Prečo hotel Mama?

Počet zobrazení: 4511

Nikde v Európskej únii nežije u rodičov toľko dospelých detí ako na Slovensku. Médiá špekulujú, či je to preto, lebo mladým sa nechce si brať hypotéky, alebo či je na príčine vysoké percento katolíkov v populácii. (To by ešte by mohli hľadať hoci aj súvzťažnosť s rýchlosťou vetrov...)

Pokiaľ ide o hypotéky, hádam by sa aj mladým chcelo zadlžiť, no vysoké percento nepracujúcich mladých ľudí, alebo takých, čo pracujú iba na dohody, krátkodobé živnosti alebo si nájdu prácu iba na určitý čas, im chuť k hypotéke pri neistej budúcnosti rýchlo zhorkne, len čo sa idú informovať na podmienky do banky.

Iste aj teraz sú mladí ľudia ako moja známa ešte v období tzv. reálneho socializmu, ktorej sa nechcelo opustiť hotel Mama s luxusným zabezpečením, obsluhou a všestrannou starostlivosťou a veľmi ju nahnevalo, keď si jej manžel vybavil u zamestnávateľa štvorizbový byt. „Iba chce dokazovať, aký je dôležitý, čo on dokáže! Veď u mamy máme všetko, čo ešte chce?“ rozčuľovala sa, až sa s ním pre to rozviedla.

Ale hlavná príčina bude teraz inde. Nedávno na ňu upozornil práve v pravicovom denníku Sme, (ktorý si ju však pri analýze bývania u rodičov ani nepovšimol),Vladimír Ondruš, porevolučný podpredseda vlády SR, nominovaný Verejnosťou proti násiliu: za posledných dvadsať rokov sa postavilo na Slovensku tri razy menej bytov ako  počas normalizácie v rokoch 1970-1989. Rozdiel predstavuje okolo 500 tisíc nových bytov a domov. Keďže ceny bytov stúpli za 20 rokov až stonásobne, pribudlo množstvo obyvateľov bez šance získať akékoľvek bývanie. Prevažná väčšina obyvateľov žije v bytoch a domoch postavených za socializmu s pomocou štátu. Teraz štát podporuje súkromných podnikateľov , úspešne sa dožadujú podpôr i daňových úľav, no podpora bývaniu chýba. Nebude toto hlavná príčina bývania v hoteli Mama?

Ale nemusíme ani glorifikovať dvadsať rokov za normalizácie. Keď som k jednej z päťročníc pripravoval článok o rozmachu bytovej výstavby, narazil som v archívoch na čísla z rovnako dlhého obdobia prvej, masarykovskej Československej republiky a s prekvapením som musel konštatovať, že už vtedy sa stavalo približne rovnako bytov. Napokon je známe, ako sa starali o bývanie zamestnancov aj podnikatelia, príkladom bol Tomáš Baťa, po ktorom dodnes zostali funkčné sídliska. Čo však zostalo po posledných dvadsiatich rokoch na bývanie?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#1
Eva Sládeková
01. február 2013, 10:17

Pamätám si ten článok na SME...

Ale ako to teraz predsa napísať, aby to neznelo ako obhajoba a reakčný útok, pretože ani nič netušiace redakcie na to nie sú odkázané...

Nebolo to tam písané, môj osobný dojem, že si autor sadol k počítaču a odflákol svoju robotu. Ono je to tak, že až keď píšeme dlhšiu prácu, nebodaj knihu (a vo sfére vplyvu a financovania a dotačných záležitostí sa takisto môžeme zamýšľať, odkiaľ a úmysly), tak nám už zdrojový aparát niektorých webov nevadí. Napríklad.

Polarizujeme sa - nepochopiteľne ešte aj v ďalšej, (ne)prirodzene zjednocujúcej spoločenskej téme. Alebo som proste už trochu precitlivelá, priznávam, po januárovom presahu až z minulého roka k nadmernému verejnému používaniu (a skrytému hodnoteniu) náboženstva, súvislostí z jeho obrazov, symbolík tým spôsobom, že je to úplne totožné s istými dávkami kritickej teológie, ktorá už zostáva takisto bez Boha.

Späť k veci: Skrátka. Ja netuším, čo môže vyriešiť prístup, keď hádžeme hoci iba loptičkami. Nestačilo by "zabudnuté" v cudzom texte proste doplniť? Vážne. Úprimne. Je to ako s tým dobrovoľníctvom napríklad na Australian Open či inom športovom a neslovenskom podujatí. Dominantný sponzor si aj dovezie loptičkárov, ale ak sa niečo nevydarí so zabezpečením, oni sú skutočne bez viny. Ak by len, pre šok, nehodili loptičkou po nejakej-tej špičkovej tenistke... Tento záver bol na osviežujúce, ok, trochu prekvapujúce odľahčenie. Pochopí, kto počul (nestačí vidieť).

Súhlasím. Nikto nie je bez viny. Takže skutočne, buď opatrne, alebo radšej nehádžme... Na akejkoľvek politickej báze je dnes trpkejšie ako trpkosť sama. Sú ľudia, čo si viac ako trochu želajú zobudiť sa do raja bez voliča. Nech je neistota doslovne východisková... Iba to vedie ku zmene už na tomto svete. Myslím. Alebo viem?
 

 

 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
06. február 2013, 00:21

Hanlivý názov inštitúcie "Hotel Mama" je známy iba po roku 1989

Hm, chcem trochu polemizovať aj v pani Evou, a uviesť z vlastnej skúsenosti na pravú mieru to porovnanie chuti a možnosti osamostatniť sa od rodičov dnešných a "včerajších" mladých.

Patrím k tej generácii, kde už dvadsaťročná deva bola pokladaná div nie za starú dievku a mládenec po 25-tom roku už mal i pri výplate vyššiu daň, lebo nemal založenú rodinu, čiže už bol "starým mládencom". Posúvajú sa teda hranice zakladania rodiny a je to určite spôsobené i prevratom životných hodnôt súčasných mladých.

Čo ale zdôrazňujem spolu s Ivanom Špánim, to je fakt, že kto chcel, dokázal sa osamostatniť za socializmu oveľa lepšie a efektívnejšie než dnešní mladí - vraj neboli byty, ale ročne sa tisícky bytov s veľmi nízkym (dnes by sa povedalo - sociálnym) nájomným prideľovalo, prirodzene v zmysle podpory mladých rodín predovšetkým tým, ktorí si rodinu zakladali.  Kto chcel, mohol si zarobiť a nemusel hniť po škole odkázaný na príjem rodičov.

Ale tak trochu inak. spoločnosť bola zvyknutá žiť vo viacgeneračných rodinách a nevadilo, že v jednom byte žili starí rodičia, rodičia aj ich deti, niekde aj mladé rodiny s narodenými deťmi. Bol to povojnový vývoj a oproti dnešnému spoločenskému "vkusu" sa i po osamostatnení viac žilo rodinným životom.

Dnes je to iné, dvadsaťštyri rokov vnucovania individualizmu a sebectva vychováva odmalička mladých, aby "boli iní" a aby žili samostantejšie od svojich rodičov čo najskôr -  a iste sa to darí dobre zabezpečeným deťom zo stredných a vyšších príjmových kruhov, ale "doma" zostávajú niekedy až v spoločenskom šoku a pri strate sebadôvery tí mladí, ktorí pociťujú dlhodobé odmietanie - nik ich nechce zamestnať, prežijú "zhavarovanie" svojho podnikania, ocitnú sa bez prostriedkov - a vtedy je inštitúcia spoločnej domácnosti nielen o "mama hoteli", domov je predsa rodina a priestor, kde by mali nájsť útočisko.

Osobne si myslím, že pojem "mama hotel" vymysleli nejaké zlomyselné malomeštiacke paničky, ohovárajúce sa navzájom "či tú tretiu", že ten ich syn či dcéra sedí doma a užíva si "mama hotel", lenivec jeden...

Nuž, ťažko je nemať prácu, nemať pravidelný príjem a platiť nájom, energie, stravovať sa, udržiavať oblečenie, mať kde skloniť hlavu. To je už iná prax než kedysi, keď mladí žili vo viacgeneračnej domácnosti. Dnes je "mama hotel" síce hanlivý pojem, ale dobre vystihuje často spoločenskú realitu nášho súčasného spoločensko-ekonomického zriadenia.  

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#3
Eva Sládeková
06. február 2013, 15:48

Usmievam sa.

Je to v poriadku.

Nechce sa mi vysvetľovať.

Myslím, že dať dokopy článok v SME a tieto pripomienky a asi je téma komplexná. Rozhodne treba ísť preč od hodnôt dnešnej generácie. Ja som, napríklad, z tej novodobo-stratenej. Resp., nezažili sme vojnu ako Hemingway, ale sme stratená generácia. 9 rokov naplno v starom režime a kým sa to prevalilo, začalo meniť...

Tak asi tak. To za moju generáciu, ktorá sa osamostatňuje nie pre to vytŕčať z radu, ale tak prirodzene. A všakovako, ako to len dá prístupný vlastný rozpočet. Pretože ešte nesurfuje tak blinkotavo na fáze hypotéka, flexibilné úvery... Aspoň ako mi to ukazuje okolie... To bežné, obyčajné. Ale nepíšem toto "naplno", takže pripúšťam medzery v téme.
 

 

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984