Politici a pusipajtáši

Andrej Kiska odchádzal z úradu. Nestálo by to za reč, no dával pritom rozhovory a svedectvo vydávali aj jeho poradcovia. Otázky neboli na telo, odpovede sme preto už poznali. Napríklad na to, prečo sa ešte týždeň po dvojnásobnej vražde lyžoval... No, veď bol na telefóne, tak čo má byť?

Niečo sme sa predsa len dozvedeli – že Fico je trápny a nemá charakter a pije a že je z toho Kiska smutný, lebo počúva tie klebety. Neviem, či Robert Fico ozaj slope, no k Churchillovi bude mať stále ďaleko. Alebo k priateľom novinárom pána exprezidenta, o ktorých čítame smutné klebety. V rozdávaných rozhovoroch pozoruhodné boli odpovede jeho spolupracovníkov.


Foto: Emil Polák

Napríklad Roman Krpelan prezradil o tom takzvanom vydieraní Roberta Fica, že „treba čítať medzi riadkami“, lebo Fico je mazaný a vie, kde ho možno chytiť za slovo. „Medzi riadkami“ môže byť tajomstvo, ale žeby aj dôkaz pri trestnom čine? Prečítajme aj my medzi riadkami, že celé vyšetrovanie, ktorým sa už pár mesiacov zaoberajú orgány činné v trestnom konaní, má celkom iný význam: živiť konflikt. Politika bez konfliktu nemá schopnosť vybudiť emócie a vo voľbách ide práve o ne. Preto sa neustále prikladá a bude prikladať pod kotol. Kiska vie, že zaludi potrebujú byť v pozornosti, lebofico na istú časť verejnosti funguje spoľahlivo. Pribudnú silné reči – ako sa Kiska nedá zastrašiť pomstou a tak ďalej.

Po papuli vie parádne dávať pre svoje publikum aj Robert Fico. Máme sa na čo tešiť, mužstvá sú nastúpené, štadióny musia vrieť. Len góly občas padnú do vlastnej bránky. Malá domov, o ktorú sa Kiska pokúsil pri „kúpe“ pozemku pod Tatrami, má už aj svojho víťaza: sudcu Radačovského. Každý jeho krúžok v eurovoľbách si môže pripísať Andrej Kiska a jeho zbor príčinlivých žurnalistov. Aj tu platí Clausewitz: vojna je vždy nárazom dvoch nepriateľských tiel, nie akciou živej sily na neživú hmotu.

Mojej kamarátke zmazali komentár v opozičnom denníku. Napísala, ako ju teší, že nová prezidentka nebude lietať. Admin to vyhodnotil ako neslušnosť. Kamarátka je trpezlivá – celý život sa venuje psychoterapii – a tak sa slušne opýtala: čo je na tom neslušné? Veď z Bratislavy do Pezinka je 14 kilometrov. Odpoveď nedostala.

V tých novinách má z času na čas svoju stranu bývalý minister kultúry. Pod jeho článkami by malo byť bielo! No nie je. Umazaného Smerom už nemožno väčšmi umazať, myslia si iste admini, aj ich čitatelia, a tak mu nakladajú. Nielen jemu, ale aj jeho voličom, ktorí sú, samozrejme, hlúpi. Sem-tam sa to podarí napísať bez gramatickej chyby. Inak o bývalom ministrovi kultúry sa špekuluje, že by mal byť posilou Druckera a jeho strany. Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa onen Drucker ako tretí najdôveryhodnejší politik v jednom zaiste dôveryhodnom prieskume. A tak nečudo, že chce ten kapitál dôveryhodnosti premeniť na žetóny v parlamentných voľbách. Netreba víťaziť, stačí uchmatnúť Smeru, myslia si iste tí, čo futrujú. Ako úspešne futrovali falošnú SDĽ v roku 2010 (2,38 percenta).

(Text vyšiel v Pravda.sk 4. 7. 2019)