Predvianočná výstavná Viedeň 2

Pozvánka na „škandálu expozíciu“
v Leopold Museum, ktorú kurátori
nazvali stručne, no výstižne Nahí muži.

Ešte než sa na ňu pozrieme, zavítame na výstavu o cisárovi Maximiliánovi I., ktorú ponúka galéria Albertina na pol ceste medzi Belvedérom a Štefánskym dómom. Výstava je zhodou okolností otvorená tiež do 6. januára.

Začalo sa to na Bratislavskom hrade

Aj Albertina má čosi spoločné so Slovenskom. Táto cenná zbierka začala vznikať pred vyše 200 rokmi na Bratislavskom hrade, presnejšie povedané v jeho rokokovej prístavbe Terézium, ktorá už dnes neexistuje. Zaslúžil sa o to manžel Márie Kristíny, najmilšej dcéry Márie Terézie, princ Albert Sasko-Tešínsky (podľa neho nesie galéria meno).

Bernard Strigel: Cisár Maximilián I. (1496).

Keď jeho švagor cisár Jozef II. zrušil post uhorského miestodržiteľa, Albert odišiel z Bratislavského hradu aj so zbierkou desiatok tisíc grafík a medirytín. Spolu s manželkou, ktorá. mimochodom, tiež mala výtvarné nadanie, zbierku naďalej zveľaďovali. Neskôr si nechali vo Viedni blízko Mikulášskej brány do Hofburgu vybudovať barokový palác, nazvaný Albertina.

V jej stálych zbierkach nájdeme reprezentatívny výber obrazov pod názvom Od Moneta po Picassa. Okrem už klasickej francúzskej moderny má hodnotné zastúpenie aj nemecký výtvarný expresionizmus, medzivojnový umelecko-architektonický smer Bauhaus, Ruská avantgarda, ale aj rakúski impresionisti a symbolisti okolo Gustava Klimta.

V súčasnosti je však najväčším magnetom v Albertine výstava o Maximiliánovi I. Cisára Svätej rímskej ríše (v podstate išlo o nemecky hovoriace viac-menej samostatné štáty, České kráľovstvo a časť Talianska) Maximiliána I. Habsburského (1459 – 1519), rodáka z Viedenského Nového Mesta, si nemožno mýliť s panovníkom, ktorého socha na Hlavnom námestí v Bratislave sa niekedy chybne označuje za rytiera Rolanda.

Ten „náš“ Maximilián, z pohľadu rakúskej vládnucej dynastie – druhý (1527 – 1576), bol pravnukom Maximiliána I. V roku 1563 ho ako prvého panovníka korunovali v Bratislave za uhorského kráľa. Vďaka výchove Lutherovým žiakom Wolfgangom Schieferom bol naklonený protestantizmu, zanietene presadzoval humanistické myšlienky, vedy a náboženskú toleranciu.

Posledný rytier na tróne

Bernhard Strigel: Rodina Maximiliána I., vpravo jeho budúci zať, uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský.

V Rakúsku si, pochopiteľne, viac vážia jeho pradeda. Maximilián I. totiž položil základy európskej či dokonca svetovej veľmoci, ktorá pretrvala až do začiatku minulého storočia. Dosiahol to vedením vojen, ale najmä cieľavedomou diplomaciou a šikovnou sobášnou politikou. Zjednotil najprv krajiny súčasného Rakúska. Časť Dolného Rakúska predtým okupoval uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý si dokonca podmanenú Viedeň vybral za svoje nové sídlo, kde aj v roku 1490 zomrel na porážku.

Maximilián sa uchádzal o Korvínovo (nemal legitímne deti) celé dedičstvo, ale uhorská šľachta uprednostnila českého kráľa Dobrze - Poliaka Vladislava II. Jagelovského. Po prvých ozbrojených potýčkach prekonali vzájomnú nevraživosť, rokovali v Bratislave a v novembri 1491 tu podpísali zmluvu o tzv. bratislavskom mieri. Jej súčasťou bola aj klauzula o nástupníctve na uhorský trón, ak by obaja panovníci zomreli bez riadnych dedičov. V konečnom dôsledku to rozhodlo, že sa územie terajšieho Slovenska neskôr dostalo do spoločného domu Habsburgovcov.

Maximilián I. vďaka tomu, že sa oženil s Máriou Burgundskou získal pre habsburskú korunu Nizozemsko (dnes v podstate celý Benelux). Svadbou syna Filipa Pekného s Janou Šialenou, jedinou dcérou katolíckych veličenstiev Izabely a Ferdinanda, sa k nej neskôr pripojilo zjednotené Španielsko, jeho zámorské kolónie, ale aj gén nepriaznivý pre duševný vývoj budúcich pokolení Habsburgovcov.

Pre galantnosť (bol veľký záletník a milovník) a účasť na mnohých vojnách a turnajoch Maximiliána označovali za posledného rytiera. Na oslavu svojej vlastnej osoby v duchu stredovekých ideálov dokonca napísal tri básnické diela, vrátane známeho rytierskeho eposu Weisskunig. Cisár súčasne podporoval nastupujúcu epochu renesancie. Ovládal niekoľko jazykov, založil a podporoval Viedenskú univerzitu. Pričinil sa o rozvoj vied a umenia, ale vedel sa porozprávať aj s obyčajnými ľuďmi, preto bol veľmi populárny.

Albrecht Altdorfer: Triumfálny sprievod cisára (1525).

Na habsburskom dvore našli uplatnenie mnohí významní umelci. Pôsobil tu Lucas Cranach starší, cisárov osobný priateľ Albrecht Dürer, Hans Burgkmair, Bernhard Strigel a iní. Maximilián za to od nich vyžadoval, aby mu robili – podľa súčasného slovníka – mediálnu kampaň. Bol prvým vládcom, ktorý objednával umelecké diela za účelom sebapropagácie. Na tu využíval aj objavenie kníhtlače Jánom Guttenbergom. Z tých čias sa zachovalo množstvo panovníkov sôch, portrétov, olejomalieb i medirytín. Asi ho nemuseli veľmi idealizovať, lebo na všetkých podobizniach má riadne zakrivený nos. Ale možno to vtedy bolo „in“.

V Albertine vystavujú 340 umeleckých diel z prelomu 15. a 16. storočia, ktoré si požičali aj z múzeí v Berlíne a New Yorku. Expozíciu dopĺňajú dobové knihy, mapy, odevy, zbrane, rytierske brnenia. Vrcholom je obrazový list na pergamene zvaný Triumfálny sprievod cisára od Albrechta Altdorfera a jeho tvorivej dielne. Tento pás desiatok obrazov mal pôvodne dĺžku 100 metrov, Albertina vlastní kompletnú druhú polovicu, ktorá je po mravčej reštaurácii prvý raz po rokoch vystavená v špeciálne vyrobenej vitríne dlhej 54 metrov. Okrem umeleckej hodnoty má aj mimoriadne historickú cenu. Predstavuje do detailov vypracované oblečenie, zástavy, erby a zbrane rôznych druhov vojsk z rozličných krajín rodiacej sa habsburskej ríše a jej spojencov, jednotlivé vrstvy spoločnosti, dopravné prostriedky, siluety miest a hradov.

Muži, do naha!

Gustav Klimt: Smrť a život (1911), Leopold Museum.

Najviac záujemcov o umenie sme však stretli v jednej z najmladších kultúrnych inštitúcií, vo viedenskom MuseumsQuartier, v susedstve dvoch ústredných múzeí. Základ jednej z najvýznamnejších zbierok rakúskeho moderného umenia tvorí vyše 5 000 exponátov, ktoré zozbieral manželský pár Elisabeth a Rudolf Leopoldovci počas polstoročia. S podporou vlády a Rakúskej národnej banky v roku 1994 preniesli tieto diela do verejno-prospešnej súkromnej nadácie Leopold Museum.

Medzi autormi sú také zvučné mená z prelomu 19. a 20. storočia, ako je Otto Wagner, Adolf Loos, Josef Hoffmann, Kolo Moser, Dagoberta Pecheová, samozrejme, aj Gustav Klimt. Osobitnú expozíciu má teraz v Leopold Museu predstaviteľ rakúskeho expresionizmu, Klimtov žiak a blízky priateľ Egon Schiele. Možno tu obdivovať aj spomínaný strhujúci Klimtov obraz Smrť a život. Prezentáciu dopĺňajú originálne objekty z Afriky a Oceánie, ako aj starého čínskeho a japonského umenia.

                               Egon Schiele: Kazateľ (autoportrét v modro-zelenej košeli), 1913.

Iste, aj o toto všetko je záujem, ale rady pred pokladňou už od 19. októbra sa vytvárajú najmä pre výstavu, ktorú kurátori nazvali stručne, no výstižne Nahí muži (potrvá do 28. januára 2013). Nepochybne k tomu prispela protikampaň konzervatívnych kruhov, ktoré rozhorčene žiadali zatvoriť podľa nich škandálnu exhibíciu, prinajmenšom zakázať na ňu vstup mládeži do 16 rokov.

Odporcom sa napokon podarilo docieliť iba to, že organizátori museli na patričných miestach prelepiť ústredný plagát, ktorý zaplavil ulice metropoly na Dunaji. Ide o fotografiu francúzskeho umeleckého dua Pierre et Gilles s názvom Vive La France! - s trojicou členov reprezentačného futbalového tímu rozličnej farby pleti, ktorí sú „oblečení“ iba v podkolienkach a kopačkách.

Chlapci i dievčatá v puberte i po nej teraz húfne navštevujú múzeum, hrnú sa sem aj rodiny s malými deťmi či školské zájazdy. „Nahota je predsa prirodzená. Ženské akty sa už stali každodennou záležitosťou, prečo by nahé mužské telo malo byť tabu?“ pýtajú sa nadšení návštevníci.

Leopold Museum, ktoré si okolo 300 diel od stovky autorov zapožičalo od galérií z celej Európy, predstavuje dosiaľ najrozsiahlejšiu prezentáciu obrazov a sôch s touto chúlostivou témou. Usiluje sa priblížiť rozmanitosť a proces premien v umeleckom stvárňovaní nahých mužov od roku 1800 až po súčasnosť. Ale nájdeme tam aj ukážky oveľa staršie – sochy, fresky či maľovanú keramiku zo starovekého Egypta, Grécka a Ríma, alebo z obdobia renesancie ako dôkazy, že ani v minulosti si umelci nezakrývali oči pred krivkami mužských svalov.

                                                                 Pierre et Gilles: Vive la France (2006)

Napokon, predstavitelia klasicizmu na začiatku 19. storočia vychádzali z antiky a tak sa nevyhýbali ani týmto motívom. Najprv podobne ako Gréci či renesanční autori stelesňovali najmä perfektne tvarované postavy mýtických bohov a hrdinov. Moderna nastupujúca koncom 19. storočia zmenila nazeranie na krásu ľudského tela a vyberala si aj iné „maskuliné“ modely. Spočiatku sa obľúbenou témou stalo neformálne zobrazovanie kúpajúcich sa mužov v prírode bez plaviek. Na výstave ju prezentujú diela Henryho Scotta Tukeho, Paula Cézanna, Edvarda Muncha a ďalších.

Môžeme si tiež pozrieť diela umelcov, ako bol Albrecht Dürer, Peter Paul Rubens, Auguste Rodin, Ludwig Hofmann, Jean Cocteau, Alfred Hrdlicka či plagát Andyho Warhola Querelle (Hádka). Prezentácia moderny v tejto oblasti by sa nezaobišla bez prác Gustava Klimta a Egona Schieleho.

Tretia časť expozície sa venuje výtvarnému umeniu po roku 1945, kde sa neraz krivka mužského tela dá iba vytušiť a estetický pocit potláčajú iné vizuálne vnemy. Ale proti gustu autorov hľadajúcich vzťah medzi vnútornou a vonkajšou pravdou žiaden dišputát. V každom prípade by podobný umelecký projekt na Slovensku určite vyvolal zdesenie a následné zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu. Z národov hoc sme rôznych...