Reklama
Reklama

Pozvanie k poézii - predstava a iné básne

Zlata Matláková (1949) je autorkou intímnej lyriky. Básnické zbierky: Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007), Kytica za dverami (2008), Rozopnutá duša (2009), Nepoznaná (2010). Verše do taliančiny preložila Daniela Laudani. Od roku 2007 je držiteľkou Medaily sv. Gorazda. Publikuje poéziu a recenzie v Slovenských pohľadoch a Literárnom týždenníku.
Počet zobrazení: 2958
Zlata Matlakova.JPG

predstava

k nahej žene nedoletí sen
vstane
vyčnieva v izbe
ako osamelý strom

z okna vanie noc
obvíňa ju
v nepravom mesačnom svetle
a tak cúvne pred chladom
zatvorí sa v prikrývke

na hrane bedrovej kosti
takmer pocíti tretiu ruku


večerná

v priúzkej uličke
zapĺňa opätkami
chýbajúce mačacie hlavy
zaznamenáva prelety
a tichý pohyb v šatách

s čiernym anjelom
rozkrídľuje šero
je polotieňom
i opatrnou iskrou


stretnutie

vstúpiť do šiat
čo vedia spasiť telo
obkolesiť ho
lesklým hodvábom
s votkanými kovovými vláknami

po splývavom odeve
bez ramienok
akoby tiekli zlaté olivy

nahá koža navyše
najmä tvár
zahmlievajú viac

vstaneš
a priviažeš sa rukou
vrúcne
aby sa nechcelo odísť


v tesnej šatni

šepot v záhyboch sukne
ubúda šiat
gombík zdržiava
a zároveň posúva

voľba i podriadenosť súčasne

opakuje sa buchnutie
dvierok v srdci
čoraz častejšie sa nadýchneš

na otázku: ako?
odpovedám
rozhodni sa
tvoje ruky sú tvojimi


tancovať s neznámym

dáš sa do reči
so striebornými krokmi
sú najprv v hlave
neskôr v chodidlách

nezanechávajú stopy
ako slová
s bublinkou namiesto duše

zaobľuješ ruku na ruke
zmätená zo susednej nohy
ktorá je cudzia


vlasatica

dvere s dymovým sklom
napodiv zrkadlia
radšej sa odvráť
nehraj rukami po šatách

urob to v noci
keď tma oprie sa
o palicu s mesačným držadlom

odviň modlitebný šál
rozviaž remienky
iskri po hodvábe


odlúčenie

kľaknúť na jablká
v polovici nôh
vyniesť ich podobu
cez územie kože
k meandrom pod ramenami

zdvihnúť sa na špičky
bezhlasne
odomknúť saténový odev

otvoriť sa uprostred
ty zvlášť
ja v inom dome


kúsok nad mestom

ešte pred nami vošiel vetrík
z jedného stromu do druhého vanie
zatvára izby denných vtákov
tie nočné posúva do živej tmy
rozoberá
ticho do väčšieho ticha

čierne mlyny na nebi
vedia niečo z ničoho
napríklad trblietavý prach
línie lúky
a nočné pasenie koní

mágia

skoro do večnosti sa zvinieme

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Ján Slovák
#1
Ján Slovák
13. marec 2013, 08:31

Zákutia. Toto slovo mi prichádza na um, keď čítam vaše verše. Tiché ozveny náhlej lásky, ktorá vás prekvapí pri stretnutí s okoloidúcim. " čierne mlyny na nebi    vedia niečo z ničoho   napríklad trblietavý prach   línie lúky   a nočné pasenie koní". Až halucinačné obrazy. Skoro nepostrehnuteľné dotyky, ktoré v tichu skĺznu až k srdcu. Zákutia duše, ktorá je lyrickým telom ženy. 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama