Reklama
Reklama

Pohľad do tvárí Gorgon

(Vojna kedysi a dnes)
Počet zobrazení: 7941

Vojna na Ukrajine vzbudila vo svetovej verejnosti, slovenskú nevynímajúc, silné vášne a veľký záujem. Pri sledovaní priebehu jednej z dvoch najrozsiahlejších vojenských operácií od konca druhej svetovej vojny v Európe sa pôvodcovia, komentátori a konzumenti informácií spravidla neubránia rôznym asociáciám a porovnaniam, živelným i racionálnym. Na hľadaní a skúmaní možných analógií nie je nič prekvapujúce ani zlé. Ak sú vhodne zvolené a správne priradené, môžu vniesť do neprehľadnosti prebiehajúceho konfliktu systémovosť s cieľom identifikovať zákonitosti, ktoré sa v ňom opakujú bez ohľadu na stupeň technologického vývoja, dobu a miesto. Tým môžu byť nápomocné pri odhadovaní blízkeho i vzdialenejšieho vývoja, ktorého horizont je zatiaľ neznámy. Základnou otázkou tejto úvahy je, či historicizujúca retrospektíva má miesto pri skúmaní dynamiky moderných ozbrojených konfliktov vrátane rusko-ukrajinského. Téma si zasluhuje komplexnejší formát a  detailnejší prístup ako ponúknutá analytická skica, v ktorej je možné pokúsiť sa otvoriť aspoň prvú bránu z mnohých.

V snahe vyhnúť sa riziku ďalšieho prehusťovania informácií, o ktoré sa opierajú načrtnuté závery, text neobsahuje mapy, odkazy na literatúru a zdroje, mediálne vstupy, rôzne fonty, farebné zvýraznenia a podobne. V tomto formáte to nie je nutné. Autorským zámerom je ponúknuť prierez chápania vojny a spôsobov jej vedenia od minulosti po súčasnosť ako integrovaný, faktograficky podložený naratív, ktorý kritický čitateľ môže akceptovať alebo odmietnuť či už sčasti alebo vcelku.


perseus_s_hlavou_meduzy.jpg
Benvenuto Cellini (1500 – 1571), Perseus s hlavou Medúzy, Florencia.

 

I. Hráči a hracie pole

Vojna je (aj) psychologická kategória prejavujúca sa v odhodlaní prekročiť hranicu mierovej koexistencie (komunikácie) a siahnuť k použitiu násilia. Ako násilná interakcia je stretom, „hrou“ minimálne dvoch strán „presadzujúcich svoje ciele inými prostriedkami“. Na rozdiel od divadelnej hry sú scenáre vojny, predstavy o jej priebehu a spôsobe dosiahnutia cieľov každou zo strán, otvorené, tak ako pri šachu a v športovom zápolení. Účastníkmi vojnového konfliktu sú spravidla štáty, prípadne ich časti bojujúce medzi sebou, aktívnymi nástrojmi ich ľudský substrát – populácia, ozbrojené sily a  zložky, politickí a vojenskí vodcovia. Cieľom vojny je dosiahnutie prevahy a výhod prostredníctvom víťazstva nad porazeným protivníkom, od jeho oslabenia po čiastočnú alebo úplnú fyzickú elimináciu. Územím a obyvateľstvom väčší štát bol často považovaný za vojensky silnejší ako štát s menšou rozlohou a nižším počtom obyvateľov. Nemuselo a  nemusí to platiť vždy. Macedónci dokázali v relatívne krátkom období približne jednej dekády, vrátane presunov a logistických problémov v obtiažnom a geograficky neznámom prostredí, poraziť a ovládnuť neporovnateľne väčšiu Perzskú ríšu (334 – 323 pr. n. l.). Aztékovia museli pred príchodom konkvistadorov na svojom území tolerovať existenciu nezávislej enklávy, samostatnej Tlaxcaly, ktorá prežila pod silnými útokmi svojho oveľa väčšieho suseda. Po Cortézovom príchode sa jej oddiely pripojili k nepočetným španielskym dobyvateľom a podieľali sa na konečnej porážke Aztékov (1519 – 1521). Podobným príkladom je albánsky vodca Gjergj Kastrioti-Skanderbeg, ktorý v úplnom obkľúčení Osmanov účinne odrážal ich útoky v druhej polovici 15. storočia dve desaťročia a neraz ich s menším počtom bojovníkov porazil aj v otvorených bitkách (1448 – 1468). Paraguajský prezident Francisco Solano López dokázal vzdorovať s podstatne menšími silami trojkoalícii pozostávajúcej z Brazílie, Argentíny a Uruguaja viac ako päť rokov (1864 – 1870). Vietnamská armáda zastavila útoky Číňanov (február – marec 1979) na svojej severnej hranici zdieľanej s útočníkom. K úspechu Vietnamcov prispel hornatý a zalesnený terén, ktorý hrá takmer vždy v prospech brániacej sa strany, jeho znalosť a predĺžené komunikačné línie Číňanov obmedzujúce prísun ťažkej techniky do miest bojov. Úloha letectva na oboch stranách bola v tomto konflikte marginálna. Vietnamská armáda s  bohatými skúsenosťami z takmer tridsaťročných bojov (1946 – 1973/5) s  Francúzmi a Američanmi bola na vyššej kvalitatívnej úrovni ako radové čínske jednotky bojujúce klasickým lineárnym spôsobom pripomínajúcim spôsob vedenia bojových operácií počas prvej svetovej vojny charakteristický masívnym nasadením delostrelectva a opakovanými útokmi pechoty bez ohľadu na vlastné straty.
 

II. Vojna v dobách chladných zbraní (10. st. pr. n.l. – 15. st. n. l.)

Prvou vševojskovou, plne profesionalizovanou armádou v dejinách Blízkeho východu ako kolísky neskoršej mediteránno-európskej civilizácie, z ktorej lona vzišiel európsko-atlantický svet, bola asýrska. Všetky jej zložky, pechota, ťažká a ľahká jazda, bojová vozba, lukostrelci, oddiely spojencov, vojenskí a stavební otroci, remeselníci a inžinieri, boli vycvičení a podliehali vojenskej disciplíne. Takáto kompozícia armády a súvisiaca logistika si vyžadovali rozvinutú deľbu práce, vysokú úroveň remesiel a poľnohospodárstva a ich koordináciu zo strany štátu. Mentálne bola asýrska spoločnosť, podobne ako neskorý republikánsky a  raný cisársky Rím (2 st. pr. n. l. – 1 st. n. l.), militaristická, nastavená na vojnu a dobýjanie ako základný predpoklad existencie štátu a jeho ekonomiky opierajúcej sa o stály prílev otrokov ako lacnej a ľahko nahraditeľnej pracovnej sily. Počty asýrskych armád v období Novoasýrskej ríše (10 – 7 st. pr. n. l.) za vládnutia expanzívne orientovaných vládcov Adadnirariho II., Tiglat-Pilesara III., Sargona II. a Sancheriba až po posledných významných panovníkov Assarhadona a Aššurbanipala dosahovali viac ako dvestostotisíc, možno až tristotisíc bojovníkov. V pomere k počtu obyvateľstvu ríše rozprestierajúcej sa v 7. storočí pred naším letopočtom od dnešného juhovýchodného Turecka po Perzský záliv a od Arménie po južný Egypt odhadovaného na 15 miliónov to bolo extrémne vysoké číslo. Pomer ozbrojených síl a populácie (1 : 75, resp. 1 : 50) bol výrazne vyšší ako u Rímskej ríše (350 000 – 400 000 vs. 70 – 80 000 000; 1 : 200). Asýrčania používali rôzne už známe či nimi zdokonalené obliehacie techniky vrátane využitia pohyblivých obliehacích veží, podkopávania pevnostných múrov, ich rozbíjania mohutnými baranidlami, ostreľovania obliehaných šípmi, vrhačmi skál a zápalnými náložami, nádobami s nachytanými škorpiónmi a hadmi i biologickým materiálom (exkrementy, zdochliny zvierat, ľudské pozostatky) s cieľom vyvolať medzi obliehanými epidémie. Dokázali dobyť vtedajšie kľúčové mestá na Blízkom východe so silnou fortifikáciou, Jeruzalem, Megiddo, Lachiš, Babylon, Sidon, Súsu, Úr, Suguniu a Arsissu. Rozvinutá bola špionáž a psychologická vojna zameraná na oslabenie, prípadne na úplné eliminovanie odhodlania protivníkov postaviť sa na odpor. Asýrske vojská boli efektívne vo vyššie položených severných a východných oblastiach Mezopotámie, Arménie a Médie i na rovinách stredomorského pobrežia. Z technologického a taktického hľadiska boli asýrskej podobné armády Chetitov, Babylonu, Egypta, Urartu a  Elamu ako rozhodujúcich, v prípade Mitanni, Izraela, Judey a mestských štátov Tyru a Sidonu nezanedbateľných, hráčov v regióne. Po páde Asýrie a vzniku Perzskej ríše siahajúcej od Egejského mora po severnú Indiu sa zvýšila úloha jazdectva. Zaľudnenosť území, ich rozmanitý reliéf a potreba komunikácie medzi vzdialenými miestami obrovského štátu si to bezprostredne vyžadovali. Do istej miery zostáva paradoxom, že Alexander Veľký dobyl obrovské územia v Ázii, najmä v jej západnej časti, pechotou. Od obsadenia centra Perzie, území dnešného Iránu, sa jeho armáda neustále rozširovala o oddiely naverbované alebo odvedené z radov miestnej populácie a vycvičené podla macedónskeho vzoru. Alexandrova predvídavosť mala aj neželané dôsledky, vyvolala etnické pnutie medzi jeho macedónskymi veteránmi a dôstojníkmi a „novou armádou“. Alexandrova osobnosť, autorita, veliteľské schopnosti a osobný príklad boli tmelom zaručujúcim vysokú morálku, disciplínu a efektivitu jeho multietnickej armády. Zákonite sa zvýšil počet jazdectva potrebného na boj proti stále odolávajúcim východným oblastiam Perzskej ríše a nezávislým kmeňom žijúcim na jej periférii, najmä Sakom, povestným precíznou lukostreľbou umožňujúcou boj na diaľku.

