Predlžovanie núdzového stavu ako cesta do totality?

Je zrejmé, že pandémia koronavírusu COVID-19 sa stala vážnym problémom pre celý svet. Slovensko sa však stretáva ešte s ďalším problémom a tým je odstraňovanie systému ľudských práv zo strany súčasnej vládnej koalície. Vážnym excesom sa stalo úsilie o predĺženie núdzového stavu, ktoré sa presadzuje z dôvodu boja proti pandémii. Uvedené kroky sú nebezpečné, lebo z histórie poznáme, že núdzový stav, odstraňovanie núdze, atď. boli častým dôvodom pre zavádzanie totalitných praktík. Hoci si stále myslím, že treba rešpektovať i nespravodlivé právne akty súčasnej vládnej moci, otázkou je, do akej miery. Podobne, je najvyšší čas klásť si aj otázku, kedy môžeme povstať proti tým, ktorí tému ochrany verejného zdravia zneužívajú na útoky proti našej slobode.
 

Ako Hitler „odstránil núdzu“

Ako najznámejší prípad zneužitia pojmu „núdza“ možno uviesť postup nacistov z NSDAP v Nemecku. A. Hitler, ktorý sa stal kancelárom v januári 1933, presadil na marec toho istého roku parlamentné voľby a usiloval sa získať s pomocou oligarchických médií väčšinu v Ríšskom sneme. To sa nepodarilo a NSDAP získala „iba“ 288 zo 647 mandátov. Veľmi silná zostala i ľavica s 201 mandátmi (SPD 120, KPD 81), a preto A. Hitler musel na získanie absolútnej moci vymyslieť inú taktiku. Navrhol ústavný zákon, ktorý sa nazýval Zákon o odstránení núdze ľudu a ríše (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich); je však známy aj ako zmocňovací zákon. Pôvodne mal platiť len dočasne, maximálne na 4 roky. Podľa Weimarskej ústavy bolo na takúto ústavnú zmenu treba 432 hlasov a ľavici na blokádu návrhu stačilo k jej 201 získať ďalších 15 hlasov. Preto na prijatie takého ústavného zákona potrebovali nacisti získať podporu ostatných pravicových strán, najmä katolíckej strany Centrum (73 mandátov). A. Hitler si nebol výsledkom celkom istý a aj preto zmenil rokovací poriadok, aby znefunkčnil hlasy komunistických poslancov, ktorých „zadržali“. Už samotný fakt, že mu tieto postupy ostatné pravicové strany trpeli, bol alarmujúci. Okrem toho, sa pravicové strany nechali pri rokovaniach s NSDAP oklamať a Hitlerov ústavný zákon nakoniec podporili 444 hlasmi. Strana Centrum a jej predseda L. Kaas sa s nacistami dohodli dokonca na podmienkach pre „odstraňovanie núdze“. Tie okrem iného garantovali zachovanie najvyšších ústavných orgánov a krajinského zriadenia, zachovanie Ríšskeho snemu a Ríšskej rady, ako aj postavenie a práva ríšskeho prezidenta. Hitlerov ústavný zákon jednohlasne podporili napriek výhradám aj liberáli z Deutsche Staatspartei, vrátane povojnového prezidenta SRN Th. Heussa. Lenže po prijatí zákona zabudol A. Hitler na všetky sľuby a vytvoril systém osobnej moci, ktorý pretrval až do roku 1945.

Okrem nacistického Nemecka existuje aj množstvo ďalších historických príkladov, pre ktoré s pojmami „núdza“, „núdzový stav“, atď. treba pracovať opatrne. Napr. v povojnovej SRN kvôli skúsenosti s nacizmom vládol voči núdzovým zákonom skepticizmus a ich prijatie v roku 1968 vyvolalo veľký celospoločenský odpor. Aj v iných prípadoch známych z minulosti sa núdzový alebo výnimočný stav vyhlasoval otvorene na boj proti politickým protivníkom, prichádzalo však i ku kombinácii zdravotných a politických dôvodov. V našej histórii máme skúsenosť z roku 1831, keď sa na východnom Slovensku objavila súčasne pandémia cholery i prejavy nespokojnosti utláčaných sedliakov. Vládna moc v niektorých stoliciach vyhlásila „štatárium“ a karanténne opatrenia proti cholere zmiešala s bojom proti nespokojným sedliakom. Zo súčasnosti existuje zaujímavý príklad z Kirgizska, kde bol 9. októbra vyhlásený výnimočný stav, pri ktorom sa boj proti pandémii spojil s bojom za zachovanie moci prezidenta S. Džeenbekova.

V tejto súvislosti sa núkajú isté analógie a napriek tomu, že I. Matovič nie je A. Hitler, totalitné tendencie jeho vlády treba brať veľmi vážne. Súčasné kroky sa totiž môžu stať začiatkom nebezpečného totalitného vývoja v blízkej budúcnosti.
 

Predlžovanie núdzového stavu?

V niektorých krajinách sa pojem núdza používa v odlišnom zmysle než na Slovensku a nie vždy je jasný rozdiel medzi núdzovým, výnimočným či krízovým stavom. Neveľmi jasné sú aj rozdiely v týchto pojmoch podľa ústavného zákona 227/02 Z.z. o bezpečnosti štátu. Napriek tomu v súčasnej situácii, keď Matovičova vládna koalícia strháva na seba čoraz viac moci, treba pozorne sledovať, ako sa s núdzovým stavom bude nakladať. Mnohí s obavami sledujeme, že vládna moc sa snaží predĺžiť núdzový stav na dlhšie obdobie, než umožňuje súčasný ústavný poriadok (90 dní). Je smutné, s akou ľahkosťou sľúbila ministerka M. Kolíková pripraviť zmenu ústavného zákona o bezpečnosti štátu (227/02 Z.z.): „Tak, ako som už uviedla, keď je potrebné predĺžiť núdzový stav, prihováram sa za zmenu ústavného zákona, aby reflektoval aktuálnu situáciu. Pandémia, ktorej čelíme, nám prináša novú situáciu, ktorú ústavodarca nepoznal a ani nemal ako poznať v čase, keď prijímal ústavný zákon, ktorý určuje hranice pre núdzový stav.“

Uvedený výrok M. Kolíkovej je veľmi nebezpečný. História ukazuje, že epidémie a pandémie môžu byť problémom i niekoľko rokov. Chce azda súčasná koalícia vládnuť celé roky v núdzovom stave? Keby sme prijali logiku súčasnej vlády, tak vlastne veľká časť afrických diktatúr môže nekonečne dlho „núdzovo“ obmedzovať ľudské práva, lebo tam sa epidémie a pandémie vyskytujú takmer nepretržite. Pandémie by takisto mohli predstavovať ospravedlnenie aj pre represívne režimy v Európe. Napr. v rokoch 1968–1970 vypukla vo svete tzv. hongkonská chrípka, ktorá si podľa niektorých údajov vyžiadala až 4 milióny mŕtvych vo svete (koronavírus v súčasnosti asi 1,33 milióna). Predstavme si, že by v ČSSR po protiprávnej okupácii z augusta 1968 vyhlásili na dva roky núdzový stav a zakázali protesty kvôli hongkonskej chrípke. Ako by sme také zneužívanie núdzového stavu hodnotili dnes?

Ministerka M. Kolíková sa tiež mýli, ak tvrdí, že ústavodarca nemal ako poznať situáciu. Pandémie či epidémie v rôznych častiach sveta predsa existovali aj pred rokom 2002, keď sa ústavný zákon prijímal a Dzurindova koalícia o boji s pandémiami vo svete mohla vedieť. Žiaľ, dôvodová správa k ústavnému zákonu 227/02 Z.z. príliš nesvedčí o záujme vtedajšej vlády o verejné zdravie. Ázijské štáty efektívne bojovali proti viacerým epidémiám pandémiám aj na začiatku 21. storočia a v roku 2002 dokonca vypukla pandémia koronavírusu SARS. Keby sa vtedy analyzovali zákony a opatrenia v Ázii, mohlo to náš predpis výrazne skvalitniť. U nás je však tradíciou, že sa zákony nepripravujú systematicky s výhľadom do budúcnosti, ale vždy sa len unáhlene reaguje na aktuálne výzvy. Presne to sa deje aj teraz s novelou ústavného zákona č. 227/02 Z.z.
 

Prezidentka a dodržiavanie pravidiel?

Veľmi nepresvedčivo vystupuje pri excesoch Matovičovej vlády aj prezidentka Z. Čaputová. Hoci sa tvári, že stojí nad politickými stranami, má bližšie k vládnej koalícii a nesie spoluzodpovednosť za to, čo sa deje. Netreba opakovať, ako nepresvedčivo sa zachovala pri celoplošnom testovaní, avšak veľkým sklamaním bolo aj jej televízne vystúpenie zo 16. novembra. Už zvolený termín vystúpenia nasvedčoval, že chce podporiť Matovičovu vládu proti rôznym skupinám pripravujúcim protest na 17. novembra. Jej výroky boli pritom pokrytecké, napr.: „Dnes však vidíme a máme príležitosť si v plnej miere uvedomiť, že sloboda môže mať svoje limity aj v demokracii. Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, dnes zažívame, že bolo nevyhnutné naše práva a slobody dočasne obmedziť kvôli ochrane inej dôležitej hodnoty, a to života a zdravia.“ Prezidentka tu nesprávne formulovala základnú dilemu dnešných dní. Spor nie je o tom, či možno základné práva obmedziť kvôli verejnému zdraviu, ale či Matovičova vláda obmedzuje základné práva spravodlivým a ústavným spôsobom – v nevyhnutnej miere, na stanovený cieľ a či sa dbá na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ústavy).

Problém obmedzení základných práv spočíva aj v tom, že neplatia rovnako na všetky prípady. Z. Čaputová vo svojom prejave uviedla: „Rešpekt k pravidlám je neviditeľná niť držiaca spoločenstvo pokope a prispieva k vzájomnej dôvere.“ Žiaľ, práve prezidentka tu vôbec nejde príkladom. Svedčí o tom jej účasť na konferencii GLOBSEC. Podujatie sa konalo 7.-8. novembra, teda v čase zákazu zhromažďovania pre viac ako 50 osôb, ale prominenti si pre svoje stretnutie vybavili výnimku z pravidiel. Konferencia sa pritom dala bez problémov uskutočniť aj online, na rozdiel od mnohých kultúrnych akcií, ktoré výnimku nedostali. Rovnako neprijateľné bolo to, akú výnimku dostali I. Matovič a J. Naď na skrátenie 10-dňovej karantény. Môžu azda členovia vlády žiadať od ostatných dodržiavanie 10-dňovej karantény, ak sa sami tvária, že sa ich to netýka a hlavný hygienik robí to, čo im „vidí na očiach“? O tom mala prezidentka hovoriť pri „pravidlách“…
 

Rešpektuje vláda núdzový stav?

Hlavným dôvodom, pre ktorý treba mať z Matovičovho núdzového stavu obavy, je to, že vláda zneužíva núdzový stav na presadzovanie zásadných politických krokov, ktoré menia charakter štátu. Ide nielen o sociálne zákony, ale napr. aj zákony hodnotiace históriu. Tieto by sa nemali prijímať v čase, keď verejnosť nemôže prejaviť svoje odmietavé postoje zhromaždeniami či štrajkami. Ešte alarmujúcejšie je to, že Matovičova vláda začala počas núdzového stavu otvárať reformu dôchodkového systému. Takáto reforma je vždy zdrojom veľkých spoločenských napätí a núdzový stav nie je vhodným obdobím na podobne emocionálnu diskusiu. Hoci som zástanca boja proti korupcii, za znepokojujúce považujem to, že práve v núdzovom stave rozvinuli orgány činné v trestnom konaní ofenzívu a vykonali vážne zásahy na prokuratúre a polícii. Viacero okolností vzbudzuje dojem, že odchytávanie konkrétnych osôb pred kamerami oligarchických médií bolo cielene načasované na obdobie, keď sa prijímali dôležité zákony.

Netreba opakovať, že tým všetkým veľmi trpí dôveryhodnosť núdzového stavu a vládni činitelia sa nemôžu diviť, keď už ani téma boja proti pandémii neodrádza nespokojnú verejnosť od vystúpení proti nastoľovaniu policajného štátu na Slovensku.