Pôžičky a dlhy

Báseň z novej zbierky
Počet zobrazení: 3237

pamat_obal.jpgKoncom októbra vyšla Michalovi Záletovi básnická zbierka Pamäť dvora. Pre našich čitateľov to zrejme nie je prekvapenie; ostatné dva roky sa svojimi básňami prezentoval na Slove viackrát. O vyjdenie zbierky sa postarali autorovi priatelia, vydanie zabezpečila CCW, spol. r. o. Bratislava.

Uverejňujeme jednu z básní novej zbierky.

Knihu si možno objednať na adrese:

CCW spol. s r. o., Námestie slobody 11,  811 06 Bratislava alebo na e-mail: info@ccw.sk

 

Pôžičky a dlhy
 

Požičal som si v zlomku času,
hneď a koristnícky, gény
a s nimi – postupne,
aké potupné
a zároveň blízo do úžasu –
náznak budúcnosti, právo na ozveny.
Požičal som si všetko vôkol seba:
krv mlieka, rannú kôrku chleba,
dokonca i čaj z lipového kvetu.
O všetko som žiadal, aj o kúsok neba,
a nepýtal som sa: Nekradnem ho svetu?
 
Aj vo chvíľach pôstnych
som sa nenásytne a sebecky hostil:
pažravo, hltavo.
Ustielal som si pod hlavou
vodným vankúšom a placentou.
A všetko sa stalo hrou
bez výčitiek.
Tisíce riek
do mňa pritekalo.
Žil som život kráľov.
Žil som život všetkých,
pôžičky a dlhy boli pre mňa pletky.
Požičiaval som si, čo sa dalo,
ale stále bolo toho málo!
Cítil som sa skvele v tomto prítmí,
uprostred ustavičnej noci,
obdivoval som sa, moje rytmy.
Môj svet, môj genius loci
ma neprestajne sýtil istotou,
netrápil som sa vlastnou nahotou,
vlastne ničím.
A neraz som počul, ako vravia: Cvičí!
Zreteľne a uznanlivo:
Ako divoch!
Akýže svet, poviete, nevidieť prelety
vtákov a slnko nad nami.
Ja som si však hocikedy svietil:
maminými očami.
 
A neskôr:
požičal som si plač, krik a vzdor.
A predsa ma všetci počúvali:
Veď je malý!
Takmer ozlomkrky sa pretekali,
kto bude prvý, kto privinie ma skôr.
Pravdaže, vyhrávala mama.
Pamätám si: bdelé noci, včasné rána,
veď podchvíľou som ich zneužil.
Aj Mesiac to videl, ale podlo kryl,
hoci spoľahlivo vetril na nebi
jej oprávnené potreby:
na chvíľku zdriemnuť, nebyť v strehu,
jej túžba však nezajala nehu,
ktorú som vysával ako sršeň nektár.
Pamätám si tú tvár:
priesvitnú, žltkavým perom popísanú,
spomínam si na ňu,
akoby som sa na ňu díval práve teraz.
Ostal mi v pamäti jej živý obraz.
A  neraz
zvrtnem sa zahanbený
pred obrazom ženy,
ktorá zabúdala na prísnosť i na dôraz
a zakaždým mi uverila,
že moje skutky nie sú vrtochy.
A jednostaj bola milá.
 
Skrátka:
pamätám si ženu-matku,
a zároveň ženu celej epochy.
 
Ba aj prvé slovo som ulúpil
nie ako poctu, ako odmenu,
lež aby som z nej bezočivo pil
v akejkoľvek chvíli.
Nemyslel som vôbec na ženu,
na jej vetché sily,
čo jej sa míňali, aby vo mne žili.
A predsa: tá jej tvár,
priesvitná a ustatá,
ostávala šťastná.
Koľko úsmevov som v nej narátal,
a každý bol dar,
a každý som premrhal!
 
Ani reč nie je moja vlastná:
tisíce slov som si napožičiaval
a za svet neviem, od koho,
od tých, čo prežívali v brlohoch,
v jaskyniach – a pochoval ich zával?
Nepoznám ich tváre, nieto mená,
hoci tuším, že dorábali sená
a zamdlievali pri vemenách
nepokojných kráv
zabúdajúc na seba, na svoj vlastný stav.
 
Niektorých si však dodnes pamätám:
do ľadu vyrúbali kruhy,
akoby chceli chytať pstruhy,
oni však skraja tých sivých rán
lovili iba nádej vody.
A z vedier, zavesených na popruhy
a oťažených od úrody,
pili a pili. Ako dúhy.
Od nich som si požičiaval tvár
i porozumenie so životom.
Bola to pôžička a či dar?
Jedno i druhé? Ktovie. O tom
sa mi dodnes ustavične sníva,
vplieta sa mi do tváre ako hriva
koňa jazdcovi.
A zakaždým ma osloví.
Ako spev jarných vtáčat.
Prischla mi tá tvár, tvár drevorubača.
A iných.
Málo je tých, kto medzi nimi nebol.
Hádam mních.
 
Nechýba tam však traktorista Šebol:
keď zima stuhla až na kostnú dreň,
odklínal ju skrz brezový peň.
Každé zimné ráno táto pochodeň –
na ňu ma vždycky nalákal –
horela pod olejovou vaňou pásaka,
kým nezahriala olej, naftu, mŕtve kĺby –
a ústami mu triasli všetky zuby
ako protézy.
Utišovala ich iba vášeň brezy
a úsmev víťazného bojovníka,
keď napokon sa pásak rozovzlykal:
najprv vzdychom, nato rachotom
a zakrátko aj robotou.
 
Požičiaval som si roztopašne
aj úsmev, aj nehu,
aj mosty k tamtomu brehu,
aj to, že Zem sa predsa točí,
že zabudneš na tých, čo ti zídu z očí.
A všetko prefíkane. A nedočasne.
Požičiaval som si – nie na vlastnú päsť,
zabúdal som vracať sa z cudzích ciest,
netrápil som sa, kto po mne raz zhasne.
 
Od všelikoho som si požičal:
Boli medzi nimi učitelia, vedci,
sústružníci, poslíci i tkáčky,
od jazdcov mám napríklad cval,
úverovali ma ozaj vari všetci
a s nikým som nemal opletačky
z tejto galérie živých i mŕtvych,
Napokon,
ich dych
ponesiem po vlastný skon.
 
Aby som bol presný:
neobral som vesmír,
nájdu sa aj takí, ktorým nedlhujem nič:
azda iba bič.
Ten predovšetkým na nich.
 
Na veci to však nič nemení
a z kadejakých riešení,
normálnych či krajných,
ostáva len: vystrieť dlane
a počkať si na rátanie.
Priznať, čo som postrácal,
čo mám vrátiť – a nevraciam!
Priznať, že som poskladaný
bez škriepok a hany
z pramiliárd tvárí predo mnou i navôkol,
že som sa na ich život nastokol,
na ich živé i zotlené plecia,
ktoré stále a nepodkupne svedčia,
že bez nich by sa náš svet zrútil –
skutočná sila Atlasu,
neprechodná a nie dočasu –,
že bez nich sme len mŕtve prúty
mŕtvych vŕb na brehoch mŕtvej rieky.
Dávno. A naveky.
 
Zdvihli sa vo mne dravé ostrieže,
čo unikli z poklesnutých hatí,
napožičiaval som si na mreže,
nieto však času, čím ani komu splatiť.
Je to tak.
V prípade trestnej zodpovednosti
ponúkam však
aj poľahčujúce okolnosti:
za priznaným i zamlčaným zlom
bol iba pokus stať sa človekom.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984