Vyvrcholenie starovekého vojenského umenia vo všetkých jeho aspektoch predstavuje rímska armáda vyvíjajúca sa stáročia. Od polovice tretieho storočia nášho letopočtu a  Gallienovej vlády (253 – 268 n. l.) možno okrem celkového defenzívneho postoja zameraného na obranu vlastných území u Rimanov pozorovať posun od dôrazu kladeného tradične na ťažkú pechotu légií k oveľa silnejšiemu zastúpeniu jazdeckých zborov schopných operovať samostatne. Taktické prednosti flexibilnejších légií nad údernou no statickou macedónskou falangou sa ukázali už v republikánskom období v bitkách pri Kynoskefalách (197 pr. n. l.), Magnézii (190 pr. n. l.) a Pydne (168 pr. n. l.). No aj republikánske a imperiálne légie mali, najmä pri pochode v členitom a zalesnenom teréne, keď boli od seba izolované, zraniteľné miesta, ktoré protivník uchyľujúci sa ku gerilovému spôsobu boja dokázal využiť vo svoj prospech. Väčšiu mobilitu ozbrojených síl Ríma od Diokleciánových reforiem na prelome tretieho a štvrtého storočia nášho letopočtu a neskôr Východorímskej – Byzantskej ríše v boji s protivníkmi preferujúcimi jazdectvo – sásánovskou Novoperzskou ríšou, Arabmi, Oguzmi, Pečenehmi, Seldžukmi a  Osmanmi – umožňoval zvýšený počet vlastných jazdeckých jednotiek. Celkový pomer jazdy oproti pechote sa vyrovnával a nezriedka ho prevýšil. Na rozdiel od legionárov a ťažkej jazdy, rímskych katafraktárov a neskorších byzantských tagmát ako predchodcov európskych svetských a rádových rytierov, ľahká jazda neskorej Rímskej ríše a jej priameho následníka Byzancie sa grupovala z príslušníkov kmeňov bojujúcich za žold. U týchto lojalita na báze vlastnej etnicity či etnickej príbuznosti nehrala takmer žiadnu úlohu, spojenci sa často stávali protivníkmi a naopak, dokonca aj v priebehu vojenských operácií. Poľné armády Džingischána a Tamerlána i ďalších turko-tatárskych národov a arabských kalifátov v období rozvinutého a neskorého stredoveku boli takmer výlučne jazdecké. Stav, v ktorom o výsledku vojen rozhodovalo najmä jazdectvo, pretrvával v Európe do 15. storočia, v Ázii podstatne dlhšie, do príchodu Európanov i  po ňom. V ich vzájomných vojenských interakciách sa európska disciplína, taktika a vojensko-technologická vyspelosť ukázali väčšinou ako rozhodujúce.
 

III. Vojna v období rozvoja strelných zbraní a moderná vojna (1453 – 1918)

S vynálezom pušného prachu a jeho praktickým vojenským využitím vzniká a mohutne sa rozvíja nový segment ozbrojených síl predstavovaný delostrelectvom a ručnými strelnými zbraňami. Prechod od chladných zbraní k strelným umožňujúcim ničenie protivníkových síl na diaľku ešte pred kontaktným bojom je možné ilustrovať na príklade Storočnej vojny medzi Francúzskom a Anglickom. Pri Crécy (Kreščak, 1346) a Agincourte (1415) anglickí lučištníci spôsobili útočiacemu francúzskemu rytierstvu ťažké údery, ktoré protivník zvyknutý na rytiersky spôsob boja a  nepísaný kódex boja šľachticov poti šľachticom, v ktorom pechota zohrávala druhoradú úlohu, nevedel pochopiť a  patrične reagovať. Agincourt by sa v tomto ohľade dal porovnať s víťazstvom táboritov a  husitov pod velením Jana Žižku pri Sudoměři (1420). Napriek čiastkovým anglickým úspechom sa vojna napokon skončila francúzskym víťazstvom, ku ktorému rozhodujúcou mierou prispelo práve intenzívne modernizované delostrelectvo pod vedením bratov Jeana a Gasparda Bureauovcov. V bitke pri Castillone (17. júl 1453) rozostrieľalo väčšinu oddielov Johna Talbota na otvorenej rovine ešte predtým, ako sa tieto dostali k francúzskemu táboru. Skazu Angličanov dokončil kombinovaný protiútok francúzskej ťažkej jazdy a pechoty. Storočnú vojnu začali luky a ukončili delá. Nie je bez zaujímavosti, že necelé dva mesiace pred bitkou pri Castillone bol Osmanmi dobytý Konštantínopolis, pri obliehaní ktorého rozhodujúcu úlohu takisto zohralo delostrelectvo. Strelné zbrane zabezpečili prevahu málopočetným oddielom Španielov, Portugalcov a Holanďanov pri ich výbojoch v Strednej a Južnej Amerike, v Afrike a juhovýchodnej Ázii, v oblasti Indického oceánu a Tichomorí. Aj keď delostrelectvo bolo od 16. storočia na bojiskách prítomné čoraz častejšie v narastajúcom množstve, bolo príliš rozptýlené na to, aby samo osebe rozhodovalo bitky. Výnimkou boli námorné. 7. októbra 1571 pri Lepante v Iónskom mori porazilo spojenecké kresťanské loďstvo vedené donom Juanom de Austria, ľavobočkom Karola V, cisára Svätej ríše rímskej a nevlastným bratom španielskeho kráľa Filipa II., osmanskú flotilu Aliho Pašu aj vďaka palebnej prevahe disponujúc približne tisícosemsto delami oproti sedemsto pri rovnakom počte mužov (65 000 – 68 000 vojakov a veslárov) na palubách viac ako dvoch stoviek stredovekých krížnikov – galér – schopných pojať tristo a viac veslárov a vojakov a desiatky diel, a to na každej z bojujúcich strán.

Skutočnú silu a potenciál delostrelectva na bojisku si uvedomil na konci 18. storočia korzický rodák Napoleon Bonaparte (Nabulione di Buonaparte). Ako mladý kapitán francúzskej republikánskej armády výborný v matematike a vo fyzike presvedčil nadriadených, aby pri obliehaní Angličanmi obsadeného prístavu Toulon vytvorili delostreleckú batériu, ktorá koncentrovanou a časovanou paľbou diel rôznych kalibrov vytvorila v hradbách prielom a oslabila ich obranu. Týmto do pevnosti a prístavu vtrhla francúzska pechota, ktorá prinútila protivníka k evakuácii jeho zostávajúcich síl (december 1793). Podobne Napoleon už ako brigádny generál postupoval pri potlačení povstania rojalistov, keď ich oveľa početnejšie jednotky rozohnal sústredenou kartáčovou paľbou zo štyridsiatich diel, ktorá v parížskych uliciach vyústila do jatiek (október 1795). Nový, revolučný spôsob boja založený na mobilizáciii, „zdvihnutí“ sa odhodlaných ľudových más („levée en masse“) nad rámec stálych profesionálnych armád, predstavoval výrazný odklon od lineárnej taktiky uplatňovanej doposiaľ. Manéver v nej predstavovalo využitie takzvaného kosého šíku, ktorým sa mala dosiahnuť prevaha v mieste stretu oboch proti sebe postupujúcich, stupňovito usporiadaných línií pechoty strieľajúcej po sebe salvami. Lineárnym formáciám chýbala hĺbka, ich cieľom bolo zatlačenie protivníkového krídla v línii dotyku. Následný, spravidla jazdecký, útok do tyla mal za cieľ dovŕšiť zrútenie sa jeho bojovej zostavy. Túto taktiku si pruský kráľ Friedrich II. všimol u tébskeho vojvodcu Epameinonda bojujúceho so Spartou a jej spojencami v 4. st. pr. n. l. (bitky pri Leuktre a Mantinei, 371 a 362 pr. n. l.). Úspešne ju aplikoval v troch Sliezskych vojnách i v Sedemročnej vojne (1740 – 1756 – 1763), najmä v učebnicových príkladoch jej uplatnenia v bitkách pri Rossbachu a Leuthene (1757).

