Reklama
Reklama

Poslanie Slovenska v Európe a servilita „zahranično-politického konsenzu“

Počet zobrazení: 1334

Dňa 9. mája podpísali traja najvyšší ústavní činitelia spoločné vyhlásenie k otázkam zahraničnej politiky. Malo ísť o ohlasované vytváranie konsenzu v zahraničnej politike, ktoré sa spomínalo aj v programovom vyhlásení vlády SR. Dokument je však veľmi všeobecný a ako taký odpovede na podstatné otázky neprináša. Dokonca ho možno označiť za veľkú kamufláž, ktorá má prekryť fakt, že nová moc nemá predstavu o poslaní Slovenska v Európe.


Spoločné vyhlásenie Čaputovej, Kollára a Matoviča

Ako bolo uvedené, dňa 9. mája podpísali traja najvyšší slovenskí politici spoločné vyhlásenie o zahraničnej, bezpečnostnej a európskej politike. Podľa očakávania tento dokument je plný veľkých vyjadrení o dôležitosti EÚ a NATO, v skutočnosti však neposkytuje základné odpovede na naliehavé otázky. Dokument by sa snáď hodil do obdobia pred vojnou v Iraku 2003, resp. pred naším vstupom do EÚ a NATO, avšak v roku 2020 je potrebné čosi iné: zásadnou otázkou budúcnosti bude voľba medzi európskym a atlantickým modelom našej zahraničnej politiky. Dokument by mal preto dávať odpoveď na otázku, či sa budeme opierať viac o francúzsko-nemecký „motor Európy“, alebo o USA. Tam sa už dlho nedá hovoriť o jednote: prezident E. Macron sa zjavne usiluje o emancipáciu Európy od USA a po odchode kancelárky A. Merkelovej v budúcom roku možno tiež očakávať menej proamerickú vládu – dokonca aj keby pri moci zostala CDU/CSU.

Otázka tejto voľby je stále naliehavejšia, hoci proamerické sily v slovenskej politike a diplomacii sa snažia udržovať ilúziu, že svet Západu funguje v dokonalej harmónii: takto môžu vykonávať príkazy mocného Washingtonu a zaštiťovať sa pritom európskym záujmom. Spoločné vyhlásenie nie je v tejto otázke zámerne explicitné, avšak predstava o dokonalej jednote medzi EÚ a NATO lepšie vyhovuje tým, ktorí sa viac orientujú na USA. To sa preukázalo aj v dôležitých otázkach, pri ktorých prišlo k rozdielnym pohľadom medzi „starou Európou“ a USA. Nová garnitúra vládnucich politikov v SR má tendenciu prikloniť sa pri rozporoch skôr k silnejšiemu, teda k USA a k atlantizmu. Takto to vyznieva aj v spoločnom vyhlásení: „podporovať myšlienku posilnenia európskej bezpečnosti a obrany, pri zachovaní NATO ako hlavného piliera našej bezpečnosti a kolektívnej obrany“.

Na vyhlásení z 9. mája je tiež zaujímavé, že hoci bolo plné rôznych fráz, jedna formulácia bola úplne jednoznačná, a to pri výdavkoch na zbrojenie s cieľom „dosiahnuť ich objem a udržateľnosť na úrovni 2 % HDP v roku 2024“. Takže jediným konkrétnym záväzkom, na ktorom sa Z. Čaputová, M. Kollár a I. Matovič zhodli, je, že budú i po pandémii ďalej zvyšovať výdavky na zbrojenie. 2 % HDP pritom tvorí asi 12 % príjmov štátneho rozpočtu a na dosiahnutie tejto výšky výdavkov bude treba ubrať z iných rozpočtových kapitol. Je zaujímavé, že ani „enviromentalistka“ Z. Čaputová nepretlačila do dokumentu žiadny konkrétny európsky záväzok v oblasti životného prostredia. Naopak, nová vládna koalícia prefíkane zneužila pandémiu a odsunula slovenské záväzky pri likvidácii plastových odpadov, na ktorých dodržiavanie tak veľmi tlačí práve EÚ. Na rozdiel od proamerického zbrojenia nie je životné prostredie zjavne až také dôležité…

Dokument je mätúci i vo viacerých ďalších ohľadoch. Uvádza sa tam: „… čelíme vážnym výzvam, vrátane porušovania medzinárodného práva, nerešpektovania suverenity štátov…“ A tiež, že členstvo v EÚ a NATO: „Je vyjadrením našej príslušnosti k najvyspelejším štátom sveta, ktoré spájajú hodnoty slobody, demokracie, … dodržiavania medzinárodného práva…“ Bolo by zaujímavé zistiť, ako naši vedúci politici prišli na to, že hodnotu dodržiavania medzinárodného práva a suverenity štátov zdieľame spolu s USA, ktoré protiprávne okupujú viacero krajín (nielen) na Blízkom východe. Ak totiž tie hodnoty berú vážne, mali by vyzvať Američanov na odchod z Iraku a Sýrie, kde si prítomnosť západných okupantov neželajú, najmä po vražde K. Sulejmániho. Pochybnou je aj kritika „dezinformácií a propagandy“ v spoločnom vyhlásení, veď práve tento dokument šíri propagandistickú dezinformáciu, že s USA zdieľame hodnotu dodržiavania medzinárodného práva.

