Prezidentské Sirény

Priznám sa, že som bol až do poslednej chvíle presvedčený, že Robert Fico za prezidenta kandidovať nebude. Proti totiž (zdanlivo) hovorilo viac vecí, než za.

Isteže, prvýkrát som takúto možnosť začal reálne zvažovať vtedy, keď premiér kedysi vyhlásil, že v roku 2014 už v politike dávno nebude. Veď čože také by sa mohlo stať? Odpláva do Valinoru a bude písať pamäti? Jedine, že by sa stal prezidentom... Potom, nedávno, pribúdali ďalšie znamenia: Kaliňák začal uskutočňovať svoje ESO ako rigoróznu skúšku na lídra a zároveň ako skvelú promočnú PR kampaň, premiér odmietal jednoznačne odpovedať, ale hovoril tak, že by sa mohol rozhodnúť akokoľvek a nestratil by tvár, Kaliňák začal vystupovať sebavedomejšie a asertívnejšie, ako pevný líder, Kažimír dokázal skrotiť rozpočet aj napriek tomu, že nebol volebný rok – a Fico sa začal programovo fotiť so svetovými štátnikmi. Stále som však veril, že je to len také klamanie telom, aby sa opozícii neuľahčili jej 12 spoloční kandidáti, a že v skutočnosti ešte nie je unavený premiérovaním. Veď mu to ide tak dobre! Napokon, i sám premiér to niekoľkokrát priznal – od kandidatúry ho veľa voličov odrádza, pretože ho podľa nich Slovensko viac potrebuje na premiérskom poste než kdesi medzi zlatými stenami. A načo by sa taký mladý, talentovaný politik, na vrchole síl a energie, nechal dobrovoľne odložiť medzi zasklené knižnice, kde by iba usporadúval bankety?

Ako sa tak dívam na Roberta Fica už roky, nijak som si nevedel spojiť takýto osud s jeho povahou a životným príbehom. Až doteraz totiž dosiahol každý cieľ, ktorý si vytýčil – a išiel vždy hore. Prezidentský úrad sa mi však nezdá až takým veľkým stupienkom vyššie (ani nižšie) – skôr takým akoby krokom vedľa. Myslím – vedľa stupnice... :) Aspoň u nás, za súčasných podmienok jeho politickej váhy a rozsahu právomocí. Skôr som celý čas predpokladal, že by sa Robert Fico mohol vydať ozajstným smerom vyššie, niekam do medzinárodných alebo nadnárodných vôd – v našich zemepisných šírkach to znamená do Európskej únie. Vážne mienený pokus stať sa predsedom Európskej komisie, nejakým spoločným predstaviteľom, alebo aspoň minimálne vodcom európskej ľavice a socdem, mi pripadal oveľa pravdepodobnejší – mimochodom, Európska únia aj európska ľavica by mohli len získať, keďže veľkých osobností podobného formátu je momentálne veľký nedostatok. A čuduj sa svete, rovnako ako naše prezidentské voľby, aj voľby predsedu EK pripadajú na rok 2014... To by vysvetľovalo aj oznámenie byť v roku 2014 mimo, aj všetky tie vytáčky okolo kandidatúry. A ako išli chýry, isté úvahy ohľadom nominácie Fica do európskych štruktúr skutočne boli, akési jednania prebehli... ale vyšumeli dostratena.

A možno práve tu sú príčiny, prečo sa Robert Fico rozhodol za nášho prezidenta napokon predsa len kandidovať.

Pretože chce zrejme v kariére, a to na pôde Európskej únie, naozaj pokračovať.

A zároveň chce svoju stranu, ktorá je jeho dieťaťom, pýchou a najväčšou vizitkou – zachovať, aspoň jej obraz, na vrchole popularity; a svoj obraz tiež.

Ak sa totiž naozaj stane slovenským prezidentom, získa isté nezanedbateľné možnosti, a okrem toho zabije pár múch jednou ranou.

Z pohľadu domácej politiky:

Ako i on sám povedal, každý vrcholový politik má určitú dobu trvanlivosti. Ktorej prekročenie má podobné následky ako u údenej makrely. Nejde len o to, že sa obyvateľstvu, bez ohľadu na dosiahnuté minulé úspechy, hovoriaca hlava na obrazovke po čase preje – i z druhej strany, byť vrcholovým politikom je neuveriteľne náročné a vyčerpávajúce, každý človek po čase v takej výške stratí kontakt so zemou a začne hromadiť chyby. Prichádza to aj s vekom skutočným, aj s časom stráveným hore – niekedy pomôže oddychový čas v opozícii, niekedy úplná zmena prostredia. Robert Fico si svoje roky v opozícii aj v premiérskom kresle už odsedel. Dosiahol veľa, vytýčil dlhodobejšie ciele, vybudoval si aparát, výkonný a zladený, a dokonca sa mu podarilo dovoliť okolo seba vyrásť aj pár novým talentom, ktorých nemusí zaštiťovať svojou autoritou  či myslením, lebo sa dokážu o seba postarať sami. Zároveň je dlhodobo na vrchole popularity, pričom proti nemu sa nedokáže postaviť nikto, čo by mu po kolená siahal. Od tohto bodu sa už nikde vyššie ísť nedá – musí teda nasledovať cesta dolu. A na tú sa rozhodol nečakať.

Niektorí politológovia vyhlasujú SMER za stranu jedného muža. Nikdy som si to nemyslel, a zrejme ani Robert Fico – svojím odchodom môže všetkým dokázať, že to tak naozaj nie je a nebolo. Postúpením líderstva bez prepadu popularity by sa strana SMER stala skutočne zavedenou sociálnou demokraciou, o ktorú by sa mohli opierať voliči i spolupracovníci zvonku i zvnútra Slovenska; stranou, v ktorej by sa ako v inkubátore mohli rodiť a dozrievať ďalšie generácie pripravených politikov všetkých úrovní. Ficovi by v tom prípade zostal aj status otca-zakladateľa úspešnej, fungujúcej a hlavne veľkej  strany – niečo, čím sa len tak hocikto nemôže pochváliť nikde vo svete. Do budúcnosti – devíza! Odísť ako premiér v polovici volebného obdobia znamená navyše dosť času a priestoru aj pre zaškolenie svojho nástupcu, aj pre jeho predvolebné PR (o tom, že to bude ďalší Robert, ani na chvíľu nepochybujem...;)).

Z hľadiska medzinárodnej, európskej politiky:

Ak je naozaj pravda, že existovali úvahy o Ficovi ako predsedovi Európskej komisie, ale utíchli, môže to znamenať iba jedinú vec – nenašla sa dostatočná podpora. Buď preto, že väčšine súčasných vlád  (sociálna demokracia je stále pri moci v menšine európskych krajín) nevyhovoval silný a odhodlaný ľavičiar, alebo jednoducho preto, lebo ho málokto poznal (okrem hláv štátov). I jedno i druhé má možnosť Fico počas svojho (stále len potenciálneho) päťročného prezidentovania napraviť – buď za 5 rokov vyšumí jeho ľavičiarska reputácia, keďže ako prezident bude – a musí byť – neutrálny, alebo strávi 5 rokov návštevami a dobrými priateľstvami s čo najširším okruhom ľudí, najmä takými, čo budú o ďalších voľbách do vrcholových štruktúr EÚ rozhodovať. Od veci nebude ani možnosť navštevovať rôzne fóra, panely, zasadnutia a výbory, mať na nich prejavy, byť na obrazovkách a stať sa tak známejším aj mimo Slovenska, najmä potenciálnym voličom ľavice v prípade, že EÚ sa stane federáciou alebo ešte niečím vyšším, a voľby do jej parlamentu sa budú konať na pôdoryse celoeurópskych strán. V tom prípade by sa (bývalý) prezident hocakej krajiny, ba aj takej, o ktorej väčšina Európy hmlisto tuší, že nebude ďaleko od Balkánu, mohol zdať ťažším kalibrom než (bývalý) premiér...

A napokon, Európska únia. Tá sa v súčasnosti už pár rokov vznáša v neistote, prinajmenšom v porovnaní s jasnou a dopredu dlhodobo nalinajkovanou cestou spred roku 2008. Bude ešte zrejme pár rokov trvať, kým sa ukáže, čo sa z tejto neistoty napokon vykľuje ako schodná budúcnosť – či sa EÚ stane federáciou so spoločnou vládou, či sa zbaví slabších štátov a bude si existovať sama pre seba, alebo či sa úplne rozpadne. Myslím si, že táto neistota takisto ovplyvnila rozhodnutie Roberta Fica kandidovať. Veď dostane 5 rokov  času, aby si počkal na výsledky – prípadne, a to tiež nevylučujem, aby zapracoval na predstave, ktorú v tomto ohľade má. Ako premiér by totiž nemal až toľko času pôsobiť na nadnárodnej úrovni (teoreticky by mal väčšiu vyjednávaciu silu, ale, bohužiaľ, musel by sa venovať aj dokonalým zabíjačom času typu interpelácie, výzvy na zverejnenie, výzvy na odstúpenie, výzvy na reakcie, krajšie počasie, zelenšiu trávu a červenšie víno, ktoré by mu s radosťou kuchtili kadejakí hlinovia a galkovia), než bude mať ako prezident – v náplni práce prezidenta je (okrem iného – aby zase nedošlo k omylu ;))) reprezentovať, čiže cestovať, hovoriť a pôsobiť; a tráviť takto čas užitočnejšie. A ak bude treba vyjednávaciu silu na úrovni premiéra – nuž veď, bude tam jeho najbližší spolupracovník, overený tandem, z jeho vlastnej strany a s pozitívnym výhľadom aj do ďalšieho volebného obdobia – tak môžu pôsobiť dvaja...

Keď to všetko vezmeme do úvahy takto, už celkom rozumiem, prečo sa Robert Fico nakoniec rozhodol predsa len kandidovať za prezidenta. Nie preto, aby si mohol (za naše peniaze!) popíjať whisky a fajčiť cigary v koženom kresle v Grassalkovičovom paláci, ako si myslia jedni. Ani nie preto (dúfam!), aby sa včas vyhol zodpovednosti za dosiaľ neodhalené škandály a uchýlil sa do imunity, ako tvrdia druhí. Ja si myslím, že hlavne preto, aby sa strategicky i takticky pevnejšie rozkročil, kým sa vydá zdolávať ďalší cieľ na svojej životnej ceste.

A mimochodom, z akých taktických a strategických pohnútok môže kandidovať taký Kiska?