Reklama
Reklama

Pokles záujmu o politiku v časoch neoliberálnej globalizácie

Chaos v politike má charakter uzavretého, opakujúceho sa cyklu
Počet zobrazení: 1793

V niektorých kruhoch sa pri spoločenských diskusiách považuje za neslušné hovoriť o politike a politických názoroch prítomných. Existuje však aj širší, už takmer zvyk, vyhýbať sa diskusiám o súčasnej politike na rodinných či priateľských posedeniach, aby sa to neskončilo dlhými, jalovými hádkami, ktoré občas vyústia do mrzkého nadávania. Žiaľ, v médiách to bez politiky zatiaľ nejde, aj keď je ťažké zachovať si pri tom pokoj a nadhľad. Zdôrazníme, že náš pohľad na tému vychádza z názorov a postojov radikálnej ľavice.

A tak sa viac zastavíme pri záležitosti, ktorá v bežnom živote spôsobila výrazný pokles záujmu o politiku. Je spojená, akože ináč, s procesmi, ktoré sa v posledných troch desaťročiach rozšírili ako parazitné rastliny, žijúce na úkor svojho „hostiteľa“. Ide o všade rozlezenú, mnohotvárnu neoliberálnu globalizáciu. Nemožno poprieť, že s ňou prišlo mnoho nových, zaujímavých i príťažlivých vecí, ktoré činia život (ako sme už viackrát uviedli, v našich textoch sa zámerne vyhýbame pojmu „ľudia“, ktorý zneužívajú vo svojich názvoch dve strany bizarnej štvorkoalície vládnucej na Slovensku) ľahším i veselším. Na všetko však treba peňazí, veľa peňazí, veľmi veľa peňazí... A tak sa omnoho viac narušili všetky oblasti spoločenského života – od ekonomiky, cez politiku až po kultúru, lebo toľko žiadaných peňazí nikde nie je dosť. Najviac sa tešia bankári, lebo takmer povinnosťou sa stal štátny dlh a zadlžujú sa aj široké masy obyvateľstva. Jediný politický prúd, ktorý dôsledne kritizuje túto líniu, je už spomenutá radikálna ľavica.   

Podľa formálnych kritérií je životná úroveň v niektorých oblastiach vyššia ako v minulosti, pribudlo však oveľa viac nerovností, chudoby a sociálno-patologických javov. V priemere upadlo všetko, čo je závislé na (solidárnom) prerozdeľovaní daní v spoločnosti – školstvo a vzdelanie, zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a pod. V prípade dostatku financií, ktorí zabezpečia (bohatí) platiaci klienti, aj v týchto oblastiach existujú takmer rajské ostrovčeky, ale pre bežného občana sú vzdialené viac ako Tahiti.

Pôsobenie médií nadobudlo odpudivý charakter a v kultúre vládne masovosť, ktorá je presýtená nechutnosťami, neraz až perverznosťou. Existuje síce aj nadbytok možností sociálnej komunikácie, ale čoraz viac je osamelých osôb, ktorým chýba v čase samoty prirodzený individuálny i intímny kontakt s inými osobami. Neraz ho nahrádzajú rôznymi pochybnými aktivitami, pričom dochádza k sklamaniu i traumám a v spolužití v spoločnosti sú veľké medzery.

Najponúkanejším produktom, kamkoľvek sa pozrieme, sa stala neistota a chaos, ktoré nás prenasledujú na každom kroku... Heslom systému je zmena – treba veľa zmien, treba zmenu stále – nielen v politike, ale aj v práci, pri zábave, v súkromnom živote a pod. Na občanov pritom číhajú lákavé pasce – prefíkané klamstvá o výhodných pôžičkách, nepremeškateľných nákupoch teraz a len tu (netrápte sa, ale si dožičte, čo si zaslúžite, však to je len za jedno euro denne atď.) a samozrejme tlak nespočítateľného množstva reklamných zavádzaní a neraz aj podvodov, ktoré sa zameriavajú na podprahové vnímanie.

Vytváranie chaosu v politike v časoch neoliberálnej globalizácie má charakter uzavretého, opakujúceho sa cyklu a začína sa pred voľbami. V záujme presviedčania voličov o svojej dôveryhodnosti sa kandidáti snažia rafinovane vystupovať ako stelesnenie dobra a všetkých ďalších morálnych cností. Vytvárajú zdanie, že majú pred sebou jeden jediný ušľachtilý cieľ – vyriešiť problémy občanov a ich skupín i celej spoločnosti a zlepšiť ich život. Zopakujeme známy bonmot, že nikdy sa neklame tak ako pred voľbami a po poľovačke.

silueta_politika_so_slubmi_pixabay.jpg

Sľubujem...
Ilustračná snímka: pixabay.com

Zavádzanie (klamanie, sľubovanie nesplniteľného) pred voľbami má pritom najmenej dva stupne. Základný, všeobecný stupeň na úrovni kandidujúceho subjektu (strany, hnutia, aliancie, koalície a pod.) a zvláštny stupeň, spojený s kandidátmi a ich pôsobením (balamutením) vo vybraných oblastiach každodenného života, popr. v regiónoch, bydliskách a pod. Po zvolení sa časť úspešných subjektov a kandidátov tento predvolebný humbug pokúša ďalej zdokonaľovať a vylepšovať. 

Politici, ktorí sa dostanú k moci (funkciám – dobre plateným miestam), majú najmä na vysokých riadiacich pozíciách k dispozícii štáby úradníkov a poradcov. Medzi nimi sú nielen znalci daného rezortu, ale aj rôzni odborníci na vystupovanie, vyjadrovanie, komunikáciu, politický marketing, všakovakí analytici a kto vie, aké ešte špeciálne činnosti. Vedie to k tomu, že títo usmerňovaní politici hovoria síce zasvätene, ale len všeobecne a opakujú naučené frázy (možno pri tom použiť aj príklad jednej pani z Bratislavy, ktorá sa cíti byť hlavou „krajiny“).

Okrem toho väčšina politikov dostáva funkcie v štáte za svoje stranícke aktivity a zásluhy bez ohľadu na to, čo daná funkcia odborne vyžaduje. Ináč povedané, minister či iný vysoký politický funkcionár môže byť v rezorte, ktorý dostane, úplným diletantom, lebo ho zaštíti nominujúci subjekt. Príkladov existuje na stovky (najlepší je minister školstva, ktorý je plagiátorom, minister financií, ktorému manželka nezverí ani rodinný rozpočet a nevlastní okrem oblečenia a iných drobných vecí osobnej spotreby nijaký majetok, minister poľnohospodárstva, ktorý vyštudoval medzinárodné vzťahy a živil sa ako bankár a pod).

Mnohí občania vidia slizkosť až odpornosť vystupovania časti uhladených politikov, ktorí po zvolení otvorene pohŕdajú bežnými obyvateľmi. Svoje (geniálne) nápady pritom považujú za vrchol spoločenského pokroku, pardon, nesplniteľného nekonečného rastu, ktorým chcú zlepšiť život obyvateľov. A tak sú húfy politikov (nielen na Slovensku, ale aj v iných štátoch), ktorí nemajú „hanbu“ pri siahodlhých rozprávaniach vykrúcať sa, meniť svoje názory podľa situácie (tí „najšikovnejší“ si dokážu protirečiť aj v jednom prejave), šíriť rôzne nezmysly a neštítia sa ani premysleného a cieleného klamstva. Pri tom všetkom sa však dušujú, že oni sú „čistí“ a zásadoví, to len politický boj je taký tvrdý a zlý, že ich núti takto sa správať. Všetko čo robia, robia len preto, aby prekonali nástrahy, ktoré im kladú (podlí) politickí protivníci. Občas sa posťažujú aj na neschopných štátnych úradníkov a verejnú správu a médiá, ktoré ich nepodporujú. No a najviac vinní sú občania, ktorí neocenia ich nekonečnú obetavosť biť sa za zlepšovanie života v spoločnosti.

Veľkým zaklínadlom je floskula, že politici takto konajú s cieľom naplniť predvolebné sľuby a vládne programy. Keď však príde čas koalícií, ktoré sa stali prekliatím súčasnej chaoticky rozdrobenej politiky, niet iného východiska, ako vytvárať krkolomné kompromisy (miešať oheň s vodou, ale aj oheň s olejom) a bojovať („vo vyššom záujme“) o funkcie a s nimi spojené benefity, najmä možnosť podieľať sa na rozdeľovaní a využívaní peňazí z daní, popr. v štátoch EÚ aj z eurofondov. Čo už tam po voličovi – však je to len pre jeho dobro, aj keď to ten zadubenec nepochopí. Avšak príde koniec mandátu a celý kolotoč sa zase roztočí.

A to necháme bokom nejasnosti pri financovaní volebných kampaní, ako aj klientelizmus a korupciu (niekedy sa eufemisticky označujú za lobizmus), ktoré vnikli do neoliberálnej globalistickej politiky a neodstrániteľne sa jej „zažrali“ do kože. S financovaním súvisí aj pôsobenie tzv. médií hlavného prúdu, kde má nezastupiteľné miesto „bulvár“. Napriek veľkohubo a svätodušne proklamovanej slobode slova a médií, je časť kandidátov vo voľbách, ale aj aktívnych politikov marginalizovaných a nedostávajú primeraný priestor na vyjadrenie (o odborných diskusiách ani nehovoriac), lebo však by len plietli rozum a rozhodovanie voličov/občanov.

V poslednom čase sa po značnom rozšírení alternatívnych médií objavilo nové križiacke ťaženie – proti „dezinformáciám“, ktoré začali masívne šíriť zákerní nepriatelia. Nešťastie je, že toto ťaženie vedú mimovládne organizácie podporované z nadnárodných finančných a hospodárskych kruhov a z rôznych inštitúcií, najmä z bohatých západných štátov. Organizačne to zabezpečujú policajné a bezpečnostné zložky (metódy ich práce občas pripomínajú agenta Bretschneidera z Osudov dobrého vojaka Švejka) a novinári pochybnej úrovne, ktorých základnou výbavou je zúrivá neznášanlivosť iných názorov ako vlastných.

Podobnú líniu neoliberálno globalistických síl predstavuje snaha o reguláciu sociálnych sietí. Iste, šíria sa v nich aj rôzne pochybné veci, a tak musíme neboráka občana chrániť. Problém však spočíva v tom, že ak niekto napíše volovinu, podporujúcu oficiálne vyžadovanú líniu, alebo aj niečo protiruské či protičínske, čo evidentne nie je pravda, ale je to aj agresívne i nactiutŕhačské, veľkodušne sa to prehliadne. Ak sa však poukáže (netreba ani útočne) na slabé miesta, deformácie, či aj protiprávne a nehumánne aktivity súčasného establišmentu, alebo podporí niečo, čo nie je v súlade s ním vyžadovaným hodnotením, je oheň na streche.

Ďalšou smutnou kapitolou súčasnej politiky je politická korektnosť. Sú určité oblasti spoločenského života, ku ktorým sa treba správať ako k nedotknuteľnej posvätnej krave. Nesmú sa nazývať pravými menami, nieto ešte kritizovať. A tak hoci sa vie, kde spočívajú príčina i podstata problémov, pravda sa v záujme zastierania vecí kvôli tomu, aby sa nejaký chudáčik-neboráčik neurazil a nedotklo sa ho to, nepovie. Čierne nie je čierne, dokonca nie ani tmavé, je to len nejaká iná farba ako biela, ale pre istotu sa nepomenuje. Čierno-biely svet sa stratil a preferuje sa ten, ktorý hrá farbami dúhy.

Nedivme sa, že mnoho občanov v týchto podmienkach vládam, politikom ani médiám, ale už ani polícii, súdom atď., neverí. Sú zlé jazyky, ktoré tvrdia, že z hľadiska formálnej logiky je lepšie nepočúvať médiá hlavného prúdu, kde sa nepovie ani polovica pravdy, lebo keď neviete nič, ste dezorientovaní menej, ako keď je vaše poznanie viac ako z polovice nesprávne. To však niektorým politickým kruhom nevadí, aby sa v týchto podmienkach „nevyžívali“ a bez zábran z nich neťažili. Navyše to, čo je dnes v prezentované ako teória, to, čo hovoria politici a médiá hlavného prúdu a aká je skutočná politická prax (život), sú tri veľmi rozdielne veci.

Mnoho obyvateľov bolo v predvolebných kampaniach opakovane surovo oklamaných, sústavne a priebežne im luhajú a v záujme určitých kruhov ich manipulujú médiá hlavného prúdu. Spoločenské problémy sa už roky dôsledne (niekedy takmer vôbec) neriešia nielen na Slovensku, ale ani v EÚ, nehovoriac už o tom, čo sa označuje za kolektívny Západ a ide z USA.

Mladá, ale už aj časť strednej generácie, iný život ako v posledných dvoch-troch desaťročiach nepozná a je usilovne a sofistikovane indoktrinovaná. Čo tam po solidarite, sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti – mnohí o nej nič nevedia a časť okrem toho uverí hlavnému prúdu, že sú to najnebezpečnejšie zbrane radikálnej ľavice, ktoré liberálnej demokracii chcú uškodiť a môžu ju aj zničiť. 

Veľké šťastie politických strán (hnutí a pod.) a politikov je v tom, že značná časť obyvateľov si zachováva vieru, že v nových voľbách sa môže kdečo zmeniť a ide voliť. Typológia voličov a ich správania si však vyžaduje nové rozsiahle, samostatné zamyslenie.

À propos – na toľko kríz, ktoré spôsobili úplatní, neschopní a často vyslovene hlúpi súčasní politici, presvedčení o svojej genialite, si nespomínajú ani najstarší pamätníci. Aktuálne krízy dopĺňa nesmierne strašenie silami, ktoré sa doma i v zahraničí nachádzajú mimo toho, čo sa v posledných mesiacoch oficiálne pripúšťa a označujú sa za veľmi nepriateľské. Čaká sa už len na to, aby niekto vyhlásil najväčšiu globálnu krízu v dejinách... A v nej sa treba zjednotiť proti zlému nepriateľovi, voči ktorému uplatňuje náš geniálny establišment všetky predstaviteľné tvrdé sankcie. Ten „darebák“ sa nám však nechce poddať a naopak robí nám zle. Ale my mu dokážeme, že budeme jednotní, za každú cenu a bez výnimky podporíme našich najspravodlivejších a najneomylnejších vodcov. Neustúpime, ani keď si pri tom uškodíme viac ako naše sankcie nepriateľovi. Kdesi akoby z dávnych vekov sa však ozýva zlovestné, my ten mier ubránime (teda skôr vojnu, v ktorej nebojujeme, vyhráme) aj keď kameň na kameni neostane. Vec našich vodcov, vymyslená vo Washingtone, je taká výnimočná, že nám stojí za to, aby sme ich poslúchali a raz žili možno aj o hlade, v zime i inej núdzi, tobôž, keď sa o náš osud nikto nezaujíma a nikto sa nás nezastane. Alebo azda „vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme“?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama