Reklama
Reklama

Povolebné pohyby v Latinskej Amerike na prahu roka 2022 – 1. časť

Počet zobrazení: 1434

Hoci sa v súčasnosti hlavná pozornosť svetovej verejnosti, politikov a vojenských kruhov sústreďuje predovšetkým na udalostí spojené s vývojom situácie na Ukrajine, v ich tieni sa rozvíjajú zaujímavé pohyby aj v iných častiach sveta. Možno to napríklad ilustrovať na prahu roka 2022 v súvislosti s dianím v niektorých krajinách latinskoamerického kontinentu. Z uvedeného pohľadu zaujali pozorovateľov v tejto časti sveta okrem iného výsledky volieb v závere minulého roka v takých napohľad nenápadných krajinách Strednej Ameriky, akými sú Nikaragua a Honduras, ale aj v štátoch Južnej Ameriky s väčším počtom obyvateľov – v Argentíne, vo Venezuele a v Čile. Podrobnejšie sa vývoju v týchto krajinách budeme venovať v nasledujúcej analýze. V chronologickom slede sa voľby uskutočnili najskôr v Nikarague a následne v Argentíne.
 

NIKARAGUA: Dvojaký meter, na aký sme v mainstreame zvyknutí

Konkrétne v Nikarague to bolo 7. novembra 2021 a rozhodovalo sa v nich o novom zložení parlamentu a obsadení postu hlavy štátu. Pri volebnej účasti viac ako 65 % sa skončili výrazným víťazstvom Sandinovského frontu národného oslobodenia – FSLN (74,17 % hlasov) a opätovným zvolením prezidenta Daniela Ortegu (1945), ktorý získal 75,87 % hlasov. Ide o jeho piaty mandát v najvyššej funkcii štátu; starší z dvojice autorov tohto rozboru bol ako spravodajca ČST osobne prítomný na jeho prvej prezidentskej inaugurácii v Manague v januári 1985. S prestávkou v rokoch 1990 – 2007, keď boli prezidentmi predstavitelia protisandinovskej opozície Violeta Chamorrová (1929), Arnoldo Alemán (1946) a Enrique Bolaños (1928 – 2021), tak D. Ortega pôsobí vo vrcholovej funkcii v Nikarague vyše štvrťstoročia. Dá sa teda hovoriť o jeho dlhodobej podpore ako politika a sandinovcov ako politickej strany s ľavicovým a v súčasnosti aj so silne sociálne osadeným kresťanským programom, ktorý už druhé volebné obdobie výrazne prezentuje Ortegova manželka a zároveň viceprezidentka Rosario Murillová (1951).

nikaragua_flag_of_the_fsln_svg_wikipedia_2022-2-22.png

Jeho uznanie na domácej politickej scéne sa však nikdy neprejavilo v podobe sympatií vo svetových médiách hlavného prúdu najmä kvôli jeho nemeniacej sa prosocialistickej orientácie. Systematická kritika, s ktorou sa v mainstreame stretával podobne ako Castrovci, Chavéz a podobní latinskoamerickí politici celé desaťročia, vyvrcholila v predvolebnom období. Stalo sa tak po tom, čo bolo v roku 2021 v Nikarague zatknutých niekoľko nie skutočných (ako tvrdili viaceré mainstreamové médiá), ale len potenciálnych volebných kandidátov – teda osôb, ktoré iba prejavili záujem o kandidatúru (v španielčine sa im hovorí „precandidatos“), ale ešte neboli zaregistrovaní. Išlo napospol o politických exponentov so zázemím tretieho sektora napojeného prevažne na amerických sponzorov, ktorých verejne prezentovaný diskurz smeroval k nenávistným prejavom s nezmieriteľne nepriateľským postojom voči FSLN (Frente Sandinista de Liberación Nacional). Dá sa povedať, že ich cieľom bolo rozbehnúť v krajine procesy v mnohom podobné tomu, čo sa dnes deje na Slovensku vo vzťahu k Smeru. Ich stíhanie súvisí s tým, že sa dostali do rozporu so zákonom, prijatým v Nikarague po skúsenostiach krajiny s neúspešným tzv. mäkkým prevratom (golpe blando) z roku 2018, ktorý mal v skutočnosti skôr tvrdý až násilný priebeh. Uvedený zákon z roku 2020 právne postihuje v ňom definované závažné konania s cieľom destabilizovať situáciu v krajine, uskutočňované aj v spolupráci so zahraničnými mocnosťami a ich finančnou podporou. Vo svojej podstate sa pri ochrane štátnej suverenity inšpiroval podobnými právnymi normami, ako platia v Spojených štátoch, v Ruskej federácii a v niekoľkých ďalších krajinách sveta. Rozdiel je len v tom, že oproti americkému zákonu je ten nikaragujský o niečo miernejší. Na základe podobného amerického zákona bol napríklad trestne stíhaný Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť Michael Flynn za údajnú spoluprácu s Ruskou federáciou. Americký trestný systém kvôli tomu nikto nespochybňoval. Obdobný postup voči obvineným tentokrát však – na rozdiel od Flynna – z evidentnej protištátnej činnosti voči Nikarague sa stal predmetom ostrej kritiky svetového mainstreamu. Slovom dvojaký meter, na aký sme v jeho réžii zvyknutí.

posesion_de_daniel_ortega_como_presidente_de_nicaragua_2012.jpgnikaragua_2017-1-10_rosario_murillo_commons.wikimedia.org_.jpgDaniel Ortega,
inaugurácia v roku 2012.
Foto: Commons.wikimedia.org.

Viceprezidentka
Rosario Murillová,
manželka Daniela Ortegu.
Foto: Commons.wikimedia.org

 

 

 

 

 

 



Celkovo mal D. Ortega päť protikandidátov na funkciu prezidenta a R. Murillová na pozíciu viceprezidenta. Prezidentský systém v Nikarague funguje na podobných princípoch ako v USA a do volebnej súťaže sa vstupuje v dvojiciach – prezident/viceprezident. Na voľbách sa popri FSLN so spojencami z menších strán zúčastnila aj umiernená opozícia. Celkovo sa volieb zúčastnilo 15 politických subjektov kandidujúcich buď samostatne alebo v koalícii. Na druhom mieste skončila Liberálna konštitucionalistická strana (PLC), ktorej kandidát Walter Espinoza získal vyše 14 percent. Je to strana, v ktorej pôsobil jeden z bývalých prezidentov Arnoldo Alemán. Do funkcie sa dostal po Violete Chamorrovej v roku 1996. Uvedené skutočnosti potvrdzujú, že v krajine dlhodobo vládne pluralitný model demokracie – teda žiadny systém jednej strany a tobôž nie diktátorský režim. Ide o podobný model dominantnej pozície silnej strany, aký sme v minulosti poznali napríklad v histórii Indie počas vlády Indického národného kongresu a ako doteraz existuje v Japonsku, kde politický život krajiny celé desaťročia ovláda Liberálno-demokratická strana. Naposledy tak vyhrala týždeň pred nikaragujskými voľbami a nikomu nenapadne označovať Japonsko za diktátorský režim.
 

Popularita sandinistov má stále vysoký kurz

No to, čo je dovolené Japonsku, pre Nikaraguu neplatí. Tu je bežný iný meter – úspechy sa opomínajú, prednosť má čierna optika. Nielen mainstream, ale aj mnohí politickí predstavitelia západných i latinsko-amerických krajín pravidelne vyslovujú ostrú kritiku na adresu D. Ortegu a jeho vlády. Typickým príkladom je napríklad Organizácia amerických štátov (OAŠ), ktorá funguje pod taktovkou USA. Dokonca sa stala pre krajiny na tomto kontinente akýmsi skúšobným kameňom lojality vo vzťahu k svetovej mocnosti číslo jeden, ktorá presadila viacero rezolúcií odsudzujúcich Nikaraguu pred voľbami a po nich. Každý z členských štátov tohto spoločenstva si musí dobre rozmyslieť, či zaujme iný názor, ako majú USA, lebo by sa mohol vystaviť či už skrytým alebo otvoreným sankciám. Za týchto okolností sa istá podpora Nikaraguy mohla nanajvýš prejaviť zdržaním sa hlasovania. Pravidelne tak robili Mexiko, Honduras, Bolívia, ako aj Sv. Vincent a Grenadíny. Striedavo sa k ním pripájali ďalšie z menších karibských krajín a od prípadu k prípadu tento postoj zaujali aj Guatemala a Argentína. Výsledok bol taký, že Nikaragua krátko po voľbách kvôli dlhodobej diskriminácii ohlásila svoje rozhodnutie vystúpiť z OAŠ, podobne ako to dávno predtým urobila Kuba a nedávno Venezuela. Ukončenie členstva je spojené s výpovednou lehotou dvoch rokov, no s tým rozdielom, že zatiaľ čo Nikarague bude táto lehota plynúť, Venezuele to zastavili formálnym uznaním neexistujúceho prezidenta Guaidóa, ktorého nelegálny reprezentant odvtedy na pôde OAŠ hlasuje za Venezuelu. Samozrejme, opačne, ako by to robil riadny zástupca krajiny vyslaný Madurovou vládou. Pikantné na tom celom je, že ak by bolo Venezuele v súlade s medzinárodným právom umožnené skutočne z OAŠ vystúpiť, stratila by hlasovacia mašinéria USA v tejto organizácii jeden hlas, ktorý by mohol niekedy veľmi chýbať.

Kritický postoj vedenia Nikaraguy voči proamerickému tretiemu sektoru a celkovo proti politike sankcií USA ako aj ďalších západných krajín nie je náhodný. Má to svoje rácio, no samo o sebe by to nemohlo stačiť, aby FSLN a D. Ortega vyhrali s takým náskokom. Krajina sa totiž môže za posledné roky pochváliť úspešným ekonomickým rastom, ktorý neprekazil ani pokus o prevrat od apríla do júna 2018. Sympatie obyvateľstva si vyslúžila vďaka pozitívnym sociálnym opatreniam a ústretovej podpore malých a stredných podnikateľov. Pocítili to osobitne ženy – drobné podnikateľky, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v spoločnosti. Ich potrebám slúži osobitný rezort – ministerstvo rodinného, komunitného, družstevného a asociatívneho hospodárstva (Ministerio de Economía Familiar Comunitaria Cooperativa y Asociativa – MEFCCA). Odborníci to označujú za špecifickú nikaragujskú formu socializmu, ktorá prináša výsledky, lebo motivuje do nápaditých ekonomických aktivít široké vrstvy jednoduchých obyvateľov. To všetko sa pritom deje v prostredí celosvetovej pandémie koronavírusu, ktorú krajina zvláda taktiež s úspechom. Vďačí za to najmä tomu, že sa systematicky venuje budovaniu nemocníc, podpore zdravotníctva a celkovo investíciám do jeho infraštruktúry podľa kubánskeho vzoru. Pomohlo to aj pri vyrovnávaní sa s dôsledkami pandémie, kde Nikaragua dosahuje v rámci celého ibero-amerického sveta jedny z najlepších čísel štatistík. Keď k tomu všetkému pripočítame bezplatné školstvo, stále sa zlepšujúce zdravotníctvo, rozvoj dopravnej infraštruktúry, vybudovanie elektrickej siete s pokrytím na úrovni viac ako 90 % obyvateľstva krajiny, postupný rast priemyslu a poľnohospodárstva, ako aj životnej úrovne – pochopíme prečo má popularita sandinistov stále vysoký kurz.
 

Ruský vojenský faktor sa môže začať približovať k hraniciam USA

Pozoruhodné sú aj zahranično-politické aspekty nikaragujských volieb. Napohľad nie až taká významná krajina má totiž hodnotnú, dá sa povedať až strategicky dôležitú polohu v oblasti Strednej Ameriky, ktorú vedia doceniť najmä vojenskí experti a námorní špecialisti. Jej brehy sú dostupné tak zo strany Pacifiku ako aj Karibského mora, teda i Atlantického oceánu. A vedia to aj v Spojených štátoch amerických. Nie náhodou tam z nevôľou sledovali pád somozovskej diktatúry a od samého začiatku nástup sandinovskej revolúcie. Za vlády prezidenta Reagana a Busha staršieho preto mocnosť číslo jeden vo svete použila všetky možné i nečisté spôsoby v rozpore s americkými zákonmi, aby zvrátila tento vývoj. Aj sa to na tri volebné obdobia podarilo. Lenže Ortega sa po prechodnej porážke do vedenia krajiny vrátil a po aktuálnych voľbách svoje postavenie posilnil, čo má nezanedbateľný význam aj v niektorých súvislostiach svetovej politiky. Vo svetle ukrajinskej krízy sa totiž nastoľuje možnosť, že tak ako sa sily NATO a USA systematicky približujú k ruským hraniciam, nemusí byť ďaleko čas obráteného protipohybu, keď sa ruský vojenský faktor môže začať približovať k hraniciam USA vo vybraných krajinách Latinskej Ameriky. Začiatkom januára to diplomatickým jazykom napríklad naznačil námestník ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov, ktorý viedol ruskú delegáciu na rokovaniach s USA. V prípade, že rokovania so západnými krajinami zlyhajú a USA budú stupňovať tlak, nemožno „ani potvrdiť, ani vylúčiť“ možnosť, že Rusko do spomenutých krajín vyšle vojenské prostriedky, povedal ruský predstaviteľ. Do úvahy pripadajú podľa pozorovateľov tri krajiny, z ktorých Nikaragua nie je zanedbateľná. Venezuela je od hraníc USA najďalej a Kuba má s vyostrením vzťahov z obdobia Karibskej krízy vlastné ťaživé skúsenosti, ktoré by asi nechcela opakovať. V súvislosti s tým ruský vojenský expert Alexej Leonkov nevidí zmysel v rozmiestňovaní ruských rakiet na Kube. Uviedol to vo vysielaní kanála YouTube „SMERŠ“. Takýto krok by bol podľa neho istým druhom anachronizmu. S príchodom hypersonických zbraní sa z ponoriek môže zasiahnuť územie USA v priebehu 5 – 12 minút. Ide teda skôr o hľadanie takých oporných bodov na mape, kde by mohli dlhodobo obrazne povedané „dobíjať baterky“ lode a ponorky ruského námorníctva. A mať takúto možnosť v Pacifiku i Karibiku zároveň nie je na zahodenie.

Možnosti prehlbovania spolupráce s Ruskom pritom nie sú žiadne romantické chiméry. Majú svoje tradície i budúcnosť. Ich základné rámce pomenovali v telefonickom rozhovore prezidenti oboch krajín D. Ortega a V. Putin v polovici januára tohto roku. Diskutovali o relevantných otázkach bilaterálnej spolupráce v rôznych oblastiach, najmä v oblasti dopravy a poľnohospodárstva. Vyzdvihli tiež efektivitu v boji proti covidu, vrátane dodávok ruských vakcín a ich spoločnej výroby v Nikarague. Obe strany opätovne zdôraznili dôležitosť pokračovania úzkej koordinácie na medzinárodnej scéne na ceste rusko-nikaragujského strategického partnerstva. Tieto ciele nachádzajú konkrétnu podobu na stretnutiach odborníkov oboch krajín. Prezident Nikaraguy napríklad prijal 17. februára 2022 ruskú delegáciu na čele s podpredsedom vlády Jurijom Borisovom. V delegácii boli ministri, námestníci ministrov, odborníci na ekonomický rozvoj, financie, priemysel, obchod, obranu, energetiku a ďalšie oblasti činnosti, ktorí rokovali so svojimi nikaragujskými partnermi. Rusko podľa komentárov miestnych médií predstavuje významného garanta stability v Latinskej Amerike a v Karibskej oblasti, kde oceňujú jeho postoje v úsilí o zachovanie mieru a osobitne v boji proti hegemónnym záujmom Spojených štátov a pri formovaní multipolárneho sveta. Vychádzajúc z tejto línie preto neprekvapuje aktuálny postoj Nikaraguy k vývoju udalosti v Doneckej ľudovej republike (DĽR) a Luganskej ľudovej republike (LĽR), ktorý v týchto dňoch vyjadril prezident D. Ortega. Otvorene podporil rozhodnutie prezidenta V. Putina uznať vyhlásenie nezávislosti oboch týchto republík. Spolu so Sýriou tak patri Nikaragua k prvým dvom krajinám sveta, ktoré fakticky uznávajú ich právnu existenciu. Skôr či neskôr sa dá očakávať, že to urobia i de iure.
 

Prenikanie Číny do stredoamerického priestoru

Poloha Nikaraguy medzi vodstvami dvoch svetových oceánov ponúka tiež projekt, ktorý sa niekedy mohol zdať ako futurologický. Nie je však až taký nereálny, najmä ak by sa spojil ekonomický a vojenský potenciál dvoch svetových mocností – Ruska a Číny. Ide o vybudovanie prieplavu na juhu krajiny, ktorý by sa mohol stať vážnym konkurentom Panamského kanála. Vybudovaný za pomoci najnovších moderných technológii by svojím vybavením, šírkou a pohodlím mohol poskytovať veľké služby tak obchodným ako aj ostatným morským a oceánskym lodným gigantom, vrátane vojenských plavidiel Ruska a Číny. Všestranne by sa tým posilnila pozícia Nikaraguy, ktorá by navyše získala mocných protektorov. Celkovo sa dá povedať najmä pokiaľ ide o Čínu, že došlo k významným posunom v jej prenikaní do stredoamerického priestoru. Po posledných voľbách sa tento fenomén ešte posilnil. Keď to zoberieme stručne z historickej perspektívy, Stredná Amerika bola regiónom, kde bola ešte pred približne 15 rokmi nulová pozícia Čínskej ľudovej republiky (ČĽR). V roku 2007 mali všetky krajiny v tejto časti sveta diplomatické styky len s tzv. Čínskou republikou – Taiwanom. Prvá krajina, ktorá to v tom roku zmenila, bola Kostarika. V roku 2017 ČĽR uznala Panama, o rok neskôr Dominikánska republika a Salvador. Paradoxne USA, ktoré samé majú diplomatické styky len s ČĽR, tieto krajiny za zmenu uvedeného diplomatického statusu sankcionovali. V tom čase s Taiwanom udržiavali diplomatické styky len tri hispanofónne krajiny regiónu – Guatemala, Honduras a Nikaragua, z anglofónnych krajín Belize.

V uvedenej skupine sa udiali výrazné zmeny po voľbách v Nikarague. Došlo totiž, a to dosť nečakane, k zrušeniu diplomatických stykov s Taiwanom. Prvý signálom, že sa tak môže stať, bola pomerne vlažná reakcia jeho vedenia na novo-zvolenie D. Ortegu za prezidenta, kde absentovala oficiálna gratulácia. Dalo sa to vyhodnotiť aj tak, že Taiwan, ktorý je pod veľkým tlakom Spojených štátov v rámci americkej konfrontácie s Čínou, sa v podstate neodvážil zaujať dôstojný postoj k diplomatickému protokolu. Takýto spojenec s dlhodobej perspektívy nemá predpoklady pre spoľahlivosť. Viac je však asi pravdepodobné, že k obnoveniu diplomatických stykov s ČĽR celkovo prispela ľavicová orientácia Nikaraguy ako aj  trpezlivé úsilie ázijskej veľmoci číslo jeden postupne upevňovať svoje pozície v regióne Strednej Ameriky i na celom kontinente vôbec. Bolo pritom na čo nadväzovať. Už prvá Ortegova vláda mala v rokoch 1985 – 1990 diplomatické vzťahy s Čínou, ktoré prerušila vláda prezidentky Violety Chamorrovej. V tomto kurze pokračovali aj jej nástupcovia Arnoldo Alemán a Enrique Bolaños. Nezmenil to po návrate k moci v roku 2007 ani D. Ortega, ktorý mal záujem spolupracovať tak s Taiwanom ako i s ČĽR, čo bolo prakticky nemožné. Svoj vplyv tu mal zrejme i pragmatický postoj Taiwanu, ktorý pomerne veľkoryso prispieval krajinám tohto regiónu na rôzne sociálne projekty. To však dnes nestačí. Nikaragua potrebuje garanciu stability, čo jej Taiwan ako spojenec USA nemôže poskytovať. Súčasný vývoj potvrdzuje, že s ohľadom na strategické okolnosti a vývoj udalostí vo svete je zmena postoja Nikaraguy k orientácii diplomatickej služby smerom na Čínu, ako aj pokračujúca spolupráca krajiny s Ruskom v tomto ohľade logická. Je viac ako pravdepodobné, že politika sankcií zo strany Spojených štátov amerických voči súčasnému vedeniu krajiny bude pokračovať. Paleta možností podvratných akcií, či už vnútropolitického charakteru alebo zo zahraničia, je pritom veľmi široká. Zachovanie pokoja a stability v štáte je za týchto okolností možné iba za pomoci silných zahraničných partnerov. A strategická spolupráca s Ruskom a Čínou, ktorým Nikaragua môže poskytovať zaujímavé protihodnoty, vytvára pre to reálne predpoklady.
               

ARGENTÍNA: Niekdajšia výkladná skriňa Južnej Ameriky sa zmenila na nepoznanie

Po Nikarague mal volebný záver roka 2021 v Latinskej Amerike svoje pokračovanie na juhu kontinentu – v Argentíne. Nešlo v tomto prípade o uzatvorený volebný cyklus, ale podobne ako je to v USA o doplňujúce voľby tretiny členov Senátu a tiež (čo je argentínske špecifikum) polovice členov Poslaneckej snemovne, ktoré sa uskutočňujú po dvoch rokoch. Konkrétne sa konali 14. novembra 2021. Výsledky týchto volieb zvyknú signalizovať, kam sa môžu uberať politické sympatie voličov v nadchádzajúcich celoštátnych voľbách, ktoré patrili stredo-ľavému koaličnému bloku Front všetkých (Frente de Todos) vedenému prezidentom Albertom Fernándezom (1959) a viceprezidentkou Cristinou Kirchnerovou (1953). Argentína, ktorú analytici na počiatku 20. storočia považovali kvôli ekonomickej prosperite za výkladnú skriňu Južnej Ameriky, sa po desaťročiach trvajúcej liberálnej politiky v duchu odporúčaní Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky zmenila na nepoznanie. Vyvrcholilo to po období vlády prezidentov Carlosa Menema a Fernanda de la Rúa štátnym defaultom koncom roka 2001. Odvtedy až doposiaľ ovládajú krajinu striedavé politické nálady, ktoré sa viac alebo menej pravidelne kyvadlovým spôsobom menia vo svoj protipól. Dominantnú pozíciu v nej na tri volebné obdobia zaujala rodina manželov Kirchnerovcov z ľavého krídla Justicialistickej strany (Partido Justicialista – PJ) založenej Juanom Domingom Perónom. Najskôr sa stal prezidentom Néstor Kirchner (1950 – 2010) a potom na základe vzájomnej dohody, že sa budú striedať, dal príležitosť kandidovať manželke Cristine Fernádezovej Kirchnerovej. Bolo to obdobie pomerne úspešnej ľavicovej politiky, ktoré však v jeho závere poznačila hospodárska kríza.

todos_logo1.jpg

Kirchnerovské stredo-ľavé krídlo peronistickej PJ sa ujalo moci v doslova turbulentnom krízovom období Argentíny na prelome tisícročia. Výsledky neoliberálnej politiky pravicového peronistu Menema a jeho nástupcu z opozičnej Radikálnej občianskej únie de la Rúa, ako aj ďalších prechodných prezidentov, mali na život krajiny devastačný charakter. Podobne tomu bolo aj v ďalších latinskoamerických krajinách, čo viedlo ku krachu tzv. Washingtonského konsenzu. Prvým protiamerickým rebelom väčšieho kalibru voči dôsledkom tohto liberálneho kurzu sa stal v tom čase najmä venezuelský politik Hugo Chavéz, ktorý nastúpil do funkcie prezidenta v roku 1999. Po ňom vyhrali prezidentské voľby ľavicovo orientovaní politici v ďalších významných krajinách Južnej Ameriky – v roku 2002 v Brazílii Luiz Inácio Lula da Silva a v roku 2003 Argentíne Néstor Kirchner. Ten pochádzal z chudobného juhu – z Patagónie, kde sa stal guvernérom v provincii Santa Cruz a pozdvihol jej úroveň vďaka svojej pozitívnej sociálnej politike, ako aj tomu, že sa mu darilo prilákať zahraničné investície. V tejto línii pokračoval aj vo funkcii prezidenta. Pohol dopredu komplikovanú situáciu so zahraničným dlhom, oživil rast HDP a podarilo sa mu znížiť nezamestnanosť.
 

Úspešné obdobie vlády Kirchnerovcov

Postupne začal meniť aj zahraničnú politiku krajiny. Spolu s Lulom a Chavézom zohrali napríklad dôležitú úlohu na štvrtom americkom samite (Cumbre de las Américas) v argentínskom meste na pobreží Atlantického oceánu v Mar del Plata v roku 2005, kde konkrétne prispeli k odmietnutiu americkej dohody o voľnom obchode (ALCA), ktorá jednostranne zvýhodňovala Spojené štáty americké. Spojená je s tým aj úsmevná príhoda, ktorá vtedy kolovala v latinskoamerických kruhoch. Prezident Chavéz vraj nie celkom diplomatickým jazykom médiám a verejnosti o výsledku rokovaní povedal: „ALCA, ALCA ...  al carajo“. Voľne a jemne preložené to znamená: „ALCA, ALCA ... do zadku“. Namiesto dohody ALCA vznikla ešte v roku 2004 v Havane iná latinsko-americká skratka: ALBA (Alternativa Bolivariana para los Pueblos de Nuestra América), ktorá od roku 2009 zodpovedá čiastočne pozmenenému názvu Alianza Bolivariana para los Pueblos de Nuestra América (Bolívarovská aliancia pre národy Našej Ameriky). Pojem „Naša Amerika“ zaviedol ešte v 19. storočí známy kubánsky vlastenec José Martí. Označil tým štáty Latinskej Ameriky v kontraste ku krajinám Severnej Ameriky. Jadrom integračného zoskupenia ALBA sú autentické prosocialistické krajiny (Kuba, Venezuela, Nikaragua, Bolívia), s ktorými za vlády Kirchnerovcov priateľsky komunikovala aj Argentína.

argentina_2007-3-26_nestor_kirchner_and_cristina_fernandez_commons.wikimedia.org_2022-2-15.jpg731px-presidente_alberto_fernandez.jpg
Alberto Fernández, inaugurácia v roku 2019.
Foto: Commons.wikimedia.org

Néstor Kirchner a Cristina Kirchnerová. Foto. Commons.wikimedia.org

Úspešný bol aj prvý mandát Cristiny Kirchnerovej, ktorej cestu k moci svojím spôsobom vystlal jej manžel. Voľby v roku 2007 vyhrala už v prvom kole na čele koalície Front pre víťazstvo ( Frente para la Victoria) so ziskom vyše 45 percent hlasov. V Argentíne totiž podľa volebného zákona stačí na výhru už zisk 45 % alebo aspoň 40 % hlasov za predpokladu náskoku desiatich percent pred druhým prezidentským kandidátom. V tomto období sa utužila spolupráca Argentíny s členským krajinami ALBA a ďalším spoločenstvami, ktoré sa v Latinskej Amerike postupne sformovali v nasledujúcich rokoch 2008 a 2010. Konkrétne ide o Úniu juhoamerických národov (UNASUR) a Spoločenstvo latinskoamerických a karibských štátov (CELAC). Za prvého generálneho tajomníka UNASUR bol v roku 2010 vybraný práve Néstor Kirchner. Túto funkciu však vykonával iba niekoľko mesiacov, lebo 27. októbra 2010 zomrel na následky infarktu. Nemohla sa tak naplniť dohoda s manželkou o striedaní sa vo voľbách ako kandidátov na funkciu hlavy štátu. So zreteľom na to opakovane sa tejto úlohy ujala Cristina Kirchnerová. Nebolo to pritom až také jednoduché, lebo už vtedy sa v doplňovacích voľbách po dvoch rokoch jej mandátu prejavil kyvadlový efekt čiastočného presunu preferencií na stranu opozície, ktorú viedol politik s talianskymi koreňmi  Mauricio Macri (1959). Vyzeralo to tak, že v prezidentských voľbách v roku 2011 nemusí uspieť. Smrť Néstora Kirchnera však v spoločnosti vyvolala taký sentiment a vlnu sympatií, že ,naopak, zvíťazila ešte s výraznejším rozdielom ako v predchádzajúcich voľbách. Získala vyše 54 percent hlasov, čo bolo skoro o deväť percent viac.

Celkovo je možno obdobie vlády Kirchnerovcov označiť ako úspešné. Podarilo sa im čiastočne riešiť finančné i ekonomické problémy krajiny a napríklad znížiť počet chudobných z 50 na 11 percent a nezamestnanosť až na sedem percent. Osobnou ambíciou Cristiny Kirchnerovej bola podpora rozvoja vzdelanosti a vedy, najmä digitalizácia spoločnosti a budovanie škôl. Cítila tiež morálnu povinnosť dotiahnuť proces nápravy stavu spoločnosti z obdobia vlády vojenskej diktatúry, ktorému dal impulz ešte jej manžel. Desaťtisíce nevinných obetí teroru z 80. rokov minulého storočia nemohlo zostať zabudnutých. Vplyvným pravicovým kruhom, pochopiteľne, tento druh politiky nevyhovoval. Postupne sa hľadali motívy pre kritiku opatrení stredo-ľavicovo orientovanej vlády. Dialo sa tak aj za pomoci medzinárodných finančných kruhov a jadrom sváru sa stalo splácanie zahraničných dlhov, čo vyvrcholilo v roku 2014. Newyorský arbitrážny súd rozhodol, že Argentína musí najskôr splatiť dlh hedžovým fondom a až potom ostatným veriteľom. To dalo impulz k technickému bankrotu krajiny a oživeniu krízy. Samotná prezidentka musela okrem toho čeliť obvineniam z údajnej nepriamej podpory antisemitských síl spojených s teroristickým útokom na židovské centrum spred zhruba štvrťstoročia, za ktorým mal stáť Irán. Mala tiež zdravotné problémy. Išlo o podozrenie z rakoviny mozgu, ktoré sa našťastie nepotvrdilo. Do volieb v roku 2015 sa tak či tak nemohla po naplnení dvoch mandátov vo funkcii prezidenta zapojiť. Ako kandidát ju nahradil bývalý viceprezident Daniel Scioli. Ten však v druhom kole tesne prehral s vyzývateľom za pravicovú stranu Republikánsky návrh (Propuesta Republicana) a bývalým starostom Buenos Aires Mauriciom Macrim, ktorý bol na čele koalície troch opozičných strán pod názvom Cambiemos (Zmeňme to).
              

Macriho kabinet nenaplnil očakávania

Neskôr sa jej názov – už ako koalície vládnucich strán – zmenil na Juntos por el Cambio (Spolu za zmenu). Spočiatku sa javilo, že desaťročia trvajúce finančné a hospodárske problémy sa podarí zmeniť k lepšiemu. Mala k tomu napomôcť istá zhovievavosť veriteľov, ktorí boli voči vláde prezidenta Macriho ústretovejší ako ku Kirchnerovej a v roku 2016 sa s novým kabinetom dohodli na zmiernení tvrdých podmienok pri splácaní štátneho dlhu. Nevydržalo to však dlho a ku zmene k lepšiemu nedošlo. Skôr naopak, začali sa kopiť problémy. Ceny sa zvyšovali, inflácia bola stále na úrovni 20 % a sľubovaný ekonomický rast sa nedarilo naštartovať. Nie náhodou to možno niekomu pripomína nezrealizované slogany a sľuby volebných víťazov na Slovensku. Jedine, čo sa Macriho režimu ako tak darilo, bolo súdne stíhanie bývalých politických oponentov za vyfabrikované kauzy korupcie. Brvno v jeho oku – fakt, že bol zapletený do aféry Panama Papers, však pravicové médiá príliš veľa nerozmazávali. Ale i tak sa kyvadlo politických nálad v roku 2017 začalo od neho odkláňať. Prispelo k tomu najmä zmiznutie a smrť aktivistu za práva Indiánov Santiaga Maldonada, bojujúceho proti zahraničným, najmä americkým korporáciám, ktorých záujmy na úkor pôvodných domorodých obyvateľov krajiny podporoval Macri. Na rozdiel od Slovenska, kde nevyjasnená samovražda policajného prezidenta vo vyšetrovacej väzbe nevyvolala väčšiu odozvu, v Argentíne to malo za následok hromadné protesty. Opozícia obvinila Macriho vládu z nedostatočného úsilia o vyšetrenie celého prípadu zavraždenia Maldonada.

Opozícia kritizovala taktiež zmeny v oblasti zahraničnej politiky Argentíny, ktorá sa stala akýmsi baranidlom pri presadzovaní záujmov USA v Latinskej Amerike, osobitne voči Venezuele a ďalším ľavicovým krajinám. Macriho kabinet sa zapojil do aktivít v protivenezuelskej Grupo da Lima, uznal kvázi-prezidenta Guaidóa, oslaboval činnosť kontinentálnych spoločenstiev UNASUR a CELAC. Podčiarknuté a zrátané, výrazná vnútropolitická – spoločenská a ekonomická kríza – spolu s nespokojnosťou s orientáciou krajiny vo vzťahu k zahraničiu v konečnom dôsledku prispeli k porážke Macriho, ktorého kabinet nenaplnil očakávania, v prezidentských voľbách v roku 2019. Predchádzalo tomu spojenie stredo-ľavej kirchneristickej a centristickej časti politického spektra peronistických síl okolo Sergia Massu do koalície pod názvom Front Všetkých (Frente de Todos), zahŕňajúcej aj viacero menších ľavicových politických subjektov vrátane komunistov. Jej prezidentským kandidátom sa stal dovtedy nie až taký dominantný Alberto Fernández. Vo vláde Néstora Kirchnera zastával nejaký čas funkciu vedúceho kabinetu ministrov. Nová opozičná koalícia v augustových primárkach získala 48 %, čo by v riadnych voľbách už stačilo na víťazstvo v prvom kole. Macriho vládna koalícia sa musela uspokojiť s výsledkom 30 %, teda o 18 percent hlasov menej. To signalizovalo, čo sa bude diať ďalej. A naozaj sa to naplnilo. V samotných voľbách koncom októbra 2019 už v prvom kole zvíťazil Alberto Fernández, po boku ktorého po vzájomnej dohode na pozíciu viceprezidentky kandidovala Cristina Kirchnerová. Získal 48 % hlasov oproti 40-tim za Macriho, čiže o niečo viac ako v primárkach.
 

Argentína a Mexiko – opory stabilizácie pomerov na kontinente

Pre Cristinu Kirchnerovú bolo toto víťazstvo svojím spôsobom istou satisfakciou, lebo aj ona bola ako jej spolustraníci obeťou vleklých súdnych ťahaníc trestnoprávneho charakteru, ktoré sa však v jej prípade nepodarilo dotiahnuť do konca pre nedostatok dôkazov. Vláda Alberta Fernándeza sa ujala moci, keď v susednej Bolívii vrcholil prevrat proti Evovi Moralesovi. A bol to práve nový argentínsky prezident, ktorý ho v zložitej situácii podporil. Po vynútenej emigrácii najskôr v Mexiku mu umožnil azyl, čo bolo pre bolívijského politika veľkou pomocou pri jeho aktivitách so zreteľom na geografickú blízkosť k rodnej krajine. Pôsobil tam až do volebného víťazstva nového prezidenta Bolívie Luisa Arceho v roku 2020, keď sa mohol vrátiť do vlasti. Celkovo možno povedať, že Argentína a Mexiko zohrali v tomto období ako dve vplyvné krajiny riadene predstaviteľmi stredo-ľavicových síl významnú úlohu pri stabilizácii pomerov na latinskoamerickom kontinente. Aktivizovali okrem iného činnosť integračného zoskupenia CELAC, ktorému do svojho zosadenia predsedal Evo Morales. Nahradil ho mexický prezident Andrés Manuel López Obrador a od januára 2022 mu predsedá Alberto Fernández.

Podobne možno hodnotiť do istej miery spontánne sa rodiacu skupinu Grupo de Puebla, ktorá sa na rozdiel od organizácie ľavicových strán kontinentu, Fóra zo Sao Paulo, formuje z individuálnych prevažne latinskoamerických osobností. Naberá podobu akéhosi morálneho zrkadla a svedomia spoločnosti. Sú medzi nimi viacerí významní ľavicoví intelektuáli, spisovatelia a umelci ako aj politici. Z Argentíny napríklad Alberto Fernández a ďalšie známe osobnosti verejného života. Z Mexika možno spomenúť ministra zahraničných vecí Marcela Ebrarda, z Bolívie Eva Moralesa, z Brazílie Lulu da Silvu a Dilmu Rouseffovú, z Panamy Martina Torrijosa, z Dominikánskej republiky Leonela Fernándeza, ktorý sprostredkoval rozhovory medzi venezuelskou vládou a opozíciou, z Ekvádora Rafaela Correu a desiatky ďalších osobnosti Latinskej Ameriky, ale aj z iných častí sveta napríklad bývalého premiéra zo Španielska Zapatera. Tento zoznam sa z roka na rok rozširuje.

Na inaugurácii prezidenta Alberta Fernádeza sa zúčastnili politici z celej Latinskej Ameriky, ale čo je zaujímavé, bol tam kubánsky prezident Miguel Diáz-Canel, nikaragujský minister zahraničia Denis Moncada a namiesto Macrim uznávaného Guaidóa riadny zástupca reálnej venezuelskej vlády prezidenta Madura minister Jorge Rodríguez. Signalizovalo to zásadné posuny Argentíny v oblasti zahraničnej politiky. Nová vláda následne odobrala poverovacie listiny veľvyslankyni neexistujúcej vlády Juana Guaidóa a napokon vystúpila aj formálne z tzv. protivenezuelskej Límskej skupiny (Grupo de Lima). Už predtým traja členovia tejto skupiny Mexiko, Argentína a Bolívia sa pravidelne odmietali podpisovať pod jej vyhlásenia, v dôsledku čoho sa ocitla v akomsi stave útlmu a v súčasnosti tento produkt zahraničnej politiky USA fakticky nejestvuje.
 

Volebné kyvadlo opäť v pohybe

Dnes dominujú v Argentíne iné problémy, medzi ktorými ako vo väčšine krajín sveta popredné miesto zaberá pandémia. Vláda prezidenta Fernándeza sa najmä po ekonomickej stránke snažila eliminovať jej sociálne dopady. Rovnako tomu bolo aj po zdravotnej stránke, kde na rozdiel od západných krajín bola otvorená okrem ich vakcín aj nakupovaniu vakcín ruského a čínskeho pôvodu. Pomoc Ruska a Číny v tomto smere vysoko ocenil Alberto Fernández taktiež počas nedávnych stretnutí s prezidentami Vladimírom Putinom a Si Ťin-pchingom. V Moskve zdôraznil, ako veľmi pomohla krajine pri zvládaní pandémie ruská vakcína Sputnik V. On sám šiel v tomto prípade vzorom – všetky tri dávky očkovania proti covidu, ktoré prijal, boli touto vakcínou. Prispel svojím dielom i k tomu, že sa Sputnik V začal v rámci licencie v Argentíne vyrábať.

Posledné primárky v auguste minulého roka vyhrala opozičná koalícia Juntos por el Cambio. To naznačilo, že sa volebné kyvadlo v prostriedku funkčného obdobia novej vlády môže pohnúť v opačnom smere, čo sa aj stalo. Neznamenalo to síce zásadnú zmenu pomerov, ale aj tak to svojím dielom prispelo v rámci vládnej koalície k istej disharmónii medzi ľavým kirchnerovským a viac centristickým krídlom Alberta Fernándeza, v dôsledku čoho demonštratívne odstúpili z funkcii niektorí ľavicoví predstavitelia a z druhého tábora tak musel urobiť minister zahraničných vecí Felipe Sola. Nahradil ho relatívne mladý politík Santiago Cafiero. Doplňovacie voľby 14. novembra 2021 dopadli v podobnom duchu, ako naznačovali primárky. Vyhrala koalícia Juntos por el Cambio (61 mandátov) nad Frente de Todos (50 mandátov), zvyšok zostal menším centristickým stranám i jednej trockistickej strane. Celkovo sa pozícia vládnych síl trochu oslabila, no stále majú v Poslaneckej snemovni so 118 mandátmi viac hlasov ako hlavná opozičná formácia so 116 poslancami. Menšie strany sa tak môžu stať jazýčkom na váhach, čo nie je z hľadiska vlády príliš komfortná situácia. Ukázalo sa to hneď v závere roka pri hlasovaní o štátnom rozpočte, ktorý neprešiel. V Senáte, kde sa menila tretina členov, je to pre vládu o niečo lepšie, lebo má nad macristickými silami stále miernu prevahu, ale tesne prišla o väčšinu. Teraz má 35 zo 72 celkových mandátov. Znamená to, že musí s malými stranami trpezlivo vyjednávať pri každom hlasovaní. Situácia je pre vládu o to zložitejšia, lebo sa opäť vyostrujú finančné a ekonomické problémy krajiny, najmä vyrovnávanie sa so splácaním zahraničných dlhov. Nedávno sa zavŕšili zložité rokovania s Medzinárodným menovým fondom, ktorých výsledok síce označil Alberto Fernández za svoje osobné víťazstvo, jeho nadšenie však očividne nezdieľa ľavé krídlo koalície. Dokonca sa stalo, že predseda bloku poslancov za koalíciu Frente de Todos Máximo Kirchner, syn Néstora a Cristiny, demonštratívne odstúpil zo svojej vedúcej pozície v parlamentnom klube, zároveň však potvrdil, že to neznamená odchod z koalície.
 

Spolupráca s Ruskom a Čínou

Vplyv nadnárodných finančných inštitúcii na ekonomiku Argentíny sa bude zrejme ešte dlho prejavovať. Nečudo, že ľavicové a stredo-ľavé politické sily hľadajú možnosti a cesty, ako sa z tohto zovretia postupne uvoľňovať. Za jedno z východísk považujú oblasť zahraničnej politiky a postupnú zmenu orientácie na nových svetových lídrov, čo sa napríklad prejavilo pri rokovaniach Alberta Fernándeza v Moskve a Pekingu. Argentínsky prezident sa pri stretnutí s Vladimírom Putinom vyslovil za prehĺbenie a rozšírenie vzájomnej spolupráce s Ruskou federáciou a za odstránenie zaostávania v bilaterálnych vzťahoch. Dodal, že medzi oboma národmi je veľa možností spolupráce, takže by sa mohli rozvinúť kontakty v mnohých oblastiach. Podľa A. Fernándeza sa Argentína môže stať tým, čo nazval bránou Ruska do Latinskej Ameriky. V tomto zmysle použil ako príklad vakcínu Sputnik V, ktorá sa stala odrazovým mostíkom pre jej distribúciu do Ekvádoru, Peru, Paraguaja a ďalších krajín. Argentínsky prezident pripomenul, že keď bola jemu blízka politická formácia pri moci v rokoch 2003 až 2015, snažila sa vymaniť z korzetu závislosti od Spojených štátov. Okrem toho podčiarkol, že sa vytrvalo usiluje o to, aby sa Argentína konečne zbavila závislosti od Medzinárodného menového fondu a Spojených štátov amerických a aby sa otvorili nové príležitosti pre rozvoj strategickej spolupráce tak s Ruskom ako aj Čínou.            

Osobne to tlmočil čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi počas jeho oficiálnej návštevy počas zimných olympijských hier v Pekingu. Návšteva Alberta Fernándeza v Číne mala aj diplomatický podtext. Na rozdiel od iných západných politikov, ktorí sa v rámci labutieho efektu podriadili rozhodnutiu prezidenta USA diplomaticky bojkotovať olympiádu, argentínsky prezident popri V. Putinovi patril k jej popredným hosťom. Rokovania s čínskym prezidentom boli veľmi úspešné. Ich stretnutie sa konalo v kontexte osláv 50. výročia diplomatických vzťahov medzi oboma krajinami, nadviazaných 18. februára 1972. Obidve strany podpísali okrem pristúpenia Argentíny k Novej hodvábnej ceste 13 ďalších dohôd, medzi ktorými dominovala plánovaná výstavba v poradí už štvrtej jadrovej elektrárne. Celková výška čínskych investícií do argentínskej ekonomiky bude impozantná. Dosiahne úroveň 23,7 mld. dolárov, čím sa vytvorí nový míľnik v bilaterálnych vzťahoch. Čína sa tak stane obchodným partnerom Argentíny číslo jeden mimo krajín Mercosuru, druhou najvýznamnejšou destináciou pre agro-priemyselný export a prvým investorom do obnoviteľných zdrojov energií.
 

Záver

Ako z uvedeného vyplýva, obdobie, v ktorom v súčasnosti žijeme, rámcované olympijskými hrami v Pekingu, je prelomové pre celý svet, Latinskú Ameriku z toho nevynímajúc. Platí to tak o Nikarague ako aj Argentíne. Alberto Fernández bol na správnom mieste v správny čas. V Pekingu sa formujú výhybky pre smerovanie sveta na budúce roky a desaťročia. Z hľadiska svetovej politiky bolo kľúčovou udalosťou stretnutie V. Putina so Si Ťin-pchingom a podpísanie spoločného rusko-čínskeho vyhlásenia, ktoré sa dá označiť za formálny začiatok strategickej spolupráce dvoch významných veľmocí. Okrem iného sa v ňom zdôrazňuje, že demokraciu nemožno budovať a vnucovať podľa nejakého štandardu, ktorý Západ považuje za jediný správny. Tento scenár prestáva fungovať i v Latinskej Amerike. Ministerstvo zahraničných vecí USA napríklad vyvíjalo zákulisný tlak na Alberta Fernádeza, aby necestoval do Moskvy, ani do Pekingu a na brazílskeho prezidenta Jaira Bolsonara, aby odmietol stretnutie s V. Putinom. Zrušenie týchto návštev malo Putinovi ukázať, že bude čeliť diplomatickej izolácii pre svoju politiku voči Západu a rozhodné postoje v cielene živenej kríze na hraniciach s Ukrajinou. Ako to dopadlo v prípade týchto politikov, je dnes dobre známe. Obaja absolvovali tieto návštevy a považujú ich za svoj zahraničný úspech. Dohodli spoluprácu na významných projektoch a plánujú ju rozširovať. Získavajú tak body i v domácej politike, o čo sa napríklad usiluje pred budúcimi voľbami – čuduj sa svete aj terajší pravicový brazílsky prezident. Svet sa mení. Boli časy, keď na kontinente dominovali predovšetkým nadnárodné americké monopoly a neposlušnosť trestali organizované prevraty alebo farebné revolúcie. Zdá sa, že ani v Nikarague, ani v Argentíne či v Brazílii to už v súčasnosti nebude také jednoduché.

(Koniec 1. časti)

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama