Reklama
Reklama

Prejav grófa Alberta Apponyiho (pôvodne Oponického z Veľkých Oponíc) v Paríži - 1. časť

Počet zobrazení: 2037
Motto: Podľa Marca Tullia Cicerona,
jedného z najväčších starorímskych rečníkov,
si rétor musí dať pozor najmä na tri veci:
Čo hovorí, kde to hovorí a ako to hovorí. 

 

Anotácia. Štúdia sa zaoberá mierovými rokovaniami v Paríži po skončení prvej svetovej vojny so zameraním na Maďarsko, jeho prístupom k návrhu mierovej zmluvy uzavretej v Trianone 4. júna 1920 a prejavom vedúceho predstaviteľa maďarskej delegácie, grófa Alberta Apponyiho, pokúšajúceho sa zvrátiť odchod národností z bývalého Uhorska, zachovať jeho územnú integritu a presadiť myšlienku ľudových hlasovaní na územiach, ktoré sa mali od územia bývalého Uhorska oddeliť

PhDr. Ferdinand Vrábel, Nadácia Milana Rastislava Štefánika, Bratislava

Kľúčové slová: Paríž – Trianon – Albert Apponyi – reč
 

Podľa slovenského historika Ladislava Deáka „Celkovo ,trianonská trauma´ značne zaťažuje súčasnú maďarskú verejnosť, obracia jej pozornosť do minulosti a na problémy, ktoré v dnešnej integrujúcej sa Európe nemajú miesto a ktoré sa raz navždy uzavreli. Tým skôr, že návrat do minulosti a otváranie starých problémov neprispieva k zblíženiu medzi národmi a štátmi tohto regiónu.“[1]

Deák to napísal pri 75. výročí Trianonu v roku 1995, ale ako ukázali nedávne spomienky na 100. výročie Trianonu v Maďarsku na najvyšších miestach, ale aj v celom rade miest a obcí nielen v Maďarsku, ale aj na území južného Slovenska a podobne aj akcie maďarského parlamentu a prejavy jeho najvyšších predstaviteľov, situácia sa ani po dvadsiatich piatich rokoch nezmenila.[2] Je potrebné, aby sa aj zo strany ďalších signatárov zmluvy a nástupníckych štátov čelilo tejto maďarskej propagande, ktorá uvedené okolnosti integrujúcej Európy neberie vôbec do úvahy. Aj keď niekde Orbánov prejav kritizovali, treba ho chápať len ako súčasť maďarských vnútropolitických hier a postoje, prípadne prejavy maďarských kritikov, – ak by boli pri moci, – by sa od Orbánových slov veľmi nelíšili.[3] Ukazuje sa, že stále platí jedna z axióm maďarskej vnútornej aj zahraničnej politiky: Nikdy nebude taká maďarská vláda, ktorá by uznala Trianon. Orbán okrem iného povedal aj tieto slová: „Západ znásilnil tisícročné hranice strednej Európy. To mu nikdy nezabudneme...“ Ale čo je oveľa horšie, a až neskutočné, povedal okrem toho toto: „Maďarsko čaká opäť na víťazstvo...“[4] Orbán povedal aj to, že namyslené Francúzsko a Veľká Británia spolu s pokryteckými USA vrhli Maďarsko po druhej svetovej vojne do pazúrov boľševizmu. Ani slovo o tom, že Uhorsko a Maďarsko sa v oboch svetových vojnách pridali na zlú stranu a po svojej porážke, museli znášať dôsledky, známe už z dôb starého Ríma: Vae victis![5]

Maďarský parlament prijal rezolúciu, na ktorú, – na rozdiel od budapeštianskych prejavov maďarského prezidenta Jánosa Ádera a predsedu parlamentu Lászlóa Kövéra slovenská strana oficiálne nereagovala, – sa už konečne ozvala, veľmi umiernene a nechápavo sa tváriac, aj slovenská diplomacia.[6]

rokovanie_v_trianon_palace.jpg
Rokovanie delegácií v Trianone. Foto: Wikipedia.org

Vráťme sa však zo súčasnosti o sto rokov späť, do čias, keď sa mierová zmluva s Maďarskom pripravovala, keď prebiehal zápas maďarských predstaviteľov obhájiť neobhájiteľné a zachovať staré pomery v tejto časti strednej a južnej Európy pred prvou svetovou vojnou.[7]
Vzhľadom na komplikovanú situáciu v Maďarsku v roku 1919 a na taktizovanie jeho predstaviteľov, prišla oficiálna maďarská delegácia na čele s grófom Albertom Apponyim na mierovú konferenciu až začiatkom roka 1920. Maďarskí predstavitelia márne dúfali, že sa im podarí udržať národnosti v rámci bývalých hraníc Uhorska a tým aj jeho územnú integritu. Jednou z hlavných požiadaviek maďarskej delegácie bol plebiscit (ľudové hlasovanie) na územiach, ktoré sa mali oddeliť od centrálnej časti Uhorska, ktorá sa pretvorila na potrianonské Maďarsko. Dohodové štáty, ani okolité národy – Slováci, Rumuni, Srbi, Chorváti atď. však na myšlienku ľudového hlasovania nemohli pristúpiť vzhľadom na dlhoročnú maďarizačnú politiku maďarských vlád. Aj keď Maďarsko nakoniec mierovú zmluvu podpísalo a  ratifikovalo, Trianon sa chápal z jeho strany ako veľká nespravodlivosť, krivda, diktát a po Moháčskej bitke v roku 1526 ako najväčšia maďarská katastrofa v dejinách.
 

Kto bol Apponyi?
 

Napriek tomu, že tohto horlivého maďarizátora odborníkom a vzdelaným Slovákom, Rumunom, Srbom, Nemcom, Chorvátom atď. netreba osobitne predstavovať, predsa len niekoľko informácií o ňom nezaškodí. Apponyi, gróf de Nagyappony (Oponice, ležiace severne od Nitry pod Veľkým Tríbečom, mali časti Malé Oponice a Veľké Oponice, ale obidve časti obce spoločne sú ešte aj dnes skôr menšia dedina /v roku 2016 mali len 811 a k  31. 12. 2019 iba 836 obyvateľov/),[8] sa narodil 29. mája 1846 vo Viedni a zomrel 7. februára 1933 v Ženeve. Pochovaný je v Dóme sv. Štefana v Budapešti (hoci rodinná hrobka Oponických je vo farskom kostole sv. Petra a Pavla v Oponiciach). K jeho rozsiahlym majetkom okrem iného patrili aj pozemky v dnešnom Malinove (Eberhard). Počas svojej politickej kariéry sa stal jedným z najhorlivejších stúpencov pomaďarčenia nemaďarských národností v Uhorsku a  dodnes je smutne známy svojimi školskými „reformami“ v neprospech národností, z čias, keď bol ako člen uhorskej vlády na čele rezortu, ktorému školstvo podliehalo.


apponyi_albert_1910.jpg
Albert Apponyi, 1910. Foto: Wikipedia.org

Ako sa stal vlastne tento na konci roku 1918 nielen v Maďarsku, ale aj v pomere k národnostiam už odpísaný sedemdesiattriročný politik vedúcim maďarskej delegácie v Paríži? Keď sa tam na začiatku roku 1919 schádzala mierová konferencia a začala svoju prácu, bolo pre vedúcich predstaviteľov Dohody neprijateľné, aby sa tam neskôr zúčastnili aj zástupcovia či už boľševickej vlády Bélu Kuna a  dokonca ani nástupnickej sociálnodemokratickej vlády Gyulu Peidla. Dohoda bola ochotná rokovať len s predstaviteľmi nasledujúcich vlád – Istvána Friedricha, Károlya Huszára či Sándora Simonyi-Semadama. Maďarsko vyslalo Apponyiho do Paríža s falošnou nádejou, že on tam niečo zachráni, ale nestalo sa tak.[9] Ďalší vývoj ukázal, že maďarskí politici nevedeli správne vyhodnotiť situáciu, v akej sa maďarský národ kvôli svojim netolerantným vedúcim predstaviteľom a  svojej vnútornej politike, nepriateľskej k národnostiam, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, ocitol.

Huszárova vláda, nemala v podstate poruke nikoho iného, resp. z jej pohľadu lepšieho ako Apponyiho, aby Maďarsko v Paríži zastupoval. Bol nesporne veľmi vzdelaný a  jazykovo dobre až nadpriemerne vybavený, ale keby vláda bola zvážila to, ako sa tento magnát zapísal do dejín, a aký je „obľúbený“ u bývalých v Uhorsku žijúcich národností – Slovákov, Rumunov, Srbov, Chorvátov a koniec-koncov aj u Nemcov –, bola by si možno vybrala nejakého iného vedúceho predstaviteľa delegácie. Ale aj v tomto sa opäť prejavila nedostatočná empatia maďarských politikov a malé pochopenie (či skôr veľké nepochopenie) pre pocity bývalých národností v Uhorsku, ktoré Apponyiho absolútne odmietali a na jeho školskú politiku a postoje voči národnostiam mali, celkom opodstatnene, veľmi neblahé spomienky

 Veľmi charakteristické sú udalosti spojené s  návštevou Apponyiho v Spojených štátoch amerických. Vo februári 1911 navštívil USA, prijali ho v Snemovni reprezentantov a stretol sa s ním aj americký prezident W. H. Taft.[10] Americká tlač mu venovala značnú pozornosť a oznamovala aj to, že tento maďarský politik má prehovoriť  na blížiacich sa oslavách  Georgea Washingtona, prvého prezidenta USA.[11] Naši krajania zriadili pri tejto príležitosti v Clevelande tlačovú kanceláriu, ktorá informovala americké médiá o Apponyiho pôsobení v Uhorsku. Organizovali sa aj protestné zhromaždenia a v rezolúciách, ktoré na nich ich účastníci schválili, žiadali, aby Apponyimu nebolo umožnené rečniť na oslavách prezidenta – osloboditeľa. Krajania vydali aj brožúrku „Who count Apponyi is! – Kto je gróf Apponyi!“ Tento organizovaný odpor našich krajanov v USA  nakoniec docielil, že Apponyimu nebolo umožnené na oslavách vystúpiť. To ho tak nazlostilo, že vyhlásil: „Bojoval som roky proti ľuďom tohto druhu a v boji neustanem. Týchto revolucionárov, čo sa pokúšajú do Uhorska uviesť národnostný rozkol, neprestanem prenasledovať, kým ich nerozdrvím svojím opätkom.“[12]

Na rozdiel od niektorých amerických predstaviteľov ostatní zástupcovia Dohody, až na výnimky, nevedeli, kto je tento spupný aristokrat, nediplomat vyslaný do Francúzska ako „diplomat“, aby pre Maďarsko zachránil, čo sa dá. Pochopili to neskoro, až pri vypočutí jeho útočnej reči, podľa maďarských politikov, historikov a médií dodnes označovanej za obhajobnú reč, na mierových rokovaniach 16. januára 1920 v Paríži. Apponyi sa vo svojom vystúpení snažil obhájiť neobhájiteľné[13] a možno aj spravodlivosťou dejín mu pripadla úloha, niesť ako prvému aj dôsledky jeho maďarizačnej politiky. Apponyiho prejav na zástupcov Dohody obzvlášť nezapôsobil a tak zostal určený skôr pre maďarský národ doma. Pri štúdiu tejto reči zarážajú jeho opakované tvrdenia o nižšom kultúrnom stupni vývoja okolitých národov a národností, časté odvolávanie sa na zásady medzinárodnej spravodlivosti, mravnosti, samourčenia národov a podobne. Škoda len, že tieto zásady Apponyi objavil až v roku 1920 a predtým ako popredný maďarský politik sa k nim nielen nehlásil, ale doslova ich popieral. Z jeho činov a pôsobenia v Uhorsku je to dostatočne známe a dobre zdokumentované.

Maďarskí predstavitelia sa na mierové rokovania pripravovali veľmi zodpovedne a dôkladne. V Budapešti vytvorili Kanceláriu mierových príprav, ktorej členmi boli poprední predstavitelia štátnej správy, zástupcovia hospodárskeho života a vedci rôznych odborov s dôrazom na hospodárstvo, kartografiu, geografiu, štatistiku a kultúru. Na ministerstvách a na rôznych špecializovaných pracoviskách sa pripravovalo množstvo materiálov – mapových, obrazových a textových, ktoré boli potom prekladané do francúzštiny a angličtiny, aby mohli byť predložené zástupcom Dohody v Paríži. Materiály sa po príprave v expertných skupinách  prerokúvali v užšom grémiu, ktorého členmi boli aj gróf Pál Teleki a gróf István Bethlen, od začiatku novembra 1919 aj gróf Albert Apponyi.[14]
Účasťou na mierovej konferencii sa zaoberali aj porady ministrov za účasti Telekiho, Bethlena a aj regenta Miklósa Horthyho v dňoch 2. a 8. decembra 1919. Maďari vyslanie delegácie do Paríža odkladali z taktických dôvodov, pretože predpokladali, že sa medzi víťaznými mocnosťami začnú objavovať, pokiaľ ide o strednú Európu rozpory, ktoré by hrali do kariet Maďarsku. Huszárova vláda predložila Dohode viacero nót, ktoré požadovali stiahnutie rumunských vojsk a vyšetrenie násilných činov, ktorých sa voči maďarskému obyvateľstvu dopúšťali rumunské jednotky. Po odpovedi Dohody, ktorá upozorňovala maďarských predstaviteľov na to, že Maďarsko sa nenachádza v takej situácii, aby mohlo predkladať akékoľvek požiadavky, Apponyi 29. decembra navrhol, aby sa maďarská delegácia vydala na cestu do Paríža 5. januára 1920.[15] V ten deň vypravili z budapeštianskeho Východného nádražia (Keleti pályaudvar) mimoriadny vlak s maďarskou delegáciou, v ktorom sa okrem celého štábu poradcov, sekretárov, pisárok, stenografov, prekladateľov a novinárov nachádzali siedmi hlavní maďarskí splnomocnenci a ďalších päť významných osôb: Teleki, Bethlen, bývalý minister financií Sándor Popovics, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí barón Vilmos Lers a gróf László Somssich, ktorý mal na starosti problematiku poľnohospodárstva. V delegácii bol aj Ivan Praznovszky, ktorý mal funkciu generálneho sekretára maďarskej delegácie.[16] Vlak viezol aj ohromné množstvo dokumentov, ktoré maďarská delegácia v Paríži predložila zástupcom Dohody.

signature_de_la_paix_avec_la_hongrie_en_tete_benard_agost_hongroispassant_devant_un_piquet_dhonneur_a_versailles.jpg
Príchod maďarskej delegácie na podpis Trianonskej mierovej zmluvy. Foto: Wikipedia.org

Mimoriadny vlak s maďarskou delegáciou dorazil do Paríža na stanicu Gare de l´Est ráno 7. januára 1920. Privítal ich tam francúzsky plukovník Henry, ktorý maďarskú delegáciu odprevadil na predmestie Neuilly a ubytoval ich v hoteli Château de Madrid. Francúzi jednali s Maďarmi veľmi odmerane. V podstate sa nemohli slobodne pohybovať a na stretnutie s novinármi museli mať povolenie od francúzskeho premiéra Georgea Clemenceaua. Keď člen maďarskej delegácie György Ottlik, navštívil Paríž bez povolenia a francúzskeho sprievodcu, poslali ho domov. Podľa maďarského historika Ignáca Romsicsa mali tieto komisné opatrenia francúzskej strany za cieľ len to, aby ukázali Maďarom, že na konferencii nebudú v postavení rovnocenného partnera.[17] Odchod maďarskej delegácie z Budapešti, jej príchod, pobyt a pôsobenie v Paríži zaznamenal a komentoval aj Slovenský denník v niekoľkých svojich vydaniach.[18] Informátori novín v Paríži mali zrejme veľmi dobré informácie z najvyšších kruhov, pretože už vopred napísali, že s Maďarmi sa nebude vyjednávať, dostanú vopred text mierovej dohody, s ktorou alebo budú súhlasiť, alebo ju odmietnu. Tak isto, podľa novín, nie je možné, aby Maďarsko očakávalo súhlas s požiadavkou ľudových hlasovaní na územiach, ktoré sa majú oddeliť od pôvodného územia Uhorska.[19]

Je veľmi dôležité zoznámiť  sa s  prejavom Apponyiho, pretože v jeho netolerantnom až útočnom  duchu (v prejave nie je ani náznak pokory a porozumenia pre to, že Maďari sa voči národnostiam chovali netolerantne /veľmi mierny výraz/ a že vlastne toto spôsobilo odchod národností z  Uhorska a nie nejaký nátlak Dohody, ako to on tvrdí) sa niesla nielen medzivojnová politika potrianonského Maďarska, ale v podstate z neho vychádzajú všetci súčasní maďarskí politici, publicisti a bohužiaľ aj maďarskí historici.[20]

Veľký maďarský „hrdina“ Apponyi a ani ďalší vtedajší vedúci maďarskí predstavitelia napokon nenašli v sebe odvahu, prísť mierovú dohodu podpísať. Poslali tam len neznámych a  nič neznamenajúcich zástupcov – vedúceho delegácie Ágosta Benárda,[21] ministra práce a sociálnych vecí vo vláde premiéra Sándora Simonyi-Semadama, a  Alfréda Drasche-Lázára,[22] mimoriadneho vyslanca a štátneho tajomníka. Tým ale zasiali svár aj pre nasledujúce generácie a spôsobujú tým hlavne pre Maďarov trvalú traumu, pretože tým celkom zjavne demonštrovali, že tí maďarskí politici, ktorí niečo skutočne znamenajú, túto mierovú zmluvu neuznávajú a nie sú ochotní pod ňu sa podpísať. Príznačné je aj to, že Benárd zmluvu na protest podpísal stojačky a odmietol aj pero, ktoré mu zo strany protokolu ponúkali. Podpísal to svojím jednoduchým (údajne hrdzavým perom s násadkou z mäkkého dreva) a dokonca do vosku otlačil svoju súkromnú rodinnú pečať, a nie oficiálnu pečať štátu, ktorý zastupoval.[23] Aký to obrovský rozdiel napríklad oproti rakúskym politikom, ktorí novú situáciu pochopili a s výsledkom prvej svetovej vojny, hoci tiež neboli nadšení, sa napokon zmierili a mierovú zmluvu so spojencami v St. Germain 10. septembra 1919 podpísali, aj keď iste neradi, bez väčších protestov. Celá podpisová procedúra v sieni Cotelle  paláca Veľký Trianon 4. júna 1920 trvala len štvrť hodiny – presne od 16. 30 do 16.45. Je zaujímavé, že niektorí priami účastníci tohto aktu uvádzajú, že sa ceremoniál udial trošku skôr – od 16. 15 do 16.30 hod.[24]

Podľa Jánosa Wettsteina, ktorý viedol denník maďarskej delegácie na parížskych rokovaniach,[25] to bol veľmi smutný obrad. Nuž, ako pre koho. Ak Maďarom priznáme právo na smútok, pre národnosti, ktoré sa týmto aktom definitívne aj medzinárodnoprávne vydelili z bývalého Uhorska, to bol iste obrad radostný.

Jeden zo signatárov Trianonskej mierovej zmluvy za československú stranu, Štefan Osuský, o tom napísal: „ Keď som o trištvrte na päť 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov podpísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa... Nikdy sme nemali a nemáme v úmysle pomstiť sa tým, pod ktorými sme trpeli. Prajeme maďarskému národu, aby v tichu a pokoji rozmýšľal o svojich chybách. Prajeme mu blažený a šťastný život. Lež tak ako bdie levica nad svojimi levíčatmi, tak budeme bdieť nad životom a domom naším a našich budúcich generácií, lebo život národa je večný.“[26] Je kuriozitou, že Osuský práve kvôli Apponyimu, ktorý ho v roku 1905 pri inšpekcii na prešporskom evanjelickom a. v. lýceu presviedčal, že bude dobrým Maďarom, aj keď je z Brezovej, miesta, ktoré plodí všetky revolúcie proti Maďarom, musel po vylúčení zo všetkých škôl v Uhorsku, opustiť svoj domov na Slovensku a odísť do USA.

 Aj keď rozumieme snahe Apponyiho a aj ďalších maďarských politikov obhajovať integritu Uhorska, dnes je úplne jasné, že ju[27] po prehratej vojne ako súčasť Centrálnych mocností, Maďari nemohli udržať.
(Pokračovanie)

 


[1] DEÁK, Ladislav. Trianon. Ilúzie a skutočnosť. Bratislava: Kubko-Goral,  1955. ISBN 80-967427-2-8, s. 31.

[2] Dňa 4. júna 2020 prebehol celý rad akcií, maďarský parlament prijal rezolúciu, ktorá naznačuje stále trvajúcneopodstatnené požiadavky Maďarska a veľa prezradil aj prejav maďarského premiéra Viktora Orbána v Sátoraljaújhelyi (maďarskej časti rozdeleného Slovenského Nového Mesta na juhu východného Slovenska) dňa 6. júna 2020. https://dennikpolitika.sk/archiv/tag/satoraljaujhely stiahnuté 18. 6. 2020.

[4] Doslovne: „A mi nemzedékünk az, amely megfordíthatja hazánk sorsát, beteljesítheti küldetését, és a győzelem kapujáig viheti az országot”.https://www.magyarhirlap.hu/belfold/20200607-orban-viktor-teljes-unnepi-beszedet-megosztotta. Je veľmi smutné, že Orbánov prejav v Sátoraljaújhelyi sa v podstate obsahom, prejavom a dezinterpretáciami dejín veľmi podobá reči Apponyiho v Paríži 16. januára 1920, stiahnuté 18. 6. 2020.

[5] Beda porazeným! Tieto slová povedal údajne vodca Keltov Brennus, ktorý v roku 387 pred naším letopočtom porazil Rimanov a pri dohadovaní o výkupnom sa nahneval a na váhu s uvedenými slovami hodil svoj meč. Aj keď ide pravdepodobne len o legendu, ktorú opísal veľký rímsky historik Titus Lívius (59 p. n. l – 17 n. l.), veľmi dobre vystihuje problematiku postavenia víťazov a porazených vo vojnách.

[7] O Trianone je veľmi rozsiahla literatúra. Základné a novšie informácie z oboch strán obsahujú knihy  ROMSICS Ignác – ifj. BERTÉNYI, Iván (red.). Trianon és a magyar politikai gondolkodás, 1920 – 1953. Budapest: Osiris, 1998, ROMSICS, Ignác. Trianonská mierová zmluva. Bratislava: Kalligram, 2009, ISBN 978-80-8101-237-2, ZEIDLER, Miklós. A revíyiós gondolat. Poysony: Kalligram, 2009, ISBN 978-8%-8101-188-7, HRONSKÝ, Marián. Boj o Slovensko a Trianon. Bratislava: Národné literárne centrum, 1998, ISBN 80-88878-14-4, Tenže Trianon. Bratislava: Veda, 2011, ISBN 978-80-224-1183-7, ZEIDLER, Miklós. Apponyi Albert párizsi beszéde. In Rubiconline. 2020 június 15. www.rubicon.hu, stiahnuté 18. 6. 2020, Názory zo slovenskej strany zhŕňa stručná brožúrka DEÁK, Ladislav. Trianon. Ilúzie a skutočnosť. Bratislava: Kubko-Goral, 1955. ISBN 80-967427-2-8, RYCHLÍK, Jan. Rozpad Rakousko-Uherska a vznik Česko-Slovenska. Praha: Vyšehrad, 2018. ISBN978-80.7429.988-9, HOLEC, Roman. Trianon. Triumf alebo katastrofa? Bratislava: Marenčin PT, 2020. ISBN 978-80-569-0588-3.

[8] Štatistické údaje: www.oponice.sk.

[10] Právnik William Howard Taft bol 27. prezidentom USA v rokoch 1909 – 1913.

[11] George Washington, vodca povstania severoamerických osadníkov proti anglickej metropole a prvý americký prezident v rokoch 1732 – 1799.

[12] HONZA-DUBNICKÝ, Jozef. Zápisky legionára. Ed. Ferdinand Vrábel. Banská Bystrica: PRO s. r. o., 2014, ISBN 978-80-89057-46-7, s. 33.

[13] Pozri o tom ZEIDLER, Miklós. Reménytelen küldetés. www.//mta.hu, 1. júna 2017, stiahnuté 18. 6. 2020.

[14] ROMSICS, I. Trianonská mierová zmluva, s. 159.

[15] Tamže.

[16]  ROMSICS, I. Trianonská mierová zmluva, s. 161.

[17]  ROMSICS, I. Trianonská mierová zmluva, s. 163.

[18]  Slovenský denník, ročník III, číslo 3 zo 4. januára 1920, číslo 8 z 11. januára atď.

[19]  Klamné nádeje Maďarov. In Slovenský denník, ročník III, číslo  3 zo 4. januára 1920, s. 1.

[20] LITVÁN György (ed.). Trianon felé. A győztes nagyhatalmak tárgylásai Magyarországról. Paul Mantoux tolmácstiszt feljegyzései. Szerkesztette, sajtó alá rendezte Litvány György. Fordító Litván Katalin. Budapest: MTA Történettudományi Intézete, 1998, s. 243 – 252.

[21] Vitéz MUDr. Ágost Benárd (3. 1. 1880 – 22. 6. 1968) bol kresťanskosocialistický politik, minister práce a sociálnych vecí.

[22]  Alfréd Drasche-Lázár ( 15. 6, 1875 – 28. 8. 1949), mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister.

[23] Benárd to uviedol vo svojej spomienke v roku 1930 pri príležitosti desiateho výročia podpísania mierovej zmluvy v Trianone. http://www.vmmuzeum.hu/kiallitas/kamara/benard_agost.pdf, stiahnuté 18. 6. 2020.

[24] Mírová smlouva mezi mocnostmi spojenými i sdruženými a Maďarskem, protokol a deklarace. Dne 4. června 1920 (Trianon). In Sbírka zákonů a nařízení státu československého. č. 102. Ročník 1922, částka 29. s. 38 – 522.

[25] WETTSTEIN, János. A magyar békeküldöttség politikai naplója. Neuilly -Versailles- Budapest (1920). Wettstein (1887 – 1972) bol maďarský právnik a diplomat, v rokoch 1933 – 1939 vyslanec Maďarska v Československu.

[26]  In  Prúdy, 1925, číslo 5, s. 43.

[27]  Bývalý uhorský premiér István Tisza, ktorého cisár Karol v druhej polovici septembra 1918 poslal do Záhrebu a Sarajeva rokovať s Juhoslovanmi sa o memorande, požadujúcom zjednotenie Srbov, Chorvátov a Slovincov vyjadril, že je to urážka a  „somarina“, čím aj na konci vojny len potvrdil, že pre každého maďarského politika je nedotknuteľnosť integrity Uhorska conditio sine qua non.  RYCHLÍK, Jan. Rozpad Rakousko-Uherska a vznik Česko-Slovenska. Praha: Vyšehrad, 2018. ISBN978-80.7429.988-9, s. 226.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama