Reklama
Reklama

Preverené. Naozaj už mín niet? (2)

Počet zobrazení: 1817
Koľko je v Bratislave pamätníkov osloboditeľom?“ pýta sa v článku s týmto titulkom jeho autor Braňo Ondruš. Lenže otázka môže znieť aj inak: O koľko takýchto pomníkov sme už nenávratne prišli a možno ešte prídeme?
 

75_logo_843.jpg

Hádam v depozite Mestského múzea alebo v archíve sa nachádza obdĺžniková tabuľa z červeného mramoru, ktorú umiestnili na priečelí Starej radnice 4. apríla 1953. Jej autorom bol sochár Tibor Kavecký. Okoloidúcich informovala o tom, kedy a kto oslobodil Bratislavu.

Niekoho z vedenia mesta po zmene režimu zrejme znervózňovala do nej vytesaná päťcípa hviezda (ale veď červenoarmejci nemali na vojenských čiapkach pravoslávne kríže) a slová o tom, že Sovietska armáda „umožnila nášmu pracujúcemu ľudu nastúpiť cestu k budovaniu novej, krajšej Bratislavy... Na znak vďaky hrdinským červenoarmejcom – osloboditeľom rozhodla Rada ÚNV v Bratislave dňa 2. marca 1953 pomenovať toto námestie Námestím 4. apríla.“ Po novembri 1989 vrátili námestiu pôvodný názov Hlavné námestie.
 

Ďalšie zmiznuté pomníky a názvy
 

Aj Ulica Červenej armády sa vrátila k pôvodnému pomenovaniu – Grösslingová (nie podľa nejakého pána Grösslinga, no podľa dunajskej ryby hrúza škvrnitého, po nemecky nárečovo Kressling). Z Malinovského ulice zase bola Šancová (kedysi sa tadiaľ tiahol obranný val s priekopou – šance). Žulový pylón Slavína nebol určite náhodou vztýčený v predĺženej osi tejto významnej mestskej triedy.

Veliteľovi 2. ukrajinského frontu maršalovi Malinovskému (v rokoch 1957 až 1967 bol ministrom obrany ZSSR) odhalili roku 1975 na fasáde činžiaku Malinovského 58 mramorovú tabuľu s bronzovým portrétnym reliéfom sovietskeho vojvodcu od sochára Jozefa Pospíšila za architektonickej spolupráce Miloša Gašparca. Po novembri 1989 ju tiež strhli. Niekoľko rokov, pokiaľ nedali na dom novú omietku, sa dalo vytušiť, kde bola.

Pre zaujímavosť, v roku 1946 dedinu Eberhard v okrese Senec premenovali na Malinovo práve na počesť R. J. Malinovského, ktorý tu údajne pred ofenzívou na hlavné mesto strávil dva dni a jednu noc. Súčasní historici to však spochybňujú.

Medzi ďalšie pomníky spojené s heroickým nasadením príslušníkov Červenej armády pred trištvrte storočím, ktoré sa zrejme nenávratne stratili, patrí mramorová tabuľa venovaná oslobodeniu Petržalky osadená 4. apríla 1946 na budove školy na Zadunajskej ulici. Tá po prechode frontu poslúžila ako poľný lazaret sovietskym vojakom. Školu po rokoch asanovali, pamätná tabuľa je nezvestná.

Na dvojposchodovej budove na rohu Mariánskej a Špitálskej ulice (vtedy Ulica Československej armády) pri príležitosti 15. výročia oslobodenia Bratislavy – umiestnili tabuľu z červeného mramoru s reliéfom Tibora Kaveckého deklarujúcu, že tam v apríli 1945 sídlila sovietska Komandatúra goroda (veliteľstvo mesta). Prvým veliteľom bol plukovník Ťapkin. V objekte, ktorý vlastní firma z portfólia českého premiéra Andreja Babiša, už niekoľko rokov straší. A kde je tabuľa, nik netuší.

Podobný osud postretol po prestavbe budovy bronzovú tabuľu s reliéfom občanov prichádzajúcich darovať krv na záchranu ťažko ranených frontových vojakov, ktorú tak isto odhalili 3. apríla 1960. A to na niekdajšej ženskej klinike na Šulekovej ulici, kde som sa, mimochodom, narodil a teraz oproti nej bývam. Na jar 1945 tam zriadili transfúznu stanicu sovietskej poľnej nemocnice. Autorom pamätnej tabule bol Rudolf Horňák.

Z povrchu zemského zmizol aj pamätník oslobodenia Rače z roku 1966. Vytvorila ho dvojica autorov – sochár Pavol Chrťan a už spomínaný architekt Miloš Gašparec. Pamätník, ktorý umiestnili v blízkosti pomníka padlým v prvej a druhej svetovej vojne na Detvianskej ulici, pozostával zo žulového podstavca a plastiky z duralumínia znázorňujúcej Slnko slobody. Nahradil pomníček pripomínajúci, že tam bol na sklonku vojny provizórny cintorín sovietskych vojakov. V roku 1998 pri príležitosti 150. výročia meruôsmych rokov prebehla celková rekonštrukciu parku, pri ktorej pamätník s vychádzajúcim slnkom odstránili.
 

A čo sa podarilo zachovať?
 

V Rači sa však zachoval pomník – kovová tabuľa na podstavci z umelého mramoru. Teraz stojí paradoxne na Námestí Andreja Hlinku, ktoré sa kedysi volalo Námestie Hrdinov Červenej armády. Pôvodne bol umiestnený v strede tohto verejného priestranstva. Ide o najstarší pomník osloboditeľom na území Bratislavy – s rodným listom 5. máj 1945.

2_pomnicek_sovietskym_vojakom_na_namesti_a._hlinku_v_raci_kedysi_namestie_hrdinov_cervenej_armady1.jpg
Pomníček sovietskym vojakom na Námestí A. Hlinku v Rači; kedysi sa volalo Námestie Hrdinov Červenej armády.

Vo vilovej štvrti Starého Mesta v blízkosti Palisád som našiel dve tabule od Tibora Kaveckého z roku 1960. Jednu z bieleho mramoru na dome Kuzmányho 5, kde v apríli 1945 pôsobilo oddelenie náčelníka ochrany tylu 2. ukrajinského frontu. Na reliéfe sú okrem nápisu hlavy dvoch vojakov a zlatá ratolesť. Druhá takmer v susedstve na Moyzesovej ulici 5 je zase z čierneho mramoru s vyrytými postavami dvoch bojovníkov podávajúcich si ruku. Tam po prechode frontu pôsobila, ako sa v texte uvádza „skupina politického oddelenia ukrajinského fontu, ktorá pomáhala odstraňovať následky fašistickej okupácie a vojny“.

4_pamatna_tabula_cervenej_armady_na_kuzmanyho_ulici.jpg
Pamätná tabuľa Červenej armády na Kuzmányho ulici č. 5.

6_pamatna_tabula_na_moyzesovej_ulici.1.jpg

Pamätná tabuľa na Moyzesovej ulici č. 5.

 

Samozrejme, síce pomerne krátke, no rozhorčené boje o tzv. Festung Pressburg si okrem vyše 1 300 mŕtvych na oboch stranách a medzi civilným obyvateľstvom vyžiadali aj stovky zranených. Preto bolo nevyhnutné urýchlene zriadiť niekoľko „poľných“ nemocníc. A hoci odvtedy slúžili na rozličné účely, zväčša sa na nich uchovali pamätné tabule.

Známe sú dve dvojice identických tabúľ. Prvú dvojicu z bieleho mramoru vytvoril sochár Koloman Makovíniy. Na reliéfoch je okrem totožného nápisu „V tejto budove bola v apríli r. 1945 zriadená poľná vojenská nemocnica Sovietskej armády“ zobrazená žena ošetrujúca raneného vojaka, červený kríž a lipové halúzky. Jedna sa nachádza na budove YMCA na Karpatskej ulici, druhá pri vchode do jedného z pavilónov zaniknutej Vojenskej nemocnice na Ceste na Červený most, ktorý mimochodom začiatkom apríla 1945 nacisti tiež zničili. Túto tabuľu by mali pamiatkari ustrážiť, lebo pokiaľ viem, celý areál niekdajšej nemocnice má dať zlikvidovať firma ESET.



Pamätná tabuľa na jednom z pavilónov bývalej Vojenskej nemocnice pri Červenom moste.
7_pamatna_tabula_ca_na_jednom_z_pavilonov_byvalej_vojenskej_nemocnice_pri_cervenom_moste.1.jpg

9_pamatna_tabula_na_zs_m._hodzu_kedysi_zds_p._jilemnickeho.jpg

Pamätná tabuľa na ZŠ M. Hodžu, za socializmu ZDŠ P. Jilemnického.

 

Druhú dvojicu tvorí ten istý nápis i motív, ale v inom usporiadaní a namiesto symbolu červeného kríža je tu päťcípa hviezdička. Tieto tabule zbadáte, keď pôjde po Ulici 29. augusta pri Medickej záhrade na budove, kde má dnes ústredie Sociálna poisťovňa, respektíve na rohu Palisád a Škarnicľovej ulici vedľa vchodu do Základnej školy Milana Hodžu. Keď som ju deväť rokov navštevoval ako žiak, volala sa ZDŠ Petra Jilemnického. Inak, ďalší aktívny bojovník proti fašizmu, na ktorého v Bratislave zabúdame.

 

Míľniky, ktoré dosiaľ ukazujú smer
 

Braňo Ondruš spomína „kamenný stĺp“ na rohu Rusovskej a Viedenskej cesty v Petržalke a „nenápadný pamätník“ na Furmanskej ulici neďaleko cintorína v Lamači. Ide o dva zo šiestich umeleckých artefaktov ľudovo zvaných míľniky, ktoré sú umiestnené na pôvodných predmestiach, dnes súčastiach Bratislavy. Podrobne o nich písal pred piatimi rokmi v Slove Jozef Schwarz v článku Míľniky oslobodenia Bratislavy


8_jeden_zo_siestich_milnikov_na_pamiatku_vitazneho_postupu_sovietskej_armady_v_lamaci.jpg
Jeden zo šiestich míľnikov na pamiatku víťazného postupu Sovietskej armády v Lamači.

Odhalili ich tiež 3. apríla 1960, kedy bol v Bratislave doslova boom s týmito drobnými pomníkmi venovanými 15. výročiu oslobodenia. Na každom z tých trojbokých pylónov zo žuly je vytesaná a zlatou farbou zdôraznená hviezda, kosák, kladivo a lipová ratolesť. Nápisy v slovenskom a ruskom jazyku sa na jednotlivých míľnikoch líšia dátumom, kedy príslušnú lokalitu dosiahla Červená armáda, a načrtnutým smerom ďalšieho postupu.

Ako Ondruš uvádza, vo Vajnoroch v parku pred školou každoročne kladú vence k moderne poňatému pamätníku zo žuly a kolorovaného zváraného plechu od nami už známej dvojice Pavol Chrťan a Miloš Gašparec, ktorý „uviedli do života“ 7. novembra 1965.

3a_pietny_akta_pri_pomniku_oslobodenia_vo_vajnoroch.jpg
Pietny akt pri Pamätník oslobodenia od sochára Pavla Chrťana a architekta Miloša Gašparca vo Vajnoroch.

Pomník trocha schovaný za kríkmi nad Devínskou cestou je venovaný sovietskym vojakom, ktorý zahynuli v nacistickom zajateckom tábore v priestoroch, kde je teraz záhradkárska osada. Toto územie bolo počas druhej svetovej vojny spolu s Devín súčasťou tretej ríše, zajatci pracovali v neľudských podmienkach v kameňolome na úbočí Devínskej kobyly. Pamätník z troch vysokých betónových dosiek a dvoch kamenných tabúľ dalo v roku 2005 zrenovovať Veľvyslanectvo Ruskej federácie.

10_pomnik_zajatym_sovietskym_vojakom_v_zahradskarskej_osade_pri_devine.jpg
Pomník zajatým sovietskym vojakom v záhradkárskej osade pri Devíne.

Väčšinu týchto pamiatok som niekedy prácne objavoval a fotografoval pred troma rokmi, keď súčasťou mojej dlhodobejšej liečby boli prechádzky. Dodatočne som dozvedel, že kolegynka z Ústrednej rady SZPB Denisa Žiaková robila na tému Pamätníky SNP a oslobodenia v Bratislave bakalársku prácu, ktorú som si mohol preštudovať. A tak sa jej chcem aj touto cestou poďakovať. Poučné boli i články o tých už neexistujúcich tabuliach od Jána Vyhnánka na www.bratislavskerozky.sk.
 

Dlhy vedenia hlavného mesta
 

S Braňom Ondrušom sa dá len súhlasiť, že je hanba, že žiadna bratislavská ulica nenesie názov po osloboditeľskej Červenej armáde, ani nepripomína deň oslobodenia. Ešte by sme mohli dodať, že zmizla okrem už spomínaných aj Ulica Sovietskej armády (dnes Vetvárska), Ulica Krasnoarmejcov (Novoveská), či ulice späté nielen s menami viacerých sovietskych vojvodcov (Georgij Žukov, Semion Buďonnyj, Ivan Konev, Konstantin Rokossovskij), ale aj s chrabrými bojmi československých vojsk o Karpaty. Z hlavného mesta sa stratila Duklianska ulica (opäť Lazaretská) i Most hrdinov Dukly (Prístavný).

Osobitnou kapitolou sú ulice bez náhrady odobraté politickým väzňom, ktorých zavraždili v nacistických koncentračných táboroch, padlým partizánom, ľuďom ako boli profesori Ladislav Sára a Alexander Markuš, kapitán Ján Nálepka, študent Mirko Nešpor, Štefan Szabó a ďalší ilegálni pracovníci. Nik nevie, kde sa stratila pamätná tabuľa sovietskeho partizánskeho veliteľa Alexeja G. Jemeľjanovova. Aspoň že tú, čo pripomínala Iľju D. Dibrovu, Staroturčania polámanú na tri kusy vypátrali a odviezli si ju v roku 1996 z Bratislavy domov. Tam je po zreštaurovaní dôstojne vystavená na námestí.

11_pomnik_ilju_dibrovu_v_starej_ture_s_pamatnou_tabulou_prenesenou_z_bratislavy.jpg
Pomník partizánskeho veliteľa Iľju Dibrovu v Starej Turej s pamätnou
tabuľou prenesenou z Bratislavy, kde sa po roku 1989 Dibrovo námestie
opäť stalo Františkánskym námestím.

Jozef Schwarz prichádza v článku „Vráti sa maršal Malinovský do verejného priestoru Bratislavy?“ so zaujímavým nápadom. Dosiaľ bezmennú rozsiahlu plochu povyše Račianskeho mýta nazvať námestím s menom tohto vynikajúceho vojvodcu druhej svetovej vojny a hlavného osloboditeľa nášho mesta. Nachádza sa približne uprostred niekdajšej Malinovského ulice a v lokalite, kde kedysi boli pochovaní aj jeho spolubojovníci z 2. ukrajinského frontu.

12_zachovany_napis_sovietskej_zenijnej_jedotky_na_sturovej_ulici.jpg
Zachovaný nápis sovietskej ženijnej jednotky na Štúrovej ulici – Verba.

Aby som nezabudol ešte na pamätný nápis z jari 1945, ktorý si môžete prečítať na Štúrovej ulici číslo 17: VERBA. Išlo o heslo, či krycí názov jednotky ženistov Červenej armády, ktorí odmínovali dôležité budovy, čo chceli ustupujúci Nemci vyhodiť do vzduchu. Objavili ho v júni 2013 a zakryli sklenenou platňou.

Donedávna mal tento nápis pendanta na Špitálskej 14. Ten vyhlásili v roku 1963 za národnú kultúrnu pamiatku. „Provereno– min ňjet!“ hovoril text aj pre Slovákou jasnou rečou. Pri obnovení omietky ho však zničili. Administratívna budova sa volá U dvoch levov a sídli tam Bratislavské policajné riaditeľstvo.

(Koniec)

SÚVISIACE:
Martin Krno: Preverené. Naozaj už mín niet? (1)
Špeciálny seriál k výročiu oslobodenia
Martin Krno: Pietny akt SZPB k oslobodeniu Bratislavy
Jozef Schwarz: Vráti sa maršal Malinovský do verejného priestoru Bratislavy?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama