Reklama
Reklama

Populizmus podľa Cicera

(K článku B. Fábryho o vzniku tzv. populistickej frakcie v EP)
Počet zobrazení: 965

Branislav Fábry uverejnil na Slove dobrý článok, venovaný vzniku tzv. populistickej frakcii v Európskom parlamente Nová populistická frakcia. Rozmýšľajúc o príčinách relatívneho úspechu takýchto strán vo voľbách poznamenal (zdalo sa mi, že s určitým poľutovaním): „... pojem populizmus spojený s výrazne negatívnymi konotáciami, popularite týchto strán nijako neškodí“ (Tamtiež).

Je pravda, že o populizme sa obyčajne hovorí odsudzujúco. Ale prečo? Pozrime sa na význam tohto pojmu v autoritatívnom zdroji– Oxfordskom encyklopedickom slovníku. Podľa neho populizmus je: „Politický prístup, ktorý sa snaží apelovať na obyčajných ľudí, ktorí majú pocit, že etablované elitné skupiny ignorujú ich záujmy“ („A political approach that strives to appeal to ordinary people who feel that their concerns are disregarded by established elite groups“).

Vidíte tu niečo výrazne negatívne? Ja nie. Apelovať na obyčajných ľudí – čo na tom môže byť zlé? Establishment (dominantná skupina, majúca moc alebo autoritu v krajine) nikdy neignoruje záujmy bežných občanov? Len málo ľudí sa to odváži tvrdiť. V niektorých ďalších definíciách sa pridáva, že populisti sľubujú vyriešiť vážne problémy bez reálnych podkladov – tak ukážte: ktorí politici to takto nerobia? Nie sú tu žiadne dôvody pre negatívne konotácie.

Slovo „populizmus“ má pôvod od lat. populus – ľud. Demokratickí politici (aj médiá) by nemali hovoriť zle o tých, ktorí sa odvolávajú na ľud, jediný zdroj moci v demokracii. To však má hlboké korene, siahajúce do histórie viac ako 2 000 rokov. 

cicero_ba_2aaa.jpgCicerova socha na Kapitulskej ulici v Bratislave.
Foto: Emil Polák


O boji proti populizmu vieme už od starovekých rímskych autorov, najmä od Cicera. Politika v starorímskej republike do veľkej miery bola determinovaná konfrontáciou tzv. Populárov (lat. populares, – podriadení ľudia, plebs) a Optimátov (lat. optimates – najlepší muži, aristokracia). Neboli to strany v terajšom zmysle – skôr dočasné združenia pre dosiahnutie konkrétnych cieľov.

V mene Populárov obyčajne vystupovali predstavitelia vzdelaných tried, čo vtedy znamenalo – aristokrati, patricijci. Spomenieme si napríklad na bratov Gracchovcov (Tiberius Sempronius Gracchus (163 – 133 p.n.I.) a Gaius Sempronius Gracchus (154 –121 p.n.I.) – patricijov, ktorý sa stali tribúnmi ľudu – úradníkmi, ochraňujúcimi záujmy plebejcov. Určite, ostatní aristokrati ich nenávideli, považovali za pokrytcov a demagógov, hovorili, že to robia len pre osobný prospech a ľud je im v skutočnosti ľahostajný.

Cicero (Marcus Tullius Cicero (106 p.n.I., – 43 p.n.I.) patril do elity (do vtedajšieho establishmentu), a preto ostro kritizoval Populárov, neveril v ich úprimnosť, ukazoval, že vždy hovoria iba to, čo ľudia chcú počuť (Cicero, „Pro Sestio“,–- 56 p.n.I.). Bol vplyvným autorom a štúdium jeho diel je stále súčasťou klasického vzdelávania. Odtiaľ pochádza tradícia negatívneho postoja voči populizmu.

Elity vždy mali viac šancí obrániť svoje postoje ako bežní ľudia, ktorí vtedy ešte ani všeobecne neboli gramotní. Ale za 2 000 rokov by sme sa mali niečomu naučiť. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde žiadne sociálne triedy nemajú notorické preferencie, no zdieľame patricijské predsudky a aristokratické nerešpektovanie a podceňovanie záujmov plebejcov. Dávajúc slovu „populizmus“ negatívnu konotáciu, urážame väčšinu obyvateľstva.

Význam zastupiteľskej demokracie spočíva v tom, že poskytuje rovnaké príležitosti na vyjadrenie rôznych záujmov. Aby splnili svoje poslanie, politici a strany sa musia páčiť voličom, presvedčiť ich, že dokážu uskutočniť ich očakávania, ochrániť ich záujmy. Je veľmi divné niekoho odsudzovať za to, že tak to robia. 

Myslím si, že názov „populista“ by mal byť najlepší kompliment pre politika alebo stranu. To znamená, že skutočne slúži ľudu a citlivo reaguje na jeho požiadavky. Nedivme sa preto, že neškodí popularite strán, schopných priamo vyjadrovať myšlienky a nálady svojich voličov.

V zápale politického boja však strany a médiá, ktoré ich podporujú, začali zase používať staroveký pojem pre kritiku svojich súperov, vôbec neuvažujúc o jeho význame. Asi niekedy počuli, že populizmus – to je niečo zlé Áno, podľa Cicera a establishmentu nemôže byť nič horšie. No prečo v úplne inej realite opakovať postoje starorímskych aristokratov? Trúfam si povedať, že to môže byť istým znakom oligarchického vplyvu na politiku – nová „vyššia trieda“ sa konsoliduje a zdôvodňuje svoje záujmy, znehodnocujúc očakávania bežných občanov.

Niektorí tvrdia, že už existujú moderní Optimáti, ktorým nestačí riadiť zo zákulisia: chcú sa otvorene prejaviť a ukázať plebsu jeho miesto. Samozrejme, že ich dráždia úspechy Populárov... prepáčte, populistov...

Ak je na tom niečo pravda, je trošku divné že, populistov kritizujú aj ľavičiari. Myslím si, že je to iba kvôli konkurencii o hlasy voličov. Pojem „populizmus“ nič nehovorí o obsahu politiky. Idey podporované masami nie sú nevyhnutne systematické a konzistentné, môžeme vidieť medzi nimi aj ľavicové aj pravicové prvky. Populistické strany „kradnú“ aj časť ľavicového elektoratu. To pridáva ešte viac zmätku terajšej politickej palete a stanovuje výzvy pre tradičné strany.

Branislav Fábry správne píše: „ ... populizmus ... je reakciou ... na trend, pri ktorom sa znižujú politické rozdiely medzi tradičnou pravicou a ľavicou natoľko, že volič stráca možnosť voľby z alternatív“ (Tamtiež). Inak povedané, úspech populistov je aj výsledkom chýb tradičných strán, ktorým sa nepodarilo pochopiť a vyjadriť záujmy dosť veľkej časti spoločnosti.

Nedúfam v to, že predsudok spred 2 000 rokov sa hneď vytratí. Politici budú aj ďalej útočiť na svojich konkurentov, novinári sú angažovaní a nezmenia postoj z dôvodu presnosti formulácie. Aspoň odborníci na spoločenské vedy by mali byť objektívni a dodržať prísny vedecký prístup aj k najnaliehavejším otázkam. Ako nam odporučil iný staroveky mudrc, súčasník Cicera S’-ma Čchien (čin. 司馬遷,- 145 – 86 p.n.I)v svojich slávnych „Zápiskoch historika“ (čin. 史記,- od 109 do 91 p.n.I, alebo: „Kniha vrchních písařů. Výbor z díla čínského historika“, 2012), „sediac na kopci sledovať boj tigrov“ (čin. 坐山观虎斗).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama