Reklama
Reklama

Príbehy fiktívnej považskej dedinky popretkávané elegantnými filozofickými úvahami anonymného autora Lukáša Luka

Počet zobrazení: 3241


l._luk_1.jpgBol tmavý a studený zimný večer. Stolná lampa osvecovala malú izbu v odľahlej dedine a autor tohto článku práve spustil tretí okruh Slovenského rozhlasu – jeho obľúbené Rádio Devín. Hlas Richarda Stankeho práve čítal knižku „Záhada Považského bula“ nového slovenského autora, Lukáša Luka: „Nemožno pochybovať, že prvé koncerty na strunových nástrojoch sa organizovali pred lovom veľkých zvierat, keď lovci brnkaním na tetivy lukov skúmali ich napnutie. Vzrušenie z nadchádzajúceho lovu a brnkanie na struny lukov absolvoval náš predok toľko tisíc raz, že aj my, keď počúvame gitarovú hudbu, zažívame akési vzdialené vzrušenie. Očakávanie niečoho fatálneho. Napríklad ulovenie vypaseného zvera.“ Táto kulturologicko-antropologicko-muzikologická úvaha o vzniku prvých hudobných nástrojov bola striedaná komickými príbehmi z malej fiktívnej dedinky Považský Sokolec. Moderné technológie priniesli okrem neskutočného množstva sporov a konfliktoch v medziľudských vzťahoch prostredníctvom virtuálnej komunikácie aj možnosť napísať zaujímavému či obľúbenému tvorcovi. Následne autor tejto recenzie napísal autorovi knihy e-mail s komplimentmi ku tvorbe a za krátky čas dostal poštou dar v podobe oboch kníh: Príbehy Považského SokolcaZáhada Považského bula.

Mikro-príbehy komických postavičiek z fiktívnej dedinky na Považí rozprávané s Hrabalovsko-Wolkrovskou láskou, Švantnerovským mysticizmom prešpikovaným antickými motívmi a ironickým, elegantným nadhľadom kombinuje s filozoficko-antropologickými presahmi populárno-vedeckého typu. Realita sa miesi s nadrealitou a každodennosť dostáva nádherný lesk poetizmu: "Hustá hmla halila rieku do tajomného šera. Vodný prúd sa vynáral zo sivej ničoty, s tlmeným zurčaním popreskakoval pomedzi oblé žulové valúne a znova sa stratil kdesi v neznáme. Dôstojný vodný tok a všadeprítomná hmla akoby popierali všemocnosť času. V riečnom prúde sa mohla zjaviť prehistorická príšera krížiacky koráb, ale aj čln pionierskeho vodáckeho oddielu." Antické motívy strieda stredovek, pravek, renesancia, vojnové obdobie či 70. roky, 20. storočia. Prepojenosť dvoch knižiek pripomína puzzle alebo skôr scenár na dobre zostrihaný film. Jednotlivé príbehy sú totiž porozhadzované do dvoch dielov tak, že recipient pochopí vzájomné vzťahy obyvateľov fiktívnej dedinky a súvislosti až po prečítaní oboch kníh. Fabula príbehov je naplnená poetizmom, absurditou a hlavne popolárno-vedeckými vsuvkami. Ľudské škaredosti, zvrhlosti, cykličky, ale napokon aj pozitívne vlastnosti sú vyjadrené podrobnou deskriptívnym konaní postáv, avšak takmer úplne absentujú dialógy. Tak ako v Hrabalových Slávnostiach sněženek, kde tvorí hlavnú postavu Kerský les, v Záhade Považského bula je to Považský Sokolec a všetko s ním spojené - hradný vrch, cintorín, rieka Váh, sokolská hmla, stromy na záhradách obyvateľov (ktoré majú v knihe mimoriadne dôležitý význam – prezrádzajú zároveň aj lásku autora k dendrológii) a samozrejme obyvatelia dedinky so všetkými svojimi negatívnymi, či pozitívnymi pohnútkami. Knižka je tak trochu etnologickou sondou do života na Považí a atraktívnou formou láka  čitateľa malých dediniek v okolí Trenčína, Beckova, Čachtíc či Haluzíc. Napriek tomu, že Považský Sokolec neexistuje, ide o konglomerát obcí Lednica, Čachtice, Višňové, Beckov a okolia. Nachádzame tu etnologické špecifiká kraja ako je napríklad pranie kobercov či reálie z jednotlivých období nedávnej histórie (od prvej republiky, cez 50. roky, socializmus, 90.  roky až po súčasnú formu kapitalizmu). Mikro-postavičky majú svoje príbehy, ktoré sa vzájomne prelínajú a to nielen v rámci priestoru, ale aj času. Štvrtá dimenzia totiž tvorí významný prvok života obyvateľov – presahy historických reálií a ich vplyv na súčasnosť alebo genius loci. Autor sa taktiež pohráva s lingvistikou a etymológiu priezvisk (Starý Zvonár privoláva veľkým zvoncom Milenu). Taktiež v prvej knihe sa nachádza fiktívny príbeh o antickom Octaviovi Luciovi, ktorý sa stretne s vladárom barbarského kmeňa, ktorý istou náhodou prinesie na územie Považia prvé pomaranče a spustí tým obchod kožušín a pomarančov medzi antickým a barbarským svetom. V deji je nenápadne naznačená súvislosť starostu a obchodníka s pomarančmi Vladára s vladárom kmeňa ako praprapraprapredka starostu: „Sotva vladár vložil do úst kúsok ohnivej gule, chmáry oblakov sa trochu rozostúpili a z malého kúska azúrovej oblohy sa na barbarské zhromaždenie usmialo slnko. ... Octavius Lucius s vypestovaným citom pre veci barbarské vedel, že vyhral. O chvíľu už sedel vo vladárovom zrube, kde mu ponúkli výborný obchod. Za jeden plný kupecký voz divotvorného slnečného ovocia pre náčelníkov a jeho synov dostane dva plné vozy tých najkrajších kožušín, aké kedy Rím videl.“ ...  „Veľa dorastajúcich sokolských detí prichádzajúcich do rozumu v určitom veku s údivom zistilo, že „Vladár“ nie je funkcia, ale priezvisko“). Autor nezostáva iba v individualistickej rovine popisu malých príbehov, ale drží sa renesančných a humanistických ideálov. Ako by sa intuitívne držal slov Jána Jesénia: "Theatrum mundi sa nazýva náš svet, a my všetci blúdime v tomto veľkom divadle a čokoľvek sa tu deje, i tomu najúbohejšiemu, dotýka sa nás všetkých pretože slnko poskytuje všetkým to isté svetlo. My pokolenie ľudské sme jedným potomstvom, jednou krvou, jedným domom a preto má byť pre nás všetkých cieľom iba šťastie ľudského rodu." Nájsť poéziu v každodennosti, ako podľa návodu Aristotelovej Poetiky sa dostaví po čítaní katarzia. Buď to smiechom alebo plačom z dojatia niektorých príbehov. Avšak autor dokonca prekračuje nadbiologickú, kultúrnu dimenziu existencie. Presúva sa do vyšších sfér vzťahu prírody a krajiny, vzájomných vplyvov, kozmologických súvislostí a ich nesmierny vplyv na percepciu vnímania, energetickú komunikáciu medzi človekom a prírodou. Zároveň to však s úsmevom paroduje na karikatúrach miestnych zbohatlíkov, podvodníčkov či závistlivcov, tak ako to kedysi pred pár storočiami robil François Villon (isteže v inej,  menej vulgárnej forme). Príklad hovoriaci za všetko je Eva Koutná a Genius Loci Tour: slečna Koutná zarába na zahraničných turistoch, na ktorých aplikuje špeciálne terapie duchom miesta. Sama tomu neverí a prezradí sa až vo chvíli, keď tzv. Juraj Čapo Jamajka podpáli marihuanový stoh. Počas večierku u Čapovho suseda (Lipára) sa prezradí: „Vtedy sa spoza dreveného plota Jamajkovej záhrady vovalil do Lipárovho altánku kúdol bieleho štipľavého dymu. ... O chvíľu už všetci účastníci grilovacej párty sedeli s privretými očami na svojich miestach a s pôžitkom vdychovali neznámu vôňu hustej bielej masy, ktorá ich obostrela ako jemná pavučina. ... „Ja sa nikdy nevydám. Nevydám. Osud ma trestá za to, že vodím dôverčivých klientov za nos. Žiadne vyžarovanie miesta neexistuje. Reálne sú iba peniaze. Tie prekliate peniaze.“

 

l.luk2_.jpg
Dve knihy Lukáša Luka, Foto: Bc. Lukáš Perný

Samostatnou kategóriou sú svojské a skutočne jedinečné antropologické úvahy Lukáša Luka zakódované v knihe. Ich autorom je vlastne fiktívny profesor Kowalski, ktorý vo svojich vedeckých prácach našiel niekoľko základov pre šťastný ľudský život: strom, tučná žena, rožný statok, vyvýšené miesto, ohnisko, hudobný nástroj a nahota. Od interpretácie liečivého vyhľadávania vyvýšených miest ako úniku do bezpečia determinovaným historickou skúsenosťou našich predkov unikajúcich pred nepriateľom až po interpretácie neolitickej revolúcie: "Ak by ste sa kolektívnej pamäti ľudstva spýtali, ktoré obdobie existencie ľudského rodu pokladá za najšťastnejšie, určite by vám odpovedala, že to bol raný neolit. ... Bývalí lovci zvyknutí na neustále napätie z očakávaného lovu sa teraz bezcieľne potulujú pomedzi ohrady plné rožného statku a poškuľujú po ženách, bývalých lovkyniach, ako ladne pohojdávajúc poprsím melú obilné zrná na práve vynájdených žarnovoch. Čo s toľkým časom? ... Je isté, že súčasných 7 miliárd ľudí našej planéty má kolísku vo vlahých podvečeroch neolitických osád." (Mimo text musím dodať, že tieto úvahy spolu s nočnými pobytom pri pravekej osade Nitriansky hrádok počas jarnej mesačnej noci ma inšpirovali ku vzniku Moonlight Lullaby Of Lengyel Culture na albume The Rondel).

l.luk3_.jpg

Z nahrávania filmového dokumentu Lukáš Luk: Záhada Považského bula

Kniha sa dá skúmať z nespočetného množstva rovín. Ďalšia z nich je určitá kritika spoločenského systému, čosi čo by sa dalo nazvať ako kapitalistický realizmus. Všíma si súčasné dobové trendy, paroduje ich a zasadzuje ich do prostredia malebnej dediny a mentality jej obyvateľov (Viktoriánske stavbičky na stromoch, rozvoj geomantickej ezoteriky, grantové systémy a občianske združenia, globalizácia, globálne otepľovanie, rozvoj pestovania marihuany na vidieku, absencia zmyslu života [akoby podvedome autor nadviazal na Bělohradského absenciu zmyslu v spoločnosti], likvidácia lokálnych železničných tratí). Na druhej strane je zabalený melanchóliou a smútkom (príbeh mnohodetnej rodiny Kornela Čuridla, sociálne rozdiely aplikované na príklade detskej krádeže Kinder vajíčka či konečné vysťahovanie rodiny) cez unikanie do vlastného sveta (depresívna Andrea), či už spomenutým výsmechom vykorisťovateľov (majiteľ továrne na hračky, pán Wong, či neúspešný podnikateľ mäsiar Lojzo Hromník, ktorý narazí na nový trend rozmáhajúceho sa vegánstva; či dve rozhnevané rodiny Pilárovcov a Zvonárovcov, chovatelia Považského bula Shakespearovsky prirovnaní ku Montekovcom a Kapuletovcom). Lukáš Luk taktiež paroduje etnostereotypy, ktoré sú na vidieku rozšírené (historka Betky Riedlovej s Africkým doktorom, po ktorej si prostredníctvom nešťastnej matky a miestnej babky korenárky neplánovane „vymenia farbu pleti“, či už v milej komunikácii v rámci dôchodcovskej lásky Pirošky Halászovej a Emila Bartoša) či majetkové a podnikateľské spory. Z príbehu o depresívnej Andrei:  "...Ako môže byť jej matka tak necitlivá a prisudzovať väčšiu dôležitosť žemli s medom a šálke kakaa, než skutočnosti, že Andrein svet v priebehu krátkej chvíľky opäť zarástol agátovým prútím, ktorého ostne sa vrývajú do najcitlivejších miest jej ubolenej duše? ... Rituál ku kríku pokrytému bielou námrazou, keď sa na sklonku zimy depresívna Andrea vždy odrazila od dna a pomaly začala stúpať späť do normálneho života, fungoval niekoľko sezón. Globálne otepľovanie a chaos v meterologických javoch môžu mať dopad aj na niečo také, ako je rytmus striedania depresívnych stavov... Andrein dôverník nečakal na svoju spolutrpiacu družku a neodolal teplému vzduchu, čo sa pred niekoľkými dňami dovalil kamsi z juhu. Úplne sprosto rozkvitol. "Zradca!" vykríkla Andrea. ... Všetok zimný smútok sa jej preto prelial do zvyšnej časti roka a ona sa ocitla v beztvarej zmesi smutných i nesmutných dní, bez pravidelných premien a zaužívaného poriadku. ... Nastalo iba obdobie dopoludňajšej práce vo fabrike ázijského výrobcu elektronických hračiek a popoludňajšie zaháňanie depresie všetkými možnými spôsobmi..."

                                                                                          l._luk_4.jpg

Z nahrávania filmového dokumentu Lukáš Luk: Záhada Považského bula

Nitrianska kulturologická a estetická škola sa riadi koncepciou interdisciplinárneho prístupu a zozbierania čo najširších faktov ku interpretácii a správnemu pochopeniu umeleckého/kultúrneho artefaktu. Autor si však vybral cestu anonymity aby sa ušetril od zbytočných interpretácií. Dostal sa tak od subjektivizmu ku objektivizmu. Dielo povýšil nad vlastné autorstvo. Vzhľadom na to, že ide o génia svojej doby, je nesmierne skromný. Ale to je možno práve odpoveď na otázku, prečo o sebe pochybujú a z ústrania sa práve  tí, ktorí prispeli ku kvalitatívnej zmene našej kultúry, našich životov a celej našej spoločnosti (napríklad aj prostredníctvom napísania krásnej knihy, ktorá mnohým pomôže prežiť zlé chvíle v našich životoch). Treba tiež určite povedať, že ak sa v kulturologických kruhoch hovorí o hodnotách národnej kultúry, kultúrnych tradíciách, vymedzenia sa voči globalizácii, tak práve tvorba Lukáša Luka je tou cestou, ako ukázať krásy nášho kraja s jeho rozmanitosťou, bohatou históriou a kultúrnych špecifikách regiónov. Ak by sa knižky stali námetom na scenár filmu alebo by sa stali masovo populárne a boli preložené do ďalších jazykov, určite by pomohli aj rozvoju turizmu na Považí.

Knihy Lukáša Luka sú ako antidepresívum, či liek na prežitie zlých stavov spôsobujúci katarziu. Skrátka kniha určená ku prežitie v reáliách súčasnosti pre osvietených, hľadajúcich a kriticky mysliacich jedincov. Miestami budete plakať dojatím, miestami budete nadchnutí štýlom písania, miestami sa budete nahlas rehotať ako pri pozeraní dobrej komédie a niekedy vás chytí kreatívna depresia v rámci prežívania umeleckého zážitku.


(Osobný) rozhovor s Lukášom Lukom (dvaja Lukášovia sa stretli a vznikol špeciálny rozhovor)

/v prípade zachovania subjektívnej interpretácie fiktívnych reálíi a dojmov z knihy nečítať pred prečítaním knihy/

Ktorá dedina je vlastnej najbližšou analógiou Považského Sokolca?

- Nejde o žiadnu konkrétnu dedinu. Je to akýsi kompilát Beckova, Čachtíc, Lednice a možno aj samotného Trenčína. Snažil som sa iba skoncentrovať môj osobný dojem z dedín (miest) okolo Váhu, nad ktorými stojí nejaký hrad. Stredoveké hrady sú pre mňa ale príliš „mladá“ záležitosť. Radšej mám praveké hradiská. Tam to vrstvenie času pociťujem najintenzívnejšie.

Nemal si strach, že sa   tam nejakí konkrétni ľudia nájdu a budú sa ti napr. sťažovať a pod. Resp. nebol to jeden z dôvodov prečo si dal obci fiktívny názov a píšeš anonymne?

- Nikto konkrétny nie je v knihách popísaný. Konanie postáv a samotný dej som rovnako ako samotné mesto poskladal z množstva fragmentov a motívov, ktoré som niekedy predtým zažil. Ak by som tam mal hľadať niekoho konkrétneho, tak potom Stano Lipár a hľadač pokladov s detektorom, Robo Kutaj som tak trochu ja.

V knižke som cítil dosť záujem o kultúrnu antropológiu, etnológiu, kulturológiu, archeológiu, filozofiu, históriu a taktiež mytológie a dokonca dendrológiu či semiotiku. Študoval si to, alebo to je rýdzo súkromný záujem a samovzdelávanie, ktoré dostalo diela na takú vysokú úroveň. Pracuješ aj v tejto oblasti?

- Ďakujem za kompliment. Nepracujem v tejto oblasti, akurát ma to všetko zaujíma. Rád sledujem správanie ľudí, niekedy dokonca s nimi zámerne robím „pokusy“ a stále sa mi potvrdzujú moje teórie (no, oni asi nebudú tak celkom moje...), že v správaní človeka je oveľa viac atavizmov, ako by sme čakali.
(svoje vzdelanie a prácu autor pre zachovanie anonymity tají)

Neplánuješ napísať scenár pre film alebo divadelnú hru?

- Napísal som kedysi rozhlasovú hru na motívy jednej z poviedok z prvej knižky. Teraz nemá význam tlačiť na to, aby bola vysielaná v rozhlase, keď prvá aj druhá knižka boli famózne narozprávané pre rozhlas. Čo sa týka filmu, alebo divadelnej hry: veľmi rád by som sa na niečom takom podieľal, ale je to trochu zložitejšie. Pred nejakým časom som sa stretol s jedným divadelným režisérom a tiež s istým známym filmovým režisérom. Obaja dostali knižky, tak teraz čakáme čo bude. Možno nič. A možno...

Píšeš aj ďalšie pokračovanie príbehov z Považského Sokolca alebo si zmenil žáner a tretia knihy bude o niečom úplne inom?

l._luk_5.jpg
Z nahrávanie filmového dokumentu Lukáš Luk: Záhada Považského bula; čítanie knihy pri ohni

- Práve dokončujem tretiu knihy. Historický román, 11. storočie.  

Celé pasáže knihy som inak často čítal ľudom po vlaku, dokonca aj v krčme. Vždy mala úspech. Iba zopár jedincov tento druh intelektuálneho humoru nechápalo. V niektorých príbehoch som sa dokonca našiel.

- Toto čo si teraz napísal, ma zbavilo mojich trvalých pochybnosti, či moje písanie má zmysel. Trochu odbočím: keď sme boli s vydavateľom Petrom Chalupom na pohrebe Milana Laluha (ilustrátor druhej knihy, pozn. autora recenzie), povedal som mu, aká to je škoda, keď odíde taký veľký maliar alebo keď zomrie veľký autor. Tí malí sa len tak trcolia po zemi. Napríklad ja. On mi vtedy povedal, že ak moja knižka niekedy niekomu pomohla v ťažkej chvíli vybrdnúť zo smútku, tak to celé má zmysel.

Musím otvorene priznať, že každá malá poviedka zo Sokolca, mi pomáhala v drsných depresiách tejto šedej a nudnej slovenskej reality sprevádzanej súkromnými emocionálnymi  zlyhaniami a pod.

- Nemusím ti hovoriť, ako veľmi som rád, že ti moje texty možno pomohli dostať sa z blbej nálady. Lenže ty si zároveň pomohol mne zbaviť sa neistoty, či to písanie má zmysel. Viackrát som bol v takom štádiu, že písanie utlmím a vrátim sa ku keramike, ktorej som pred rokmi úplne podľahol. Chcel som sa vrátiť k neolitickým zoomorfným nádobám (niečo ako nádoby z Dunajskej Lužnej) a k plastikám venuší a býkov. Aj ty si prispel k tomu, že hlina ešte chvíľu počká. Takže ďakujem aj ja tebe

Filmový dokument nahraný
pre Anasoft Litera publikovaný na SME

http://kultura.sme.sk/c/7363235/pribehy-trochu-okorenim-priznavam-niekedy-mi-ujde-ruka.html?ref=tit
Lukáš Luk: Záhada Považského bula; kamera - Simona Weisslechner; mix zvuku - Matej Hlaváč; strih – Robert Karovič; scenár a réžia: Katarína Hlinčíková; účinkujú – Lukáš Luk, Lukáš Perný

Filmový dokument na adrese: http://www.sme.sk/vp/30633/
 

Priemer: 4 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama