Povstanie, víťazstvo a Osloboditeľská legenda (2. časť)

Prvá časť: Povstanie, víťazstvo a Osloboditeľská legenda

            4.

Jednoznačný záver, vyjadrený striktne, kategoricky, spôsobom a formou, ktorá vylučuje a priori, že by iný názor, iné hodnotenie mohlo byť pravdivé, stanovisko, že druhá svetová vojna sa skončila 8. mája 1945, ako to uviedol v odôvodnení svojej legislatívnej iniciatívy v roku 1991 poslanec M. Zeman, teda nie je pravdou absolútnou. Možno tento názor nielen relativizovať, ale aj spochybniť. Veľa argumentov svedčí v prospech úsudku, záveru a poznania, že nie Akt o kapitulácii podpísaný 7. mája v Remeši, ale Akt bezpodmienečnej kapitulácie podpísaný 8. mája v Berlíne najvyššími predstaviteľmi nemeckého vojenského velenia v Berlíne (v Remeši to neboli najvyšší velitelia) a prijatý najvyššími veliteľmi spojencov (resp. na základe ich plnej moci) je právne perfektným úkonom, ktorým sa končila druhá svetová vojna. Právnu účinnosť nadobudol dňom 9. mája 1945. A tento deň sa právne skončila druhá svetová vojna. Zmena dátumu štátneho sviatku z 9. na 8. mája – už nie ako dátumu „oslobodenia Československa Sovietskou armádou“, ale ako dňa oslobodenia od fašizmu – nebola náležite odôvodnená historickými faktami, a najmä nie historickým právnym rozborom Aktu o bezpodmienečnej kapitulácii ako normy, prameňa medzinárodného práva verejného a v jeho rámci medzinárodného práva vojnového. V atmosfére roku 1991, v čase odchodu sovietskych vojsk so ZSSR, ktoré do ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 a ktorých pobyt bol legalizovaný zmluvou o pobyte zo 16. októbra 1968 Federálnym zhromaždením, v ovzduší ich degradovania, znevažovania ako okupantov, sa patrilo zmeniť aj vzdialenejšiu minulosť. V kontexte s tým Praha potom nebola oslobodená 9. mája 1945, a neoslobodila ju Sovietska armáda, pretože vojna sa skončila podľa protokolu z Remeša už 8. mája, a podľa tohto dátumu sa musela skončiť aj v Prahe. A Sovietska armáda nemala už koho, ani čo, podľa tejto koncepcie v Prahe oslobodzovať. Je to argumentácia, hodnotu ktorej najlepšie vyjadruje myšlienka klasika – „Prijatím zákona sa zmení svet“, a to okamžite hneď, všade. V prípade Prahy sa údajne účinnosťou protokolu z Remeša, teda 8. mája 1945, Praha stala slobodnou. Je to právnická mystika a juristická mytológia ako súčasť, zložka tzv. juristického svetonázoru. A uplatnila sa teda aj v Československu. Zbavili sme sa tým už vtedy temer päťdesiat rokov pestovanej údajne „historickej legendy“ o oslobodení Prahy Sovietskou armádou. Nahradili sme ju legendou patriacou do juristického svetonázoru.

Druhou historickou skutočnosťou, argumentom pre uzákonenie 8. mája za štátny sviatok, podľa odôvodnenia poslaneckej iniciatívy bolo tvrdenie, že ku kapitulácii nemeckých vojsk v Prahe došlo už dňa 8. 5. 1945, a to nie kapituláciou do rúk sovietskych vojsk, ale menovite kapituláciou generála Touissanta do rúk Českej národnej rady. Česká národná rada bola politickým orgánom vedenia pražského povstania. Vyhlásila sa za zákonodarný aj vládny orgán až do príchodu košickej vlády, vlády ČSR a prezidenta štátu Dr. E. Beneša do Prahy. Predsedom Českej národnej rady bol prof. A. Pražák, podpredsedom J. Smrkovský (KSČ). Mala 27 členov z  celého českého politického spektra.

Nemecké jednotky v Prahe práve 8. mája ovládli ďalšie štvrte na okrajoch aj v strede Prahy a zapálili Staromestskú radnicu. Hrozili zničením historického starého mesta, resp. Malej strany a masakrami obyvateľstva. Za tejto situácie, v podstate za stavu krajnej núdze ponúklo nemecké velenie a Česká národná rada podpísala s nemeckým velením „Protokol o uskutočnení formy kapitulácie nemeckých branných síl“. „Forma kapitulácie“ nespočívala v tom, že nemecké jednotky sa vzdajú, nechajú sa zajať, ale v tom že týmto jednotkám protokol umožňoval voľný odchod, cez mesto, s uvoľnením barikád, vytvorením koridoru na odchod týchto jednotiek z Prahy. Začiatok odchodu jednotiek wehrmachtu bol určený na 8. máj 1945 na 18. hodinu. Odchádzali z mesta po ceste v smere na Rokycany, Plzeň v čase od 23. hodiny do rána 9.oo hodiny nasledujúceho dňa, t. j. 9. mája.

Ako je známe, už na úsvite, okolo 4.00 hodiny prenikli tanky generálov Rybalka a Leljušenka na okraj mesta. Okolo 9. hodiny ovládli mosty cez Vltavu, a približne o 11. hodiny boli na Václavskom a Staromestskom námestí. Časový rozdiel medzi začatím odchodu wehrmachtu a príchodom sovietskych vojsk teda predstavoval nominálne 5 hodín, maximálne, vo vzťahu k predvoju týchto vojsk 15 hodín To všetko spochybňovalo oprávnenosť uzavretia dohovoru Českej národnej rady s nemeckou pražskou posádkou. Bolo to aj prameňom obviňovania Českej národnej rady. A to za závažné delikty, až na hranici trestného zákona.

Predstavitelia ČNR zdôvodňovali uzavretie dohody o odchode nemeckých vojsk (formy kapitulácie) tým, že nevedeli o postupe sovietskych vojsk, o tom, že sú tak blízko pri Prahe, už pred ňou, že sú schopné ju oslobodiť, likvidovať a prijať kapituláciu nemeckých vojsk. Tvrdili, že mali dilematicky iba dve možnosti typu buď alebo: prispieť k zničeniu Prahy alebo dohodnúť sa s Nemcami na odchode z Prahy bez bojov. To ich podľa nich zbavovalo zodpovednosti, viny. Konali v stave krajnej núdze.

Aká to bola vlastne dohoda ? Bola to dohoda, ktorá mala skutočne kvalitu kapitulácie nemeckých vojsk, oslobodenia Prahy na základe tejto dohody ? Mala takú relevanciu, že v Prahe sa už 8. mája víťazne skončila vojna? Mala také prerogatívy – že bola argumentom pre zmenu štátneho sviatku – z 9. mája na 8. máj?

Podľa ustanovení protokolu nebola táto dohoda v právnom zmysle kapituláciou wehrmachtu. Už svojím názvom, ako protokol nie o kapitulácii, ale o „vykonaní (provedení) formy kapitulácie“. Ďalej podľa zmyslu svojich ustanovení to bola dohoda o odchode, resp. „stiahnutí“ nemeckých vojsk cez Prahu a z Prahy. Mala znaky dohody o uzavretí prímeria. Obe strany sa zaviazali, že v čase tohto prímeria sa nebude strieľať (bude „pokoj zbraní“), že strany nebudú viesť boje jedna proti druhej. A vojaci wehrmachtu môžu cez mesto odchádzať „ústupovým koridorom“ odchádzať ozbrojený aj s ťažkým zbraňami. Ťažké zbrane mali odovzdať na okraji mesta a ponechať si ručné zbrane a určitý počet delostrelectva, ktoré mali odovzdať až pred dosiahnutím americkej demarkačnej čiary.

Dohoda o vykonaní formy kapitulácie bola separátnou kapituláciou s obmedzenou platnosťou. Česká národná rada nemala toľko síl, aby mohla presadiť a jej dodržanie, aby si vynútila jej vykonanie voči nemeckým jednotkám. Dosiahla sa a presadila len vďaka poznaniu, jedinej istoty, ktorú mali nemecké jednotky a to typu – že „Rusi sú už tu“. Táto situácia rozhodla o prijatí formy vykonania kapitulácie Nemcami, k dohode o poriadku ich odchodu, o ich evakuácii, ba priamo úteku. Praha vraj bola oslobodená podpisom dohody o vykonaní formy kapitulácie a že Červená armáda už prišla na „nebojovú exkurziu“ po hlavnom meste Československa. Dobytie Prahy uvádzajú dnes niektorí českí historici s hodnotením, že ide o najmenej krvavé obsadenie hlavného mesta štátu vo vojenskej histórii. Kreativita najmä politikov aj vojenských historikov je bezhraničná. Možno by chceli napísať, že to bola „sametová vojna“! Vyjadrujú iba svoje želanie a pokúšajú sa zmeniť ho na pravdu, vsugerovať ju ľudom, národu ako pravdu. Najradšej by silou-mocou napísali, že Červená armáda do Prahy v roku 1945 neprišla, zatúlala sa niekde bez navigácie, alebo ju povstalci zastavili pred Prahou. To by bolo hrdinstvo!

Podľa dohovoru o poriadku odchodu nemecké jednotiek sa v podpísanom dokumente tiež napísalo, že status nemeckých jednotky neovplyvňovali podmienky, ktoré im dali veliteľstvá spojeneckých vojsk (amerických, anglických a sovietskych bojových síl). Nerešpektovali sa tak podmienky, ktoré určili víťazní spojenci a ktoré platili aj pre Českú národnú radu, považujúcu sa za súčasť víťazných spojencov. V tomto zmysle bol protokol, nie jeho uzavretie, ale podmienky dané nemeckým vojskám, nad rámec a mimo rámca spojeneckých požiadaviek na kapituláciu. A Česká národná rada nerešpektovala tieto spojenecké požiadavky. Stála akoby nad nimi, a mimo nich, nad týmito platnými medzinárodnými právnymi normami ako samostatný tvorca práva. Spojenci sa zaviazali, že s nacistickým Nemeckom uzatvoria mier spoločne, mier jednotný a všeobecný, najmä bezpodmienečný a zapovedali sa, že žiaden štát protihitlerovskej koalície neuzatvorí s Nemeckom mier samostatne, oddelene, neuzavrie separátny mier. V tomto kontexte sa potom Protokol o vykonaní formy kapitulácie nemeckých vojsk v Prahe hodnotil aj ako „jediný separátny mier, ktorý bol uzavretý s hitlerovským Nemeckom v priebehu druhej svetovej vojny“. A uzavrela ho Praha, Česká národná rada. Oslabuje to, alebo je to zahanbujúci akt, je stratou cti, je v rozpore dobrým menom Českej národnej rady? Pravda je, že československá vláda, ktorá priletela už 10. mája 1945 z Bratislavy do Prahy, uplatnila viaceré obvinenia a niektoré výhrady voči najvyššiemu politickému orgánu povstania. Dosiahla hneď jeho rozpustenie. Veľmi rýchlo tak zanikol možný partner Slovenskej národnej rady, pre štátoprávne symetrické usporiadanie nového ČSR ako štátu dvoch rovnoprávnych národov.

Protokol o forme evakuácie bol ďalej dohodou s veliteľom pražskej posádky generálom Touissantom, o odchode vojsk, ktorým velil. Nevzťahovala sa na vojská skupiny Stred poľného maršala F. Schörnera. Títo sa označovali za frontových vojakov, ktorí sa v bojovom nasadení nachádzali na sever, východ a juh od Prahy. Voči nim (0,8 milióna vojakov) musela Červená armáda vybojovať jeden z posledných bojov. Vojská všetkých armádnych frontov maršalov I. Koneva, Malinovského a armádneho generála Jeremenka, ktoré ich obkľúčili a zovreli, vojensky buď zlikvidovali alebo pacifikovali, ak sa im nepodarilo, utiecť do amerického zajatia.

Tak ani závery, že sa uzavretím kapitulácie, dohodou o odchode nemeckých vojsk medzi generálom Touissantom a Českou národnou radou vyriešila hlavná úloha, a to, aby Praha bola plne v českých rukách, že už bola slobodná, nezodpovedajú pravde. Najmä je hrubou falzifikáciou, že už nepotrebovala pomoc od Sovietskej armády a ďalej, že vstup jej tankových jednotiek nebol oslobodením Prahy, pretože tá už bola slobodná. Zmena dátumu oslobodenia z 9. na 8. máj nemá oporu v historických faktoch. Značná časť vojsk, ktoré tvorili nemeckú posádku v Prahe, opustila mesto. Zostali viaceré jednotky, konkrétne aj silná jednotka zbraní SS. A v okolí Prahy boli ešte početné jednotky armády maršala F. Schörnera, ktoré sa aj vojenskými prostriedkami usilovali nájsť si prechod cez Prahu. Ich vojenskú silu, ktorá ďalej hrozila hlavnému mestu, bolo treba paralyzovať a pacifikovať. Povstalci nemali na to potenciu, ani početnosťou a najmä zbraňami.

Za najadekvátnejšiu charakteristiku tejto vojenskej situácie, pomeru síl, prebiehajúcich vojenských a politických operácií, možno považovať formuláciu, že Sovietska armáda dokončila 9. mája 1945 oslobodenie Prahy. Posledné jednotky nemeckej posádky v Prahe, ktorým sa nepodarilo úspešne evakuovať z mesta, kapitulovali dňa 9. mája o 16. hodine. Kapituláciu prijala Červená armáda. Neboli to zanedbateľné vojenské sily, ani iba nacistickí fanatici v Prahe, od ktorých musela Červená armáda zavŕšiť a dokončiť oslobodenie.

Politicky zásadná pre hodnotenie oslobodenia Prahy je otázka, či chcela Sovietska armáda za každú cenu oslobodiť Prahu a vice versa, či sovietski velitelia, alebo niekto iní zakázal US-Army, aby ona (hoci chcela a mohla) oslobodila Prahu. Dokonca jej mali zakázať, aby poskytla Prahe elementárnu pomoc, konkrétne dodaním zbraní. Zodpovedanie tejto otázky je nepochybne významné z hľadiska poznania historickej pravdy, riešenia rozličných nezrovnalostí, chýrov či informačných šumov.

Maršal I. Konev na porade s generálmi svojej armády po kapitulácii Berlína musel reagovať na ich námietky a argumenty, že vojská si musia oddýchnuť, tanky a ďalšiu techniku treba opraviť. Odpovedal na ne: „Oslobodenie Prahy je vyšším záujmom.“ V akom zmysle? Záchrany ľudí a mesta? Ale určite to bolo aj v záujme geopolitickom, pre pomer síl v povojnovej Európe. Možno teda v podstate súhlasiť s tým, že ZSSR a jeho armáda chcela oslobodiť Prahu za každú cenu! Najmä pred Američanmi. Červená armáda v tom čase už oslobodila všetky hlavné mestá štátov strednej Európy, aj Varšavu, Viedeň, Berlín. Získanie Prahy malo kompletizovať tieto osloboditeľské počiny. V roku 1945 nešlo Moskve primárne o to, aby tu presadila, či nastolila komunistické režimy. V prvom rade jej hlavným záujmom bolo, aby v týchto štátoch od Baltského mora, cez strednú Európu, po Jadranské more sa nevytvorili antisovietske režimy a predvojnové systém typu „cordon sanitaire“. Nastolili ho vtedajší víťazi po I. svetovej vojne, Francúzsko a Anglicko. Realizáciou oslobodenia hlavných miest Európy sa mali vytvoriť najmä priaznivé podmienky v politických vzťahoch medzi týmito štátmi a ZSSR. Až rozpútanie studenej vojny, uplatňovanej na základe monopolu na A-bombu, vzhľadom na ekonomickú prevahu, uplatňovanie doktríny najskôr zadržiavania a potom zatlačovanie komunizmu rozhodlo o bipolarizácii sveta a nastolenie reálneho socializmu v nich.

Konkrétne historicky však treba uviesť, že spojenci si dohodli tzv. demilitarizovanú hranicu, geografický priestor, ktorý sa zaviazali oslobodiť, vyhnať z neho wehrmacht a rozdrviť hitlerovskú ríšu. V tomto priestore, ktorý mal oslobodiť ZSSR, bolo aj Československo a jeho hlavné mesto Praha. Vývoj vojnových operácií viedol však k tomu, že skôr ako k oslobodeniu Prahy došlo k dobytiu a kapitulácii Berlína 2. mája 1945. Plán oslobodenia Prahy, „pražskú operáciu“ schválilo najvyššie sovietske velenie už 1. mája. Operácia sa mala začať 7. mája a realizovať sa mala v priebehu šiestich dní a nocí. Dňa 5. mája sa stretli príslušní spojeneckí velitelia, veliteľ 12. skupiny vojsk USA generál Bradley prišiel do štábu maršala I. Koneva na jeho pozvanie. Americké vojská v tom čase vojensky obsadili a oslobodili časť územia južných Čiech a to aj vďaka tomu, že jednotky wehrmachtu im nekládli významnejší odpor. Niektorí hodnostári nacistov, najmä H. Himmler, navrhovali angloameričanom, aby uzavreli separátny mier a spojili sa s wehrmachtom proti Červenej armáde. Rátalo sa stále s roztržkou medzi západnými a východnými spojencami a so zvratom vo vojne. Veliteľ spojeneckých expedičných síl generál D. Eisenhower tento návrh rozhodne zamietol. Pre niektoré kruhy aj politikov však nebol ešte definitívne pochovaný. Po odmietnutí separátneho mieru nemecké jednotky sa usilovali zachovať svoju bojaschopnosť, niekde v nemecko-rakúskych Alpách, v  tzv. alpskej pevnosti. Väčšinou nastúpil pohyb hromadného sa vzdávania angloameričanom. Tí vstúpili aj na územie Československa a vytvorili tu demarkačnú líniu od Českých Budějovic cez Plzeň-Cheb až po Karlove Vary. Niektorí z nich, konkrétne generál Patton, sa dožadovali, aby jeho armády postupovali na sever po západnom brehu Vltavy až k rieke Labe. Generál Bradley na stretnutí 5. mája s maršalom I. Konevom tomuto navrhol zmenu vojensko-operačných a demarkačných plánov a postupov vrátane oslobodenia Prahy. Maršal I. Konev mu odpovedal, že takýto postup US-Army na sever by narušil sovietsku operáciu, ktorá sa už začala. Obaja velitelia sa dohodli, že tento vojensko-operačný postup dodržia! Nevstúpia do už „živého“ vojenského operačného priestoru spojenca, za stanovenú a jestvujúcu demarkačnú čiaru, ktorá oddeľovala ich spojenecké vojská. Dohodli sa, že nedovolia, aby sa vojská spojencov na tomto území stretli, aby ich operácie sa dostali do kolízie, že by sa stretli aj konfrontačne, náhodne či dočasne. Americkým vojskám teda nikto nezakázal postupovať k Prahe, ani poskytnúť jej pomoc vojenským desantom. Uzavrela sa dohoda medzi veliteľmi oboch armád a obaja ju rešpektovali. Bradley ako veliteľ 12. skupiny vojsk USA o nej informoval svojho najvyššieho veliteľa, generála D. Eisenhowera. Obaja títo generáli slovo, ktoré dali, dohodu, ktorú uzatvorili s maršalom I. Konevom, dodržali. Neprijali, ale odmietali návrhy niektorých svojich veliteľov porušiť ju. Tendencia k takémuto konaniu sa prejavila aj u britského premiéra W. Churchilla. Chcel, aby sa Červená armáda vo svojom postupe zastavila čo najďalej na východe Európy. Ale ani prezident Truman nesúhlasil s takýmto návrhom Churchilla a nedal pokyn Eisenhowerovi na postup jeho armády na Prahu.

Problém je, kto chcel, kto mal záujem za každú cenu dosiahnuť oslobodenie Prahy, kto chcel získať vavríny osloboditeľa. Sovietskej armáde uložili povinnosť oslobodiť Československo lídri veľkej trojky na konferencii na Jalte (január – február 1945). Prevzal tento záväzok a usiloval sa ho splniť, a podľa priebehu pražskej operácie (6. 5. 1945 – o 14. hodine začiatok a 9. máj o 4. hodine predmestie Prahy) doslova za každú cenu. Nevyhol sa pritom tomu, že určitá časť politikov, vojakov ho chcela obrať o túto poctu, vavríny osloboditeľa prípadne im ju chcela vziať, ukradnúť aj vlastným výkladom historickým udalostí. Niektorí z týchto dejateľov dospeli aj k poznaniu, že rozhodujúcu zásluha na záchrane pražského povstania mali vlasovci, vojská Ruskej oslobodzovacej armády, v najťažšom dni bojov a to 7. mája. Iní konštatujú, že Pražské povstanie sa skončilo už 8. mája, v ďalších dňoch už to bola oslobodená Praha, oslobodená vlastnými silami.
 

            5.

A odbúravanie, dilatovanie tejto osloboditeľskej legendy po roku 1991 až do roku 2020, teda za tridsať rokov pokračovalo. Možno takýto vývoj osobnosť, ktorá bola jej prvohlásateľom a prvohýbateľom, nezamýšľala.

Sovietsky tank typu T 34 umiestnený ako pamätník oslobodenia na námestí Sovietskych tankistov bol premaľovaný dvakrát z pôvodnej zelenej farby na ružovú, a to v apríli 1991 a znovu v júli 2011. Následne bol odprataný. Z budovy starej radnice v Prahe, kde sa viedli ťažké boje v pražskom povstaní, a kde Pražania zasypali kyticami z kvitnúceho orgovánu (šeříku) sovietskych vojakov dňa 9. mája 1945, sa odmontovala v roku 2918, odstránila pamätná tabuľa pripomínajúca tento deň. V roku 2020, roku 75. výročia víťazstva (štátneho sviatku ČR), menovite 4. apríla sa demontovala socha osloboditeľa Prahy, maršala I. Koneva. Historiografia, česky dějeprava, sa mení a vyvíja. V deň, kedy sa pred rokom 1991 písalo o štátnom sviatku oslobodenia ČSR Sovietskou armádou, v novinách vydaných v stovežatej titulok na prvej strane znie „pred Rusom s ricínom varoval anonym“. Hlavnou témou je dôstojník ruskej FSB, ktorý ohrozuje života dvoch či troch komunálnych politikov. Odbúravanie legendy o oslobodení sa vyvinulo do stavu rozvíjania nepriateľstva a priamo nenávisti. Ba ešte viacej priamo vojny. V súčasnosti už nie studenej vojny, ale tzv. hybridnej vojny. Nevedie sa už proti Sovietskej armáde, ani proti ZSSR, ale proti Ruskej federácii, Rusku a Rusom. Robí sa to preto, že Česká republika je členským štátom Severoatlantickej aliancie a 12. marec, deň vstupu do NATO, si zaradila zákonom do kategórie nie štátneho sviatku, ale do kategórie významného dňa Českej republiky. Vyžaduje takéto konanie členstvo v tejto aliancii?

Pozoruhodné je, že v Slovenskej republike, v ktorej podľa zákona je 8. máj naďalej sviatkom, dňom oslobodenia od fašizmu, je atmosféra iná. A jej traja najvyšší ústavní činitelia si uctili tento deň položením vencov na hroboch československých vojakov (Liptovský Mikuláš) a sovietskych vojakov v Bratislave (na Slavíne). Excelentnú relevanciu majú dve vety, ktoré tam odzneli: „Nesmieme kriviť históriu, musíme si ju pamätať“! a „Dnešok je zároveň oslavou slobody, demokracie a všetkých výdobytkov, ktoré sa pred 75. rokmi podarilo vďaka týmto obetiam dosiahnuť.“ Vety vyslovili dvaja prví ústavní činitelia SR (Z. Čaputová a B. Kolár). Česká republika a Slovenská republika sa v roku 1993 osamostatnili a rozišli sa zo spoločného štátu. Rozchod, dištancia tohto rozchodu sa za temer tri desaťročia výrazne zväčšila. Určite v historickej pamäti a v spoločenskom vedomí. Sme iní.

(Koniec)