Reklama
Reklama

Ponory pod penu

Počet zobrazení: 1373

smena_obalka.jpgRudolf Belan ako autor-osoba sa hneď na začiatku, na prvých stránkach svojej najnovšej knihy Smena. Fenomén slovenskej žurnalistiky. Rok 1968 (Ediposs, 2021) zastrája, že je to jeho pohľad, jeho videnie. Akoby tým chcel povedať, že si zostrojil a vystrojil svoj súkromný obzor, svoje privatissimo, a ak ho predkladá čitateľovi, nuž iba preto, že napriek privátnosti je ochotný dať doň nazrieť aj cudzím.

Možno by to pri tom aj ostalo, keby mu čitateľ uveril a skončil s čítaním po autorovom úvode.

Čitateľ však býva aj tvor zvedavý, a teda pokračuje. A ako obracia stránku za stránkou, zisťuje, že autor-osoba je v očividnom spore s autorom-osobnosťou. (Mimochodom, Rudolfovi Belanovi sa čosi podobné pritrafilo i v jeho rozsiahlom opuse Zväzáci, SLOVART, 2015.) A zisťuje, že spor sa neskončí remízou, ale zvrchovaným víťazstvom autora-osobnosti.

Našťastie pre Rudolfa Belana, našťastie pre literatúru, najmä pre knihu, ktorej apriórnym zmyslom je poznanie.

zvazaci_obalka_0.jpgObe jeho knihy, tak starší Zväzáci, ako i najnovšia Smena. Fenomén slovenskej žurnalistiky. Rok 1968 vstúpili do nášho poznávacieho priestoru v pravej, ba môžbyť takmer poslednej chvíli.

Ich tematický svet totiž ešte nestihol zaplniť najproduktívnejší priemysel našej súčasnej veľkovýroby, čiže veľkovýrobcovia peny, pod ktorou, kým neopadne, ťažko nahmatať hoci len kamienok skutočnosti.

Vráťme sa však k príčinám víťazstva autora-osobnosti nad autorom-osobou. Sú najmä v tom:

     autor celé to obdobie aktívne prežil, ale nespolieha sa len na individuálne prežité,

     autor si z toho veľa pamätá, ale nespolieha sa iba na vlastnú pamäť,

     autor má závideniahodný archív vlastných záznamov, poznámok a dokumentov, ale nepokladá ich za sväté a vyčerpávajúce.

A teda: hľadá a pátra aj po iných zdrojoch – v knižniciach, archívoch, stenografických zápisoch. V dobových záznamoch. V konfrontáciách.

Slovom, nezanedbá nič na svojej prípravnej, heuristickej ceste ešte pred napísaním prvých viet. Napokon: je to vari najťažší, najzložitejší, najpodstatnejší, ale i najvzrušujúcejší stupeň bezprostrednej tvorby, vlastne je jej základňou.

Aj preto môže čitateľ pozíciu a zástoj Smeny v tomto období vnímať v jej autentickom, neredukovanom obraze, v jej zástoji v spoločenských pohyboch, v jej vrcholových výkonoch a, pravdaže, i v omyloch.

Napríklad kapitola o Trati mládeže napriek tvrdým, dnes takmer nepredstaviteľným dobovým podmienkam hovorí predovšetkým o sile a statočnosti mladého človeka, o pokolení, ktoré by sa v našej kolektívnej pamäti mohlo fixovať pocitom obdivuhodnej vznešenosti. Kapitola o Pyžamovej revolúcii hovorí zasa o odvahe vzoprieť sa svojvôli a stránky o hnutí za výstavbu Alwegu napokon faktami vyvracajú mystifikácie, lži, ktoré sa akoby ponad čas, podnes, vracajú v rozličných podobách, nesené onou penou nevedomosti, nedbajstva, ľahtikárstva, ba tárajstva.

Každá kapitola Belanovej Smeny je dôkladne prestúpaná skutočným poznaním, ktoré je nielen odhaľovaním, ale zavše aj zmŕtvychvstaním pravdy.

Aj preto Rudolf Belan poslednou bodkou dospieva k excelentnému výsledku, ktorým vychádza v ústrety nielen svojim čitateľom, ale i ďalším potenciálnym autorom o týchto historických časoch.

Ak budú k nim totiž pristupovať s vedomím i ťarchou zodpovednosti, budú sa môcť o Belanove diela oprieť: a to rovnako nevyhnutne, ako s vedomím istoty.

Rudolf Belan sa vo svojich knihách teda napokon vracia k sebe ako k osobe nie v schizme osoby a osobnosti, ale naopak: o čo ho jeho autorská osobnosť obohacuje ako osobu, o to väčšmi práve on ako osoba umožňuje odstraňovať hate vlastnej osobnostnej dimenzii.

Možnože budem zdanlivo patetický, ale vnútorný princíp Belanovej tvorby a života mi v čomsi aj čímsi pripomína muža svetového znenia, totiž filozofa a spisovateľa A. I. Gercena, ktorý, štrnásťročný a anonymný v mase, sám sebe sľúbil bojovať proti trónu i delám, aby o tridsať rokov musel uznať, že všetko ostalo: aj trón, aj delá. Napriek tomu však, ako sa sám priznal: „i po tridsiatich rokoch stojím pod tou istou zástavou, ktorú som ani raz neopustil“.

Ja takú zástavu vnímam predovšetkým ako zástavu statočnosti, vysvätenú pravdou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama