Reklama
Reklama

Prečo zlikvidovali Sieň mladých hrdinov SNP v škole v partizánskej obci Nemecká?

Počet zobrazení: 4953

Pod titulkom „Kam zmizla zbierka na Alweg“, odvysielala televízia Markíza na Vianoce 2014 reportáž o tom, kam sa zo zbierky podeli vyzbierané  peniaze. Vyvrátila tým všetky nezmysly, ktoré predtým boli publikované v tlači. Napríklad: Pravda 19. 7. 2008: „Kto vlastne vie, kde tieto peniaze skončili?“, Plus sedem dní 17. 9. 2010: „... peniaze sa stratili v nenávratne.“ Denník Sme 27. 1. 2012: „... výťažok zo zbierky sa stratil.“  Nový čas 7. 4. 2013: „Vyzbierané milióny korún navždy zmizli.“ Kauza sa dostala dokonca aj do umeleckej literatúry. Pavel Vilikovský v knihe Pes na ceste napísal, že vyzbierané peniaze sa rozplynuli bez stopy. „Nik nenašiel odvahu opýtať sa vrchnosti kam.“
 
nemecka_3.jpg  

Televízia Markíza v odvysielanej reportáži potvrdila, že peniaze zo zbierky na ALWEG sa použili na výstavbu školy v partizánskej obci Nemecká. Kauza vyzbieraných peňazí sa týmto konštatovaním však neskončila. Vlastne akoby už ani nešlo o osud vyzbieraných peňazí. Keďže sa nepotvrdili fámy o sprenevere peňazí, našiel sa zástupný problém, ktorý mal poslúžiť na zneváženie aktivít a hodnôt, ktoré vytvorili vtedajší mladí ľudia v spojitosti aj s využitím  vyzbieraných peňazí na Alweg.

Pre tých, ktorí si to už nepamätajú, alebo nemôžu pamätať, iba pripomeniem, že ALWEG bol názov neobyčajného mládežníckeho hnutia, ktoré spontánne vzniklo v januári 1968. Zakrátko nadobudlo celonárodný ráz. Vo Vysokých Tatrách sa mali konať majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Tatranské železnice boli v dezolátnom stave. Potrebovali moderné riešenie verejnej dopravy. Mladí architekti Alexander Valentovič a Peter Hupka  navrhli vybudovať v Tatrách ALWEG – vysunutú jednokoľajovú rýchlodráhu.   Ján Čomaj, redaktor denníka Smena, o tom napísal 7. januára 1968 do novín glosu: „Bude Alweg, či nebude?“ Mladých ľudí to zaujalo. Do redakcie prichádzali prvé ohlasy.  Bez vyzvania aj prvé finančné dary, koruny ba aj doláre. Martinskí medici navrhli usporiadať na Alweg verejnú finančnú zbierku. Smena otvorila v banke osobitný účet. Vklady na účte každým dňom rástli, až do miliónových čiastok. Ministerstvo dopravy v Prahe výstavbu Alwegu zamietlo. Skončila sa  tým aj finančná zbierka. Vyzbierané peniaze vo výške vyše päť miliónov korún zostali na účte vydavateľstva Smena. Denník Smena informoval darcov, že vložené peniaze si môžu na požiadanie vybrať späť. Mnohí tak aj učinili. O zvyšných vyše tri a pol milióna korún rozhodlo Predsedníctvo Ústrednej rady Združenia detských a mládežníckych organizácií Slovenska v zložení: Rudolf Belan, predseda Ústrednej rady Združenia detských a mládežníckych organizácií Slovenska, Baltazár Dubeň, prezident Zväzu vysokoškolákov Slovenska, Jozefína Heroldová-Znášiková, predsedníčka Pionierskej organizácie Slovenska, Ivan Janček, náčelník Slovenského Junáka, Anton Miklis, predseda stredoškolskej mládeže, Otto Moncman, predseda dedinskej a poľnohospodárskej mládeže a František Solár, predseda pracujúcej mládeže na svojom zasadnutí 25. 10. 1969, že sa použijú na výstavbu Základnej deväťročnej školy v partizánskej obci Nemecká, v rámci hnutia Národ deťom. Toto rozhodnutie ocenilo aj kolégium slovenského ministra školstva.

nemecka_6.jpgnemecka_14.jpg


Predsedníctvo Združenia detských a mládežníckych organizácií Slovenska výstavbu školy vyhlásilo za stavbu mládeže. Nie každý  dnes  dokáže oceniť, že mladí ľudia sa týmto činom vedome prihlásili ku kontinuite budovateľských tradícií povojnovej zväzáckej generácie a čo je najdôležitejšie, že sa prihlásili  k ideám, na ktorých je založená  aj naša Slovenská republika a ktorých korene  majú základ v Slovenskom národnom povstaní. Dokonca sú ľudia, ktorí sa naschvál usilujú znížiť význam a znevážiť duchovné i materiálne hodnoty, ktoré vytvorili mladí ľudia pred vyše štyrmi desaťročiami iba preto, že sa to udialo v bývalom režime. 

