Povstanie po desaťročiach zvíťazilo v ďalšej bitke

Rozhovor s generálnym riaditeľom Múzea SNP Stanislavom Mičevom
Počet zobrazení: 5406

Tretina z  vyše tisícky mladých ľudí oslovených na základe reprezentačnej vzorky vo veku 15 až 20 rokov, medzi ktorými neboli iba študenti stredných a  vysokých škôl, ale aj žiaci na učňovkách či nezamestnaní, nevedela uviesť ani jednu významnú osobnosť Povstania.

micev-a.jpg„Čím si to vysvetľujete?“ spýtali sme sa generálneho riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici, historika STANISLAVA MIČEVA, ktorý nám pri príležitosti 75. výročia vypuknutia Povstania poskytol rozhovor.
Nerobme si ilúzie o  historických vedomostiach našich ľudí, osobitne v tejto vekovej kategórii. Netýka sa to iba Povstania. Keď sa ich spýtate na Slovenský štát, často si ho mýlia s  vyhlásením nezávislej Slovenskej republiky v  roku 1993. A  SNP si pletú so štúrovcami, ale aj s udalosťami z  roku 1989.

Bolo to tak s  vedomosťami mladej generácie vždy, alebo až teraz je taká situácia?
Nemáme obdobné prieskumy z  predchádzajúcich období. Takýto komplexný sa robil prvý raz, podľa mňa by sa mal každých päť rokov opakovať. Hoci položiť vyše tisícke mladých ľudí viac ako štyridsať otázok so širokým rozsahom a potom to vyhodnotiť, tak to si naozaj vyžadovalo sizyfovskú robotu. Výsledky zrejme zodpovedajú súčasnému stavu vedomostí mládeže o histórii. Niekedy som mal v  tomto smere ružové okuliare, ale už ich nemám.

Prečo je to tak?
Neprihovárame sa mladej generácii jej výrazovými prostriedkami. Výstavy na paneloch s  fotografiami už mladým nič nehovoria. Na druhej strane na otázku, odkiaľ získavajú vedomosti o  Povstaní, uvádzali na prvom mieste internet, potom sociálne siete, učiteľov, rodičov a starých rodičov. Na šiestom mieste boli výstavy a  múzeá, teda vyše 20 percent oslovených pristupuje k informáciám aktívne, že sa zdvihnú so stoličky a idú do múzea. Keby sme sa ich oslovovali modernými výrazovými prostriedkami súčasnej doby, tak by sme dosiahli oveľa viac. Lenže na to treba, aby som parafrázoval slová môjho priateľa, spisovateľa Petra Jaroša, tri veci: peniaze, peneži a peníze.

Mohli by ste byť konkrétnejší?
Niečo ukážeme v  Múzeu SNP už tohto roku. Zrekonštruovali sme výstavné priestory, v ktorých momentálne budujeme novú multimediálnu expozíciu. Ukážeme, ako by to mohlo vyzerať aj v  iných veľkých múzeách. Štát nám na to prispel. Samozrejme, nie je to lacné. Na realizáciu projektu sme pôvodne žiadali 1,2 milióna eur, priklepli nám 800-tisíc. Takže niektoré prvky sme museli vypustiť. Ale na Slovensku niečo také zatiaľ neexistuje a v porovnaní s  inými modernými múzeami v  Európe sa nebudeme mať za čo hanbiť. Návštevníci si budú môcť pomocou laptopu zvoliť tému, ktorá ich najviac zaujme. Vnášame do toho aj prvky emocionality, aby človek zo sály vyšiel s  presvedčením, že vojna je absurdná hlúposť a že jej prostredníctvom sa konflikty rozume riešiť nedajú.

Priblížte čitateľom tie prvky emocionality.
Bude tam napríklad zákop, kde sa návštevník dostane do priameho kontaktu s vojakmi, ktorí budú bojovať za prudkej streľby nad hlavami. Uvidí tiež, ako umierajú. Nebude to pozitívny zážitok, ale zobrazuje fakt, ako sa to v skutočnosti udialo.

Určitým tvrdým školením tohto typu je aj nové Múzeum holokaustu v  Seredi. Najmä pre tých, čo majú do Auschwitzu pri Krakove alebo do hornorakúskeho Mauthausenu priďaleko.
Keby sme do Auschwitzu poslali všetky tretie ročníky našich stredných škôl, ako som bol s  ôsmimi lektormi v  slovenskom jazyku, ktorých sme my školili pre našu expozíciu v  tomto bývalom koncentračnom tábore. Jasná tendencia: školské zájazdy, doobeda Sereď, poobede Banská Bystrica alebo naopak. Za deň sa to dá zvládnuť. Teraz to vyzerá tak, že žiaci prídu do Múzea SNP a  potom hor sa na tri hodiny do najbližšieho nákupného centra.

Keď ste hovorili o  zdrojoch informácií pre mládež, nespomínali ste klasické printové ani audiovizuálne prostriedky. Tie majú slabý výchovný vplyv?
Aj tie pôsobia na mladých, ale dominantné postavenie zaujíma internet a sociálne siete. Žiaľ, často zabiehajú na stránky dezinformačných kanálov, je to tak fifty-fifty. Uverejnená nepravda sa im rýchlo dostane pod kožu, lebo si povedia, aha, toto nám oficiálni historici nechcú povedať... Pritom my hovoríme veľmi otvorene, neexistuje otázka, na ktorú by sme
neodpovedali, absolútne nič nezatajujeme.

A  čo škola, predovšetkým učitelia dejepisu a  občianskej náuky?
V  múzeu máme otvorené tri akreditované štúdia týkajúce sa holokaustu, SNP a  druhej svetovej vojny. Riaditelia však na ne neradi uvoľňujú učiteľov, takže mnohí chodia k  nám v  čase osobného voľna cez soboty a  nedele. V semestrálnom cykle im zabezpečuje špičkových prednášateľov zo Slovenska i zahraničia, napríklad z  Izraela. Všetky kurzy máme naplnené, hoci učitelia si ich musia sami platiť, vrátane cestovného, stravovania, prípadne ubytovania v Bystrici. V  Poľsku a Česku sa takéto štúdiá pedagógov financujú zo štátnych alebo privátnych zdrojov. Navyše naše ministerstvo školstva akreditované štúdium ruší, tak chceme na vzdelávanie využívať internet.

Ale pokiaľ ide celkovo o  učiteľov, aký majú prístup k  téme druhá svetová vojna a  protifašistické hnutie na Slovensku?
Nájdu sa medzi nimi takí, ktorí to berú veľmi seriózne, no mnohým je to jedno. Ale sú aj takí, čo absolvovali fakulty, kde im prednášali ľudia, ktorí majú na to opačný názor ako my. Potom títo učitelia šíria medzi svojimi žiakmi totálne nezmysly.

Keby ste dali tých štyridsať otázok z  prieskumu aj starším občanom, aké výsledky by sme mohli očakávať?
Z  hodnotenie spomínaného prieskumu vychádza aj jedno zaujímavé, no nie až také prekvapivé zistenie. Tí, čo na túto tému komunikujú so starými rodičmi, majú oveľa väčšie vedomosti o  odboji ako tí, čo sa o  tom so starými rodičmi nerozprávajú, alebo ich už nemajú. Toto je nepriamy ukazovateľ, že staršia generácia by mala mať pravdepodobne lepšiu znalosť o slovenských dejinách minulého storočia. V  budúcnosti by sme radi urobili podrobnejší
výskum aj cez iné vekové kategórie, lenže každý takýto výskum si vyžaduje finančné prostriedky.

Mohli by ste zo svojich skúseností porovnať celkové postoje slovenskej verejnosti k  protifašistickému hnutiu v  90. rokoch minulého storočia a v súčasnosti?
Teraz je to určite lepšie. Deväťdesiate roky boli signifikantné tým, že na Slovensko vtrhli údajní šíritelia pravdy o  SNP ako o  čiernom dni a židovsko-boľševickom puči... Žiaľ, časť médií im roztvorila na šírenie takýchto bludov dvere dokorán. Pritom išlo o  marginálnu časť historikov zo Slovenska či z exilu. Neraz sa stalo, že inštitúcie, ktoré sa seriózne zaoberali výskumom najnovších dejín, ako je naše múzeum, Vojenský historický ústav, Historický ústav SAV a dnešný Ústav politických vied SAV, označovali aj niektorí novinári za pohrobkov komunistického režimu. Našťastie verejnosť pomerne rýchlo vytriezvela. Prieskumy, ktoré sa kontinuálne robia niekoľko rokov, jasne potvrdzujú, že Slováci a Slovenky vnímajú SNP ako najvýznamnejšiu udalosť našich dejín. Najnovšie sa tak vyslovilo vyše 80 percent opýtaných.

Takže Povstanie po desaťročiach zvíťazilo v ďalšej bitke. Svojho času odbojári ostro kritizovali učebnice dejepisu a inú odbornú literatúru. Urobila sa nejaká náprava?
O  nijakej zásadnej náprave neviem. O  udalostiach na Slovensku počas druhej svetovej vojny sa v učebniciach strašne málo píše. Obyčajne sa tejto problematike venujú jedna-dve vyučovacie hodiny. Na učňovkách nie je vôbec žiaden dejepis a  na moje veľké prekvapenie ani na vojenskej akadémii sa neprednášajú dejiny vojenstva. Dejepis by sa mal vyučovať tak, aby sa hlavná pozornosť sústredila na obdobie, odkedy sa začal formovať náš moderný národ, teda zhruba od polovice 19. storočia, až k vytvoreniu samostatnej Slovenskej republiky v  roku 1993. Bájky o Slovanoch národnej identifikácii mládeže sotva pomôžu. Iste, mala by poznať aj čo-to z dejín na našom území pred rokom 1848, ale špekulovať ešte o  tom, či Adam bol Slovák, to je na mňa priveľa.

A aký by bol postoj českých politikov po vojne k Slovákom, keby nezorganizovali Povstanie?
Určite najmä pre Edvarda Beneša a  jeho okolie boli až do augusta 1944 chápaní ako ľudácki zradcovia, ktorí pomohli rozbiť demokratickú ČSR a nastolili totalitný režim. Bol to od českých politikov prirodzený pohľad, hoci mníchovskej zrade dopomohol svojím spôsobom každý.

Napriek tomu začiatkom 50. rokov nastal pohon na vedúcich predstaviteľov SNP ako na tzv. buržoáznych nacionalistov...
To sa už skôr týkalo komunistickej moci, ktorá sa potrebovala zbaviť ľudí, ktorí sa postavili proti nastolenému ľudáckemu režimu, lebo tak isto by sa mohli postaviť proti novému nedemokratickému systému po februári 1948. Bolo jedno, či išlo o politikov a  dôstojníkov zmýšľajúcich zľava či sprava. Rovnako išlo o  potenciálnych odporcov.

V čom sa líšilo naše Povstanie od iných veľkých akcií protifašistického odboja ako bolo napríklad Varšavské povstanie a boj juhoslovanských partizánov?
Rarita SNP spočíva v  tom, že tu od konca augusta do konca októbra 1944 fungoval štát v  štáte – všetky štátne zložky, parlament, vláda vo forme zboru povereníkov, armáda, výkonné orgány v regiónoch, teda okresné a miestne národné výbory. Bol zabezpečený dostatok peňazí na vyplácanie dôchodkov a  sociálnych dávok, vojaci dostávali žold. Také čosi by sme vtedy inde v  Európe nenašli. Vo Varšave to bol boj o  prežitie. Titovi vojaci tiež kontrolovali nejaké územie, ale to sa často menilo. Raz ho dobyli Nemci, potom zase Srbi a Chorváti. Slovenské národné povstanie bolo teda raritou druhej svetovej vojny. Na slobodnom území vtedy žilo dva a pol milióna ľudí.

 To, že tu plne fungoval štát, znamená, že Povstanie bolo dobre pripravené.
Určite, pod novú moc prešlo aj celé úradníctvo okrem tých, čo sa v ľudáckom režime najviac exponovali. Najaktívnejších ľudákov a gardistov odstavili. Ale v  zásade celú verejnú správu tvorili ľudia, ktorí vyrastali v  Československu a  väčšina stále dúfala, že sa  demokracia vráti. Preto svoje bežné agendy vykonávali aj po 29. auguste –  v  prospech Povstania. Často som sa na túto tému rozprával s  Antonom Rašlom. Pýtal som sa ho, prečo za Slovenského štátu až do Povstania neboli tresty smrti a politických väzňov bolo pomerne málo. Odpovedal mi, áno, neboli, ale nie preto, že by to ľudáci nechceli, ale preto, lebo na prokuratúre, v súdnictve a  žandárstve pracovali ľudia, ktorí sympatizovali s  odbojom. Za politické prečiny sa ukladali iba nízke tresty, často odsúdených oslobodili. A  druhá vec, Slovensko je malé, takmer každý každého pozná. Aj mladší predstavitelia HSĽS a komunisti sa ešte z  aktivít v tridsiatych rokoch veľmi dobre poznali.

Niektorým komunistom sa však dodatočne vyčítalo, že sa počas vojny bratali s ľudákmi.
Čo rozumiete pod brataním sa? Ak pri spoločnom sedení v  kaviarni napríklad Laco Novomeský u Šaňa Macha vybavil, aby kohosi prepustili z  väzenia, alebo mu dali  miernejší trest, tak mu to máme vyčítať? Keď niekoho pre politické delikty zatkli, tak ich manželky išli za nejakým vplyvným známym, aby internoval v prospech ich mužov. Podobná situácia bola aj za komunistického režimu, to dobre vieme.

Boli aj také prípady, ako napríklad na Myjave, kde veliteľ okresnej Hlinkovej gardy založil a  viedol na kopaniciach partizánsky oddiel.
V  Ružomberku si napríklad Pohotovostný oddiel HG nechal vyfasovať zbrane a poďho k partizánom do hôr. Jednak tu boli konjunkturalisti, ktorí vždy išli s režimom, ktorý bol práve pri moci. A tým bolo jedno, či bol demokratický, ľudácky alebo komunistický. Ale boli tu aj ľudia, ktorí ilegálne štruktúry nasadili do vládnuceho systému, aby napríklad pre komunistickú stranu získavali cenné informácie. Preto každý prípad treba posúdiť individuálne. Známy je vtip, že príde babka na úrad a  pozdraví sa Na stráž! Úradník ju upozorní, že sa už treba zdraviť Česť práci!, veď režim sa zmenil. A ona odvetí, áno, šuhajko, ale ty si sa tu nezmenil. Také vtipy kolovali a niečo na nich bolo pravdivé.

Takže konjunkturalizmus nie je dajaký špecificky zmutovaný gén slovenského národa?
Iste nie. Bežný je aj u  iných národoch.

Pri dátume smrti povstaleckých generálom Jána Goliana a Rudolfa Viesta sa uvádza otáznik. Stále sa presne nevie, kedy a ako zomreli?
Vždy tam bude otáznik. Podľa všetkého zahynuli v koncentračnom tábore pri obci Flossenbürg v Hornom Falcku. Na konci vojny už Nemci nerobili záznamy. Rýchlo sa potrebovali zbaviť ľudí, ktorí by ich mohli akýmkoľvek spôsobom kompromitovať. Tak ich popravili. Fámy o tom, že obaja slovenskí generáli boli odvlečení do Sovietskeho zväzu, sú absolútny nezmysel. Flossenbürg patril do americkej zóny a všetky indície nasvedčujú, že ich tam nacisti zavraždili.

A čo záznamy z ich vypočúvania gestapom? Sú k dispozícii?
Áno, v Česku ich dokonca publikovali v odborných časopisoch. Máme aj fotozábery po ich zajatí v Pohronskom Ruskove z Banskej Bystrice, Bratislavy a vari aj z Viedne, kde ich všade vypočúvali. Je zaujímavé, že v reprezentačnom prieskume mladí respondenti uvádzali medzi osobnosťami SNP najčastejšie práve tieto dve mená. Čo je dobré, lebo Golian a Viest mali na Povstaní najväčšie zásluhy. Iste, boli tam aj politici a ekonómovia. Pokiaľ však ide o vojenskú históriu, vždy si ľudia najviac pamätajú mená hlavných veliteľov.

Teraz pôsobí na Slovensku politická strana už aj so zastúpením v Európskom parlamente, ktorá sa nielen k ľudáckemu režimu, ale aj k nacistickým myšlienkam. Čím si vysvetľujete, že vo voľbách boduje v bývalých partizánskych obciach?

Vždy existujú skupiny ľudí, ktorí sú nespokojní s tým, ako to v našej krajine vyzerá. A keď sledujú dnešnú tlač a televízne spravodajstvo, tak akoby situácia na Slovensku vyzerala katastroficky. Včera som na sociálnej sieti čítal príspevky typu – my tu ešte dajako zastaneme, ale vy, mladí, utekajte do zahraničia! Nič tu nefunguje. Ak si ktosi myslí, že prejde západnú hranicu a za ňou je všetko O. K., tak je to naivita najhrubšieho zrna. Z tohto podhubia vyrastajú názory, že treba voliť niekoho, kto tu konečne urobí poriadok. A to im sľubujú práve títo zelení mužíci. To, že vychádzajú zo základov fašistickej náuky, akoby nikoho nezaujímalo. Keď som kandidoval vo voľbách do VÚC (S. Mičeva zvolili roku 2017 do krajského zastupiteľstva v Banskej Bystrici – pozn. red.), presvedčil som sa, že ľudia nevnímajú fašizmus ako hrozbu a nevnímajú Kotlebu ako fašistu. Pomáha tomu napríklad aj to, že keď sa stane čosi nepríjemné v rómskej osade, hneď tam narukujú zelení chlapíci, ktorí tvrdia, že keby mali moc, tak sa to nestane. Aj vo vlakoch chcú zavádzať poriadok, ale nie s opitým bielym mužom, ktorý tam vyvádza. Chcú dať do laty iba Rómov. K tomu pridávajú šírenie xenofóbie voči migrantom či homosexuálom. Čudujem sa ľuďom, ktorí na to skočia. Dokonca aj v časti inteligencie sa stáva jednou z hlavných tém antiislamizmus. Samozrejme, nie je to iba slovenský problém, v celej Európe badať nástup krajnej pravice.

Čo by sa malo robiť, aby kotlebovcom volebné zisky aspoň nestúpali?
Ponúknuť ľuďom rozumnú alternatívu. Žiaľ, zatiaľ ju medzi existujúcimi politickými stranami nevidím. Nejde o to, aby sme začali rozprávať o poriadku, ale aby sme odstránili zo spoločnosti negatívne javy. Tým prvým je jednoznačne korupcia, druhým až neznesiteľne roztvárajúce sociálne nožnice, s čím súvisia aj prehlbujúce sa regionálne rozdiely. Predsa nemôžeme vytvárať systém, že všetci budú bývať a pracovať na západnom Slovensku. Nebudem v tomto ohľade komentovať aktivity súčasnej vládnej koalície ani opozíciu, ale chýba tu systémové riešenie na to, aby ľudia nadobudli pocit, že nie o všetkom rozhodujú zisky a peniaze.

A z legislatívnej stránky by čo mal štát urobiť, aby tu nebola ohrozovaná demokracia a ľudské práva?
Všetci obviňujú Generálnu prokuratúru, že slabo pripravila podklad na žalobu Kotlebovej strany. Myslím si však, že postaviť mimo zákon stranu, ktorá je už štvrtý rok parlamente, je zložitá záležitosť. Malo sa rázne zasiahnuť už v čase, keď kotlebovci robili na uliciach a námestiach našich miest najväčšiu neplechu, teda veci, ktoré boli ďaleko od zákona. Vrátane pochodov v čiernych uniformách, ktoré podľa súdu iba pripomínali Hlinkove gardy. Pritom všetci vedeli, že išlo o propagáciu gardistov. Aj ich vlajka mala gardistický znak, ale tí zodpovední tvrdili, veď je v inej farbe. Keď pôvodná strana, ktorú založili, obsahovala vo svojich oficiálnych dokumentoch program veľmi blízky pravicovým extrémistom v Európe, vtedy bolo potrebné zakročiť. Ale orgány, ktoré to mali urobiť, ostali dlho pasívne. Teraz už je podľa mňa dosť neskoro a bude to veľmi zložité.

Prečo vyšetrovacie orgány a súdnictvo nezasahovali? Zase platí, že na malom Slovensku pozná každý každého?
Neviem to odhadnúť, ale v súčasnosti sa ĽS NS sama seba „zústavnila“. Teraz už môžu tvrdiť, že v nej nie sú fašisti, lebo si dáva pod kuratelou právnikov pozor, aby fašizoidné veci jej programové materiály nemali. Keď vyhlásia, že chcú vystúpiť z EÚ a NATO, to predsa nie je fašistický prvok. Veľa ľudí na opačnej strane politického spektra to tiež tvrdí. Zmenili si vlajku, už tam nie je rovnoramenný dvojkríž, ale taký s vrchným ramenom kratším. Čierne gardistické uniformy založili doma do naftalínu. Veď v skriniach si počkajú na svoj čas... Dnes chodia v oblekoch alebo zelených tričkách. Tak čo im teraz môžeme vyčítať? To, že sú nekonformní s politikou nášho štátu? Všetci vieme, že sú fašisti, ale dokázať im to právneho hľadiska nevieme.

Čo si myslíte o návrhu bratislavského primátora Matúša Vallu premenovať časť Námestia SNP?
Chápem tu súvislosti, že sa blíži 30. výročie Novembra a existuje časť Bratislavčanov, ktorí s touto iniciatívou súhlasia, no ja to nepovažujem to za šťastné riešenie. Dalo by sa to vyriešiť aj iným spôsobom.

Viete si predstaviť, že by napríklad dolnú časť bystrického centrálneho Námestia SNP premenovali na Námestie nežnej revolúcie?
Tak to by bol faux pas! Niektorí Bystričania síce majú všelijaké bláznivé nápady, napríklad aby sa zrušilo Múzeum SNP. Ale keď s tým prichádza vedenie hlavného mesta, navyše v predvečer osláv 75. výročia Povstania, tak to nevidím ako šťastný krok. Nemal by byť žiadny problém, keby sa na novembrový názov premenovalo iné námestie alebo ulica. V Bratislave je ich predsa dosť. Ale rozparcelovať v podstate hlavné námestie Slovenskej republiky je naozaj veľmi čudné. Napokon dobre vieme, že všetky dnes už historické demonštrácie sa konali hore na Námestí SNP pri ministerstve kultúry, a nie pred Starou tržnicou. Takže to aj z faktického hľadiska považujem za nelogické.

Slovenská republika má viacero štátnych sviatkov, ale veľvyslanci masovo chodia s vencami v Bratislave iba 4. apríla pri príležitosti oslobodenia nášho hlavného mesta, 8. mája na Slavín a potom 29. augusta predovšetkým do Banskej Bystrice. Prečo nie aj 1. januára, 1. septembra či 17. novembra?
Pretože každého štátneho sviatku sa musí ktosi ujať. Múzeum SNP sa ujalo 29. augusta, od roku 2006 pripravuje v Banskej Bystrici každoročne celoslovenské oslavy. Pozývame všetkých veľvyslancov pôsobiacich na Slovensku. Tak je to vo svete so štátnymi sviatkami bežné, len u nás nie. Takisto by ml byť ktosi poverený organizáciou osláv výročia vzniku Slovenskej republiky, ale aj 17. novembra. Dobre je riešená oslava dňa slovenských vierozvestov Cyrila a Metoda, ktorá prebieha v Nitre za veľkej účasti ľudí. Podľa mňa by sme si 8. máj mali každý rok pripomínať v Liptovskom Mikuláši, kde je najväčší cintorín s pochovanými Slovákmi a Čechmi, ktorí bojovali za oslobodenie našej vlasti. Samozrejme, keď ruská ambasáda 9. mája usporiada spomienkové podujatie na Slavíne, tak by tam mali byť naši politickí predstavitelia prítomní. Oslavy dňa ústavy by sa mohli konať napríklad v Košiciach, kde sídli Ústavný súd. V Maďarsku zriadili na ministerstve kultúry osobitné oddelenie na organizáciu štátnych sviatkov, dobrá myšlienka. Ako sa buduje národná hrdosť, ak nie tým, že sa dôstojným spôsobom pripomínajú dôležité medzníky našej histórie?

A pokiaľ ide o oslavy 17. novembra?
Pre ne platí detto. Nemôžeme sa predsa tváriť, že 17. november patrí iba pravici a 29. august ľavici. Obidva dni sú predsa štátne sviatky. Za to, že sa to celkom tak nechápe, môžu aj niekoľkí ľavicoví politici, ktorí sa od novembrových udalostí roku 1989 dištancovali. To nie je správne, lebo ak vyjde do ulíc stotisíc ľudí, tak to niečo znamená. Slovenská vláda by jasne mala povedať, akým spôsobom sa budú rozvíjať tradície našich štátnych sviatkov a pravidelne na oslavy uvoľňovať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Veľvyslanci si už zvykli chodiť do Bystrice 29. augusta bez toho, aby čo len zaváhali. Najprv sme ich tu vítali 15 – 20, v posledných rokoch tu už bolo takmer štyridsať napriek tomu, že koncom augusta je ešte dovolenkové obdobie. Ale keď nemôžu prísť osobne veľvyslanci, pošlú vojenských pridelencov či chargé d'affaires. Chodia k nám aj tí, čo majú svoju pôsobnosť vo Viedni alebo Prahe.

Existuje ešte niečo, čo sa na Slovenskom národnom povstaní nedoceňuje? Teraz nemyslím na pravicových extrémistov.
Najväčším nedostatkom Slovenskej republiky v tomto ohľade je, že doteraz nedokázala preniesť odkaz Povstania napríklad do Európskej únie. Málo sa ním prezentujeme. Pritom ide o udalosť, ktorá súvisí so všetkými hodnotami, ktoré toto medzinárodné spoločenstvo uznáva. Ani pri 75. výročí sme nevyužili všetky možnosti na pozvanie zahraničných návštev. Malo by ich byť viac a na vyššej úrovni. Napríklad zo štvorice víťazných mocností druhej svetovej vojny by do Banskej Bystrice mohli prísť prezidenti, premiéri alebo predsedovia parlamentov, podobne z visegrádskej štvorky. Toto sa nepodarilo. Ministerstvo zahraničných vecí SR rozposlalo na naše zastupiteľstvá ponuku usporiadať výstavu SNP. Niektoré reagovali pozitívne. V Moskve sme otvorili takú expozíciu, pôjdeme zrejme aj do Hočiminovho Mesta vo Vietname a, samozrejme, do Prahy. V rámci tohtoročných osláv SNP podpíšeme zmluvu o spolupráci i s Múzeom Nelsona Mandelu v Juhoafrickej republike.

Vidno, že ste stále zapálený pre historický výskum Povstania. Čo vás osobne na ňom najviac fascinuje?
Mal som to šťastie, že som nastúpil do Múzea SNP v roku 1984, potom som dvanásť mesiacov vojenčil, ale vrátil som sa na toto pracovisko a pôsobil v ňom do roku 1992. Do múzea som sa opäť vrátil až v roku 2006, (S. Mičev bol roku 1992 odídený nie z vlastnej viny, roku 2006 vyhral konkurz na riaditeľa Múzea SNP – pozn. red.) ale aj pomedzi toto obdobie som mal možnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí aktívne pôsobili v rokoch 1944 a 1945 v politike, armáde alebo boli partizánmi. Naozaj išlo o neoceniteľné rozhovory. Dokonca mnohé významné osobnosti Povstania som mohol považovať za svojich osobných priateľov. Či už to bol Džugo Rašla alebo generáli Teodor Šlajchart a Jozef Gibala. Mal som tú česť stretnúť sa aj s Jarmilou Golianovou, s Chovanovcami z Vysokoškolského strážneho oddielu. Dosiaľ mám blízke kontakty s rodinou Ludvíka Nábělka.

To všetko boli veľmi vzácni a zaujímaví ľudia, však?
Áno, urobili pre tento štát, mám na mysli súčasnú Slovenskú republiku, strašne veľa a doteraz nie sú celkom docenení. Na náš podnet 30. augusta odhalia na Evanjelickom dome v Banskej Bystrici pamätnú tabuľu Mirkovi Veselovi a Jozefovi Stykovi, ktorí sa podieľali na príprave slávnych deklarácií a v prvých dňoch Povstania ich čítali v Slobodnom slovenskom vysielači. Spolu s mestom a ministerstvom kultúry chystáme aleju generálov s bustami jedenástich najvýznamnejších veliteľov SNP. Vhodné miesto ešte hľadáme, mne by sa to najviac páčilo na Námestí Slobody vedľa Domu kultúry. Chceme teda „zaľudniť“ históriu Povstania a priblížiť ho aj takouto formou našim občanom a návštevníkom Bystrice.

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984