 

Prínos Slovenska pre Európu

Pokiaľ ide o poslanie Slovenska v Európe, našou úlohou by nemalo byť len servilné uisťovanie o „spoľahlivosti“, ale mali by sme sa usilovať priniesť Európe prospech využitím našich možností a schopností. Našu realizáciu by sme mali hľadať vo vzťahu s regiónmi, kde máme nejakú komparatívnu zahranično-politickú výhodu voči iným štátom EÚ. Takúto výhodu určite nemáme voči Blízkemu východu, tam dominujú najmä stredomorské štáty a štáty EÚ s početnými arabskými menšinami. Podobne nemáme ani silné väzby na Áziu a Afriku, zvlášť v porovnaní s bývalými koloniálnymi mocnosťami, ktoré sú aj domovom početných menšín z bývalých kolónií. Vo vzťahu k americkému kontinentu zasa hrajú zásadnú úlohu atlantické štáty, ako Španielsko, Portugalsko či Írsko. Náš potenciál sa však nachádza v oblastiach, kde máme väzby a vzťahy z minulosti.

Jednou z oblastí, kde by mohol byť potenciál Slovenska pre Európu zaujímavý, je Balkán, i keď treba dodať, že odkedy je väčšina Balkánu členom EÚ a NATO, má aj priame väzby s Bruselom. Navyše, balkánske štáty mimo EÚ majú silnejšie väzby na balkánskych členov EÚ, s ktorými nemôžeme príliš konkurovať. Najmenší potenciál na Balkáne má SR vo vzťahu k albánskym entitám, kde je to zložité už kvôli nášmu postoju ku Kosovu. Navyše, Albánci preferujú ako svojich európskych „mentorov“ západné štáty s početnou albánskou menšinou (Taliansko, Nemecko). Veľmi obmedzenú rolu môže SR zohrávať v Bosne a Hercegovine, Sev. Macedónsku či Čiernej hore, pretože tieto krajiny majú v EÚ jazykovo, kultúrne i politicky oveľa bližších partnerov (Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko). Ako člen EÚ sa tak SR môže realizovať najmä voči Srbsku. Nie však tým, že budeme na Belehrad tlačiť v záujme USA, ale najmä snahou o preklenutie rozporov s Bruselom i pri zachovaní celistvosti Srbska. Žiaľ, o našom postoji v otázke Kosova v programovom vyhlásení vlády chýba zmienka (Krym sa spomína).

Z pohľadu SR má význam neuznávať jednostranné zmeny hraníc, či už v Srbsku alebo na Ukrajine. Taktiež je dôležité udržiavať priateľské vzťahy s Ukrajinou, naším poslaním by ale nemalo byť opakovanie protiruskej politiky Poľska. Zdá sa však, že nová moc chce dosiahnuť, aby SR bola ďalším protiruským nástrojom USA. Svedčí o tom aj podpis rusofóbneho vyhlásenia k 8. máju, spolu s inými štátmi „novej Európy“ a USA. SR by však nemala takto zahadzovať svoj potenciál, ale udržiavať dobré vzťahy s Ukrajinou i s Ruskom súčasne. Netreba opakovať, že SR pomohla Ukrajine reverzným tokom plynu či inými krokmi, i tak si však udržala potenciál dobrých vzťahov s RF, ktorý ďalší členovia „novej Európy“ nemajú. Pre porovnanie, Poľsko, Rumunsko a Pobaltie majú dlhodobo nevraživé vzťahy s Moskvou a svoj potenciál voči RF si zhoršili i Bulharsko a Česko. V porovnaní s Maďarskom máme zasa podstatne lepšie vzťahy s Ukrajinou.

Potenciál SR ako mediátora medzi RF a Ukrajinou už v roku 2015 správne odhadli Nemci a vybrali si SR ako spojenca pre organizáciu kontaktov ruskej a ukrajinskej občianskej spoločnosti – konferencia „Cesty k mieru“ (písal som o tom tu). Je smutné, že kvôli odporu proamerických síl nedokázala SR vtedy svoj potenciál naplniť. Slovensko si však počas vlád Smeru-SD dokázalo v RF i tak vybudovať určitú váhu, o čom svedčí aj fakt, že na Petrohradskom ekonomickom fóre 2019 dostal P. Pellegrini veľkú česť, keď zastupoval Západ v hlavnom diskusnom paneli s ruským a čínskym prezidentom. Váha Slovenska v RF značne prevyšuje reálny význam našej krajiny a aj slovenská kritika ruskej politiky na Ukrajine má v Moskve väčšiu váhu než česká alebo poľská kritika, najmä kvôli čestnému prístupu SR ku Kosovu. Ak sa však zmeníme na ďalší „pobaltský štát“, tento svoj potenciál premrháme. Súčasne sa ale nestaneme ani kľúčovým „spojencom“ Ukrajiny proti Rusku, keďže túto pozíciu už zohráva Poľsko (čiastočne i Rumunsko a Pobaltie).
 

Servilita „zahranično-politického konsenzu“

SR by sa k otázkam zahraničnej politiky mohla postaviť naozaj dôstojnejšie. Zo spoločného vyhlásenia vyplýva, že základnou slovenskou pozíciou je servilita voči mocným. Slovensko má však na viac než na konštatovanie, že chce byť vnímané ako „zodpovedný a predvídateľný partner“. SR by mala európsku politiku spoluutvárať a nie iba bezducho utvrdzovať veľké štáty o svojej „zodpovednosti“. V minulosti pritom existovali politici, ktorí mali predstavu o poslaní SR v Európe. Napr. často kritizovaný A. Danko v minulom volebnom období sa vždy silno hlásil k EÚ a NATO, avšak usiloval sa využiť potenciál Slovenska voči Rusku ako „mostu“. Domnieval sa, že členstvo v EÚ a NATO sa s úlohou „mosta“ voči RF dajú zladiť. Pri idei „mostu“ si možno tiež uvedomiť, ako dokázali v minulosti niektoré štáty túto ideu využiť, napr. Rakúsko, ktoré bolo už počas studenej vojny súčasťou Západu, ale fungovalo i ako „most“ smerom k východnému bloku.

Keďže však vládna moc ideu Slovenska ako „mostu“ odmietla, mala by naformulovať vlastnú predstavu o slovenskom poslaní v Európe. Najmä I. Matovič a B. Kollár by si mali uvedomiť, že zahraničná politika pochopená ako servilita voči západným mocnostiam je veľký ústup z vybudovaných pozícií. Nová vláda zjavne nemá predstavu ako riešiť výzvy v zahraničnej politike. Veľmi dobre túto neschopnosť dokumentoval M. Klus v diskusii O päť minút dvanásť“ z 10. mája, keď povedal o Rusku: „Keď prestanú okupovať územia, ktoré im nepatrí z hľadiska medzinárodného práva, tak sa môžeme baviť o zrušení sankcií.“ Je zaujímavé, že takto sankčne sa M. Klus nestavia k tureckej okupácii časti územia Cypru, člena EÚ, hoci inak má plné ústa európskej solidarity. Zrejme chápe, že situácia je zložitejšia. A podobne, že ani Izrael sa len kvôli sankciám nestiahne z anektovaného východného Jeruzalema. Ten, kto má trochu nadhľad chápe, že sankcie EÚ nepovedú ani k zmene postoja RF k otázke Krymu.

V uvedenej diskusii v RTVS sa tiež spomínala problematika dezinformácií, paradoxne však najdivokejšie konšpiroval T. Valášek: „Tato ruská vláda si … zadefinovala existenciu EÚ ako problém… a robia všetko preto, aby ju zničili… financovanie rôznych antieurópskych strán, Le Penová a iní…“ Ruská vláda si pritom nezadefinovala existenciu EÚ ako problém (na rozdiel od NATO) a V. Putin na začiatku 21. storočia o dobré vzťahy s EÚ veľmi usiloval. Problematická je aj špekulácia, že RF financuje M. Le Penovú. Napriek výhradám voči jej strane FN, fakt, že oficiálne získala úver v súkromnej banke s ruským kapitálom, ešte financovanie ruskou vládou nedokazuje. Podobne nemožno tvrdiť, že stranu, ktorá si požičia od banky s americkým kapitálom, financuje Pentagón. Zdá sa však, že výroky T. Valáška nesmerovali ani tak proti FN, ako skôr proti B. Kollárovi, ktorý kvôli svojej účasti vo vláde popiera kroky z minulosti.

S ideami o poslaní SR v Európe by malo prichádzať práve MZVaEZ, to však budí dojem, že jeho úlohou je viac zastupovať EÚ a NATO na Slovensku než SR v EÚ a NATO. MZVaEZ, ale aj ďalšie úrady v SR, sú plné karieristov, ktorí vedia, že najlepší postup sa dosiahne počúvaním príkazov od veľmocí, najmä USA a preto odmietajú diskutovať o veciach, ktoré by im v osobnej kariére nepomohli. Okrem týchto karieristov sú vo vládnych funkciách aj nenávistní politici ako J. Naď či J. Smatana a od nich žiadnu rozumnú diskusiu o poslaní Slovenska v Európe čakať nemožno. Dokonca sa dá povedať, že kvôli tomuto vládnemu marazmu, spojenému s bojom proti „hybridným hrozbám“ nemôže nastať ani racionálna celospoločenská diskusia o poslaní Slovenska v Európe.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama