Poznámky na okraj začiatku najväčšej aféry tajnej služby USA od čias Watergate

(o trpkých plodoch hysterickej rusofóbie)
Počet zobrazení: 4194

Watergate sa stal mediálno-politickým pojmom, ktorý označuje veľké zlyhania štátu, do ktorých sú zapletené aj tajné (spravodajské) služby, v širšom zmysle aj iné zložky štátneho aparátu. V júni 1972 do sídla konkurenčnej Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone násilne vnikli pracovníci aparátu prezidenta R. Nixona, aby tam umiestnili odpočúvacie zariadenia. Novinári (menovite B. Woodward a C. Bernstein) na základe informácií z kruhov blízkych vedeniu FBI, napriek silnému odporu vládnej mašinérie, postupne odhalili pozadie škandálu. Nakoniec viedol k tomu, že R. Nixon bol zatiaľ jediným prezidentom USA, ktorý predčasne odstúpil z funkcie, aby sa vyhol hroziacemu impeachmentu. V roku 1976 vyšla v pražskom vydavateľstve Orbis vyše 350 stranová kniha z pera majstra literatúry faktu V. P. Borovičku Watergate, ktorá ju precízne objasňuje.

Aj na Slovensku slovo Watergate časom „zmediálnelo“ či azda i zľudovelo. Neviem, či to je v súlade so slovenskou gramatikou, ale v tejto podobe sa už aj skloňuje. S rôznymi „-gatami“ sa niektorí politici, publicisti i analytici nielen na Slovensku oháňajú pri mnohých  príležitostiach.

V máji 2017, keď bol uvoľnený z funkcie riaditeľa FBI J. Comey, niektorí objektívni experti začali poukazovať na možnú hrozbu nového Watergatu, lebo s činnosťou tejto tajnej polície/spravodajskej služby nebolo – a to nielen podľa D. Trumpa – všetko v poriadku. V súčasných podmienkach politického zápasu v USA bolo naozaj len otázkou času, kedy spory medzi svojráznym D. Trumpom a veľmi mocnou („všadeprítomnou“ a „všepodozrievavou“) FBI „vybuchnú“.

Spravodajské služby v USA po Watergate venovali zvýšenú ostražitosť svojej činnosti (jej zastieraniu) a hoci vznikli mnohé aféry, žiadna už nedosiahla taký rozsah. Tentokrát však škandál prepukol v opačnom „garde“ ako v prípade Nixonovej kauzy. Na svetlo ho vyniesli  nie novinári, ale zverejnenie politického dokumentu – krátkej štvorstranovej správy (memoranda) šéfa Výboru pre spravodajstvo Snemovne reprezentantov republikána D. Nunesa, ktorý získal aj špeciálne mediálno-politické pomenovanie Nunes memo, alebo niekedy len Memo. S jeho plným odtajneným znením v angličtine sa možno zoznámiť na adrese Read the disputed memo here (https://edition.cnn.com/2018/02/02/politics/fbi-nunes-memo-full/index.html). Predmetom je Zneužívanie zákona o zahraničnom spravodajskom sledovaní na ministerstve spravodlivosti a v FBI.

Aféra sa spustila potom, ako D. Trump na návrh parlamentného výboru s prevahou republikánov súhlasil s odtajnením Mema. Vyvolalo to „veľké znepokojenie“ demokratov a samozrejme aj FBI a ministerstva spravodlivosti, lebo to vraj môže spôsobiť vážne škody pri vyšetrovaní zasahovania Ruska do volieb. Podľa vyjadrenia prezidenta USA však dokument naplno potvrdzuje jeho nevinu v rámci prebiehajúceho vyšetrovania. Dodal aj to, že hoci hon na ruské bosorky stále pokračuje, nezistilo sa nijaké sprisahanie ani zneužitie právomocí a rok nekonečných hľadaní sa končí nulou. Označil to za hanbu pre Ameriku.

Nepatríme k stúpencom D. Trumpa, ani nepovažujeme za potrebné lamentovať nad tým, že mu veľká časť mediálno-politických kruhov v rozrušení z ohrozenia súčasnej deformovanej  neoliberálnej politicko-ekonomickej línie hádže (až surovo) polená pod nohy. Ide len o  (nevyhnutný) znak vyostrovania sporov v otázke boja o bohatstvo a moc v upadajúcich USA (i na celom Západe).

Za hlbšie skúmanie však stojí nový fenomén, keď časť štátneho aparátu (establišmentu) v USA napriek tomu, že sa hovorí o jeho absolútnej a neochvejnej politickej lojalite liberálno-demokratickým spôsobom zvolenej moci, otvorene brojí novému prezidentovi. Za podpory časti politických síl z Demokratickej strany, médií a mimovládnych organizácií sa priam zúfalým spôsobom vedie kampaň, v ktorej sa hľadajú za akúkoľvek cenu dôvody na impeachment D. Trumpa alebo iný spôsob ukončenia jeho mandátu. Začalo sa dokonca hovoriť o tom, že v USA pôsobí akýsi skrytý, hlbinný štát z predstaviteľov bezpečnostného sektora a vplyvných úradníkov, ktorí sú z pozadia podporovaní určitými finančno-ekonomickými kruhmi.

V týchto podmienkach výrazne pôsobí rusofóbia, ktorá sa snaží nájsť dôkazy o tom, že D. Trump a ľudia z jeho okolia mali nadštandardné (a tajné) kontakty z Ruskou federáciou, že jeho víťazstvu vo voľbách napomohlo ich ovplyvňovanie putinovským Ruskom (ktoré je podľa niektorých kruhov dokonca silnejšie a nebezpečnejšie, ako bolo pôsobenie ZSSR), že Moskva vedie hybridnú a kybernetickú vojnu, ktorá vážne ohrozuje USA (NATO, EÚ i ten Západ, ktorý v týchto organizáciách nie je), na čo nový prezident USA primerane nereaguje. Sú aj názory, že ruské tajné služby dokonca disponujú materiálmi, ktorými môžu D. Trumpa vydierať.

Azda stojí za to zopakovať smutný prípad prvého ministra obrany USA (funkcia bola zriadená v septembri 1947) J. Forrestala. V nesmiernom pracovnom vypätí a v mimoriadne zložitých časoch (berlínska kríza, februárové udalosti v Česko-Slovensku, posilňovanie pozícií komunistov a Moskvy v strednej a juhovýchodnej Európe, úspešné ťaženie komunistov  v občianskej vojne v Číne, vytváranie NATO, ktoré sa nezaobišlo bez ťažkostí a pod.) kvôli zdravotným ťažkostiam pôsobenie vo funkcii v marci 1949 ukončil. Trpel depresiami a liečil sa v elitnej vojenskej námornej nemocnici v Bethesde v spolkovom štáte Maryland. Hovoril často „Rusi idú“. Zdravotný stav sa mu mierne zlepšoval, ale 22. mája našli jeho bezduché telo na streche 3. poschodia budovy, ktorá bola pod oknom jedálne na 16. poschodí naproti jeho izbe. Prosektor za príčinu úmrtia označil samovraždu bez cudzieho zavinenia, ale v oficiálnej správe o jeho smrti, ktorá bola zverejnená až 12. októbra, boli len fakty a o príčine smrti sa nič neuvádzalo.

Rusofóbia v súčasnom desaťročí je však už mimoriadne sofistikovanou, prešpekulovanou mediálno-politicky prepracovanou mnohostrannou a veľmi výnosnou záležitosťou a  zopakovanie tejto príhody nehrozí. Mnoho ľudí i organizácií, ktorí sa na nej podieľajú, má z tejto činnosti výhody, vrátane tučných príjmov a ziskov. A v podmienkach, keď sa počet miest a výška príjmov v štátnej správe, médiách, akademickom prostredí i v mimovládnych organizáciách často znižuje (predovšetkým v dôsledku neoliberálneho ekonomického tlaku na privatizáciu všetkého, dereguláciu atď.) ide predsa len aj o dobré živobytie, ktorého sa jeho exponenti tak ľahko nevzdávajú. A ako mnohokrát v dejinách, sa džina vypusteného z fľaše za iným účelom už nepodarilo dostať naspäť.

Iracionálna rusofóbia žije už takmer vlastným životom, nezávislým na realite a akosi freudovsky sublimuje do hľadania nových príčin, nositeľov, nebezpečenstiev, ktoré nahrádzajú skutočný život svojich tvorcov a vykonávateľov. D. Trumpa, ktorý bol zvolený za prezidenta USA, hoci sa tomu do poslednej chvíle mediálno-politicky neverilo (a zrejme bola snaha rôznymi spôsobmi tomu zabrániť) a ľudí z jeho blízkeho okolia obvinili z tajnej, takmer sprisahaneckej spolupráce s určitými kruhmi v Rusku, lebo to umožnilo roztočiť (aj na základe určitých dohadov a výmyslov) nové kolo rusofóbie. Rozbor toho, ako sa to prejavuje v EÚ a NATO a tým, samozrejme, v mnohých oblastiach aj na Slovensku, by si vyžadoval samostatný článok.

Aby rusofóbne zúfalstvo či hnev boli ešte väčšie, v čase, keď vypukla aféra, sa nachádzali na oficiálnej návšteve v USA riaditelia dvoch najvýznamnejších ruských spravodajských služieb,  A. Bortnikov (Federálna služba bezpečnosti RF) a S. Naryškin (Služba zahraničného spravodajstva RF), ktorí sa stretli s riaditeľom CIA M. Pompeom. Sprevádzal ich aj náčelník Hlavnej správy Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácia I. Korobov (ide o súčasné pomenovanie velenia vojenskej rozviedky známej v minulosti pod skratkou GRU).

Zaujímavé sú dve okolnosti. Prvou je skôr pikantéria. Ide o to, že takúto hviezdnu zostavu návštevy šéfov spravodajských služieb v zahraničí by sme v dejinách RF dlho hľadali a možno ešte ani nikdy nikde nebola. Druhá je však oveľa závažnejšia – rarita kolosálneho charakteru. Všetci traja šéfovia služieb sú totiž na sankčných zoznamoch osôb z RF.

Zostaneme len pri lakonickom konštatovaní Washingtonu, že v tomto prípade boli v záujme národnej bezpečnosti USA opatrenia voči nim dočasne zastavené. O obsahu rozhovorov sa v takýchto prípadoch zvykne informovať málo a teda musíme vystačiť so strohými konštatovaniami, že spolupráca spravodajských služieb musí pokračovať aj v súčasných podmienkach a išlo najmä o otázky spoločného boja proti terorizmu. Niekde sa doplnilo, že sa posudzovala aj bezpečnosť pri nadchádzajúcich Majstrovstvách sveta vo futbale v RF.

Napriek všeobecnosti informácií o udalosti možno urobiť dva závery. Štátny aparát USA  a jeho multiplikátori sú si zrejme vedomí komplikácií i kontroverznosti sankcií voči RF, ale pokrytecky vyvíjajú tlak na spojencov, aby ich lojálne presadzovali aj na vlastnú hospodársku škodu, čo je prípad viacerých štátov EÚ. Ruským spravodajským službám (hoci iste nepatria k „anjelským“ organizáciám) však nemožno vždy nasadzovať len mrzkú psiu hlavu a viniť ich zo všetkých patálií USA, Západu i celého sveta, ale ich treba brať aj ako partnerov, bez ktorých sa problémy dneška i blízkej budúcnosti vyriešiť nedajú.

Otázka je, ako tieto dve zrejmé veci vidia sily, ktoré v NATO a EÚ (a samozrejme pod ich tlakom aj na Slovensku) vedú exaltovanú rusofóbnu kampaň, miestami prerastajúcu do stupidity. Nemalo by sa však zabúdať na príslovie, kto s čím zachádza, s tým zo sveta schádza.

Ospravedlňujeme sa čitateľom, že nerozoberáme detaily správy – memoranda a jej súvislosti, o ktorých sa dnes veľa diskutuje, podporujú, či vyvracajú sa, ale na stránky slovenských médií hlavného prúdu sa zatiaľ dostali len okrajovo a opatrne. Sme zvedaví aj na to, ako rytier smutnej postavy – Don Quijote slovenských pravých pravicových médií – Denník N, zareaguje na túto aféru pri svojom chrlení ohňa a síry na všetko čo nie je v proamerickej (proneoliberálnej politicko-ekonomickej) línii

Zostaneme zatiaľ len pri všeobecnom závere, že rusofóbna kampaň týmto dostala vážnu trhlinu, ale neznamená to jej koniec. K vývoju situácie sa po krátkom čase vrátime, lebo aféra najmä s FBI (a čiastočne aj s ministerstvom spravodlivosti USA) vydrží dlhšie ako zázrak trvajúci tri dni a na povrch sa dostanú aj ďalšie udalosti i fakty, ktoré bude možno dôkladnejšie analyzovať.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984