Reklama
Reklama

Poézia kompozície obrazov Milana Laluhu

K nedávnej výstave v Nedbalke
Počet zobrazení: 5082

Možno povedať, že dnes sa tvorba maliara Milana Laluhu (1. 1. 1930 – 10. 11. 2013) vyznačuje statusom uzavretej kreativity. Aj preto je jej zo strany domácej umenovedy venovaná nemalá pozornosť. A tiež zo strany verejnosti. Akiste právom. Milan Laluha vstúpil na slovenskú výtvarnú scénu s vlastným „ideogramom maľby“. Bez neho si len ťažko dokážeme predstaviť dejiny nášho výtvarného umenia. Najmä obdobia tzv. druhej vlny výtvarnej moderny, ktorá sa naplno rozvinula v 60. rokoch minulého storočia, v povestných rokoch „zlatého veku“ slovenskej kultúry a umenia.

plagat_m._laluha.jpgPritom je jedno, čo si kto v súčasnosti o  Laluhovi myslí, či sa jeho zásluhy preceňujú alebo podceňujú. Bolo by však chybou relativizovať ich tým bezbrehým spôsobom, ako sa to v súčasnosti často stáva v iných takýchto prípadoch. Zvlášť, ak jeho spomínaný „maliarsky ideogram“ v čase zrodu, kryštalizácie a dozrievania niektorých možno zaskočil a iných očaril. To malo, pochopiteľne, svoje dôsledky. Odohrávali sa v priestore a čase. S pozitívnym, alebo negatívnym ohlasom. Dôsledky, ktoré zasiahli predovšetkým maliara samotného. Jeho život, osudy. Azda aj preto, že si nezvolil na svojich výpravách za poznaním „cestu ľahšieho odporu“. Ale cestu – za úspechom. To sa na Slovensku neodpúšťa. A netýka sa to len Milana Laluhu. Týka sa to všetkých veľkých zjavov nášho umenia. Svoju úlohu pritom zohrávali a stále zohrávajú ideové, ideologické, ba priamo politické dôvody, „dobový uhol pohľadu na vec“. A iné hodnotiace aspekty. Pre nás, na Slovensku, až príliš typické, signifikantné. Osobné, generačné, sociálne motivované. Patrí k nim družiaca sa závisť, nenávisť, ohováranie, skryté či otvorené nepriateľstvo. Tam sa rodili a rodia dôvody, ktoré spolu s politickými náhľadmi na zvolený problém – život a tvorbu osobností – prinášali a prinášajú hodnotenie tvorby, kritické posudzovanie alebo, inak povedané, „nové čítanie“ tvorby a diel všetkých, ktorí sa v tom či onom čase nehodili, nehodia „do karát“ autorom takto projektovaných koncepcií dejín umenia. Tie, dá sa povedať, za posledných sto rokov boli u nás oživované takmer s pravidelnou periodicitou. Ak sa niektorým predtým nehodil do vymyslenej „Rubikovej mriežky“ koncepcie dejín umenia Milan Laluha, teraz sa do takto ponímaných dejín nehodia iní: Michal Jakabčic, Viera Žilinčanová, Tibor Bartfay, Karol Lacko, Klára Pataki, Ondrej Zimka... Napriek tomu, že jedni (či už máme na mysli Milana Laluhu, Milana Paštéku, Andreja Rudavského, Rudolfa Krivoša a i.), aj druhí uvádzali naše umenie – okrem domácich konštelácií – do sveta, medzinárodných kontextov, na medzinárodnú scénu. Prinášali ceny, ocenenia, uznania. To všetko, zdá sa, nestačilo a nestačí. Umenie je politikum, politika a bez nej nemôže byť, jestvovať!!! – rozohnene kričia takmer v histerických záchvatoch mladé slovenské kunsthistoričky (ktoré na druhej strane zasa nie sú až také mladé), majúc zrejme na mysli vo svojom rozhorčení boj za jedine správnu podobu demokracie v kultúre. Tváriac sa, že objavujú niečo nové, adekvátne dobe, v ktorej žijú. Obávam sa však, že umenie vždy bolo súčasťou politického systému daného štátu, spoločenského zriadenia, krajiny a je to tak aj dnes. Dotyčné dámy nič nové neobjavili. A preto, keď pri posudzovaní umeleckých diel, osobností, tvorby používajú predovšetkým politické kritériá, je jedno že sa skrývajú za ústup od minulosti, jej popieranie a do popredia pretláčajú tzv. občiansku iniciatívu ako postoj akýchsi občianskych aktivistiek. Pochopiteľne, z pohľadu, ktorý vyhovuje predovšetkým im a ktorý považujú za jediný správny. Osadený, upevnený v pomyselnom zlatom puzdre súčasnosti ako drahý kameň, diamant, v jednoznačnom odpore k svetu minulosti a minulosti sveta. Je to niečo podobné ako voľakedy, keď americký umelecký revolucionár Robert Rauschenberg vymazal, vygumoval kresbu maliara Willema de Kooninga, aby ho raz navždy zbavil existencie v prítomnosti, hoci maliar v tom čase ešte žil (no odohralo sa to v iných súvislostiach, napokon s jeho súhlasom a nikto tým nikoho „nekrágľoval“). Do popredia vystupujú ambície, úsilie odstrániť  takmer všetko, čo je s takto a podobne vnímanou minulosťou spájané. Raz a navždy. Zabúda sa však na jedno: dejiny (dejiny umenia nevynímajúc) nie sú metafyzika. Zakladajú sa na poznaní a intuícii, ako povedal už francúzsky matematik 19. storočia Henri Poincaré, preto ich nemožno „ustanoviť“. Taktiež: raz a navždy. Keby to tak bolo, nemali by sme dnes Vincenta Hložníka, Milana Laluhu, Albína Brunovského, Miroslava Válka, Ľubomíra Feldeka a mnohých ďalších. Pretože by nevyhovovali z tých či ných dôvodov. Jedným alebo druhým. Našťastie sa to neda uskutočniť. Verím, že ani nepodarí. Aby boli odstránení jedni na úkor druhých. Definitívne. Kvôli jednému uhlu pohľadu. A tiež preto, lebo sa to v súčasných „hipsterských“ kruhoch bratislavských „umeleckých“ kaviarní nosí.

m._laluha_9455.jpg

Milan Laluha si zvolil svoju cestu preto, aby otvoril dvere: sebe samému a nám. Dvere do neznámeho sveta. Aj keď asimiloval vplyvy a príklady umenia z iných zdrojov, v inom význame, s akým sa spájal ich umelecký prínos (napr. časť tvorby Kazimíra Maleviča, alebo „tubizmus“ Fernanda Légera). Jeho maliarsky vývin pripomína biologický proces, kde organizmy prijímajú látku a energiu z vonkajšieho prostredia, pričom ju premieňajú na látky vlastné svojmu telu. Stotožnil sa s tým, čo tvorilo jeho svet, ľudský a umelecký, do ktorého vstupoval, aby ho vyniesol na svetlo nášho sveta. Vonkajšieho, „objektívneho“. Povedané v kategóriách informatiky – stal sa nosičom informácií o vlastnom svete, o sebe samom. Maliar, ktorý zaujal už úvodnými fázami tvorby. Nadviazal na odkaz Paula Cézanna a tvarovú reflexiu kubizmu. Poukázala na to nedávno aj najnovšia výstava umelcovej tvorby v Galérii Nedbalka v Bratislave s názvom Poézia kompozície obrazov Milana Laluhu (január – marec 2016). Pokúsila sa načrieť do podstaty Laluhovej maľby, poukázať na to, k čomu ho zvádzali príklady európskej výtvarnej avantgardy a domácej moderny. Napokon na to, čo zotrvávalo v jeho diele takpovediac „na programe“ dňa, v rôznych motivických variáciách, až do záverečných rokov umelcovho života a tvorby. Výstava naznačila jeden z aspektov jeho kréda: „Je to môj pocit krajiny a vôbec existencie…“ povedal v rozhovore, ktorý vyšiel v Slovenských pohľadoch (1965, č. 2, s. 67).

m._laluha_9418.jpgJe známe, že Milan Laluha vstúpil na scénu slovenského výtvarného umenia v 50. tych rokoch minulého storočia. V jeho rozpätí sa etablovala súvislá generačná vrstva pozostávajúca z viacerých predstaviteľov maliarstva, sochárstva a grafiky. Laluha  medzi nimi upozorňoval od počiatku maliarskou, kresliarskou tvorbou. Platí to zvlášť, pokiaľ ide o jeho záznamy krajín a figúr charakteristické spontánnou farebnosťou, kombináciou deleného a splývavého rukopisu a konštruktívnou líniou. Odrážajú typické črty umelcovej výtvarno-umeleckej transpozície skutočnosti, ktoré možno vypozorovať už od čias jeho školenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1950 – 1955 u prof. Ľudovíta Fullu, Bedricha Hoffstädtera, Jána Želibského, Dezidera Millyho a Ernesta Zmetáka. Základnými vyjadrovacími prostriedkami Laluhovej tvorby sa stali pevná línia a sýta farebnosť. Tie  zohrávali rozhodujúcu úlohu v jeho celoživotnom diele. Spočiatku žil v Dolnej Mičinej (1955 – 1957), následne v Martine (1958 – 1963) a od roku 1963 až do smrti v Bratislave. Používal motívy, ktoré mu boli najbližšie, reprezentované zjednodušeným záznamom (dom, strom, pole, hora, ľudská postava). Stelesňoval nimi zhmotnený extrakt svojich pocitov z detstva, rokov dospievania, badať tu vedomie súvislostí, výpoveď o dobe s odkazom na tradície predkov. Jeho obrazy sú ikonické symboly, znaky vidieckeho prostredia, ktoré nám kladie pred oči prostredníctvom veľkých, ostrých, oblých línií tvoriacich siluety domov, stromov, figúr tetiek a chlapov, ktorých spoločným menovateľom je légerovsko-malevičovský princíp mohutnosti. „Keď maľujem, ohmatávam prázdne plátno, zbehne sa mi to celé do akéhosi vzorca, k pocitom, že ide o sochársky kubistický pôdorys pri existovaní rozmerov a tvarov v priestore. Teda, že ide o esenciu, nie o obraz, ktorý má priestorovú hĺbku. Namaľovaná krajina potom už nie je stavanou krajinou, ale vzorec krajiny. Samotný obraz na jednej strane vytvára svoj vlastný svet, monumentalizuje a zlyričťuje ho, na druhej spôsobuje prerastanie dynamiky obrazu do skutočného sveta,“ – hovoril. Tam niekde je umiestnená a zároveň ukotvená poézia jeho obrazov, kompozícia, ktorá sa stala synonymom Laluhovej maľby.

m._laluha_9458.jpg

Milan Laluha namaľoval množstvo obrazov, z ktorých viaceré sú si viac iné menej blízke (o niečo) a podobné. Výstava predstavila z pochopitelných dôvodov iba niektoré z nich (pri jej príležitosti vyšla rovnomenná publikácia vydaná Galériou Nedbalka v Bratislave). Kompletné „spracovanie“ jeho tvorby na seba, dá sa povedať, ešte len čaká. Napriek tejto a iným výstavám umelcovej tvorby, ktoré boli v nedávnych rokoch usporiadané. Inými slovami, umelcova výpoveď pretrváva v čase a priestore. Čaká na svoje veľké „odtajnenie“. Myslí sa tým jej hodnotové posolstvo. Mnohé z neho už poznáme. Aj vďaka novým objavom „starých hodnôt“, ako na to ukázala spomínaná výstava v Galérii Nedbalka. Postupne sa tak vynára pred nami plastický obraz umelcovho celoživotného zápasu o autentický model skutočnosti. Model umelca tvoriaceho s vlastnou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet.

Foto: Autor

Ďalšie články: ĽUBOMÍR PODUŠEL

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama