štátne vyznamenania SR a prezident udelil M. Ihringovi vysoké štátne vyznamenanie in memoriam. Dnes sa blízko „Skweru M. Ihringa“ nachádza pomník Čaty 535 Slovákov. V múzeu Varšavského povstania vo Varšave je dôstojná expozícia venovaná Čate 535 Slovákov.

Stratený operný spevák v Taliansku

V Taliansku žil zabudnutý operný spevák, ktorý ako mladý študent odišiel zo Slovenska študovať do Talianska a po oslobodení Slovenska sa odmietol vrátiť domov. Spev vyštudoval u majstra Stracciariho, bol blízko Beniamina Giliho, spieval na veľkých európskych operných scénach, preslávil sa najmä v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, či ako Figaro v Mozartovej Figarovej svadbe, Leporello v opere Don Giovanni atď. Keďže sa nevrátil do socialistického Česko-Slovenska, doma sme o ňom nič nevedeli. Počas jednej z návštev v mojej rezidencii v Ríme mi Maestro daroval rukopis svojich pamätí, hotový skvost, rozpomienky na život a trpké osudy našich ľudí vo Večnom meste počas vojny i po nej. V spolupráci so slovenskou sekciou Vatikánskeho rozhlasu, pátrom J. Košiarom a s podporou MZV SR sme pamäti vydali pod názvom Z Bešeňovej do Ríma. Maestro mal radosť z prezentácie knižky, ktorá bola pseudonahrávkou vysielania Vatikánskeho rozhlasu, v ktorom kedysi tiež pracoval. Uhovorili sme ho a ako 76-ročný nám zaspieval. Meno majstra: Ladislav Pudiš.

Profesor výtvarnej akadémie vo Florencii

Mladý slovenský výtvarník Stano Dusík emigroval v období sovietskej okupácie Česko-Slovenska v roku 1968. Po prekonaní ťažkých začiatkov emigranta, v ktorých mu pomáhali prežiť slovenskí krajania, najmä pán biskup Pavol Hnilica z Ríma a páter Šebastián Košút z Marano Equo, sa vypracoval na univerzitného profesora v slávnej mekke talianskeho výtvarného umenia vo Florencii. V rokoch normalizácie sme politických emigrantov barbarsky vymazali z nášho života. Takto sa tvorba a dielo majstra Stana Dusíka stali až do posledného prevratu a do vzniku samostatnej slovenskej štátnosti takmer nedostupnými.

Rok 2000 bol Svätou stolicou vyhlásený za rok Veľkého jubilea narodenia Krista. Do Ríma sa ešte viac ako inokedy hrnuli zástupy veriacich aj zo Slovenska. U talianskeho vydavateľa sme presadili slovenské vydanie Knižného sprievodcu po Ríme a po Vatikáne, ktorý sa predával na rímskych uliciach. Fascinovali ma však Dusíkove snivé variácie Turínskeho plátna. Navrhli mi, aby sme ich vystavili vo Vatikáne. Pomáhal mi opäť páter Ján Košiar zo slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. Rokoval som s vysokými organizátormi Veľkého jubilea. Nepodarilo sa. Ale ako to už býva, splodilo to novú ideu: urobiť to v centre Ríma. Výsledok ďalších rokovaní sa dostavil. Organizátormi výstavy bol Vatikán, mesto Rím, jeho prezident nám dal najprestížnejšiu výstavnú sieň a Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici. Výstava majstra Dusíka bola v Oltári vlasti na Piazza Venezia. Na schodoch tohto monumentu náš generál Milan Rastislav Štefánik preberal 24. mája 1918 z rúk talianskeho premiéra V.E. Orlanda zástavu Česko-slovenských légií, čo Štefánik označil ako zrodenie národa i štátu, keďže Česko-Slovensko ešte ako štát ešte neexistovalo. Pri príležitosti majestátnej výstavy sme vydali knižný album Stano Dusík Immagini a somiglianza. Vo vedľajších priestoroch mal súčasne výstavu veľký ruský majster V.V. Kandinskij. Po tomto úspechu sa mi podarilo diela Stana Dusíka umiestniť aj vo Vatikáne  v Ľavom krídle na Svätopeterskom námestí na Výstave európskeho umenia. Slovensko reprezentovali akademická sochárka Ľ. Cvengrošová, autorka oficiálnej medaily pápeža Jána Pavla II., ktorá bola vyrazená vo Vatikáne na 21. rok jeho pontifikátu a profesor Stano Dusík. Takto skromne slovenská diplomacia predstavila hosťom Ríma nášho majstra, ktorého sme súčasne pritiahli domov na Slovensko.

Na Slovensku neznámy Slovák z Minska

oskar_mariks.bmp_.jpgOskar Mariks, 1970. Zdroj: Oskar Mariks 1890 – 1976, Minsk 2012

Oskar Mariks bol doslova ešte nedávno na Slovensku neznámym. Jeho dielo u nás isto poznali znalci histórie divadelníctva či scénografie, nemuseli však vedieť, že bol našim krajanom. Oskar Mariks, zakladateľ bieloruskej scénografie, národný umelec Bieloruskej republiky, mal slovenské korene a ja rád dodávam, že bieloruské srdce. Našla ho slovenská diplomacia v Minsku. Pomáhali nám naši bieloruskí priatelia, ktorým som za to vďačný. Známy bieloruský maliar Igor Barchatkov a riaditeľka vydavateľstva Četyri četverti Liliana Ancuchová mi predstavili rukopis publikácie o majstrovi Mariksovi, ktorú plánovali vydať. Na Slovensko však výstavu o diele Oskara Mariksa priviezli dve dámy, panie riaditeľky Elena Leškovičová a Zinajda Kučarová.  Prezentovali ju na pôde Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici a neskôr ešte v spolupráci so Slovenským inštitútom a Bieloruským centrom vo Varšave ju predstavili v Poľsku. Títo ľudia nám pomáhali doma predstaviť veľkého majstra, ktorý počas svojho života v Bielorusku všetkým tvrdil, že je Slovák. Rád uvádzam, že pamätnou ostane  i prezentácia albumovej monografie o jeho diele, ktorú sme zorganizovali v Národnom divadle opery a baletu Bieloruskej republiky v Minsku. Bola to dôstojná slávnosť, bol to prejav úcty i vďaky bieloruských umelcov nášmu rodákovi. Nedá mi nespomenúť skutočnosť, že bieloruskí operní majstri na prezentácii predniesli árie z opier, ku ktorým Oskar Mariks navrhol scénografické projekty.

Autor je diplomat,  pracovník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

Článok je spracovaným príspevkom, ktorý odznel na vedeckej konferencii Mosty priateľstva,

osobnosti Slovenska v kontexte vzťahov so zahraničím, ktorá sa konala  15. až 17. októbra v Banskej Bystrici.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984