Reklama
Reklama

Poučenia z Paríža

Počet zobrazení: 2396

To, čo sa udialo 13. novembra v Paríži, má svoju logiku a dalo sa skôr či neskôr očakávať. S akútnou utečeneckou krízou to síce súvisí len nepriamo, ale priam kauzálne. Cieľ Islamského štátu  bol jasný – demonštrovať svoju silu a pomstiť sa za francúzske bombardovanie  jeho základní v Sýrii. Otázka je, čo tým chceli dosiahnuť.

Ak mali zastrašiť francúzskych či vo všeobecnosti západných politikov, aby sa úplne stiahli  z tohto územia, tak kalkulovali úplne zle. Konflikt v Sýrii nevytvára nijaké nové klony vietnamského syndrómu –- zásah voči radikálnym islamistom má všeobecnú podporu Európanov, nielen samotných Francúzov.  Príčinou je skutočnosť, že ich barbarstvo a agresivita nemá hraníc. Predovšetkým však útočia v srdci európskej civilizácie a po útokoch v Paríži si na rozdiel od Charlie Hedbo vyberajú nevinné a nezúčastnené obete. Poďme však k príčinám.

Tá prvá a zásadná je fatálne zlyhanie spravodajských služieb. Toto totiž nebol útok nejakého osamelého šialenca, ale precízne naplánovaná a logisticky zvládnutá akcia, ktorá  vypukla v jednom čase na siedmich miestach v Paríži. Skutočnosť, že takáto megaakcia unikne pozornosti francúzskych a belgických (ako dnes vieme, teroristi mali svoju základňu v Molenbeeku, teda na predmestí belgického Bruselu) spravodajských služieb, je jednoducho škandál a to, že padnú hlavy ich šéfov, je to najmenej.

To sú však len akútne veci, problém je, samozrejme, podstatne hlbší. Tým hlavným je situácia v Sýrii a nečinnosť svetového spoločenstva voči krajne odpudivému útvaru  – Islamskému štátu –, ktorý sa tam vytvoril. Istá miera zdržanlivosti bola na mieste. Ak si uvedomíme, k akým dôsledkom viedlo bombardovanie Líbye, a zároveň si uvedomíme komplikovanosť situácie v Sýrii, je jasné, že žiadne jednoduché a dobré riešenia neexistujú. Uvedomiac si, že Irak a Sýria sú z podstaty umelé útvary, ktoré ktosi narysoval od stola, má svetové spoločenstvo v podstate len dve systémové riešenia. Podporovať nejaké sekulárne diktatúry, aké boli v oboch štátoch,  či už do pádu Saddáma Husajna v Iraku alebo diktatúra Asadovcov do arabskej jari v Sýrii. Tieto diktatúry neboli nijako príťažlivými režimami, ale zaviedli isté pravidlá, boli nábožensky znášanlivé a dokázali ochrániť náboženské menšiny. Druhou alternatívou je rozpad oboch štátov na „prirodzené“ útvary. V prípade Iraku je to  šiítska, sunnitská a kurdská časť, v prípade Sýrie je to ešte komplikovanejšie. Tá by sa musela rozpadnúť na šiítsku, sunnitskú, kurdskú, alavitskú a maronitskú časť. Na jej troskách by tak vzniklo päť či šesť malých útvarov veľkosti Libanonu, a tie by v zásade nemuseli nikoho ohrozovať.  Samozrejme, takéto riešenie by znamenalo zásadné prehodnotenie medzinárodnej politiky a pravdepodobne by viedlo k reťazovej reakcii, napríklad v Líbyi, ale aj v ďalších podobných umelých útvaroch, ktorých nám koloniálna éra nechala bezpočet.

Realistickejšia je teda prvá cesta. Na jej úspešné zvládnutie je však nutná spolupráca Západu a Ruska. Západ prezentovaný NATO-m už musí prestať tliachať  o akejsi umiernenej sýrskej opozícii – nič také neexistuje. Musí spojiť svoje  sily s Ruskom na spoločné potlačenie radikálov z Islamského štátu, ako aj iných extrémistických skupín, an-Nusra a ďalších, ktorým ide o všetko možné,  len nie o tolerantný sekulárny štát. Asad nateraz musí ostať, ale  jeho bývalé postavenie sa už nikdy nevráti. V diktatúrach totiž vyslúžilí politici  nedochádzajú na pokojný dôchodok, takže v podstate nemá čo stratiť. Riešenie je teda také, že ešte istý čas bude Asad v pozícii prezidenta, ale koalícia NATO a Ruska sa dohodne na oklieštení jeho kompetencií a rozdelení moci medzi jeho kliku a politické frakcie, ktoré reprezentujú iné etniká a náboženské skupiny v Sýrii. Ak sa podarí sprostredkovať dohodu medzi prezidentom Asadom, ktorý bude stále kontrolovať armádu,  a tým zabezpečí bezpečnosť seba a alavitom, ktorých reprezentuje, zároveň však  odovzdá časť politickej moci novému premiérovi, situácia v Sýrii sa môže stabilizovať a terorizmus bude strácať svoju živnú pôdu.

Veci, ako dôsledná registrácia utečencov a riešenie frustrácie druhej a tretej hodnotovo vykorenenej a nezorientovanej generácie utečencov, z ktorých sa tak často regrutujú teroristi, je ďalšia dlhodobá úloha, ktorej pozitíve riešenie bude mať zásadný vplyv na ďalšiu perspektívu západnej civilizácie. V Paríži nám islamskí teroristi uštedrili poriadny úder, a je len na európskych lídroch, či za z neho poučia, alebo budú ďalej zotrvávať v slepej uličke svojich polovičatých a nekompetentných rozhodnutí.

Vyšlo aj v SNN

Priemer: 3.9 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama