Reklama
Reklama

Pokračovanie Tichého Donu...

Počet zobrazení: 3543

Keď som sa na začiatku decembra 2015 zmienil na stránkach Slova o  novom 12-dielnom historickom seriáli Tichý Don v réžii Sergeja Ursuliaka, vtedy som ešte netušil, že bude mať aj pokračovanie. Veď už to, že ruskí filmári sa po štvrtý raz rozhodli natočiť ďalšiu verziu podľa románu Michaila Šolochova bola podnikateľská odvaha. Napriek počiatočným pochybnostiam ich filmové dielo sa stalo v Rusku seriálom roka a naplnilo tvorcom pokladnice. Znova sa dokázalo, že verejnosť má o historické žánre záujem, nečudo teda, že to malo aj pokračovanie na stránkach tlače v rôznych diskusiách, anketách a pod. Všimol som si, že ľudia sa viac ako inokedy začali zaujímať nielen o hercov a ich výkony, ale aj o to, aké boli ďalšie osudy tých, čo prežili občiansku vojnu. Myslím napríklad Grigorija Melechova, jeho synčeka, Mišku Koševého, ktorý mu zabil brata, usadil sa v ich chalupe a oženil sa s Duňašou... Všeobecne sa totiž vedelo, že Michail Šolochov sa v čase, keď začal písať svoj román, často stretával s istým Jermolajom Ch., ktorý by mohol byť prototypom Grigorija. Na stránkach Komsomoľskej pravdy do tejto diskusie vstúpil ku koncu roka aj znalec histórie kozáctva, doktor vied a profesor na katedre ruskej federálnej univerzity Andrej Venkov. Aký bol ďalší osud Grigorija Melechova po tom, čo zahodil do vody vintovku a vzal do náručia svojho synčeka? – spýtali sa ho žurnalisti z Komsomoľskej pravdy. Andrej Venkov pripúšťa, že mohlo ísť o skutočnú postavu, ktorej tragický príbeh Šolochov pretavil do postavy Grigorija Melechova. Uviedol aj niekoľko údajov, ktoré by mohli zaujať aj nášho čitateľa.

tichy_don.jpgUž to, že Grigorij zahodil pušku do rieky, mohlo mať pre neho vážne následky. Každý, kto sa vrátil domov z vojny, mal pušku odovzdať sovietskym úradom. Ak tak neurobil, stal sa podozrivým z toho, že môže hocikedy pušku vykopať a použiť ju znova proti sovietom. V prípade bielogvardejcov a bývalých dôstojníkov z ich radov to platilo dvojnásobne. Možno aj preto bývalého bielogvardejského dôstojníka Jermolaja Charlampija vyšetrovali a nejaký čas bol v roku 1923 aj zatvorený. No bol to človek s mimoriadnou autoritou medzi rodákmi, ktorí svedčili v jeho prospech a dostali ho z väzenia. Prežil však iba do roku 1927, keď tí istí ľudia, ktorí ho zachránili, postarali sa o jeho tragický koniec. Nahovorili ho, aby kandidoval do ich „selsovietu“. Odignorovali tak človeka, ktorého tam nadelegovala štátna moc. To už bolo priveľa, aby bývalý bielogvardejec úradoval v nejakej ich inštitúcii. Znova ho zatvorili odsúdili a zastrelili. Čo sa týka Mišku Koševého, ten asi veľmi ťažko prežil tridsiate roky, keď vypukol hladomor. Ako vieme, tento kozák často zneužil svoje postavenie, svojvoľne a bez súdu zabíjal ľudí, no a určite sa zúčastnil aj násilnej kolektivizácie. Sovietska moc v tridsiatych rokoch hľadala vinníkov, ktorí spôsobili hladomor. Vytĺkli vtedy takmer všetky nižšie kádre, medzi ktoré patril aj Miška Koševoj, ktorý toho mal veľa na rováši aj medzi svojimi rodákmi. Toľko profesor Venkov.

Zaujímavý je však nielen život hlavných postáv Tichého Donu, ale aj samotného autora. Napriek tomu, že iný veľký ruský spisovateľ, Alexander Solženicyn, mu nikdy nepriznal autorstvo tohto diela, Šolochov mal pre svoj román stále nejaké opletačky. Keď požiadal o vydanie tretieho dielu, predvolal si ho dokonca samotný J. V. Stalin. Prečo píšete vo svojom románe tak škaredo o červenoarmejcoch? – spýtal sa ho. Tým červenoarmejcom vtedy komandoval Lev Trockij, odpovedal mu Šolochov. Ktovie, možno práve kvôli tejto odpovedi Stalin odporučil vydanie tretieho delu. Oceniť treba aj spisovateľovu odvahu, keď napísal Stalinovi list, aké hrozne veci sa diali na vidieku počas hladných rokov a počas kolektivizácie. O tomto období píše aj vo svojej Rozoranej celine. No a čo sa týka Solženicyna, toho o autorstve Šolochova nepresvedčili ani výsledky škandinávskeho výskumu, kde Tichý Don podrobili akejsi matematicko-počítačovej expertíze. Solženicyn je veľký ruský klasik, no bol aj tvrdohlavý človek. Dôkazom je aj jeho autobiografia – Trkalo se tele s dubem (Academia, Praha 2003), v ktorej tiež zaútočil na Šolochova a označil ho za plagiátora. Aj jeho najbližší mu vyčítali tvrdohlavosť a nedôveru voči každému, koho stretol. Je na ňom, aby on dokázal, že nie je darebák, keď chce, aby som si o ňom zmenil mienku, tvrdieval v podobných prípadoch. Obaja sú už v literárnom nebíčku a možno si to okolo Tichého Donu vysvetlili. Nám ostatným môže byť iba ľúto, že ho autor ukončil rokom 1922 a už v ňom nepokračoval. Pokračovanie má ako vidno už iba v diskusiách na stránkach tlače a vo verejnosti.

Foto: Upútavka k seriálu Tichý Don, 2015
Zdroj: www.vokrug.tv

Priemer: 4.4 (13 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama