Posledná zbraň obrany ZSSR - 15E601 Perimetr
Raketa systému Perimetr.
V prvej polovici 90. rokov minulého storočia sa objavili v západnej tlači prvé zmienky o takmer neznámom prvku raketovej obrany ZSSR, ktorý dostal viacero sugestívnych pomenovaní. Označoval sa niekedy za absolútnu zbraň, ale častejšie ako „zbraň dňa posledného súdu“ (8. októbra 1993 v New York Times vyšiel článok B. G. Blaira Ruský stroj Dňa posledného súdu)„mŕtva ruka“ (tému v beletrizovanej, značne fiktívnej podobe spracoval H. Coyle v knihe Dead Hand v roku 2004), alebo aj „ruka z rakvy“ či „ruka zo záhrobia“ a pod.
Poznatky o tomto zbraňovom systéme sa dostali do zahraničia zrejme prostredníctvom veľmi malého počtu osôb, ktoré v minulosti na projekte pracovali a potom odišli z Ruska. Oficiálne však o tomto obrannom komplexe s oficiálnym kódovým označením 15E601 Perimetr nebolo nič zverejnené. K dispozícii sú viaceré vyjadrenia sovietskych a ruských vojenských, popr. vojensko-technických odborníkov, ktorí existenciu systému potvrdzujú, ale charakterizujú ho len vo všeobecnosti.
Aj s odstupom času sa objavujú na Západe
rôzne nové či inovované úvahy na túto tému (napr. R. Rosenbaum v časopise Slate 31. augusta 2007 – „The Return of the Doomsday Machine?“ či N. Thompson v časopise Wired Magazine v septembri 2009 – „Inside the Apocalyptic Soviet Doomsday Machine“). Využívajú sa aj na podporu myšlienky vybudovania globálnej protiraketovej obrany USA, stále predstavujúcu jednu z najkontroverznejších otázok súčasnosti, ktorá medzinárodnú bezpečnosť viac destabilizuje ako upevňuje.
Idea vytvorenia globálnej protiraketovej obrany nadobúda až črty akejsi bezpečnostno-politickej posadnutosti niektorých kruhov vo Washingtone a ich spojencov v NATO. Už v časoch R. Reagana médiá nazvali jeho plán Strategickej obrannej iniciatívy ironicky Hviezdnymi vojnami podľa série sci-fi filmov G. Lucasa. Dodnes nevieme s určitosťou povedať, či za týmito plánmi stoja reálne hrozby, alebo sa nimi viac-menej zastierajú skutočné ekonomické záujmy vojensko-priemyslového komplexu, ktoré pomáhajú udržiavať pri živote upadajúcu ekonomiku USA, alebo ide len o šírenie fám, o ktorých sa vie, že sa v skutočnosti nedajú realizovať, ale niekomu vyhovuje, ak prispievajú k destabilizácii situácie vo svete.
Úvahy o potrebe nového chápania protiraketovej obrany vznikli v situácii, ktorú vraj ako prvý označil bývalý minister obrany USA R. McNamara za vzájomne zaručené zničenie („Mutual Assured Destruction“), keď Moskva v 60. rokoch dosiahla jadrovú paritu s Washingtonom. V súčasných „mainstreamových“ médiách sa mlčí o tom, že vznikla úplne nová situácia ani nie tak na európskom kontinente ako v globálnom, celosvetovom, „zemeguľovom“ rozmere, lebo USA definitívne stratili výhodu svojej geografickej polohy, na ktorej dovtedy stavali vo svojej zahraničnej a bezpečnostnej politike, odkedy sa začali angažovať ako svetová veľmoc.
Obe súdobé superveľmoci začali hľadať cesty, ako sa pripraviť v záujme odstrašenia protivníka od uskutočnenia prvého (preventívneho) jadrového útoku na vykonanie odvetného jadrového úderu. Muselo sa pri tom počítať s tým, že pozemné (pevné) miesta velenia budú s veľkou pravdepodobnosťou po prvom jadrovom útoku zničené, resp. nebudú mať spojenie s ďalšími miestami velenia a nebudú schopné vydať rozkaz na vykonanie odvetného úderu.
V podmienkach jadrovej parity vznikli dva základné spôsoby
riešenia problému protiraketovej obrany navzájom sa ohrozujúcich superveľmocí. Prvým bolo vytváranie rôznych záložných pohyblivých miest velenia napr. vzdušných (leteckých) – nazveme ho vojensko-organizačným. Druhým sa stalo úsilie o vytvorenie kvalitatívne nového systému riadenia a velenia ozbrojených síl, ktorý by zaručil uskutočnenie odvetného jadrového úderu aj v prípade, že infraštruktúra štátu i vojska bude zničená – označíme ho za vojensko-technické.
V USA bolo zriadené špeciálne záložné velenie jadrových síl nazvané Operácia zrkadlo („Operation Looking Glass“). Išlo o vytvorenie pohyblivých vzdušných miest Strategického velenia letectva. Spočiatku boli rozmiestnené na 11 lietadlách Boeing EC-135C а neskôr na 16 lietadlách E-6B „Mercury“ (Boeing 707-320). Počas trvania operácie (od 3. februára 1961 do 24. júna 1990) sa vo vzduchu stále nachádzali najmenej dve lietadlá – jedno nad Atlantikom a druhé nad Tichým oceánom. Lietadlá US Air Force v tomto systéme nalietali 281 000 hodín.
V každom lietadle bola skupina 15 dôstojníkov (z nich najmenej jeden generál), ktorí boli pripravení v prípade potreby (po zničení pozemných miest velenia) prevziať velenie strategických jadrových síl a vykonať kroky na odvetný jadrový úder. Po skončení studenej vojny pohotovostnú službu takéhoto typu v USA vykonávajú vzdušné miesta velenia dislokované na štyroch leteckých základniach, ktoré sú síce na zemi, ale stále pripravené vzlietnuť.
Vytvoril sa aj núdzový raketový komunikačný systém (Emergency Rocket Communications System). V pohotovostnom systéme ozbrojených síl USA začal fungovať 11. júla 1963 a označoval sa aj ako Projekt 279. Boli do neho zaradené rakety Blue Scout Junior na základni v štáte Nebraske. Neskôr sa projekt označoval ako 494L a na jeho realizáciu boli pripravené medzikontinentálne balistické rakety Minuteman I a Minuteman II na základni Whiteman v štáte Missouri. Systém pôsobil do 1. októbra 1992.
V ZSSR sa išlo tiež podobnou cestou.
Popri existencii záložných miest velenia sa vytvárala aj záložná spojovacia sieť. Mala dva základné stupne – prvá fungovala v zložkách ozbrojených síl s raketovo-jadrovými zbraňami a druhá slúžila na odovzdávanie rozkazov na vykonanie odvetného jadrového úderu do týchto zložiek z vyšších stupňov velenia. V záujme toho, aby sa zaistil odvetný jadrový úder aj pri veľkom deficite či úplnej absencii informácií a spojenia, začalo sa uvažovať o príprave kvalitatívne nového zbraňového systému, ktorý by mal úplnú samostatnosť a automatickosť, aby dokázal uviesť do chodu prostriedky, vyčlenené na tento účel.
Počas výskumu a vývoja tohto systému zhruba od začiatku 70. rokov vznikla myšlienka použiť špeciálnu raketu vybavenú silným vysielacím zariadením. Raketa musela byť pripravená (schopná) odštartovať aj vtedy, keď by prestali fungovať najvyššie stupne velenia ozbrojených síl a odovzdať signál na štart pre ďalšie – úderné – rakety. Úloha pripraviť špeciálnu raketu bola v auguste 1974 zverená konštrukčnej kancelárii „Južnoje“ v Dnepropetrovsku (dnes Ukrajina). Tá vznikla v roku 1954 ako Zvláštny konštrukčný úrad 586 (OKB-586) a od tých čias sa zaoberala konštruovaním medzikontinentálnych balistických rakiet, kozmických rakiet – nosičov a ďalších kozmických zariadení.
Už v decembri 1975 bol dokončený úvodný projekt špeciálnej rakety. Požiadavky na raketu sa rozšírili tak, aby okrem vyslania signálov do príslušných objektov Raketových vojsk strategického určenia bola schopná vyslať ich aj ponorkám vyzbrojeným raketami s jadrovými hlavicami, lietadlám s jadrovými zbraňami na letiskách i vo vzduchu ako aj do miest velenia raketových vojsk, letectva a námorníctva.
Špeciálna raketa sa projektovala na základe úpravy rakety typu MR-UR100 (15A15) – v klasifikácii NATO je označovaná ako SS−17 (Spanker), neskôr jej vylepšeného variantu MR-UR100 UTTCH (15A16). Po zaradení do výzbroje niesla označenie 15А11.
Systém mal zaručiť uskutočnenie všetkých vojenských (vojensko-technických) činností, potrebných po jadrovom údere na územie ZSSR na vykonanie odvetného jadrového úderu. Mal byť vytvorený na základe technických prostriedkov a programového vybavenia, ktoré funguje v akýchkoľvek zložitých a ťažkých podmienkach. Cieľom bolo zaručiť vyslanie potrebných signálov, na základe ktorých dôjde k štartu rakiet a to aj v najkrajnejšom prípade, že by to nikto z tých, ktorí to mali urobiť, to z akéhokoľvek dôvodu urobiť nedokázal. Vzhľadom na to, že sa počítalo aj s tým, že by tieto osoby mohli zahynúť, sa systém začal neoficiálne označovať za „mŕtvu ruku“.
Jadrom obranného komplexu, ktorý mal byť prakticky nezničiteľný,
bol autonómny kontrolný a riadiaci systém s prvkami umelej inteligencie. Musel byť schopný automaticky sledovať a vyhodnocovať veľa rôznorodých údajov podľa viacerých parametrov z veľkého počtu snímačov, rozmiestnených na území celého štátu. Medzi ne patrili nielen údaje z radarov, ale aj údaje o rôznych ďalších technických, popr. prírodných javoch a procesoch ako seizmická aktivita, registrovanie jadrových výbuchov, radiačná situácia, poveternostná situácia a pod.
Z vojensko-organizačného hľadiska sa sledovali aj také ukazovatele, ako stav spojenia s vyšším miestom velenia, prítomnosť osôb na kontrolnom či dozornom stanovišti a pod. Samotné prerušenie spojenia či absencia personálu na pracovisku však neumožňovali uviesť systém do chodu a bez vyhodnotenia prekročenia prahu nebezpečenstva podľa ďalších potrebných parametrov situácie po uskutočnení jadrového útoku zostal zablokovaný.
Až na základe komplexného spracovania kolosálneho množstva údajov mal byť systém schopný definitívne určiť, či bol na územie ZSSR uskutočnený jadrový úder a či je potrebné vykonať odvetný jadrový úder aj bez toho, aby niekto zapol legendárne „červené tlačidlo“. Vtedy by sa uviedli do chodu mechanizmy zaručujúce vykonanie odvetného jadrového útoku aj „post mortem“, teda po zničení štátu a jeho ozbrojených síl jadrovým úderom. Autonómny kontrolný a riadiaci systém Perimetra je však dodnes takmer úplne neznámy a považuje sa nielen za najzložitejšiu, ale aj najutajovanejšiu časť celého projektu.
Druhý základný prvok tvorili miesta velenia systému. Muselo ich byť niekoľko, podľa niektorých úvah možno aj viac ako desať, aby sa zaistila životnosť systému. Predpokladá sa, však, že väčšina, možno aj všetky tieto miesta boli schopné samotné vykonať opatrenia na odvetný jadrový úder.
Treťou zložkou komplexu boli špeciálne rakety, ktoré sa neskôr začali označovať ako „riadiace“ („veliace“). Raketa mala po prijatí pokynu z autonómneho kontrolného a riadiaceho systému automaticky odštartovať. Počas letu mala vysielať signály pre štart úderných rakiet vybavených jadrovými hlavicami, ktoré sa nachádzali na zemi, na mori či vo vzduchu. Signály sa museli dostať k úderným raketám aj v podmienkach, ktoré vznikli po použití jadrových zbraní a v dôsledku rušenia spojenia.
Štvrtý element Perimetra predstavovali prijímače signálov (kódov) štartu a zariadenia na automatický štart rakiet po prijatí pokynu. Tiež boli nenahraditeľné a do značnej miery v nich bol „schovaný“ cieľ i zmysel systému. Ak by vojaci obsluhujúci ktorúkoľvek zbraň určenú na spätný jadrový úder stratili aj spojenie alebo v dôsledku prvého jadrového úderu zahynuli, úderné rakety museli byť po vyslaní signálu z „riadiacej“ rakety automaticky odpálené. Z tohto dôvodu sa systém začal označovať za „ruku zo záhrobia“.
Systém sa v mierových podmienkach nachádzal
v pohotovostnom režime (v „bdelom“ stave) a príslušné orgány by ho museli v krízovej situácii aktivovať. Až potom začal prijímať a vyhodnocovať údaje zo snímačov. Aby však mohol Perimetr spustiť mechanizmus odvetného jadrového úderu, museli sa dôkladne preveriť ďalšie okolnosti a vyhodnotiť, že proti ZSSR sa uskutočnil jadrový útok. Ak by sa toto potvrdilo, systém musel preveriť spojenie s generálnym štábom. V prípade, že spojenie by fungovalo a neprichádzali by ďalšie údaje svedčiace o jadrovom útoku, systém by sa po nejakom čase sám deaktivoval. Ak by však spojenie nefungovalo a potvrdili by sa aj všetky potrebné znaky jadrového útoku proti ZSSR, Perimetr by bol sám od seba spustil celý mechanizmus odvetného jadrového úderu aj bez ľudského zásahu.
Perimetr bol naplno zaradený do pohotovostného systému výzbroje ozbrojených síl ZSSR (Raketových vojsk strategického určenia) od januára 1985. Uvedenie systému do pohotovostného systému sa niekoľkokrát precvičilo aj na veľkých manévroch. V decembri 1990 bol systém modernizovaný, dostal nové označenie – Perimetr-RC a údajne prestal fungovať až v júni 1995 na základe zmluvy START I, ktorá začala platiť v decembri 1994.
V niektorých odborných kruhoch na Západe sa špekuluje, že v „putinovskej“ ére Ruska – možno už v rokoch 2002 – 2003 alebo po skončení platnosti zmluvy START I v roku 2009 –bol Perimetr znovu zaradený do systému obrany RF. Dôkazy o tom však neexistujú a celý obranný komplex zostáva stále ešte zahalený mnohými tajomstvami.
Téma absolútnej zbrane Perimetr
zaváňa vzhľadom na svoju rozmernosť, zložitosť i osudovosť konšpiračnými teóriami. Dnešok so svojou redundantnosťou informácií spojenou so snahou zaujať za každú cenu nahráva takýmto teóriám. Poznanie detailov a fragmentov v prípadoch podobných Perimetru vyvoláva u niektorých ľudí potrebu doplniť ich vlastnými konštrukciami snažiacimi sa ich jadro „odhaliť“ a vec vysvetliť v širších „skrytých“ súvislostiach. Čím viac sa však o tajomných fenoménoch hovorí takýmto spôsobom, tým viac sa zamotávajú a stávajú sa ešte tajomnejšími.
V našom prípade nejde o prikladanie polienok na vatru súčasnej konšpirológie. Zamyslieť sa však treba predovšetkým nad tým, kam môže viesť úsilie vládnucich kruhov súčasného Západu prezentovaného najmä USA a NATO, ktoré za akúkoľvek cenu chcú udržať svoju pozíciu aj na úkor väčšiny ľudu vlastných krajín i celého sveta.
Na každú zbraň sa vždy nájde protizbraň. Perimetr bol vytvorený ako zbraň odvety. Môžeme v súvislosti s ním nastoliť mnoho otázok morálneho charakteru. V žiadnom prípade to však nebol „odistený nabitý samopal nastavený na dávky“ – nebol určený na útočenie ani ako apokalyptický prostriedok či zbraň dňa posledného súdu. Vznikol ako nástroj poslednej obrany, ale aj mementa pred nebezpečenstvom, ktoré na svet priniesla západná kultúra – zbraňami hromadného ničenia, v tomto prípade jadrovými.
* * *
Nesmierne, nezmyselné zbrojenie svojím dielom, o ktorom „mainstreamové“ média musia mlčať, tiež výrazne prispelo k vzniku súčasnej krízy a úporne bráni tomu, aby sa z nej vyšlo. Predstavme si, čo by sa stalo v USA, Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku ale aj inde na Západe i mimo neho, keby tam radikálne zasiahol nejaký „humanista“ havlovsko-disidentského typu, tak ako sme to zažili vo vojenskej výrobe na Slovensku začiatkom 90. rokov. Nedá sa to presne stanoviť, ale trúfame si odhadnúť, že náhly pokles takejto výroby z roka na rok čo i len o 10 – 15 % by viedol k prehĺbeniu súčasnej krízy a dramatickému urýchleniu definitívneho kolapsu amerického dolára, britskej libry a možno aj ďalších západných mien.
Bezpochyby k obmedzeniam v zbrojnej výrobe dôjde, ale v dlhodobejšom výhľade a nie tak razantne. Musí to však byť v rámci inej civilizačnej paradigmy, ako ju prezentuje súčasná predstava NATO o bezpečnosti sveta. Aký liek je potrebný na chorobné kapitalistické ilúzie o večnom raste spotreby, ktorý sa nebráni v jej záujme rozpútavať ani kruté a čoraz sofistikovanejšie a rafinovanejšie násilie?