Friedrichov spôsob vedenia boja rozvinul Napoleon, pridajúc k mobilite väčšiu údernosť a operačnú hĺbku. Ako frekventant kráľovskej vojenskej akadémie v Brienne sa tiež vracal do minulosti študujúc nielen ťaženia Caesara a Alexandra, ale aj nedávnejších vojvodcov, švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa, maršalov a najvyšších veliteľov francúzskej armády za Ľudovítov XIV. a  XV., akými boli Henri de Turenne, Louis Bourbon de Condé, Claude de Villars a Móric Saský (Maurice de Saxe). Postupne sa uňho vykryštalizovali postupy, ktorých sa držal pri vedení vojenských operácií a ktoré sa dajú zosumarizovať nasledovne: 1) čo najrýchlejšie prebranie strategickej a taktickej inciatívy v mieste bojových operácií orientované na prečíslenie protivníka v hlavnom smere útoku i pri jeho celkovej kvantitatívnej prevahe a vyvíjanie neustáleho tlaku naň; 2) celková i lokálna mobilita a elasticita, schopnosť rýchlych presunov dosahovaná rozdelením a spájaním vlastných síl (Grande Armée) pozostávajúcich zo siedmich armádnych zborov (každého v sile 25 000 – 30 000 mužov) schopných operovať samostatne i  ako súčasť väčších celkov; 3) synchronizácia akcií všetkých zložiek armády na bojisku s dôrazom na využitie delostrelectva a pechoty organizovanej kvôli zvýšeniu údernosti do bataliónov pripomínajúce rímske kohorty a  španielske tercios; 4) diverzifikácia jazdectva podľa úloh, ktoré malo plniť, od ľahkej jazdy predstavovanej husármi a jazdnými kopijníkmi – ulánmi, „hybridnými“ dragúnmi schopnými bojovať koňmo i pešky, jazdnými karabiníkmi až po jazdných granátnikov a pýchu francúzskej armády obrnených kyrysníkov schopných frontálneho útoku na masy protivníkovej pechoty usporiadaných do karé i na jeho opevnené delostrelecké batérie; 5) zriadenie vysoko mobilného jazdného delostrelectva s úlohou rýchlych presunov na kritické miesta v priebehu boja. S narastajúcou koncentráciou živej sily a delostrelectva na bojiskách je u Napoleona badateľný ústup od spoliehania sa na rýchle manévrovanie, ktoré mu prinieslo úspech počas talianskych ťažení v rokoch 1796 – 1797 a 1800 a ktorými si urobil meno v celej Európe. Azda najznámejším príkladom víťazstva manévrom spočívajúcim vo vlákaní hlavných protivníkových síl do pasce predstieraným ústupom a následným pre Napoleona charakteristickým protiútokom v centre s cieľom preseknúť protivníkovu armádu napoly a postupne zničiť jej časti, je jeho víťazstvo pri Slavkove z 2. decembra 1805, ktorým francúzsky cisár napriek početnej prevahe na strane Rusov a  Rakúšanov v živej sile i delostrelectve oslávil prvé výročie svojej korunovácie. Bitky pri Preussisch Eylau vo februári 1807 (najvyšší pomer strát z hľadiska počtu nasadených síl) a pri Wagrame v júli 1809 (Macdonaldov masívny frontálny úder na stred armády rakúskeho arcivojvodu Karla) sú už odlišné. Predznamenávajú ďalšie „mlynčeky na mäso“, bitky pri Borodine (7. september 1812) a najmä pri Lipsku (16. – 19. október 1813), v ktorej bojovalo takmer šesťstotisíc mužov za sprievodnej kanonády dvetisícdvesto delových hlavní, čomu zodpovedali aj hekatomby obetí, stotridsaťtisíc mŕtvych a ranených. Napoleon sa v rozhodujúcej miere čoraz viac spoliehal na koncentrované údery stoviek diel a masívne nasadenie pechoty, v prípade potreby ťažkej jazdy, ktorých útoky, ako napríklad pri Borodine, smerovali proti centru protivníkovej obrany a jeho najsilnejším delostreleckým batériám bez ohľadu na vysoké straty.

Osobitné postavenie vo francúzskej armáde mali gardové oddiely pozostávajúce z veteránov ťažení do Talianska, výpravy do Egypta (1798 – 1801) i nasledujúcich kampaní (Stará, Prostredná a Mladá garda diferencované podľa počtu rokov aktívnej služby dosahujúca pred výpravou do Ruska počet až 40 000 mužov s vlastnou jazdou a vlastným delostrelectvom). Tieto boli spravidla nasadzované v záverečnej fáze bitiek, no niekedy ich Napoleon použil aj pri otvorení boja na rýchle prebranie iniciatívy. Úloha francúzskeho delostrelectva sa opäť ukázala ako rozhodujúca v bitkách s rusko-prusko-rakúskou koalíciou pri Lužíne (Lützen), Budyšíne (Bautzen) a Drážďanoch (máj – august 1813). Napoleon ním dokázal kompenzovať nedostatok vlastného jazdectva a väčšiny skúsenej pechoty stratenej v ruskom ťažení v predchádzajúcom roku (prípadne bojujúcej v Španielsku) a nahradenej neskúsenými sedemnásťročnými nováčikmi. „Veľké batérie“ (Grandes baterries) vedené špecialistom na defenzívny spôsob boja maršalom Saint-Cyrom a  generálom delostrelectva Droutom známym vo francúzskej armáde pod uznanlivou prezývkou „Mudrc“ (Le Sage de la Grande Armée), zastavili mohutné spojenecké útoky ešte na prístupoch k saským mestám obsadených Francúzmi. Menej početné francúzske delostrelectvo bolo efektívne aj v prehranej bitke pri Lipsku (16 – 19. októbra 1813) a po nej, keď umožnilo jadru vlastnej armády ústup do Francúzska (bitka pri Hanau, 31. októbra 1813). Posledné tri rozhodujúce bitky napoleonských vojen pri Ligny, Quatre-Bras a Waterloo (16. a 18. jún 1815) boli z oboch strán takticky vedené podľa predchádzajúcej šablóny.

Ďalšie dôležité vojny devätnásteho storočia, krymská (1853 – 1856), občianska v USA (1861 – 1865), rakúsko-pruská (1866), prusko-francúzska (1870) a rusko-turecká (1876 – 1877), boli z taktického a operačného hľadiska rovnaké. Vývoj delostrelectva a strelných zbraní bol taký rýchly, že nútil velenia európskych armád k postupnej zmene taktiky. Ak by sa pechota chcela na prelome 19. a 20. storočia pohybovať na bojisku ako za Napoleonových čias, o chvíľu by prestala existovať. Príchod opakovacích pušiek a guľometov ako následníkov kartáčovníc (mitrailleuses) spolu s delostrelectvom s drážkovanými hlavňami na bojiská viedol k rozptylu živej sily a jej zakopávaniu sa. Pri exponenciálnom náraste počtu mobilizovaných a do bojov nasadzovaných kombatantov dochádzalo k predlžovaniu čela vedenia bojových operácií - frontov, rovnako ako k nárastu hĺbky zázemia, čo bolo dané narastajúcim dostrelom ťažkého delostrelectva používajúceho nové druhy munície a schopného zasiahnuť v niektorých prípadoch ciele vzdialené desiatky kilometrov. Nový typ vojny industriálneho veku, turecko-talianskej (1911 – 1912), oboch balkánskych vojen (1912 – 1913) a najmä prvej svetovej vojny (1914 – 1918), si vyžadoval pripravenosť na vedenie boja na všetkých úrovniach štátu a jeho ozbrojených síl. Siahal od využívania prostriedkov tajnej diplomacie, vojensko-priemyselnej špionáže, špecializácie a vysokej profesionality generálneho štábu až po metodiku bojového výcviku na úrovni čaty, družstva a jednotlivca. Nad bojiskami sa objavilo letectvo ohrozujúce pechotu paľbou z guľometov a ručným zhadzovaním bômb, v jej závere aj prvé mohutne pancierované a neohrabané tanky. Najmodernejšou, kvalitatívne najlepšie vyzbrojenou a najbojaschopnejšou armádou disponovalo Nemecké cisárstvo (1871 – 1918). Plne profesionalizovaný nemecký generálny štáb fungoval v stálom režime už od roku 1815. Aj vďaka nemu dokázalo Nemecko viesť vojnu v prvom celosvetovom konflikte na troch, respektíve štyroch frontoch. V čase podpisu prímeria na západe 11. novembra 1918, na rozdiel od kapitulácií zo 7. a 9. mája 1945, boli nemecké vojská stále dislokované na cudzom území. Na jar 1917, po faktickom vystúpení Ruska z vojny na strane Dohody a hrozbe predstavovanej nemeckými ponorkami, čelili Francúzi a Angličania hrozbe bezprostrednej porážky. Zabránila jej len pokračujúca britská námorná blokáda Nemecka a priamy vstup Spojených štátov do konfliktu, v ktorom už od roku 1915 napriek vyhlásenej neutralite podporovali Francúzsko a Veľkú Britániu. Strategickou nevýhodou Nemecka ako vedúcej kontinentálnej mocnosti bol široký rozptyl vlastných síl bojujúcich okrem západného a východného frontu aj v severnom Taliansku a na Balkáne (pri vyradení Rumunska z boja na strane Spojencov) vrátane Solúnskeho frontu. Nemecko vojnu na východnom fronte takticky vyhralo v marci 1918, keď bola podpísaná pre boľševické Rusko nachádzajúce sa v občianskej vojne nevýhodná zmluva v Brest-Litovsku. Napriek viacerým taktickým úspechom Nemecko svoj hlavný strategický cieľ – porážku Dohodových mocností ešte predtým, ako sa mohli v plnej miere zapojiť do vojny Spojené štáty – nedosiahlo.

Od konca roku 1914 a pôsobenia generála Ericha von Falkenhayna vo funkcii šéfa nemeckého generálneho štábu bola vojna vnímaná i vedená ako materiálno-štatistická operácia, v ktorej sa jednotlivec úplne strácal. Rozhodoval počet a masa. Bezprostredný kontakt mužstva s vyšším velením takmer neexistoval. Armády z hlavnej časti netvorili profesionálni vojaci a dôstojníci z povolania, ale narýchlo odvedení a priemerne vycvičení civili. So začiatkom zákopovej vojny boli vojaci, podobne ako materiál, považovaní za štatistické jednotky. Štáby na všetkých stranách kalkulovali, ako dlho vydržia nasadené oddiely na bojisku predtým, ako sú protivníkom z bojov vyradené. Logistika sa opierala o matematické výpočty aplikované na prísun potrebného množstva živej sily a výzbroje do miesta bojových operácií. Labuťou piesňou Falkenhaynovej Materialschlacht i jej pôvodcu bolo neúspešné obliehanie Verdunu v roku 1916, ktoré nedosiahlo svoj cieľ – vyčerpať francúzsku armádu, zlomiť jej odpor, prinútiť Britov (British Expeditionary Force - BEF) k ústupu za Kanál, dosiahnuť tak úplné víťazstvo na západe a vrhnúť sa v plnej sile na východ (Schlieffen-Moltkeho plán). Intenzívne desaťmesačné boje pri Verdune viedli k enormným stratám na oboch stranách predstavujúce osemstotisíc mŕtvych a ranených. Taktické zisky boli takmer nulové (status quo ante), strategické výhody žiadne. Po fiasku pri Verdune nahradil von Falkenhayna Erich Ludendorff, ktorý sa snažil o využitie prepracovanejšej a flexibilnejšej taktiky založenej na koordinácii činnosti a zosúladených aktivitách menších, neustále útočiacich a striedajúcich sa oddielov. No aj posledná nemecká ofenzíva na západnom fronte „Michael“ v marci 1918, podobne ako Haigova britská na rieke Somme v júli 1916 a Nivellova francúzsko-britská v apríli 1917, zlyhala v dôsledku vyčerpania ľudských zdrojov a vojnového materiálu. K Francúzom a Britom do zákopov navyše na jar a v lete 1918 pribudol milión čerstvých Američanov a stále prichádzali ďalší. Robustná pomoc USA sa takisto prejavovala v mohutných dodávkach materiálu a neprerušenom zásobovaní, ktoré na nemeckej strane chýbali. Odmysliac si moderné zbrane, ďalekonosné delostrelectvo, guľomety, bojové plyny a tanky, prvá svetová vojna pripomínala záverečnú fázu napoleonských vojen charakterizovanú veľkou koncentráciou živej sily a delostrelectva na neustále sa zväčšujúcom priestore. Počas bojov malo centrálne velenie v oboch porovnávaných prípadoch problémy uchovať si celkový operačný prehľad. Situácia sa lokálne menila veľmi rýchlo a nové rozkazy ju nie vždy správne vyhodnotili. Následkom bol často zmätok, oneskorené vyhodnocovanie výsledku bojových akcií a aj napriek existujúcemu telefonickému spojeniu vydávanie rozkazov nezodpovedajúcich skutočnej situácii. Od zastavenia nemeckej ofenzívy predstavovanej úderom von Kluckovej 1. armády na Paríž a jej zastavením na rieke Marne manéver na západnom fronte absentoval úplne. Bol použitý ešte na začiatku vojny pri ruskej ofenzíve generálov Samsonova a  Rennenkampfa a pri následnom Hindenburgovom protiútoku pri Tannenbergu a Mazurských jazerách vo Východnom Prusku (august – september 1914), Brusilovových ofenzívach v Haliči a  Karpatoch (1915 – 1916), z ktorých druhá pomohla odčerpať nemecké sily pri Verdune prevelené na východ, rovnako pri Mackensenovej nemecko-rakúsko-uhorskej ofenzíve proti Rumunsku (august 1916). Koniec vojny zastihol v zákopoch milióny mužov otrasených delostreľbou a demoralizovaných nič neriešiacimi útokmi na pozície protivníka. Línie zákopov oddeľovala mesačná „krajina nikoho“ posiata delostreleckými krátermi. Hoci Dohodové mocnosti vojnu s vypätím všetkých síl vyhrali, boli, s výnimkou USA, vyčerpané rovnako ako porazená strana.

 

IV. Od pozičnej vojny k mobilnej: Druhá svetová vojna (1939 – 1945)

Prvá svetová vojna priviedla vojenské štáby v Európe z taktického i zo strategického hľadiska do slepej uličky. Nastolila hlavolam, ako sa vyhnúť vyčerpávajúcej pozičnej vojne medzi silnými európskymi národmi, ktorá by mala opätovne za následok celkovú ekonomickú degradáciu, vysoké straty armád a vyčerpanie zázemia vyúsťujúce do sociálnych nepokojov a revolúcií. V období rokov 1915 až 1923, počas občianskych vojen v Mexiku a Rusku, v bojoch v Strednej Ázii, poľsko-sovietskej i turecko-gréckej vojne, sa stále bojovalo klasickým spôsobom vrátane masového využitia jazdectva, ktoré sa na bojiskách západnej Európy od roku 1914 ako samostatná bojová sila takmer vôbec neobjavovalo. Východiskom z patovej situácie statických „frontov“ a koncentrácie más pechoty na prekonanie protivníkovej obrany ako pokračovania taktiky úderov napoleonských „veľkých bataliónov“ bolo zvýšenie mobility útočných zborov, ktorú už jazdectvo na modernom bojisku nemohlo ponúknuť. Novú cestu ukázali tanky, tie však boli príliš pancierované na úkor pohyblivosti. Kompromisom malo byť ubranie z váhy pancierov za súčasného zvýšenia rýchlosti a obratnosti. Priekopníkmi budovania a taktiky masového využitia tankových vojsk boli Nemecko a sovietske Rusko, v menšej miere Francúzsko. Od Rapallskej zmluvy (1922) existovala medzi obomi štátmi spolupráca na rôznych veliteľských úrovniach. Nemeckí dôstojníci vrátane Heinza Guderiana ako najprominentnejšieho teoretika a zástancu novej taktiky rýchleho úderu smerujúceho do hĺbky protivníkovej obrany založeného na súčinnosti pohyblivých obrnených skupín a  krídelných obchvatoch más protivníkovej pechoty obkľúčených v „kotloch“ (Kesselschlacht) známej ako „blitzkrieg“, sa zúčastňovali na spoločných cvičeniach v Rusku. Od prelomu 20-tych a 30-tych rokov bola snaha ruského režimu produkovať v súlade s vzrastajúcou industriálnou základňou čo najväčšie masy tankov evidentná. K podobnému znásobeniu vojnového úsilia siahlo Nemecko pomerne neskoro, vyhlásením totálnej vojny (18. február 1943) po porážke pri Stalingrade.

Priebeh druhého celosvetového konfliktu je dostatočne známy, nie je ho potrebné pripomínať detailne. Z retrospektívneho hľadiska sa javí ako užitočné zosumarizovať jeho hlavné charakteristiky a vyzdvihnúť dôležité momenty. Charakter vojenských operácií bol významne ovplyvnený a podmienený geografickým prostredím, v ktorých prebiehali. Či už išlo o masívne letecké výsadky na Kréte (máj 1941) a v Arnheme (september 1944), zrážanie sa celých frontov, armádnych zoskupení a tisícov kusov samohybnej techniky a delostrelectva na pláňach Ukrajiny a Bieloruska, až po kobercové bombardovanie nerozlišujúce vojenské a civilné ciele v husto zaľudnených oblastiach, mohutné námorné bitky, ktoré sa v Tichomorí zmenili z delostreleckých na letecké súboje lietadlových lodí za podpory ponoriek, bitevných lodí a krížnikov pri asistencii torpédoborcov a  mínoloviek. Významnú úlohu zohrávali „vlčie svorky“ pozostávajúce zo skupín nemeckých ponoriek operujúcich v severnom Atlantiku a arktickej oblasti v snahe zabrániť prísunu materiálnej pomoci Spojencov smerujúcej v mohutných konvojoch do nezamŕzajúceho ruského prístavu v Murmansku. Podobnú koncentráciu jednotiek a palebnej sily nemohli bojujúce strany dosiahnuť v džungliach Barmy, Thajska, na tichomorských ostrovoch, prípadne v  Dinárskom pohorí na Balkáne. Najpodstatnejším rozdielom oproti predchádzajúcemu celosvetovému konfliktu bola vysoká mobilita bojujúcich strán umožňujúca manéver na taktickej i strategickej úrovni, dosahovaná kombinovaným využitím pozemných, leteckých a námorných síl a stieranie rozdielov medzi bojovými líniami a zázemím. Taktickú výhodu, hlavne na počiatku ťažení, mala spravidla brániaca sa strana. Platí to napríklad o britskej obrane severnej Afriky pri taliansko-nemeckých (uvádzané chronologicky) ofenzívach Grazianiho a Rommela. Vo východnom ťažení wehrmachtu v rokoch 1941 a 1942 jeho zbory síce pomerne rýchlo prenikli cez protivníkovu obranu, no predĺženie vlastných komunikačných línií znamenalo ich zraniteľnosť voči neustálym ruským protiútokom. S priebehom vojny sa čoraz viac prejavovala principiálna dôležitosť vojnovej produkcie, dostupnosť surovín a palív potrebných na jej vedenie. Nemecký priemysel dokázal v polovici roka 1944 zvýšiť výrobu tankov a lietadiel aj pod sústavným bombardovaním zo strany Spojencov na maximum, čoraz viac však trpel nedostatkom surovín. Hoci nemecká armáda dosiahla v tom istom období najvyššie počty, bolo to na úkor kvality vrátane deficitu leteckých a tankových posádok. Po porážke Rumunska a strate naftových polí pri Ploiešti v auguste 1944 sa pridal nedostatok pohonných hmôt. Podobne ako v prvej svetovej vojne, Nemecko bojovalo minimálne na štyroch frontoch, okrem západného a východného aj v Taliansku a na Balkáne (za piaty sa dá teoreticky považovať arktický front zahŕňajúci severný Atlantik, Nórsko, Fínsko a ochranu transportov železnej rudy z neutrálneho Švédska). Rozptyl vlastných síl na veľkom priestore predstavoval pre nemecké hlavné velenie (OKW – Oberkommando der Wehrmacht) hlavnú nevýhodu pri dosahovaní strategických i taktických cieľov nastavených často nerealisticky. Krátkodobé taktické úspechy dokázala nemecká armáda dosiahnuť aj v čase ústupu na oboch hlavných frontoch na jeseň a v zime 1944 (Arnhem, Ardeny, SNP), dokonca i na jar roku 1945 (protiútok vojsk SS v Maďarsku).

Wehrmacht je v prácach viacerých historikov vrátane účastníkov bojov minimálne do bitky na Kurskom oblúku v júli 1943 hodnotený ako najlepšia a najefektívnejšia zo všetkých bojujúcich armád. Napriek mohutným úderom podnikaným naň zo všetkých strán a s minimálnym vlastným leteckým prikrytím si dokázal udržať bojaschopnosť až do konca apríla 1945, čoho dôkazom bola taktická porážka 2. poľskej armády pod velením generála Świerczewského pri Budyšíne (21. – 30. apríl 1945). Nemeckej brannej moci postupne výdatne sekundovala Červená amáda, ktorá sa zmenila z poväčšine demoralizovanej masy v roku 1941 a prvej polovice roka 1942 na všetkých úrovniach, od centrálneho velenia (Stavka) po fronty, armády a jednotlivé divízie, na vysoko efektívnu, obávanú a rozhodujúcu bojovú silu. Po víťazstvách pri Kursku, znovudobytí Kyjeva a Charkova, Korsuň-Ševčenkovskej, Bieloruskej („Bagration“), druhej Jassko-Kišinevskej a Pobaltskej ofenzíve, rovnako ako pri mohutných operáciách na Balkáne a v Karpatoch, Červená armáda prebrala iniciatívu na všetkých bojiskách východnej a stredovýchodnej Európy. Tým, čím bolo letectvo pre Spojencov, bolo pre Sovietov delostrelectvo. Jeho koncentrácia predstavovala pri vlastných ofenzívach hustotu stoviek diel na jeden kilometer frontu. V bojoch pri prekonávaní Seelowských výšin na prístupe k Berlínu (16. – 19. apríla 1945) disponovali Žukovove, Čujkovove a Konevove armády približne 17 000 delami nerátajúc tanky a samohybné vozidlá. Britská, francúzska, poľská, československá a ďalšie armády za nemeckou a sovietskou armádou výrazne zaostávali kvalitatívne i kvantitatívne. Pozoruhodnú regionálnu bojovú silu predstavovala partizánska národno-oslobodzovacia armáda v Juhoslávii vedená Josipom Brozom Titom. V októbri 1944 pri znovudobytí Belehradu mala už osemstotisíc príslušníkov, z ktorých mnohí disponovali bohatými skúsenosti z bojov s Wehrmachtom, talianskymi okupačnými jednotkami, srbskými četníkmi Dragoľuba, „Dražu“, Mihajlovića podporujúcimi exilovú juhoslovanskú vládu v Londýne, bulharskými a  maďarskými oddielmi i chorvátskymi ustašovcami. Na rozdiel od fínskej armády a niektorých dobrovoľníckych zborov bojujúcich na strane Nemecka na východnom fronte (belgická Légia Vallonia, francúzska SS divízia Charlemagne, španielska Modrá divízia) jednotky slovenskej, maďarskej, rumunskej a talianskej armády nepredstavovali pre Červenú armádu vážnu prekážku. 

Charakter vojenských operácií Spojených štátov a Japonska bol na rozdiel od operácií v Európe špecifický, a preto je žiaduce sa pri ňom pristaviť. Obe armády spájal dôležitý moment viažuci sa k ich nedávnemu vzniku. Japonská pozemná armáda vybudovaná podľa prusko-nemeckého vzoru v poslednej štvrtine 19. storočia v období komplexných reforiem Meidži transformujúcich japonskú spoločnosť na moderný štát sa mohla oprieť o vlastné bohaté vojenské tradície vrátane nepísaného, hlboko zažitého kódexu osobnej cti, disciplíny a vernosti. Budovanie cisárskeho loďstva nieslo výraznú britskú pečať. Pre Európu bola správa o porážke ruskej flotily pri Cušime v máji 1905 obrovským prekvapením. Bolo to po prvý raz, odmysliac si sporadické, strategicky nevýznamné porážky koloniálnych mocností v Ázii a Afrike, napríklad v južnej Afrike (porážka Britov Zuluami pri Isandlwane, 1879) a Sudáne (dobytie Chartúmu mahdistami, 1885), keď bola v priamom vojenskom konflikte presvedčivo porazená popredná európska mocnosť. Nešlo o náhodné víťazstvo. Japonská flotila bola lepšie organizovaná i  takticky vedená. Pozostávala z nového typu obrnených lodí so silným delostrelectvom – dreadnought-ov ako predchodcov moderných bitevných lodí a pohyblivejších krížnikov. Rusko vojnu prehralo aj preto, že zásobovacie a komunikačné línie jeho pozemnej armády bojujúcej efektívnejšie ako loďstvo (nerozhodný stret pri Liaojangu, 25. august – 3. september 1904) boli veľmi dlhé, cestná a železničná sieť v mieste operácií neexistujúca alebo obmedzená. Od tohoto okamihu sa Japonsko vyšvihlo medzi svetové mocnosti, čoho dôkazom bolo jeho pozvanie na povojnovú Washingtonskú konferenciu (1921 – 1922), ktorá rozhodovala o povolenej tonáži vojnových loďstiev. Japonsko bojujúce v prvej svetovej vojne na strane Spojencov neuspokojené vo svojich územných očakávaniach konferenciu opustilo a necítilo sa viazané žiadnymi medzinárodnými záväzkami. Medzi západnými štátmi nebolo najmenších pochybností o tom, že japonské ozbrojené sily, pozemné i námorné, by im v prípade konfliktu boli veľmi zdatným protivníkom, čo sa neskôr v plnej miere potvrdilo, napríklad aj britským debaklom pri Singapúre (február 1942) a americkým na Filipínach (december 1941 – máj 1942). Záujmy tradičných európskych koloniálnych mocností a USA vo východnej Ázii začali čoskoro narážať na japonský strategický cieľ, ktorým bolo vybudovanie „zóny prosperity“ v juhovýchodnej Ázii pod egidou Krajiny vychádzajúceho slnka ako ekvivalentu nemeckého konceptu zväčšovania „životného priestoru“ vo východnej Európe.

Počiatky armády Spojených štátov siahajú od konca 18. storočia a vojny o ich nezávislosť od britskej koruny. Protivníkmi armády USA v 19. storočí boli popri Veľkej Británii (vojna v roku 1812), Španielsku (boj o Floridu, 1819 – 1821) a Mexiku („Texaská revolúcia“, 1835 -1836, priama vojenská intervencia Spojených štátov, 1846 – 1848) ako dedičovi španielskych území v severnej Amerike, najmä pôvodní obyvatelia kontinentu, ktorí napriek odvahe a bojovnosti nemohli v desiatkach lokálnych konfliktov čeliť oveľa početnejšej armáde USA budovanej postupne podľa európskeho vzoru, vyzbrojenej delostrelectvom a ručnými strelnými zbraňami od muškiet po moderné opakovačky. Novým typom vojny s industriálnym podtextom bola občianska vojna z rokov 1861 – 1865. Zvíťazil v nej industriálny „Sever“, ktorý porazil agrikultúrny „Juh“ spoliehajúci sa na produkciu bavlny a jej export do Veľkej Británie. Tá podporovala secesionistov a uvažovala o ich oficiálnom uznaní až do bitky pri Gettysburgu (1. – 3. júl 1863) znamenajúcej obrat vo vojne. V roku 1915 mala stála armáda USA s viac ako stomiliónovou populáciou 110 000 príslušníkov, z čoho 40 000 stále predstavovalo jazdectvo. Po vyhlásení vojny Nemecku prezidentom Woodrowom Wilsonom v apríli 1917 boli noví príslušníci ozbrojených síl USA cvičení až do začiatku roka 1918, aby boli prichystaní na modernú vojnu v Európe a na jej nástrahy. Americké jednotky okrem zapojenia sa do bojov vo Francúzsku intervenovali v Mexiku (Veracruz, 1914) a sovietskom Rusku (Archangeľsk, 1918 – 19). Po skončení celosvetového konfliktu sa v USA ozývali silné hlasy volajúce po nezasahovaní do európskych záležitostí s poukázaním na politický testament prvého prezidenta Georgea Washingtona (Farewell Address, 1796). Amerika videla oblasť svojho pôsobenia i zasahovania predovšetkým v juhovýchodnej Ázii, Číne a Pacifiku. Zmocnila sa viacerých strategicky dôležitých oblastí v Tichomorí vrátane Havajských ostrovov a Filipín (1898 – 1902). V Číne a  Pacifiku sa v tridsiatych rokoch 20. storočia americké a japonské záujmy skrížili. Po vypuknutí vojny v Európe a po nemecko-taliansko-japonskom zblížení (os Berlín - Rím - Tokio, 1940) bol začiatok otvoreného nepriateľstva medzi Japonskom a jeho rivalmi len otázkou času.

Vtedajší scenár nápadne pripomína súčasnosť. Japonské finančné rezervy v západných bankách boli po obsadení holandských a francúzskych území v juhovýchodnej Ázii po kapitulácii ich materských krajín pred Nemeckom zmrazené. Japonsko ako vyspelý industriálny štát odkázaný na suroviny ich nemal za čo nakúpiť. Úmysel USA bol jasný. Oslabiť svojho kľúčového protivníka čo najviac ekonomicky. Zápis zo stretnutia premiéra princa Fumimaro Konoeho s ministrami zahraničných vecí Teidžiro Toyodom, ozbrojených síl Hideki Todžom a námorníctva Koširo Oikawom z 12. októbra 1941 odhaľuje nechuť šéfa vládneho kabinetu ísť do vojny s USA. Situácia krajiny bola kritická. Zásoby nafty boli odhadované na dva týždne, priemyslu chýbali kľúčové strategické suroviny, železo, nikel, wolfrám, kaučuk. Armáda a loďstvo napokon presadili úder na americkú námornú základňu v Perlovom zálive (7. december 1941). Nie je vylúčené, že prezident Franklin Delano Roosvelt o pripravovanom japonskom útoku vedel a využil ho na strhnutie americkej verejnosti indiferentnej k vojne v Európe na vstup USA do vojny „cez zadné dvierka“ (back door to war). Z vojenského hľadiska relatívny úspech útoku na Pearl Harbor predznamenal veľký skok japonských ozbrojených síl nasmerovaný voči Indonézii, Filipínam, Novej Guiney a potenciálne aj Austrálii. Na rozdiel od vojny vo východnej a po otvorení druhého frontu aj v západnej Európe, boj v Pacifiku neumožňoval strety veľkých pozemných armád, masové nasadenie tankov a obrnenej techniky. Američania využívali svoj obrovský industriálny potenciál na vybudovanie letectva a loďstva, osobitne lietadlových lodí, o ktoré opierali svoju taktiku v Tichomorí od bitiek Koralovom mori a pri Midway (máj a jún 1942) až po skazu zvyškov japonskej flotily vo filipínskom zálive Leyte (október 1944). Letectvo USA podnikalo masívne útoky proti japonským námorným i pozemným cieľom. Japonské sily na tichomorských ostrovoch boli izolované navzájom i od materskej krajiny, prísun posíl a materiálu buď nebol možný vôbec alebo bol minimálny. Vyhladované japonské oddiely, často bez munície, neraz útočiace bajonetmi a šabľami na protivníka používajúceho plameňomety, podporovaného lodným a pozemným delostrelectvom, stíhacím a bombardovacím letectvom, boli samovražednou misiou. Ku koncu roka 1944 sa kruh okolo Japonska postupne zužoval. USA plánovali vylodenie na japonských ostrovoch, pri ktorom kalkukovali so stratami na úrovni jedného milióna padlých a ranených. Zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. rovnako ako porážka demoralizovanej Kwangtunskej armády Sovietmi v Mandžusku, neboli hlavnými faktormi, ktoré rozhodli o ukončení vojny v juhovýchodnej Ázii. Bol ním sľub americkej strany, že cisár Hirohito nebude po oficiálnom ukončení nepriateľstva (2. september 1945) súdený ani perzekvovaný, inak boli Japonci pripravení pokračovať v ďalšom odpore bez ohľadu na vlastné straty.

 

V. Charakter vojenských konfliktov v období vzniku a rozpadu bipolárneho a unipolárneho sveta  (1945 – 2022)

Vývoj po skončení druhej svetovej vojny ovplyvnili v rozhodujúcej miere dve skutočnosti. Existencia nukleárnych zbraní a vznik dvoch súperiacich blokov. Vedomie ničivej sily demonštrovanej pred zrakom svetovej verejnosti na osude dvoch japonských miest zadržalo Spojené štáty a Sovietsky zväz od toho, aby po nich siahli. O to viac pribúdali lokálne a regionálne konflikty. V rokoch 1956 (Suezská kríza a  povstanie v Maďarsku), 1962 (Kubánska kríza) a 1983 (rozmiestňovanie rakiet stredného odletu v západnej Európe) nechýbalo veľa, aby ku konfrontácii za použitia jadrových zbraní predsa len došlo. Obaja protivníci dokázali dospieť k  zdržanlivosti reguláciou počtov interkontinentálnych balistických rakiet (SALT-I,II, 1972 – 1985, START I,II 1991/1993 – 2009/2002) i rakiet stredného doletu (INF,1987 – 2019). Po postupnom rozpade ZSSR a ďalšom rozširovaní Severoatlantickej aliancie sa na konci 20. a na začiatku 21. storočia USA stali vedúcou svetovou mocnosťou. Pridržiavajúc sa naďalej geopolitických konceptov Alfreda Mahana, Halforda Mackindera, Zbigniewa Brzezińského a ich novších derivátov (George Friedman) operujúcich potrebou kontroly kontinentálnej Eurázie a zabráneniu vzniku čínsko-rusko-nemeckého spojenectva navrhovaného už Karlom Haushoferom pred druhou svetovou vojnou, v ktorom Japonsko alternovalo Čínu, sa Spojené štáty vydali sa na starú známu cestu ďalšej expanzie. Opustili líniu „zadržiavania“ komunizmu (containment) vypracovanú americkým diplomatom a teoretikom medzinárodných vzťahov Georgeom Kennanom po druhej svetovej vojne. Keďže z pohľadu Západu opojeného nekrvavým víťazstvom v studenej vojne komunizmus padol a jeho bývalí uskutočnovatelia sa tiež chceli stať z večera na ráno kapitalistami a zarábať veľké peniaze, nebolo už čo zadržiavať. Bojovať nebolo potrebné, stačilo kupovať a predávať. Popri mohutnej vojenskej mašinérii opierajúcej sa o námornú a leteckú prevahu a stovky základní po celom svete sa USA mohli spoľahnúť na médiá a medzinárodné inštitúcie nakonfigurované podľa vlastných potrieb. Dôkazom projekcie unilaterálnych ambícií bolo bombardovanie Juhoslávie silami NATO a intervencia USA v Iraku bez mandátu OSN a bez ohľadu na svetovú verejnú mienku. V situácii, keď sa zdalo, že sa svet zmieril s existenciou jediného hegemóna („sole hegemon“), bolo vystúpenie ruského prezidenta Vladimíra Putina na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári 2007 zo strany USA a Západu prijaté s podráždením. Rečník odmietol snahy o globálny monopol USA a ich nadužívanie donucovacej sily v medzinárodných vzťahoch.

Udalosti na Ukrajine a jej príklon k Západu na jar 2014 a následná ruská vojenská pomoc Sýrii v septembri nasledujúceho roka vyznačili povestnú čiaru v piesku, ktorej prekročenie by znamenalo priamu vojenskú konfrontáciu medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi. Prebiehajúci konflikt na Ukrajine, no aj ďalšie latentné ohniská s rizikom vojenských konfrontácií v juhovýchodnej Ázii a na Blízkom východe, sú jej možnými predstupňami. Signalizujú stret koncepcií unilaterálneho a multipolárneho sveta, ktorý nie je ničím novým a cyklicky sa v dejinách opakuje. Vyústil napríklad do porážky Asýrskej ríše ako hegemóna Blízkeho východu koalíciou zloženou z Egypta, Novobabylonskej ríše, Médov a Skýtov v bitke pri Karchemiši (605 pr. n. l.). V európskych dejinách ho predstavovala porážka napoleonského Francúzska v „bitke národov“ pri Lipsku a neskôr pri Waterloo (1813 – 1815). Jej dôsledkom bol vznik Svätej Aliancie a multipolárneho „koncertu veľmocí“, ktorý sa skončil vytvorením dvoch mocenských blokov, Trojspolku a Dohody (1814 – 1882 – 1907). Zatiaľ posledným z týchto príkladov bolo víťazstvo Spojencov a  ZSSR nad nacistickým Nemeckom a usporiadanie sveta podľa záverov Jaltskej konferencie z februára 1945, ktoré je dnes zo strany USA a Západu spochybňované. Odpoveďou na tieto snahy je čoraz užšia spolupráca medzi Ruskom, Čínou a ďalšími štátmi vrátane Iránu, Indie, Pakistanu a Brazílie. USA a  Západ v súčasnosti znovu oživili Kennanovu stratégiu „zadržiavania“ svojich protivníkov aplikujúc ju nielen „hybridne“ a „kineticky“, ale totálne. Spektrum použitých nástrojov siaha od nedomysleného vyhlasovania ekonomických sankcií, poskytovania priamej politickej a vojenskej pomoci, nebranie si servítky pred ústa vo vyhláseniach svojich najvyšších predstaviteľov až po excesy volajúce po útoky na Rusov vrátane detí v cudzích krajinách, kastrácii ruských vojnových zajatcov, mediálne prikrývanie ich mučenia a popráv i prehliadanie teroru ukrajinského civilného obyvateľstva zo strany domácich nacionalistických radikálov.

Vojna ako všeobecne akceptovaná súčasť života priťahovala pozornosť súčasníkov od antických čias. V gréckych mestách pôsobili profesionálni stratégovia. Boli viac ako miestni velitelia posádok či renesanční kondotiéri, ktorých si o dvetisíc rokov neskôr na organizovanie obrany najímali talianske mestské štáty a štátiky. Stratégov antiky od žoldnierov bojujúcich za peniaze a meniacich strany oddeľovala nielen kompetentnosť vo vojenských záležitostiach, no najmä občianska lojalita a vedomie socio-kultúrnej a civilizačnej spolupatričnosti. Teoretické práce antických a rannostredovekých autorov (Aineás Taktikos, Frontinus, Vegetius, Mauríkios, Lev VI.) sa študujú na vojenských akadémiách dodnes. Na prvý pohľad sa môže zdať prekvapujúce, že viaceré ich postrehy a závery platia aj dnes, v dobe kozmických a hypersonických zbraní. Mentálny, nielen technologický, vývoj vojenstva sa v antike ani novoveku nezastavil. Keď francúzsky generál, neskôr maršal „Druhého cisárstva“, Pierre Bosquet (1810 – 1861), pri sledovaní odvážneho no zmätočného útoku britskej brigády ľahkého jazdectva rozprášený ruským delostrelectvom v bitke pri Balaklave počas Krymskej vojny (25. október 1854) vyriekol s uznaním i znechutením slová „Je to obdivuhodné, no vojna to nie je; je to bláznovstvo.“ („C´est magnifique, mais ce n´est pas la guerre; c´est de la folie“), vyslovil ortieľ nad vojnou ako „umením“, ako ju poznali Sun-c´ a Clausewitz. Časy individuálneho hrdinstva v štýle Artušových rytierov Okrúhleho stola a Rolanda z dôb Karola Veľkého sa dávno skončili. Rovnako ako časy Napoleona, vedúceho svojich mužov do útoku ešte ako mladý generál v paľbe rakúskych diel pri Arcole a Rivoli (november 1796 – január 1797), i jeho veliteľov, niekdajších meštianskych a sedliackych mládencov, ktorí v batohu nosili maršalský baton. Ostalo anonymné zomieranie na bojisku i mimo neho za dunenia delostrelectva a navôkol vybuchujúcich šrapnelov a leteckých bômb. Moderná vojna sa stala súčasťou biznisu, toho ozajstného – globálneho. Stratégmi dystopickej civilizácie a jej generálmi sú neviditeľní muži kapitálu a ich banky, žoldniermi polícia a nadháňačmi regrútov médiá. Pravé svedectvo o hrôzach modernej vojny postihujúcej obyčajného človeka odtrhnutého od rodiny a poslaného bojovať nevedno kam vydal už Remarque, priamy účastník zákopových bojov, pri opise ľudského utrpenia v nemeckom vojenskom lazarete, ktorý sa nelíšil od britského, francúzskeho či akéhokoľvek iného. Tennysonova poéma o hrdinskom útoku britskej ľahkej kavalérie pri Balaklave pri ňom vyznieva ako sentimentálna propaganda určená meštiackej viktoriánskej spoločnosti nadchýnajúcej sa nad novinovými správami o bojoch a víťazstvách v ďalekých krajinách v bezpečí svojich príbytkov.

Masový aspekt moderných vojen nie je ničím novým. Stotisícové armády bojovali už v staroveku. Počet bojovníkov v námornej bitke pri myse Eknomos (256 pr. n. l.) predstavoval štvrť milióna mužov. Celkový počet lodí rímskeho a kartáginského loďstva pri porovnateľnej objemovej kapacite plavidiel (cca 800) bol takmer dva razy vyšší ako v bitke pri Lepante (440), ktorá sa odohrala o tisícosemsto rokov neskôr. V bratovražednej bitke pri Filippách skrížilo svoje zbrane dvestotisíc legionárov (október 43 pr. n.l .), viac ako ich mala celá stála rímska armáda (nerátajúc pomocné oddiely) za Augustových čias, dbajúca o ochranu obrovského impéria. Vývoj zbraní medzi obomi svetovými konfliktmi bol rýchlejší ako medzi prusko-francúzskou vojnou a prvou svetovou vojnou, ktoré oddeľovali štyri desaťročia. Disciplinované rímske légie by svojou taktikou i zbraňami hravo zmietli z bojiska Angličanov i  Škótov pri Stirling Bridge (1297) rovnako, ako rozdrvili desaťnásobne početnejších britonských Icenov a ich spojencov v bitke, ktorá sa odohrala severne od Londinia pred viac ako tisícročím (Watling Street, 61 n. l.). Dve tankové sovietske alebo nemecké divízie z roku 1944 s podporou letectva, delostrelectva a pechoty by takmer okamžite prelomili statickú zákopovú obranu protivníka počas prvej svetovej vojny spôsobiac chaos a všeobecnú paniku. V oboch svetových vojnách zahynulo a bolo zranených približne 130 miliónov ľudí. Pri celkovej svetovej populácii 2,3 – 2,4 miliardy tento pomer predstavoval 1:18. Pri zachovaní tohto pomeru a jeho aplikovaní na súčasnosť by straty predstavovali približne pol miliardy ľudských životov. Hromadné použitie atómových bômb na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia by znamenalo zánik celých kontinentov. Použitie nových generácií a typov zbraní garantuje zánik celej súčasnej civilizácie. Nukleárny strop nechcenej „matky všetkých vojen“ paradoxne umožňuje vedenie množstva lokálnych a regionálnych ozbrojených konfliktov, v ktorých sa aj z menšieho a ekonomicky slabšieho štátu môže, aspoň na chvíľu, stať Dávid porážajúci Goliáša. Ponúkajú sa paralely s fínskou vojnou (1939 – 1940), vojnou vo Vietname (1946 – 1954 s Francúzskom, 1955 – 1975 občianskou a s USA), v Afganistane (1979 – 1989 so ZSSR, 1999 – 2021 s USA a NATO), prvou čečenskou vojnou (1994 – 1996) a s odporom Iránu a Severnej Kórey vzdorujúcich politicko-vojenskému tlaku USA.

Podobná perspektíva je aplikovateľná na súčasný rusko-ukrajinský vojenský konflikt. No len vtedy, ak považujeme za jeho začiatok 24. február 2022 v očakávaní taktického víťazstva Ukrajiny. Ruské politické vedenie a vojenské velenie vidí veci inak. V ich prípade sa stav faktického nepriateľstva medzi obomi štátmi datuje od februára a marca 2014, ktorých udalosti mali za následok odštiepenie Krymu a dvoch ľudových republík, Doneckej a Luhanskej, od novej, voči Rusku nepriateľskej Ukrajiny všestranne podporovanej Západom. Reálny počet ozbrojených síl zapojených do konfliktu na ruskej strane je 100 – 130 000 vojakov na kontrakt, príslušníkov ruskej národnej gardy, ľudových milícií Doneckej a Luhanskej republiky a čečenských oddielov. Z tohto počtu sa na bojových operáciách na samotnom území Ukrajiny podľa kvalifikovaných vojenských analýz a zdrojov nezúčastňuje viac ako 60 000 – 80 000 ruských vojakov, čo dáva s prihliadnutím na možnosť ďalšej eskalácie konfliktu zo strany NATO alebo jeho jednotlivých štátov zmysel. Jadro ruských ozbrojených síl musí byť pripravené reagovať na akúkoľvek zmenu situácie od arktických oblastí po Čierne more, východné Stredomorie a Sýriu, vrátane avizovaného vstupu Fínska a Švédska do aliancie. To isté platí o Strednej Ázii a Ďalekom východe, obzvlášť v prípade revanšistických vyhlásení Japonska týkajúcich sa Kurilských ostrovov. Priebeh bojov na východnej Ukrajine nekopíruje automaticky schému veľkých operácií Červenej armády počas druhej svetovej vojny charakterizovaných ofenzívou na úrovniach frontov, masovým nasadením pechoty, tankov a delostrelectva. Divízie, armády a armádne zoskupenia nahrádzajú brigády a  komplexné bojové skupiny (gruppirovka) podporované podľa potrieb vrtuľníkmi, letectvom, delostrelectvom, raketovými vojskami a údermi hypersonických zbraní umožnujúcimi údery z hĺbky vlastného územia do hlbokého zázemia protivníka. Takýto spôsob boja umožňuje kontrolu nad celým bojiskom, vzdušným priestorom nad ním a jeho zatiaľ neaktívnymi časťami, do čoho patrí odstrašovanie ďalších potenciálnych aktérov, napríklad bojachtivého Poľska, aby doňho zasiahli. Napriek obrazu vykresľovanému médiami ruské oddiely sa do väčších ukrajinských miest netlačia, aby sa vyhli stratám na svojej strane a takisto aj stratám medzi civilným obyvateľstvom, ktoré považujú, najmä na východnej Ukrajine, za etnicky a kultúrne blízke. Ak by prebiehal podobný konflikt na území pobaltských štátov alebo Poľska, o západných krajinách ani nehovoriac, na podobnú ohľaduplnosť by sa tieto štáty nemohli spoliehať. Ak by takáto eskalácia nastala, použitie taktických jadrových zbraní vrátane hypersonických schopných niesť konvenčné i jadrové nálože je zo strany Ruska vysoko pravdepodobné.

Najlepšie bolo na boj pripravené najväčšie ukrajinské vojenské zoskupenie zablokované v oblasti Donbasu. Jeho možnosti obrany pred druhou fázou ruskej operácie zameranej na demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny sú limitované absenciou vlastných leteckých síl, redukciou obrnenej techniky, prísunu munície a zásobovania náhradnými dielmi a zbraňovými systémami. Ruské jednotky vrátili na Ukrajinu manéver a pojem „kotol“, aj keď ruská operácia, ako sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, nie je „blitzkriegom“, a to dokonca ani plánovaným, za ktorý bola po prvých dvoch dňoch vonkajšími pozorovateľmi vydávaná a považovaná. Ukrajinským ozbrojeným silám vo všeobecnosti nemožno uprieť osobnú odvahu, bojaschopnosť a  dobrú bojovú morálku aj v podmienkach, keď jednotné velenie buď už neexistuje vôbec, alebo je značne roztrieštené. Jej dôvody sú viaceré, od násilných, predstavovaných terorom radikálnych nacionalistov, po následky indoktrinácie, ktorá prebiehala na Ukrajine desaťročia a ktorá ruské politické a vojenské kruhy prekvapila, hoci by nemala. Horizont ukončenia vojnového konfliktu na Ukrajine zostáva neznámy, pretože nie sú známe konečné a podrobné ciele ani jedného z hlavných aktérov. Vojenská porážka Ukrajiny je veľmi pravdepodobná, no aj po jej z pohľadu Ruska úspešnom zavŕšení pôjde len o taktický úspech. Či sa podarí Rusku dosiahnuť strategický cieľ, zmenu unipolarity na multipolaritu garantujúcu mu väčšiu bezpečnosť, ako tomu bolo doposiaľ, závisí od medzinárodnej situácie s mnohými premennými veličinami. Všetko ostatné za touto hranicou sú špekulácie.

História doterajších vojnových konfliktov jednoznačne potvrdzuje, že indoktrinácia kráčajúca ruka v ruke so sofistikovanou propagandou, ekonomický tlak, vyhrážky a hrozby samy osebe vojnu nikdy nevyhrali. Naopak, neraz sa obrátili proti ich pôvodcom. Vo vojnových konfliktoch vyhrávajú nielen lepšie pripravení, ale, ako to po antických autoroch zopakoval Machiavelli, najmä lepšie motivovaní a mentálne odolnejší. Odhodlanie a motivácia nechýba ani Rusom. Aktuálnym dôkazom je povolenie náboru dobrovoľníkov na ruskej strane, o ktorom ruské velenie pôvodne neuvažovalo. Tento krok si vynútil tlak ruskej verejnosti vychádzajúci z pocitu ohrozenia, ktorý je totožný s pocitom ohrozenia z obdobia nemeckej invázie počas druhej svetovej vojny. Skutočnosť, že ľudský faktor zostáva rozhodujúcim aj v podmienkach súčasnej „inteligentnej“ vojny vedenej často na diaľku, neprestáva fascinovať.

 

VI. Tváre Gorgon

„Podrezal som ich ako jahňatá, prestrihol som nite ich života... Moje cválajúce žrebce sa vnárali do potokov ich krvi ako do rieky. Kolesá môjho bojového voza gniaviaceho zákerných a zlých boli pokryté ich krvou a špinou. Telami ich mŕtvych bojovníkov som pokryl pláne ako tráva...“

Z nápisu oslavujúceho činy asýrskeho panovníka Sancheriba (745 – 681 pr. n. l.) zachovaného v pozostatkoch jeho paláca v Ninive.

„Plienenie, zabíjanie a zbojstvo nazývajú klamlivo panovaním, a keď za sebou zanechajú spúšť, nazvú to mierom.“

Calgacus, náčelník Kaledónčanov (predkov Škótov), prihovárajúci sa svojím bojovníkom pred bitkou s Rimanmi pri Mons Graupius (83 alebo 84 n. l.). Tacitus, Agricola, 30.

„Bola to ťažká voľba. No bolo to toho hodné.“

Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová na otázku, či smrť polmilióna detí stála za dobytie Iraku (kedysi súčasť Asýrie a Elamu).

„Verím v americkú výnimočnosť každou čiastkou svojho tela. To, čo nás robí výnimočnými, nie je schopnosť nastoľovať otázky spojené s vládou práva a medzinárodnými normami, ale ochota presadzovať ich prostredníctvom nášho konania.“

Prezident USA Barack Obama v príhovore k čerstvým absolventom vojenskej akadémie West Point ( 28. máj 2014).

Vojny a ozbrojené konflikty sprevádzajú ľudstvo od nepamäti. Naplno sa v nich prejavujú deštruktívne stránky ľudskej inteligencie zamerané na ničenie iných živých bytostí a životného prostredia. Moderné technológie a konzumný spôsob života zmenšili dnešný svet, populácia rádovo vzrástla, zbrane sa stali ničivejšími ako kedykoľvek predtým. Zrkadlo, ktoré nám nastavuje súčasnosť, je neúprosné. Technologický vývoj nás neurobil lepšími, štatistiky to potvrdzujú. Počty obetí vojnových konfliktov neustále narastajú, krutosť a bezohľadnosť, s akými sú vedené, predstihujú starovek i stredovek. Genocídou bola už vojna Asýrie s Elamom, jej znaky boli prítomné vo vyhladzovacích vojnách vedených Rimanmi proti nepoddajným Astúrčanom a Kantábrijčanom v severnom Španielsku, rovnako ňou bolo vyvražďovanie a násilný exodus Arménov počas prvej svetovej vojny. Novšie i nedávne príklady genocíd spolu s hrozivými číslami a brutalitou sú všeobecne známe. Vojny sú stále tým prostriedkom, ktorý pomáha silnejším vnucovať svoju vôľu ostatným. Rétorika a frázy politikov a médií ich robia pre verejnosť, najmä ak sa táto nachádza dostatočne ďaleko od ich epicentra, stráviteľnejšími, čo bol donedávna prípad Európy, najmä jej západnej časti. Pretrvávajúce prvotné inštinkty a hlboko zakorenené atavizmy ovplyvňujúce mentálne a socio-kultúrne nastavenie jednotlivca i kolektívne vedomie rozhodujúcich sociálnych a ekonomicky na vojnových konfliktoch zainteresovaných skupín sú pre vznik vojen živnou pôdou od počiatkov existencie organizovanej ľudskej spoločnosti bojujúcej o prežitie a materiálne výhody. Pri pohľade do vzdialenejšej i nedávnej minulosti vzniká otázka, či je človek dneška lepší ako jeho predchodcovia.

Perseus dokázal zabiť Medúzu ako jedinú smrteľnú z troch Gorgon symbolizujúcich hlavné atribúty vojen, hrôzu, teror a skazu. Pred pomstou jej dvoch nesmrteľných sestier Euryale a Stheno mýtického hrdinu zachránil plášť, ktorý ho urobil neviditeľným. Otázka, či sa ľudstvu podarí vyhnúť sa poslednému pohľadu do tvárí zostávajúcich Gorgon túžiacich po pomste je preto najmä rečnícka. Vojny doteraz nedokázali zastaviť meniace a rozpadajúce sa koalície, svetové a regionálne inštitúcie, významní jednotlivci, ktorí to so svetom a ľudstvom mysleli naozaj dobre, politika a diplomacia umožňujúce bojujúcim stranám nabrať druhý či tretí dych, takisto ani predstieraná a selektívna humánnosť, ktorá sa v konečnom dôsledku často ukázala ako podprahová manipulácia útočiaca na základné inštinkty a príprava na ďalšie ozbrojené konflikty. Akoby stále platil Bernsteinov výrok „cieľ je nič, hnutie je všetko“ presmerovaný z domén politiky do vojenskej oblasti. Vojny môžu kedykoľvek zastaviť tí, ktorí z nich žijú. Kedysi silné a bohaté, dokonca inšpirujúce, krajiny so stále mohutnými armádami, vojenským priemyslom, ktorý dominuje ich ekonomikám a hospodárskemu potenciálu, či už skutočnému alebo fiktívnemu. Štáty s pretrvávajúcim pocitom nadradenosti, presvedčením o vlastnej nezraniteľnosti a sklonmi neustále ohrozovať a vydierať ostatných, ak títo neprijmú ich predstavu o usporiadaní pomerov vo svete. Násilné prístupy ku koexistencii národov, komunít i jednotlivcov zákonite a prirodzene vyvolávajú antipatiu, averziu a obranné reflexy. Asýrčanov sa ich susedia a podrobené národy síce báli, no nenávideli ich a bez ohľadu na brutalitu a represálie proti svojim vládcom neustále povstávali. Rovnako tí, ktorých si podmanili Macedónci, Rimania, Arabi, Mongoli, Španieli, Portugalci, Holanďania, Turci, Briti, Francúzi, Nemci, Japonci a Rusi. S novým hegemónom opakujúcim chyby svojich predchodcov a s narastajúcim odporom voči nemu vzniká začarovaný kruh, z ktorého sa ľudstvo nevie, a možno ani nechce, vymaniť. Vojny ako „štátom organizované násilie“ sú tu s nami stále práve vďaka nim. Ak sa na tomto stave nič nezmení, vojna bude súčasťou životov aj ďalších generácií a pokolení, ktoré budú jej rukojemníkmi a účastníkmi. Najmä však obeťami bez ohľadu na dosiahnuté víťazstvá a utrpené porážky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama