Posledná správa Valentína Benčaťa

V redakcii denníka Smena som mal zapnuté rádio a počúval som správy zo sveta. Ozval sa známy hlas, ale z veľkej, veľmi veľkej diaľky. Až zo Santiaga de Chile, hlavného mesta juhoamerického Čile. A hovoril nový spravodajca československého rozhlasu, Valentín Benčať.

Bola prvá polovica septembra roku 1973 a so vzrušením popisoval hrozbu číhajúcu na krajinu. Nie tak dávno predtým vyhral tamojšie voľby Salvadore Allende a stal sa prezidentom. To by nebolo bývalo nejako zvlášť zaujímavé, veď po volebnom meraní síl zvyčajne ktosi zvíťazí a ujme sa moci. Lenže tento muž, tento Salvadore Allende, bol socialistom! A to bol hriech, jeden z najväčších. Vo Washingtone prijali správu ako totálny šok. To sa nemalo stať. Žiadna druhá Kuba na tzv. zadnom dvore USA sa už opakovať nemala. Víťazstvo kubánskych revolucionárov na čele s Fidelom a Raúlom Castrovcami a po boku so slávnym Che Guevarom či Camilom Cienfuégosom zasadilo nevšednú ranu americkej mocensko-vojenskej elite. Z histórie vieme, že hŕstka fideistov, či Barbados  – bradáčov, dokázala v relatívne krátkom čase zvrhnúť Američanmi podporovaného diktátora Fulgencia Batistu. Washington vývoj na Kube nezvládol a hrozila priama americká, a je jasné, že vojenská agresia, napokon okrem známej a prehratej akcii kubánskych kontrarevolucionárov na Playa Girón, k nej nedošlo. Do hry už vstúpila Moskva. Fidel nemal inú možnosť, len sa primknúť k Sovietskemu zväzu a k ďalším štátom budujúcim socializmus. Napokon kvôli Kube hrozil po prvý raz v histórii jadrový konflikt medzi dvoma veľmocami. Sovieti napokon rakety z Kuby stiahli a Američania svoje z Turecka a vtedajšiu medzinárodnú situáciu sa tým podarilo ako tak upokojiť, aj keď povestná studená vojna kráčala ďalej. Ale USA už podnikli všetky možné kroky, aby sa nová Kuba na latinskoamerickom kontinente už neodohrala. Americká CIA pomohla preto bolívijskému diktátori René Barríentosovi zlikvidovať partizánske hnutie na čele c Che Guevarom. Ten opustil všetky funkcie a úrady na Kube a odišiel do Bolívie, aby tam rozpútal novú revolúciu, ktorá sa mala šíriť do ďalších juhoamerických štátov až do jeho rodnej Argentíny...

Počúval som teda hlas Valentína Benčaťa a z toho, čo hovoril, bolo zrejmé, že socialista Salvadore Allende to má zrátané. Aj na základe Valentínovej informácie som naplánoval napísanie komentára o Čile na ďalší týždeň. A stalo sa. Jedenásteho septembra pokrokový svet onemel. Generál Augusto Pinochet, minister obrany v Allendovej vláde, sa tajne spojil s tajnou službou CIA a v pozadí priamo s vtedajším ministrom zahraničných vecí USA, povestným Henry Kissingerom a „druhú Kubu“ v priebehu niekoľkých dní zlikvidovali. Allende sa bránil v prezidentskom paláci v ruke so samopalom, ktorý mu daroval Fidel Castro, no na palác padali bomby a Allende zahynul a s ním aj pokus o poľudštenie života v krajine. Až neskôr sa ukázalo, kým bol Augusto Pinochet v skutočnosti. Fašista, ktorý svoje politické presvedčenie dokázal veľmi dobre maskovať. A začali sa krvavé jatky, na miestnom štadióne sa konali popravy, populárnemu spevákovi Victorovi Jarovi odsekli ruky, aby nemohol hrať na gitare...

A čo urobil Valentín Benčať?

Ledva sa v Santiagu „zabýval“ , musel mesto opustiť. Nové úrady hľadali každého, kto akýmsi spôsobom inklinoval k čílskemu socializmu. A spravodajca zo socialistickej krajiny? Valentín zbalil kufre a  podobne ako ďalší korešpondenti z ostatných socialistických krajín z Čile odišiel. Odletel do Limy, hlavného mesta Peru a odtiaľ po celé štyri roky informoval československých poslucháčov o nových pomeroch v Čile.

Po návrate pracoval ďalej v rozhlase a krátky čas aj v Novom slove, neskôr zostal na voľnej nohe a písal knižky. V pamäti mi utkvela najmä veľmi dobre a príbehovo napísaná neveľká no o to cennejšia kniha pod názvom Diktátori Latinskej Ameriky. Po roku 1989 načas založil vlastné vydavateľstvo a ponúkal na trh zväčša cestovateľské bedekre najmä z oblasti jeho jazykového záujmu, Španielska. No a pravidelne sme sa stretávali a hovorili pri červenom víne, jeho najobľúbenejšom nápoji. Veď pochádzal z vinárskej oblasti Kozárovce a cez Hron nakúkal do mojej rodnej dedinky, Rybníka nad Hronom v Levickom okrese. Diskutovali sme o všetkom, najmä o jeho obľúbenej Latinskej Amerike, a o celom svete. No a občas sme sa navzájom sťažovali na naše zdravotné diagnózy, ktoré, ktovie prečo, prichádzajú s určitým vekom. Valentín ich mal viac, no držal sa. V novembri minulého roku mi však v Levickej vieche pod bratislavským Manderlákom z ničoho nič takmer pošepkal takú zvláštnu vetu.

„Miško, ak to raz má prísť nech to príde rýchlo...“

„A čo“, chcel som vedieť.

„No veď  vieš ,čo...“ a žmurkol na mňa, aby som pochopil. Rozumel som. Myslel na poslednú chvíľu, ktorá raz navštívi každého. Valentín bol mojím veľkým priateľom, mimoriadne slušným a charakterným mužom, spokojným vo svojej rodine, novinárom do poslednej chvíle, no znepokojený  dejinami, ktoré teraz prežívame. A cez Vianonce sa začal cítiť zle, ešte mi síce napísal „emailom“ blahoželanie aj k Novému roku a ja som odpovedal, že si pôjdeme pripiť tým červeným...

No smrť bola rýchlejšia.

A nám všetkým poslal poslednú správu: ôsmeho januára dodýchal a štrnásteho januára našiel posledný odpočinok na novej adrese.

Na cintoríne v Lamači.

Jeho rodáci, aj členovia speváckeho zboru, mu na rozlúčku zaspievali, no priniesli aj hrsť rodnej zeme z Kozároviec a potrúsili ňou jeho hrob.

Valentín, zbohom. Hasta luego!