Pozor na slová

Keď sa raz autor (novinár či radový občan) rozhodne publikovať nejaký názor, alebo sa podujme rozoberať nejaký problém, mal by si dať pozor na slová. Niekedy totiž aj vcelku zaujímavý a podnetný článok môže znehodnotiť nevhodná formulácia. Otáznym len zostáva, či táto formulácia je dôsledkom nepozornosti autora, alebo je zámerom vedeným najmä ideologickými dôvodmi. V poslednom čase som sa stretol s niekoľkými podobnými článkami.

Jeden sa nachádzal v časopise SND Portál, ktorý po zemetrasení vo vedení SND začal opäť vychádzať, bohužiaľ, v mimoriadne nepraktickom (ale zrejme lacnejšom) formáte. Okrem odborného priblíženia pripravovaných premiér v opernom, baletnom i činohernom súbore, nekrológov a spomienok je v ňom aj niekoľko všeobecnejších, výsostne zaujímavých článkov (napríklad rozhovor s čerstvým držiteľom Ceny Dosky Martinom Hubom). Chcem sa však zmieniť o rozhovore so známou teatrologičkou, ktorá v ňom spomína na situáciu  v divadelnom (umeleckom) svete pamätných rokov šesťdesiatych. Subjektivita a autenticita jej pohľadu je sympatická, keby nebolo nešťastnej odpovede na otázku „Menila sa atmosféra v divadle smerom k augustu 1968?“ Bohužiaľ, jej odpoveď, ešte zdôraznená aj v podnadpise príspevku, vyznieva absurdne a zavádzajúco. Teatrologička všeobecnú podporu reformnému procesu zjednodušila do vety: „Niektorí verili Dubčekovi, iní Havlovi.“ Václav Havel bol v tom čase na Slovensku známy len ako autor dvoch absurdných hier Záhradná slávnosť (v SND 1964) a Vyrozumenie (1966), ktoré zapadli (hoci inou poetikou ako napríklad hry Petra Karvaša) do trendu kritického pohľadu na súčasný stav spoločnosti. Bol teda známy akurát návštevníkom šesťdesiatich, resp. tridsiatich predstavení oboch titulov, čo bolo nejaké to promile slovenskej spoločnosti a o autorových politických ambíciách vtedy ešte nebolo ani chyrovať. Možno si autorka pomýlila rok 1968 s rokom 1989, alebo jednoducho potrebovala naznačiť, že časť populácie neverila obrodnému procesu vedenému komunistami a už vtedy snívala o kapitalizme. Bolo by však poctivejšie, keby sa k tomu priznala bez prekrúcania faktov.

V českých médiách sa v mesiaci októbri stal kauzou zámer prezidenta Zemana oceniť k okrúhlemu výročiu vzniku ČSR speváka Michala Davida. Ak na jednej strane kolegovia speváci (vrátane Marty Kubišovej) sa s rozhodnutím prezidenta stotožnili a odmietavé stanovisko niektorých politikov či novinárov nechápu, tak pražská „kaviareň“  na čele so zúrivou antikomunistkou Miroslavou Nemcovou (poslankyňa za ODS) nevedela prísť spevákovi na meno. Jeho hlavným hriechom podľa nej bolo, že David zložil pieseň pri príležitosti komunistickej spartakiády. Ak by sme extrapolovali takéto označenie na iné významné telovýchovné podujatia, tak Jesse Owens vyhral beh na 100 metrov na nacistickej olympiáde a moja prateta sa v roku 1920 po návrate z USA zúčastnila s americkými Slovákmi na kapitalistickom alebo nacionalistickom sokolskom zlete. Keď som navštevoval základnú školu, zaiste podaktorí z mojich spolužiakov frflali, že namiesto vybíjanej alebo futbalu musia cvičiť spartakiádne zostavy. Ale veľká časť mládeže (/najmä mimo kultúrnych centier) sa vďaka tejto masovej akcii (to, že na tribúnach im tlieskal Zápotocký alebo Široký im bolo ukradnuté) dostali do slovenskej či československej metropoly a spartakiáda a s ňou spojené zážitky sa im hlboko vpísali do pamäti. Vari všetkým tým desaťtisícom mladých ľudí komunisti ukradli (ako to povedal Marián Labuda o hercoch) ich tváre?

Smrť slávnej katalánskej (nie španielskej!) opernej speváčky Monserrat Caballé reflektovali naše médiá v dvoch vlnách. V tej druhej ju správne označili na jednu z najvýznamnejších speváčok, ktorá (po Callasovej a Sutherlandovej) vzkriesila klasické bel canto. Zato prvé ohlasy na jej skon sa obmedzili takmer výlučne na konštatovanie, že s idolom populárnej hudby Freddiem Mercurym naspievala známu pieseň Barcelona. Pravda, veľká časť našej populácie, ktorá sa o operu nezaujíma, si jej meno zafixovala práve takto. Ale táto charakteristika je taká presná, ako keby sme povedali, že Sofia Loren je herečka, ktorá v mladosti súťažila o Miss Talianska, alebo že E. M. Remarque je ten spisovateľ, ktorý sa napokon oženil v bývalou manželkou Charlieho Chaplina. V tomto prípade ide skôr o chýbajúce vedomosti redaktorov, alebo o ich pokus nadbiehať stúpencom masovej kultúry.

Napokon pár poznámok k frekventovanému prídavnému menu kontroverzný, ktoré sa používa účelovo a bez jasnej definície. Podľa slovníka slovenského jazyka pojmu zodpovedá najmä slovo protirečivý, rozporný. Ale v čom protirečivý a v čom rozporný?  Voči názorovej väčšine? Médiá dnes nijako neoznačujú za kontroverznú nemeckú kancelárku, hoci väčšina Nemcov je proti jej azylovej politike. Naopak, pre médiá bol kontroverzným bývalý venezuelský prezident Cháves, ktorý získaval v prezidentských voľbách okolo dvoch tretín hlasov svojich spoluobčanov. Jeho protirečivosť spočívala v tom, že sa pokorne nesklonil pred záujmami „veľkého brata“, ktorý už hodne vyše storočia riadi politické a ekonomické dianie Južnej a Strednej Ameriky, často za cenu potláčania medzinárodného práva obetujúc životy neposlušných hispáncov. Kontroverzným je podľa oficiálnych médií aj americký režisér Oliver Stone či jeho dokumentaristický kolega Michael Moore, ktorí kritizujú americkú politiku. Nik však nevyvracia ich tvrdenia, koľko vojen USA viedli, iniciovali či podporili. No kontroverzným nie je exprezident Bush j., ktorý neoprávnene a pod vymyslenou zámienkou napadol Irak, čo viedlo k úmrtiu viac než stotisíc ľudí, k destabilizácii oblasti a nárastu terorizmu. A kto je kontroverzný u nás? Antikomunista Ján Čarnogurský, ktorý sa nechce zapojiť do štvania proti Rusku, ľavicový analytik Eduard Chmelár, ktorý útočí na paušálne a nezmyselné značkovanie ľudí ako boľševikov a Putinových agentov. Nuž podľa mňa je kontroverzná väčšina našich médií, lebo stále si hudie len svoje a nepripúšťa nielenže iný názor, ale ani diskusiu o ňom.

Úvodné foto: Emil Polák