Poviedky o človeku v ohrození

Počet zobrazení: 4180

igor-hochel-muchy.jpgBásnik, prekladateľ, literárny kritik, vedec a vysokoškolský pedagóg Igor Hochel (1953) sa predstavuje aj ako prozaik-poviedkar. Vydal poviedkový súbor pod názvom MUCHY (v treťom roku okupácie), MilaniuM 2013.

V jedenástich prózach súboru sa predstavil ako autor, uvádzajúci svojich hrdinov do rôznych výrazne epicky exponovaných situácií, spoločným menovateľom by mohol byť pocit existenčného ohrozenia. Príčiny týchto pocitov sú rôzne – titulná próza súboru sa napr. už podľa názvu odohráva po auguste 1968, kedy hrdina poviedky zažije mystickú situáciu, ktorej túžbu po slobode a skočení okupácie symbolizuje kŕdeľ múch, bizarne opúšťajúci okupovanú krajinu v lietajúcom vysávači... Paradoxný prístup zvolil v próze Zlaté roky päťdesiate (Rozpísaná anekdota). Neudeje sa v nej nič „zlaté“, povznášajúce a ani nič také, čo by vyvolalo smiech, ako po každej dobrej anekdote. Hrdina poviedky, profesor latinčiny Peter Nový, sa síce v závere bujaro rozosmeje, no je to v podstate tragická reakcia na situáciu, ktorú prežil v posledných hodinách. Na ulici pri prechádzke po meste ho zatkli dvaja územčistí chlapi v sivých oblekoch a odviezli ho na SNB. Vysvitlo, že ho považujú za špióna Obermayera. Keďže si so sebou nezobral občiansky preukaz, nemohol preukázať svoju totožnosť. Po surovej bitke poslal veliaci dôstojník dvoch tajných príslušníkov na adresu, ktorú P. Nový uviedol. Keď sa vrátili, zatknutý profesor s hrôzou počúval, že na udanej adrese nebýva...Po ďalšom tvrdom údere upadol do bezvedomia a zachránil ho privolaný lekár, ktorý ho poznal a identifikoval jednoznačne ako svojho suseda, odborníka na antickú literatúru. Keď prišiel po krutej tortúre P. Nový k svojmu bytu, vysvitlo, že ho zaprel tajným domovník. Chcel tak chrániť profesora domnievajúc sa, že sa ten dostal do veľkých problémov... Príbeh sa odohral, či možno odohral tesne po smrti Stalina a Gottwalda, ich tiene ešte dosť dlho strašili.

Z podstatne neskorších totalitných čias je poviedka Obrcian a Vydarená. V tejto próze má príslušník štátnej bezpečnosti Obrcian delikátnu úlohu vypátrať, ako sa do knižnice dostala do jej fondu publikácia Bratislava nahlas, ktorú tam odvážne zaradila knihovníčka Vydarená. Tej sa premysleným postupom podarilo odvrátiť podozrenie, že zaradením tejto disidentskej tlačoviny k dispozícii bežným čitateľom sa mohla dopustiť niečoho nebezpečného a Obrcian sa ocitne nie v pozícii nebezpečne úradnej, ale v pozícii obyčajného čitateľa, poslušne vyplňujúceho výpožičný lístok. Aj takéto malé víťazstvo dômyslu a odvahy obyčajného človeka vyznieva ako zaujímavé svedectvo tej doby.

Znepokojivú tvár súčasnosti vykreslil I. Hochel v poviedke Zvláštne, tajomné posolstvo mŕtvych psov. Spisovateľa, cestujúceho na besedu do iného mesta, prenasledujú akési neznáme nebezpečné násilné živly, ktoré si ho vyberú ako obeť svojich xenofóbnych chúťok. Poviedka vyznieva výstražne a aktuálne, nakoľko nemálo signálov napovedá o dvíhaní hláv neofašistov na Slovensku nielen v Banskobystrickom kraji. Pre čitateľa príťažlivé prvky mysterióznosti, nevysvetliteľnosti až iracionality sa nachádzajú v prózach Walter Egon či Kam čert nemôže, pošle básnika. V druhej z uvedených próz sa objavuje mimoriadne zaujímavá pointa, priznanie sa ku krádeži básňou, uverejnenou v dennej tlači. Koná tak zabudnutý básnik Ján Gavalčík a adresátom je rozprávač poviedky Tomáš Roman, okradnutý kedysi jeho básnickým priateľom vo vlaku. V prózach Vcelku príjemný deň na začiatku letaWhere are we flying? využil zaujímavé skúsenosti zo zákulisia svojho vysokoškolského pôsobenia i súkromného života.

I. Hochel sa vo väčšine svojich poviedok prejavil ako zručný autor, ktorý vie veľmi dobre postaviť zaujímavý príbeh s pútavým dejom a nečakanou pointou. Okrem iného dosvedčil, že dobre pozná takých autorov, ako je napr. J. L. Borges, J. Cortázar či D. Mitana. Jeho prózy sú i po štylistickej stránke napísané kultivovaným jazykom, čo nie je pri takom skúsenom autorovi až také prekvapujúce, no nebýva to vždy samozrejmosťou. Slabšími prózami súboru sa javia prvá próza Hemingway, ja a puška, ktorá by sa dala považovať za polemiku s loveckou vášňou nielen spisovateľskou, ktorú autor odmieta, vyznieva však pomerne naivne, a posledná próza Príbeh mestského človeka. Táto próza je skôr črtou ako poviedkou, narušené väzby medzi súrodencami ohľadne majetkových záležitostí už sú dosť obvyklé nielen v literatúre. Bez týchto dvoch próz by poviedkový súbor bol rozhodne kompaktnejší, vyváženejší. Ale celkove možno konštatovať, že knižka próz Igora Hochela je pútavým a príjemným obohatením súčasnej slovenskej poviedkovej tvorby.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984