Prečo nie?

Humanisti všetkých krajín, spojte sa... 

Počúvajte či skôr čítajte, pacifisti celého sveta, nie je načase poslať všetky konvenčné zbrane a možno nielen tie, do „večných lovíšť” či na smetisko dejín? Ich vývoj, údržba, oprava a po rokoch následná demontáž zaťažuje rozpočty úplne zbytočne. Berte tú kacírsku myšlienku vážne a zbrane hromadného ničenia ako „buržoázny prežitok”. 

Predstavte si ten okamžitý blahobyt, spôsobený náhlym prebytkom voľných zdrojov. Takto ušetrené prostriedky by sa prerozdelili do vzdelávania, zdravotníctva a všetkého, načo v dnešnej dobe nie sú fondy. A to by ešte habadej v kase zostalo na rôzne filantropické projekty. Nie je to žiadna utópia a jedna „zaostalá” trojmiliónová krajina v strednej Amerike to má dokonca od roku 1948 aj vyskúšané. Bez armády. A nezahynuli. Ani susedia ich nevytrestali zneužitím takej márnomyseľnosti. Kto to kedy videl či počul? Zakladáme si na tom, akí sme vyspelí, tak načo sú nám represívne zložky a prečo ešte stále fungujú väzenia? Asi sa vidíme až príliš optimisticky a zidealizovane. Nedávno som dočítal knihu Zlodej kníh. Autor v nej veľmi farbisto približuje vojnové Nemecko v 40. rokoch minulého storočia. Originálne sú najmä zamyslenia, keď je v úlohe rozprávača smrť. Tá uvažuje a nechápe ľudskú podstatu: „Ako môžu byť takí krásni a škaredí zároveň. Kde sa v nich berie tá potreba ničiť? ...všetko sa to začína tou zvláštnou satisfakciou z búrania pieskových hradov a ich mentalita sa dospievaním nemení.” Smrť ako taká sa pozastavuje nad krutosťou ľudí –   geniálne i hrozné nastavenie zrkadla našej krvilačnosti, ktorej ani storočia neobrúsili ostré hrany. Súťaživosť je dozaista ušľachtilá vlastnosť, teda, kým neprekročí isté etické medze. 

A preto je najvyšší čas dať jednoducho Zbohom zbraniam! Ukončiť všetky nezmyselné konflikty a nové už nikdy ani neiniciovať. Sme na to pripravení? Dokázali by sme to? Veď nie sme žiadni barbari, ale vyspelá civilizácia, však? Je predsa kopec iných možností, ako vplývať na zmenu náhľadu či na čas izolovať naničhodníkov, kým sa spamätajú. Ale všetkých bez výnimky a výhovoriek typu: tých nemôžeme, sú veľkí, tí sú zas naši spojenci, na tých závisí naša druhovýroba...

Alebo sa naozaj v tomto takom poprepájanom svete nenájde dobou nezdegenerovaná rada starších s nemenným morálnym kompasom a pevnými koreňmi, ktorí by zavrhli akúkoľvek formu násilia a našli primerane efektívne riešenie? Takých, ktorých nemožno zaujať peniazmi, zastrašiť, a ktorým na srdci leží už len všeobecné blaho ako cieľovej stanice ich pozemskej púte. Utopická predstava? Ak áno, musíme teda s hanbou počkať na umelú inteligenciu, ktorá bude vskutku nezainteresovaná a transparentná. Aj keď aj tej bude nevyhnutné zadať na vyhodnotenie isté vstupy... Zase ten nevyspytateľný a nespoľahlivý ľudský faktor.

Ernest Hemingway bol veľkou osobnosťou nielen literárneho sveta a jeho najslávnejší román má v názve pre mňa niečo s nábojom nadčasovosti, aj keď popravde, už včera bolo neskoro a vyzerá to na dekanský termín. Snáď to ľudstvo ešte voľajako „ukorčuľuje”...

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)