Ako človeka priamo zainteresovaného do veci ma pobúril názor súčasného riaditeľa školy v Nemeckej, ktorý v odvysielanej televíznej reportáži povedal: „Chcel sa štát, vtedajšia spoločnosť odvďačiť obyvateľom tejto obce, že nejako trpeli počas druhej svetovej vojny, tak im postavil takúto veľkolepú školu, ale neviem, či sa im odvďačili, skôr je to trest teraz pre nich.“ Prinajmenšom z troch dôvodov nemôžem mlčať o takomto neúctivom zmýšľaní  o celej záležitosti. Po prvé preto, že už samotný sémanticky význam slov „nejako trpeli“ vyjadruje pochybnosť o skutočnom utrpení obyvateľov Nemeckej, vrátané detí, starcov a chorých, ktorí boli bezmocní a bezradní proti ozbrojenej sile nacistov, ich krutosti a bezohľadnosti. Považujem to aj za neúctu k stovkám obetí, ktoré v januári 1945 vo vápenke pri Nemeckej zavraždili a spálili nacistickí hrdlorezi a príslušníci  Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy. Po druhé, za znepokojujúcu pokladám aj falošnú interpretáciu zmyslu nášho rozhodnutia postaviť novú školu práve v partizánskej obci Nemecká a vyhlásiť ju za stavbu mládeže. Osobne som o motíve nášho rozhodnutia hovoril na zhromaždení mládeže a  občanov tejto obce. Citujem: „Toto rozhodnutie sme učinili  s pocitom veľkej hrdosti na hrdinské činy a revolučné tradície, ktoré sa viažu k tomuto povstaleckému kraju, s pocitom hlbokej a úprimnej úcty k tým, ktorí v boji za našu slobodu boli beštiálnym spôsobom zavraždení zákernou rukou fašistických votrelcov a ich domácich prisluhovačov neďaleko vašej obce, vo vápenke pri Nemeckej.

nemecka_8.jpgAby sa už nikdy neopakovali hrôzy vojny, besnenie fašizmu a zloba vo vzťahoch medzi národmi. Aby bol všade mier a pokoj pre činorodú prácu, chceme i my, mladí priložiť ruku k dielu. Chceme práve tu, na mieste, ktoré zostane navždy výkričníkom pred svedomím celého ľudstva, zanechať svoj dôkaz o tom, že nezabúdame.“ A po tretie, bola to historicky prvá stavba mládeže v oblasti školstva. Stavba školy sa stala symbolom podpory rozvoju vzdelanosti, ku ktorej sa mladí ľudia spontánne prihlásili. To boli skutočné motívy našej iniciatívy, a nie ako hovorí terajší riaditeľ školy, „odvďačiť sa obyvateľom tejto obce, že nejako trpeli počas druhej svetovej vojny“.  

Ďalej som obyvateľom obce oznámil, že škola, ktorú sme sa rozhodli postaviť, bude najmodernejšia v republike, s komplexným vybavením  trinástich učební pre klasické vyučovanie a pre odborné učebne chémie, fyziky, výtvarnej výchovy a prírodné vedy, s dielňami pre kovo a drevo, družinou mládeže, školskou jedálňou, telocvičňou pre halové športy s kapacitou pre 400 divákov a športovým ihriskom,  pionierskou klubovňou a knižnicou s kapacitou 70 miest a bytmi pre učiteľov.

