Postindustrializmus – aj postliberalizmus?

Zamýšľanie sa nad ideami nášho sveta
Počet zobrazení: 4836

Krátko po druhej svetovej vojne americkí sociológovia začali používať pojem postindustrializmus ako označenie novej podstaty spoločenského systému. Zároveň upozorňovali na zreteľné okliešťovanie rovnosti a slobody občanov. V čom je podstata postindustrializmu a ako sa prejavuje vo vzťahu k liberalizmu a liberálnej demokracii?

Už som vyslovil názor, že komunizmus aj liberalizmus vznikli „na objednávku“ industrializmu – priemyslová revolúcia by sa nedala uskutočniť v tradičnej monarchii. No priemyslová éra sa už naplnila, vyčerpala svoje progresívne črty – aspoň v našom civilizačnom okruhu – a nastal nový čas, v ktorom sa pred výrobcov dostali finančníci a obchodníci. Takže dnes je poradie dôležitosti a teda aj moci v ekonomike nasledujúce: najvyššie sa dostal obchod, za ním sú financie a výroba je až na treťom mieste. Popri nich sa na výslnie predrali aj služby, ktoré vlastne zahŕňajú aj obchod a finančníctvo. To je taktika zahmlievania podstaty.


hands-1063442_1280.jpgPredchádzajúce články minisérie:

Prečo vznikol komunizmus?

Drsné premeny liberalizmu





Ilustračné foto: Pixabay.com


Prečo obchod a aké sú jeho najsilnejšie stránky? Druhá svetová vojna výrazne zmenila výrobnú štruktúru – na prvé miesto sa dostala zbrojná výroba garantovaná štátmi. To chceli výrobcovia aj po vojne. D. D. Eisenhower varoval pred spojením výrobcov a armády, označil ho ako vojensko-priemyslový komplex. Obával sa, že ak sa spoja, tak sa budú neustále podporovať – armáda bude chcieť nové zbrane a výrobcovia garantované zákazky. To je špirála, ktorou sa tunelujú štátne prostriedky. Zároveň však rastie vplyv armády, ktorá bude chcieť patričné mocenské postavenie. Výsady budú chcieť aj výrobcovia. Eisenhowerove obavy sa potvrdili, no a už sa s tým nedá nič robiť. Ani po ukončení studenej vojny sa nespomalilo zbrojenie, je čoraz rozsiahlejšie a drahšie. Ničí verejné financie a dáva obrovský priestor na korupciu.

Médiá neustále ukazujú obchodovanie so spotrebným tovarom: potraviny, pitie, tabakové výrobky, autá, prípadne aj nehnuteľnosti, občas sa spomínajú informácie. To však nie sú najlukratívnejšie druhy obchodovania – nimi sú zbrane, drogy a ľudia ako tovar. Dnešný vojenský rozpočet Spojených štátov presiahol čiastku 700 mld. dolárov – aj polovica by stačila na vyriešenie chudoby v subsaharskej Afrike. Vojensko-politickí experti už dávnejšie pochopili, že použitie jadrových zbraní je akoby zakázané (nemusí tak byť stále), no nové typy zbraní a ich použitie cez vesmír je skôr otázkou výnimočného vývoja. Každá strela, vystrelená zo Zeme, musí najprv prekonať zemskú príťažlivosť, čím stráca energiu a teda aj rýchlosť. Ak je vystrelená z obežnej dráhy, tak ju gravitácia urýchľuje a môže dosiahnuť až rýchlosť 6 000 km za hodinu – tu niet obrany. Bezpilotné lietadlá sa dnes nazývajú drony a verejnosť si myslí, že ide o malé lietajúce hračky. Tieto však môžu mať dĺžku vyše 10 metrov a niesť jadrovú zbraň (pripomínam, že jadrová bomba so silou „Hirošima“, by sa dnes zmestila do diplomatického kufríka). Ak sú vypustené z lietadla, tak majú už vysokú štartovaciu rýchlosť, ktorá sa násobí vlastným motorom. To len na ukážku, nechcem sa tu zaoberať technikou nových zbraní.

Obchod s drogami má svoje zvláštnosti: nie je legálny, potrebuje „vydláždenú“ cestu, stabilnú distribučnú sieť a, samozrejme, zdroje a zákazníkov. Produkčné centrá v Ázii aj v Latinskej Amerike sú známe, mocní sa tvária, že sú zasiahnutí slepotou (alebo úplatkami) a tak zasahujú formou, ktorá veľmi neublíži výrobcom. Údajne preto, že chudáci roľníci by nemali z čoho žiť – aj tu je vysoká miera klamania a zavádzania európskej verejnosti. Výhodou obchodu je to, že je „večný“ a nezdanený. No na druhej strane je potrebné skorumpovať určité množstvo politikov, policajtov, úradníkov aj sudcov. O zvedavých novinárov sa postarajú iným spôsobom.

Potrebné je zabezpečiť svetové dopravné siete, aby sa im nič nestalo. Takže zo stredu Ázie do západnej Európy a z Južnej Ameriky do Spojených štátov. Aj tieto cesty sú známe a kontrolované patričnými inštitúciami. Sú chránené technicky aj politicky.

Tretím spomenutým druhom obchodu je obchod s ľuďmi. Má rôzne formy, ale stále spoločnú podstatu – ľudia sú tu tovarom. To tu bolo už v antike, kedy sa využívala formálna otrocká práca. V stredoveku sa to trochu zmiernilo, v Európe išlo o nádenníkov a „viazanú“ roľnícku silu. V novoveku bola obnovená otrocká práca v kombinácii s nádenníkmi – tu sa „vyznamenali“ najmä Američania. Charta OSN zakázala otroctvo, no táto inštitúcia nedostatočne bráni obchodu s ľuďmi: ide o riadnu pracovnú silu, sexuálne služby, vydieranie, ale aj prevádzačstvo. Ani z tejto obchodnej činnosti sa neplatia dane, ale treba mať prostriedky na korupciu. Masové prevádzačstvo sa uplatnilo v nedávnej minulosti (príchod miliónov migrantov do Európy) a v podobnej miere ide stále o to isté aj naďalej. Potrebné sú na to prostriedky, ale aj „spriatelené“ skupinky novinárov a politikov, ktoré vedia zdôvodniť túto protizákonnú činnosť.

No a tu sa dostávame k otázke liberalizmu a demokracie. Ani jedna zo spomenutých zložiek nepotrebuje ani liberalizmus a už vôbec nie demokraciu. Potrebuje zúžiť rozhodovací proces na pozičnú elitu (to sú ľudia s rozhodovacími právomocami a ovplyvniteľnými). Zdalo by sa, že vojenský priemysel je kontrolovaný, no aj tu boli vymyslené nové prvky – ministerstvá obrany sú riadené civilmi, čiže laikmi, stranícky dosadenými a vojenský rozpočet je schvaľovaný poslancami, čiže opäť laikmi. Takže si treba získať niektorých politikov na svoju stranu a je to. Napokon v menšom to vidíme aj v strednej Európe.

Vo svete vznikli viaceré tajnostkárske kluby, ktorých členmi sú politici, generáli, finančníci, obchodníci, náčelníci tajných služieb, ale aj zopár teoretikov svetosystému. Spomenuté druhy obchodu nemajú štátne hranice, riadia sa záujmami patričných skupín.  

K akej vláde smeruje postindustriálny svet?

Keď už to musí byť nejaká paródia na parlamentarizmus, tak je potrebné vytvoriť medzinárodnej elite konformné politické strany, ktoré budú predvádzať hru podobnú Európskemu parlamentu. Teda budú medzi sebou „bojovať“ o výslnie, podiel na rozhodovaní, ale nie na moci. Takže ide o rozhodovanie o forme realizácie príkazov, nie o rozhodovanie o vývoji spoločnosti. Tu si treba uvedomiť, že spomenutý tajnostkársky spolok má k dispozícii 3 veľké tromfy: neobmedzene veľkú korupciu, vojenský prevrat a spôsobenie finančného kolapsu. Svetosystém je vzájomne mnohonásobne prepojený, takže napríklad zaútočiť na americkú menu možno cez Čínu či Japonsko, na Rusko cez ropu a plyn či zablokovanie prístupu k Atlantiku, Japonsko je otvorené a nekryté zo všetkých strán, Európska únia je zraniteľná cez hranice, energetiku, vojenskú silu či vnútorné rozpory. Preto každý politický subjekt sa snaží rozpoznať, kde sú hranice jeho zvrchovanosti a nedráždiť „hada bosou nohou“.

Liberalizmus už dohral svoju úlohu, nastupuje nejaká forma ľudovej „diktatúry“ formou centralizácie zásadného rozhodovania a zvýšenia regionálneho rozhodovania (kde sa postaví obchvat, kde spaľovňa či cyklocesta, alebo sa prestavia centrum či železničná stanica). Niektoré krajiny sa tomuto trendu už prispôsobili a ťažia z neho: kto už sa stará o ľudské práva v Saudskej Arábii či v Indonézii, alebo o životný spôsob v Indii. Aj Čína sa snaží zaradiť sa do spolku a asi sa jej to aj darí, svet sa nezaujíma o menšiny, etniká či životnú úroveň stoviek miliónov obyvateľov centrálnych oblastí. Trucujú Irán, Turecko, Rusko a občas niektoré latinskoamerické štáty.

Takže máme dve samostatné otázky, ktoré síce úzko súvisia, ale nie sú jednou otázkou: otázka ekonomického systému (je určujúci) a otázka organizačného spravovania (politický systém, ústavnosť, právny štát, centralizácia moci, prvky policajného štátu a pod.). Zámer medzinárodných elít je vidno v prvej otázke, no nie je zreteľný v druhej, možno ho ešte ani nemajú ujasnený. Zrejme svoju úlohu zohrajú stredné vrstvy – dokážu sa zvitalizovať? Ak nie, všetko pôjde v spomenutých cestičkách. Ak áno, tak to môže ešte zamotať vývojom, no stále je potrebné mať na zreteli už spomenuté tri výrazné nástroje, ktoré medzinárodná elita má k dispozícii.

Zásadný rozdiel medzi príchodom liberalizmu aj komunizmu a súčasným stavom je to, že v časoch industriálnej revolúcie už boli na svete teórie spoločenského systému a vládnutia (obidva spomenuté varianty), kým dnes nevidieť žiadnu novú teóriu. Stále ide iba o „vylepšovanie“ existujúceho systému, nahradzovanie starých nedostatkov novými. Spoločenské teórie sa veľmi vzájomne rozišli – zvlášť existujú ekonomické, politologické, aj sociologické vedy a teda aj ich teórie. Najkomplexnejšie sa zdajú teórie medzinárodných vzťahov, ktoré sú však v niektorých úvahách o budúcnosti dosť desivé. Ale o nich niekedy inokedy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984