Pravda O umení: Žilinčanová – Jakabčic v Nedbalke

Denník  Pravda uverejnil na svojej webovej stránke dňa 22. 8. 2014 text teoretika umenia Richarda Gregora pod názvom O umení: Žilinčanová a Jakabčic v Nedbalke. Autor v ňom prezentuje svoj názor na výstavu obrazov spomínaných umelcov, ktorú  usporiadala Galéria Nedbalka v Bratislave pod názvom Michal Jakabčic – Viera Žilinčanová: Súzvuk imaginácie v dňoch 8. apríla – 6. júna 2014. Denník Pravda uverejnil túto „recenziu“ po viac než dvojmesačnom odstupe od skončenia výstavy, nie počas jej trvania. Škoda. Stálo by za to spýtať sa, prečo? Ak by „recenzia“ bola uverejnená počas trvania výstavy, vznikol by  priestor na konfrontáciu názorov tvorcu (kurátora) výstavy a jej „recenzenta“, a zároveň by sa vytvorila možnosť overiť si, príp. publikovať názory nezainteresovanej – teda objektívnej –odbornej i tzv. širokej verejnosti, ktorá túto výstavu navštívila, na jej kvalitu a hodnoty výpovede, ako aj kvalitu a hodnoty výpovede tvorby oboch vystavujúcich umelcov. Jestvujú konkrétne fakty o tom, že výstava Michal Jakabčic – Viera Žilinčanová: Súzvuk imaginácie v Galérii Nedbalka v Bratislave v roku 2014 sa stretla s rozsiahlou, priaznivou a pozitívnou odozvou zo strany verejnosti. Patrila k najnavštevovanejším (ak nebola najnavštevovanejšou) výstavám, ktoré Galéria Nedbalka na svojej pôde doposiaľ usporiadala. Z tohto pohľadu bola zaradená medzi skutočné kultúrne udalosti Bratislavy. Verejnosť ju tak prijala a tak ju aj vnímala, pretože bola zo strany galérie určená pre ňu, venovaná v prvom rade jej. Verejnosti. Túto axiómu považujeme za nespochybniteľnú.

Ťažko preto rozumieť „recenzentovi“ a jeho slovám: „... je zaujímavé, akým taktným mlčaním bola táto pripomienka manželskej dvojice (protežovanej v čase normalizácie), organizovaná bývalým režimom sprofanovanou osobou kurátora Ľubomíra Podušela, sprevádzaná.“  Na objasnenie: výstava, presnejšie textová a obrazová informácia o nej bola po celý čas prezentovaná na internete, v elektronických médiách, boli odvysielané šoty v spravodajstve RTVS-STV, v TA3, odvysielaná bola o nej hodinová relácia v Rádiu Devín s hosťami relácie Matúšom Jakabčicom a kurátorom výstavy Ľubomírom Podušelom, venované jej bolo kľúčové podujatie pri príležitosti celoslovenskej akcie Noc múzeí 2014 (stretnutie s kurátorom výstavy Ľubomírom Podušelom a hosťom Matúšom Jakabčicom za účasti verejnosti), venovali sa jej niektoré tlačené médiá a pri príležitosti jej usporiadania vyšla o tvorbe oboch umelcov knižná publikácia s rovnomenným názvom z pera kurátora výstavy, ktorú vydala Galéria Nedbalka, a ktorá sa teší pozornosti a záujmu verejnosti (dokladá to počet predaných kusov knihy do dnešných dní).

Pokiaľ ide o tvrdenia Richarda Gregora týkajúce sa normalizačného, režimového pôsobenia oboch umelcov a kurátora výstavy, dovolíme si k tomu podotknúť iba jedno (vypožičajúc si slová súčasného ministra rezortu zahraničia Slovenskej republiky, vyslovené pri inej príležitosti): „To je tak otrepaná pesnička, že uráža našu inteligenciu, keď máme na to reagovať.“ No predsa, chceme sa spýtať: kde bol Richard Gregor v čase normalizácie, keď dokáže tak presne hodnotiť činnosť oboch umelcov a kurátora výstavy v tých rokoch? Napriek tomu vynáša súdy, ba – ako sám uvádza – „kádrové posudky“ o ľuďoch, o ktorých mu niekto niečo povedal, o ktorých niečo čítal alebo sa dozvedel iným spôsobom. Priam úsmevne v tejto súvislosti pôsobí jeho konštatovanie premietnuté do slovného spojenia „... organizovaná (t. j. výstava) ... osobou kurátora...“ Mal by vedieť už po absolvovaní 2. semestra vysokoškolského štúdia z odboru Dejiny umenia a príslušného proseminára, že výstavu organizuje príslušná inštitúcia, spolok, združenie, výkonný orgán vládnej moci, vyslanecký úrad (z poverenia osoby, ktorá nad ňou prevzala záštitu) atď., v tomto prípade galéria, ktorá sa tak rozhodla, nie kurátor výstavy. Výstavu organizovala Galéria Nedbalka v Bratislave, ktorá oslovila kurátora Ľubomíra Podušela, aby sa zhostil jej odbornej prípravy a realizácie. Tak sa aj stalo.

Gregor ďalej uvádza: „Napriek tomu, že Žilinčanovej a Jakabčicov postsurreálny fantazijný realizmus nie sú mojou šálkou kávy, viacerým ich dielam treba pripísať nespornú maliarsku kvalitu v rámci žánru, v ktorom sa pohybovali.“ To mu však nebráni, aby bez mihnutia oka hodnotil tvorbu oboch umelcov. A pokiaľ ide o samotnú výstavu zdôrazňuje: „V tomto prípade obzvlášť nestačí diela náhodne zozbierať, treba najprísnejšími kritériami vybrať najkvalitnejšie práce, opatriť ich patričnými analýzami a kurátorsky zdôvodniť dejinnú opodstatnenosť podujatia ako celku.“ Nevieme si predstaviť, akými patričnými analýzami by mali byť diela na výstave opatrené (okrem explikačných textov, ktoré nachádzajú uplatnenie v galériách výtvarného umenia pri veľkých axiologicky koncipovaných retrospektívach, t. j. hodnotiacich výstavných podujatiach, napríklad aj výstavách monografických, predstavujúcich celoživotnú tvorbu toho-ktorého umelca). V prípade výstavy Michal Jakabčic – Viera Žilinčanová: Súzvuk imaginácie však nešlo o retrospektívnu a rekapitulačnú výstavu, a nebolo to ani jej cieľom. A to aj vzhľadom na priestorové možnosti, ktoré boli v Galérii Nedbalka v Bratislave dané k dispozícii na jej usporiadanie. Sú to priestory, ktoré slúžia pravidelne na výstavné podujatia tzv. prechodného typu, čo je v danom prípade pochopiteľné a prirodzené. Také boli aj predchádzajúce výstavy maliarov, napr. Milana Paštéku či Andreja (Endre) Nemeša (Nemesa). Je zaujímavé, že v ich prípade Richardovi Gregorovi nevadilo, že neboli „opatrené patričnými analýzami“ (kurátorom výstavy Milana Paštéku bol výtvarný teoretik Juraj Mojžiš, kurátorom výstavy Andreja /Endre/ Nemeša /Nemesa/ výtvarný teoretik Ivan Jančár), a nepovažoval tieto výstavy za „stratenú šancu“. Aspoň o tom nevieme.

Richard Gregor pokračujúc vo svojom „recenzovaní“ uvedeného výstavného titulu v Galérii Nedbalka v Bratislave „zvýznamňuje“ svoj názor o tom, že by inak pripravená mohla priniesť „stimuláciu výtvarnej kritiky, ktorá by iste odvážnemu počinu venovala priazeň“. Odkiaľ a ako to vie? Výtvarná kritika sa stimuluje sama, vždy a všade, nepotrebuje na to „kurátorsky zdôvodniť dejinnú opodstatnenosť podujatia ako celku“. Podujatie sa zdôvodňuje samo svojím zmyslom, ktorý čnie nad významom, a nie naopak, ako sa usiluje podsunúť Richard Gregor. Učí  nás o tom  jeden z klasikov, významný poľský historik umenia prof. A. Tatarkiewic, a všetko smeruje k tomu, že má pravdu. A vonkoncom si nevieme predstaviť, ako by sa mala zdôvodniť dejinná opodstatnenosť podujatia ako ne-celku, čo vlastne autor textu Gregor teoreticky potenciálne pripúšťa. Navyše, logicky popiera svoje vlastné slová, týkajúce sa oboch umelcov vyvolávajúcich podľa neho na jednej strane „kontroverzné emócie“, keď na strane druhej o dva stĺpce vyššie ich posiela do minulosti, takpovediac „mimo hry“. Píše, „... po roku 1989 došlo na našej výtvarnej scéne k radikálnej zmene paradigmy – to, čo bolo posledných 30 rokov neoficiálne, sa stalo oficiálnym, a to, čo bolo za socializmu oficiálne (to znamená aj tvorba  podľa neho „manželskej dvojice protežovanej v čase normalizácie“), odišlo ad acta.“

K tomu všetkému pripája ďalšiu výzvu týkajúcu sa samotnej výstavy, „... obzvlášť nestačí diela náhodne zozbierať, treba najprísnejšími kritériami vybrať tie najkvalitnejšie práce...“ Nevieme, aké kritériá má Richard Gregor na mysli. Mal by ich  objasniť. Na jednej strane totiž tvrdí, že tvorba oboch týchto umelcov nie je jeho šálka kávy (zdá sa, že je to skutočne tak, keď považuje Jakabčicove a Žilinčanovej obrazy za postsurreálny fantazijný realizmus, s ktorým zvlášť dielo Michala Jakabčica má iba pramálo spoločné – v jeho prípade ide totiž o autentický príklad slovenského maliarskeho magického realizmu), na druhej volá po ich najkvalitnejších dielach. Má pravdu. Na výstave boli skutočne zastúpené najkvalitnejšie diela oboch umelcov, pokiaľ boli fyzicky prítomné a dostupné. Je totiž dostatočne známe, že obrazy oboch umelcov boli v čase ich predchádzajúcich prezentácií v zahraničí, zvlášť v Japonsku, Francúzsku a USA z dôvodu obrovského záujmu tamojšieho obyvateľstva o ne,  rozpredané. Do vlasti sa už nevrátili a, žiaľ, pravdepodobne sa ani nikdy nevrátia.

Stačí na oživenie pamäti prelistovať knižnú publikáciu, ktorú k spomínanej výstave – ako už bolo konštatované – vydala Galéria Nedbalka. Všetky vystavené diela oboch autorov sú tam uvedené. Napr. obraz Michala Jakabčica Biely sen (Obraz) z roku 1983, za ktorý dostal Cenu Grand Prix na Jesennom salóne v Paríži (Salon d´Automne) v tom istom roku. Bola to jubilejná výstava (Jesenný salón) usporiadaná pri príležitosti 80. výročia jej založenia, venovaná Pablovi Picassovi, Henri Matissovi, Georgeovi Braqueovi, André Derainovi pri príležitosti ich prvého účinkovania na tomto podujatí. Zúčastnilo sa jej vyše 1 000 umelcov z celého sveta a v tejto silnej medzinárodnej konkurencii dostal Michal Jakabčic 1. cenu (Grand Prix) za citovaný obraz, ktorú mu udelila medzinárodná porota zložená z popredných odborníkov v oblasti  histórie a teórie umenia, umeleckej kritiky, a pod., a ktorý bol vystavený na výstave v Galérii Nedbalka v Bratislave, spolu s ďalšími jeho dielami z vrcholného obdobia umelcovej tvorby. Sme toho názoru, že je to dostatočný dôkaz o rešpektovaní najprísnejších kritérií zo strany kurátora výstavy, ktoré viedli k vystaveniu tohto obrazu a iných Jakabčicových olejomalieb. Alebo je snáď Richard Gregor toho názoru, že Jakabčicove obrazy z jeho vrcholného magicko-realistického obdobia nie sú vhodné na jeho dôstojnú a dostatočnú výstavnú prezentáciu? Potom by sme boli radi, keby nám poradil, aké ďalšie umelcove diela by tieto kritériá, o ktorých píše ako o najprísnejších, spĺňali. Takisto môžeme hovoriť o vystavených dielach Viery Žilinčanovej, napr. obraz Hudba z roku 1987, ktorý bol nominovaný na predlohu (v reprodukovanej podobe) pre slovenskú štátnu známku, reprezentujúcu našu republiku po celom svete. Týka sa to aj obrazu Viery Žilinčanovej Capriccio pre tri grácie, ktorý bol ocenený na výstave v Galérii d Árte Il Saggiatore v Ríme, obrazu Ponorená hudba 1989, ktorý dostal Cenu poroty na medzinárodnej výstave maľby vo francúzskom Cannes sur Mer, či Jakabčicov olej Smutná kvetinárka z roku 1996, ktorý „zabodoval“ na našom trhu s umením tak, že jeho cena niekoľkonásobne prevýšila najvyššie dosiahnuté ceny obrazov na trhu s umením v súčasnosti.

Kurátor výstavy uviedol už  predtým, že výstava Michal Jakabčic – Viera Žilinčanová: Súzvuk imaginácie predstavuje obrazy z vrcholného obdobia tvorby oboch umelcov, keď sa centrom ich záujmu stal svet vnútorných zjavení, svet autentickej umeleckej reflexie skutočnosti presiaknutej magicko-poetickou imagináciou. Ide o obrazy plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zázračným svetom detstva, kde sa skutočný zážitok a príbeh prelína s tajomnou atmosférou rovnako tajomného neskutočne – skutočného sveta (nie sveta  surrealizmom projektovaného psychického automatizmu). Obaja títo maliari nás ním oslovujú, vyzývajú k dialógu, a zároveň vzbudzujú pocity úžasu, s akými zvykneme stáť pred ikonami či gotickými tabuľovými maľbami. To boľ cieľ a zmysel výstavy. Ten sa podľa nášho názoru, vďaka citlivej, obetavej a ústretovej práci Galérie Nedbalka v Bratislave podarilo splniť. Napokon, dokladá to aj fakt potvrdzujúci, že obrazy Michala Jakabčica a Viery Žilinčanovej vystavené na tejto výstave sa stretli v predchádzajúcich rokoch a obdobiach s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sako Paclo, Cannes súr Már, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokiu, Yokohame, Nare, Washingtone, New Yorku, Toronte, Vancouveri, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Dolnom Kubíne, Trenčíne, Košiciach…

Taká je pravda o výstave Michal Jakabčic – Viera  Žilinčanová: Súzvuk imaginácie usporiadanej v Galérii Nedbalka v Bratislave v dňoch 8. apríla – 6. júna 2014. Pokiaľ mal alebo má výtvarný teoretik Richard Gregor svojím spisom publikovaným na stránkach internetového vydania denníka Pravda na mysli niečo iné, asi videl inú výstavu. V tom prípade sa nemáme o čom baviť.

Text pôvodne vyšiel v Pravde: http://zurnal.pravda.sk/z-notesu/clanok/330106-o-umeni-pravda-o-vystave-zilincanova-jakabcic-v-nedbalke/

SÚVISIACE: Súzvuk imaginácie