Hlavným garantom stavby bol náš mládežnícky stavebný podnik IPOS, ktorý vypracoval aj celú projektovú dokumentáciu. Vedúcim stavby bol Ing. Ľubomír Gregor. Hlavným architektom projektu školského areálu bol Ing. arch. Richard Bley. Členom riadiaceho štábu za Zväz mládeže bol Miroslav Urbanovič. Základný kameň stavby školy bol slávnostne položený 20. mája 1970. Na slávnosti vystúpil okresný učiteľský spevokol Hron. Počas letných prázdnin a v jeseni toho istého roku na stavbe mládeže pracovalo v krátkodobých brigádach až 1 737 mladých ľudí. Predovšetkým to boli vysokoškoláci, stredoškoláci a dokonca aj starší pionieri. Medzi prvými brigádnikmi, ktorí vykonávali odborné stavebné práce, ako bolo debnenie, betónovanie  a murovanie, boli mladí členovia stavebnej čaty Jána Ľuptáka z Banskej Bystrice. Na stavbe mládeže pracovali aj zahraniční študenti, napríklad z Moskvy, Kyjeva, Charkova. Po pracovnom čase si brigádnici usporadúvali rozličné kultúrne podujatia. Napríklad tam vystupovala aj hudobná skupina Prúdy so spevákom Pavlom Hammelom. Mnohí mladí ľudia sa zúčastňovali na výstavbe školy aj formou dobrovoľných pracovných zmien a brigád vo svojom voľnom čase. Pionieri organizovali zber odpadových surovín. Finančné prostriedky, ktoré takto zväzáci, pionieri i junáci získali, posielali na osobitný účet stavby mládeže, na ktorom k 31. 12. 1971 bolo až 554 975 Kčs, ktoré poslalo 177 mládežníckych organizácií, pionierskych a junáckych skupín a jednotlivcov. Napríklad zväzáci z Trikoty Vrbové zaslali na účet sumu 24 273 korún, baníci z bane Cígeľ prispeli sumou 27 375 korún, junáci z Prievidze zaslali 906,60 korún, učni  OU Silon Planá nad Lužnicí okr. Tábor z Čiech poslali na účet 2 000 korún, pionieri z Trávnice za zber odpadových surovín zaslali na stavbu školy 100 korún, baník Jančovič z Handlovej prispel sumou 500 korún  a pod. Celkové náklady na výstavbu školy predstavovali zhruba 33 miliónov korún. Zvyšok potrebných finančných prostriedkov bol krytý z prostriedkov fondu Národ deťom a zo štátneho rozpočtu.

nemecka_9.jpgTakáto rozsiahla stavba si vyžadovala značne členité sortimentné zloženie stavebných materiálov, ktoré pre tento účel bolo treba vyrobiť v nadpláne. K tomu sa zaviazali mládežnícke organizácie z jednotlivých závodoch. Napríklad zväzáci v Cementárňach v Banskej Bystrici a Stupave sa zaviazali, že na výstavbu školy v nadpláne vyrobia cement, kablováci v Malackách káble, v Ipeľských tehelniach a v Tehelni Pezinok vyrobia tehly,  v továrni vo Vysokej  nad Kysucou školský nábytok, mladí v Elektrosvite v Nových Zámkoch svietidlá, mladí zo Švermových železiarní v Podbrezovej dodajú potrebné množstvo ocele, TAZ Trnava radiátory, Juhoslovenské celulózky a papierne asfaltovú lepenku. Zväzáci zo Závodu na výrobu hudobných nástrojov v Hradci Králové vyrobili klavír, ktorý škole ako dar odovzdal osobne riaditeľ závodu. Ďalších vyše tridsať fabrík ponúklo dodanie potrebného materiálu, vyrobeného mladými ľuďmi v nadpláne.

Vďaka iniciatíve mládeže už 4. septembra 1972 okolo tristo žiakov z Nemeckej, Ráztok, Zámostia a Dubovej vošli po prvý raz do priestorov novej školy. Výstavba typizovaných škôl v tom čase trvala päť i viac rokov. Zväzáci túto atypickú školu postavili za necelých dva a pol roka. V mene Zväzu mládeže novú školu do používania odovzdal Ing. Alexander Millý, tajomník Slovenského ústredného výboru SZM.  Zároveň im odovzdal aj dar zväzákov z VHJ OGAKO, veľkorozmerný obraz, olejomaľbu od akademického maliara Milana Mravca, so symbolickým názvom Nepokorení. Átrium každej triedy bolo vyzdobené diplomovými prácami absolventov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Postupne po etapách boli dobudované aj zvyšné objekty školského areálu. Kolaudačné konanie celého komplexu stavby mládeže sa začalo 29. augusta 1975. Občania Nemeckej s vďačnosťou, a nie ako trest, prijali novú školu, ktorá nahradila ich dovtedajšiu, vyše storočnú školu, ktorá už dlho bola v nevyhovujúcom stave. 

Je pravdou, že  po ukončení výstavby  sa na budove školy, čo nebývalo pri takýchto originálnych a rozsiahlych stavbách výnimočné, vyskytli aj isté kolaudačné chyby. Dodávatelia stavby ich, samozrejme, v stanovenom termíne odstránili. To, že ešte aj dnes niekto na ne poukazuje a vybudovanie  školy pokladá za trest pre obyvateľov obce, svedčí o tom,  že skĺzol na úroveň nevďačníkov, ktorí smetia do studničky, z ktorej už vyše štyridsať rokov pijú.  Iný pohľad na vec má Slavo Kalný, bývalý šéfredaktor Smeny: „Keďže ma osud peňazí vyzbieraných na Alweg zaujímal, viackrát som bol v partizánskej obci Nemecká, kde si z vyzbieraných peňazí postavili modernú školu a pri nej parádnu telocvičňu aj s tribúnkami. Práve v nej môj syn Peter získal ako tréner s volejbalovým mužstvom Dubová  titul majstra Slovenska.“  Stopy po zatekaní a pleseň na stenách, na ktoré poukazuje riaditeľ školy v reportáži, a ktoré zachytila aj kamera, sú zjavne neskoršieho dáta. Vznikli pravdepodobne až po veternej smršti, ktorá strhla zo školy strechu. Na odstránenie vzniknutých škôd, vtedajší Krajský úrad v Banskej Bystrici, ktorého prednostom bol terajší predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Ing. Pavol Sečkár, poskytol potrebnú sumu finančných prostriedkov. Nechce sa veriť, že tie pôvodné, ale i neskoršie vzniknuté kazy a defekty by dobrý hospodár za toľké roky nedokázal odstrániť. Spájanie existujúcich problémov školy s jej  pôvodnými staviteľmi je účelové, podsúva verejnosti lživý obraz o vlasteneckých činoch vtedajšej mladej generácie, ktoré aj po rokoch si zaslúžia úctu i ocenenie.

nemecka_15.jpg Už pri vypracovávaní projektu školy sa počítalo aj s priestormi pre zriadenie Siene mladých hrdinov SNP. Mal byť v nej sústredený najrozsiahlejší fotografický a informatívny materiál o mladých účastníkoch SNP. Podľa autentických dokumentov Slovenské národné povstanie bolo totiž zložením svojich bojovníkov mladé. Vyše 60 percent povstalcov na Slovensku tvorili mladí ľudia do 25 rokov. V zaťažkávacej skúške dejín nielen svojho národa, ale celého pokrokového ľudstva, so zbraňou v ruke bojovali za demokraciu, slobodu a mier. Mnohí z nich položili svoje životy v boji, boli fašistami umučení, zavraždení, alebo deportovaní do pracovných a koncentračných táborov. Expozícia mala pripomínať mládeži a deťom žiarivé vzory hrdinstva mladých bojovníkov Slovenského národného povstania a jeho nehynúci odkaz pre nové pokolenia.

Expozícia bola otvorená pri príležitosti 30. výročia oslobodenia  Československa Červenou armádou. Bola rozdelená na niekoľko tematických častí: Nástup fašizmu; Mníchovská zrada a rozbitie republiky; Slovenské národné povstanie, jeho priebeh a prechod na partizánsky spôsob boja; Galéria mladých účastníkov SNP, ktorí položili svoje životy v boji proti fašizmu; Oslobodenie Československa Červenou armádou, koniec druhej svetovej vojny. 

Ťažiskom expozície bola Galéria mladých účastníkov SNP, ktorí položili svoje životy v boji proti fašizmu. Na ôsmich paneloch bolo umiestnených 96 fotografií mladých hrdinov SNP s ich stručnou charakteristikou. Na samostatnom paneli bol súvislý zoznam vyše stošesťdesiat mien mladých ľudí, ktorí sa stali obeťami fašistických zverstiev. Všetky fotografie, udaný vek a ostatné údaje o obetiach fašizmu boli spoľahlivo overené. Text a fotografie na ďalších paneloch informovali o zverstvách napáchaných na obyvateľoch slovenských obcí Telgárt, Kalište, Baláže, Čierny Balog, Kľak, Ostrý Grúň, Tokajík a mnohých ďalších, ktoré fašisti zničili a vypálili.

nemecka_2.jpg

Sieň mladých hrdinov SNP v Nemeckej navštevovali aj kolektívy žiakov z mnohých miest a obcí Slovenska. Vystavené exponáty,  fotografie a dokumenty akoby im skracovali vzdialenosť medzi poznaním minulosti a súčasnosťou. V Sieni mladých hrdinov SNP spoznávali význam Slovenského národného povstania a precítili jeho odkaz pre budúci život svoj a svojho národa.

Zaujímal som sa, aký osud postihol Sieň mladých hrdinov SNP. Na Ústrednej rade SZPB som sa dozvedel, že sieň, žiaľ, dnes už neexistuje. Kto, kedy a prečo zlikvidoval túto unikátnu expozíciu, nie je známe. Ani to, kam sa podeli vystavené exponáty. Zostáva iba konštatovať, že to bol hrubý akt neúcty k najslávnejšej kapitole našich národných dejín, k mladým hrdinom SNP, ktorým bola táto sieň venovaná. Potom sa nečudujme, že čestný predseda SZPB generál Ján Husák pri príležitosti osláv 70. výročia SNP si posťažoval: „Súčasné deti nevedia o SNP takmer nič.“ Je pravdou, že deti za to, že nevedia, samy nemôžu. Je to problém dospelých, najmä učiteľov. Dávam do pozornosti Múzeu SNP v Banskej Bystrici, aby sa zainteresovalo do problému zániku Siene mladých hrdinov SNP v škole v Nemeckej a pokúsilo sa ju revitalizovať, hoci aj v iných priestoroch. Umelecko-technický scenár siene sa našťastie zachoval.    

Článok je ilustrovaný dobovými snímkami z archívu Miroslava Urbanoviča, ich autorom je František Kocian.

Ďalšie príspevky autora: RUDOLF BELAN                                                                                        

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#1
Vladimír Manda
21. február 2015, 12:38

V prvom rade by som poďakoval autorovi za oživenie mojich spomienok na ALWEG, ako aj za všestranné objasnenie situácie s vyzbieranými peniazmi. To, že po reštaurácii kapitalizmu v 1989, sa mnohé stavby vybudované za socializmu stali pre staro-nový systém nepotrebné a príťažou nie je nič zvláštne. Predsa tento systém sa nestará o človeka, ale o zisky podnikateľov. Rovnako neprekvapuje ani postupná reinterpretácia našich dejín, veď v Európe sme už svedkami názorov, ktoré šíria významní európski politici, napríklad že bývalý Sobietsky zväz zapríčinil Druhú svetovú vojnu a fašistické Nemecko bolo obäťou, ukrajinskí banderovci nie sú fašisti, ale národní hrdinovia a pod. V tejto súvislosti sa už aj u nás objavil nejaký dopis od slovenských intelektuálov, vyzývajúci Kisku aby sa nezúčastnil 70. výročia porážky fašistického Nemecka v Moskve, ale aby išiel na Ukrajinu a tam dané výročie oslávil, veď čo na tom, že ukrajinsnký parlament je plný nacionalistov a neo-nacistov.

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#2
Juraj Janošovský
21. február 2015, 18:51

Rudo, pekné čítanie. Obdivujem precízne spracovanie a úctu k faktom. Na tom ekrane je vidno, ako sa do nenávratna stratia dôležité veci. Ako s nimi zmizne obdobie, v ktorom sa Slovensko emencipovalo. 

A fascinujeme ako málo k tomu stačí: heslá pokleslej antikomunistickej ideológie, zopár "politických väzňov", ktorí prehliadli, že klérofašistický štát prehral vojnu a nestrpeli budovateľské povojnové nadšenie.

Najviac však bolí - lebo sebakritikou je potrebné začínať každú serióznu analýzu- že sme súčasťou generácie, ktorá Slovensko zhumpľovala.

Dvadsaťpäť rokov sme robili kompromisy a komunistické ideály sme redukovali na konvergenčné ambície budovania "konzumnej" spoločnosti, na gulášový socializmus. Za misu šošovice sme menili veľké ideály.

A po prevrate mnohí z nás asistovali pri rozdávaní ( privatizácií) Slovneska. S nádejou na vlastný kus žvanca (haciendu, SUV a formálny honor), pri postupnom zrádzaní ideálov - v strojenej, alebo účelovej sebakritike. A po dvadsiatich piatich rokoch stojíme zoči-voči dekadentnej prítomnosti a neľútostnému a hlúpemu odsúdeniu vlastnej minulosti. 

Zaslúžime - slepí svojim hedonizmom- iný osud?

Obrázok používateľa Palo
#3
Pavel Novota
21. február 2015, 23:01

Pán Janošovský, ďakujem, napísal ste to krásne a ak dovolíte aj za mňa.

Ďakujem aj autorovi, článok sa mi veľmi páči a rozmýšľal som ako najlepšie vyjadriť pociť, ktorý vo mne vyvolal, ale lepšie ako pán Janošovský by som to nedokázal. Tých stavieb bolo mnoho, nie len táto škola a nie len mládež. A neberiem to ani ako nostalgickú spomienku, ale odpoveď tým, ktorí sa snažia nahovoriť v ako strachu sme tu žili.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama