Podobnosť čisto náhodná?

Počet zobrazení: 6078


golgota.jpg„Dosť bolo dotácií na urážanie boha. Divadlo rozdeľuje Poľsko..!“ – ozvalo sa nedávno z úst ľudí našich severných susedov. Na uliciach miest, ale hlavne v divadlách – vnútri aj pred nimi. A keďže vieme, akí sú tvorcovia pohybujúci sa na doskách, čo znamenajú svet, dôležití pre novodobé demokratické revolúcie, asi by bolo načim brať tento hlas vážne.
O čo vlastne ide?



Pôvodom argentínsky režisér Rodrigo Garcia (1964), ktorý vyrástol v slumoch v Buenos Aires (okrem iného tvorca experimentálneho divadla La Carniceria v Madride /1989/), priviezol do Poľska svoju inscenáciu Golgota Picnic. Dielo malo byť uvedené  na Medzinárodnom divadelnom festivale, no riaditeľ festivalu ho musel z programu stiahnuť s odôvodnením, že ide o urážku boha a hanobenie viery. A tiež o pornografiu. Inscenácia totiž vyvolala silnú, odmietavú reakciu katolíckej cirkvi. Aktivisti protestujúci proti jej uvedeniu  zozbierali tisíce podpisov pod petíciu zakazujúcu odohranie predstavenia v poľských divadlách. Podporu im vyjadrili (podľa agentúrnych zdrojov) aj niektoré domáce politické strany. V prvom rade poľskí cirkevní hodnostári. Tí vo svojich vyjadreniach hovorili „o  prekročení hraníc“ zo strany umenia. Umelci – podľa nich – „by si mali uvědomit, ako môžu využívať odkaz cirkvi a cirkevných symbolov v umeleckých dielach“. Režisér predstavenia, ktoré predsa len bolo uvedené zo záznamu v Teatrze Nowym vo Varšave, sa mal zúčastniť na diskusii o jeho obsahu, ale bol fyzicky napadnutý rozzúreným davom katolíckych veriacich a poliaty páchnucou tekutinou. Veriaci sa potom modlili proti uvedeniu inscenácie pred  poľskými divadlami. Zároveň vznikla aktivita za slobodu slova, ktorej účastníci poslali  otvorený list poľskému prezidentovi.

Čo sa vlastne stalo, pýtali sa reprezentanti viacerých médií v Európe aj u nás. Za všetky odpovede stačí spomenúť jednu: Dielo Golgota Picnic bolo kritikmi označené „… za alegóriu modernej civilizácie na prahu ekonomickej krízy a ekologickej katastrofy. Inscenácia spája prvky ukrižovania a apokalypsy, je to sekulárna hra, hoci prezentovaná v kostýmoch náboženského mystéria. Hovorí o schopnosti umenia byť protiváhou megalománie a násilia“. (SME 2. 7. 2014).

1._michelnagelo_buonarotti_posledny_sud_sixtinska_kaplnka_rim_1536_-_1541.jpgMichelangelo Buonarotti: Posledný súd, Sixtínska kaplnka, Rím, 1536 – 1541.

Keď si v tejto súvislosti spomenieme na prípad ruskej punkovej skupiny, ktorá svojím „hard-sexuálnym“ vystúpením  namiereným proti prezidentovi Ruskej federácie znesväcovala funkčný pravoslávny chrám plný veriacich, a argumenty smerujúce k obhajobe členiek tejto skupiny, hoci predstavitelia pravoslávnej cirkvi sa postavili z pochopiteľných dôvodov proti, zistíme, kam až sa dá zájsť pri vnímaní udalostí, ktoré majú, zdá sa, spoločného menovateľa – t. j. slobodu umeleckej tvorby. Ibaže odlišný prístup k jeho (a jej) interpretácii. V jednom aj druhom prípade sa najčastejšie hovorí o slobode tvorby, ktorá musí platiť v demokratickej spoločnosti. Osobitne v umení. Tá bola v prípade členiek skupiny Pussy Riot podľa názoru ich obhajcov porušená. Naopak, čo sa týka inscenácie argentínskeho režiséra, sloboda tvorby išla takpovediac bokom – porušil normy a princípy, ktoré sa vo vzťahu k cirkvi, konkrétne katolíckej, pokiaľ ide o umenie, nenosia. Skrátka, v jednom aj druhom prípade narážame na podobnosť nie náhodnú, ale predsa vzdialenú. Podľa toho, aký uhol pohľadu zvolíme pri jej analýze a interpretácii. Týka sa to tak súčasnosti, ako aj viac či menej  vzdialenej minulosti v dejinách umenia. A tá zotrváva – či sa nám to páči, alebo nie – nebezpečne blízko v okruhu našej prítomnosti.

+ + +

2._michelangelo_buonarotti_posledny_sud_detail_so_sv_petrom_zvlecenou_ludskou_kozou_a_autoportretom_umelca.jpgMichelangelo Buonarotti: Posledný súd, detail so sv. Petrom, zvlečenou ľudskou kožou a autoportrétom umelca.

Michelangelo Buonarotti: Posledný súd, detail.

3._michelangeloposledny_sud_detail.jpg


Napríklad v rokoch 1536 – 1541 vytvoril jeden z géniov renesancie Michelangelo Buonarotti, taliansky sochár, maliar, architekt a básnik fresku Posledný súd na oltárnej stene Sixtínskej kaplnky v Ríme. Objednal si ju najvyšší cirkevný hodnostár, pápež Pavol III. Urobil tak v nadväznosti na výmaľbu stropu kaplnky, ktorú realizoval Michelangelo v rokoch 1508 – 1512 z podnetu pápeža Júliusa II., namiesto zrušenia pápežovho náhrobku, do ktorého tvorby vkladal umelec veľké nádeje. Július II. sa však vytvorenej podoby svojho „megalomanského“ náhrobku, ktorý mal stáť na mieste večného odpočinku sv. Petra natoľko zľakol, že od projektu odstúpil. Michelangelov nástenný obraz – freska Posledného súdu napriek tomu patrí k vrcholným dielam talianskej renesancie. Dnes ho môžeme obdivovať v jeho nezmenenej podobe (s výnimkou fyziologického pôsobenia ovzdušia a prostredia, kde sa nachádza). Našťastie. Nebolo to tak totiž vždy. Je známe, že v 15. storočí prevažovalo v ideách talianskeho cinquecenta vnímanie umenia v súlade so slobodou a nezávislosťou umeleckej činnosti. Teda slobodou tvorby a prejavu.
 .
4._tizian_papez_pavol_iii._so_synovcami_1543.jpgTizian: Pápež Pavol III. so synovcami, 1543.

Tizian: Venuša 1540 – 1560.

6._tizian_venusa_1540_-_60.jpg













Lenže v 16. storočí sa situácia začala meniť. Ako sa uvádza v „klasickej“ umenovednej spisbe, v práci českého profesora dejín umenia Antonína Matějčeka (Matějček, A.: Dějepis umění. Umění nového věku II. Díl 4. Praha, 1929), parafrázujúc jeho slová: Na pozadí Tridentského koncilu (1536) vznikal tlak vyvíjaný z radov cirkevných moralistov na „slobodomyseľnosť“ umenia. Do ich čela sa dostal budúci „hovorca“ Vatikánu Giovanni Andrea Gilio, ktorý brojil vo svojich Dialógoch vydaných v roku 1564 proti „chybnému“ chápaniu a vyjadrovaniu náboženských tém v umení z hľadiska cirkevného učenia a cirkevných dogiem. Rozhorčene hovoril o zneužívaní nahoty v obrazoch náboženského obsahu a otvorene útočil na spomínaný Michelangelov nástenný obraz, ktorý je plný namaľovaných nahých ľudských postáv. Giliov „varovný hlas“ neostal osamotený!

8._bartolomeo_ammanati_neptunova_fontana_florenzia.jpgBartolomeo Ammanati: Neptúnova fontána, Florencia.

Proti Michelangelovi sa postavili ďalší „kritici“ jeho diela. Medzi nimi – ako to už býva – tí, ktorí donedávna umelcovu fresku chválili ako príklad zobrazenia skutočne pravej viery a kresťanského vierovyznania. Spomedzi nich napr. známy Pietro Aretino, autor rozmarných epických príbehov obľúbených takmer v celom Taliansku pre svoju frivolnosť, sám považovaný za frivolného autora, sa zrazu zmenil na pragmatika rýchlo sa prispôsobiaceho novým vetrom. Stal sa z neho pokrytecký dogmatik, ktorý si spolu s inými vynútil zakrytie nahoty Michelangelových figúr na tejto freske premaľovaním – premaľbami, na ktoré sa nechal „kúpiť“ takisto známy maliar Daniel da Volterra. Tým sa to však neskončilo. Lorenzo Bernini, Paolo Veronese aj sám Tizian sa stali terčom a obeťami útokov náboženských moralistov, ktorých ataky neboli nepodobné Savonarolovmu ťaženiu za „očistné zásahy do umenia“ v časoch jeho najväčšej slávy, počas mníchovho pôsobenia vo Florencii, kde sa jeho zásluhou zničili tisícky umeleckých diel a ostali pre našu európsku civilizáciu navždy stratené! Všetko v mene dodržiavania určených „hraníc umenia“ a ich ne-prekračovania.

Pripomína to aj list, ktorý poslal v tom čase už veľmi starý florentský sochár Bartolomeo Ammanati florentskej Akadémii (ten istý Ammanati, ktorý vytvoril známu Neptúnovu fontánu na Piazza della Signoria vo Florencii, ktorú jeho súčasníci pre jej mohutné formy posmešne nazvali „slimačou, pripomínajúcou skôr lezúceho slimáka, než pána morí a oceánov). Ammanati sa v liste kajá, podstupuje  takpovediac „sebareflexiu“, „sype si popol na hlavu“, vzdáva sa svojich predchádzajúcich diel, považuje ich za nemorálne a sľubuje absolútnu vernosť katolíckej cirkvi. Pritom nabáda ostatných umelcov, aby tvorili v jednoznačnom súlade s cirkevnou morálkou a dogmami, ktoré vtedy „vládli“ svetom.

+ + +

A skúsme ísť ďalej, k novodobej histórii.

Znalcom kultúry šesťdesiatych rokov 20. storočia netreba pripomínať, že rocková hudba sa stala pre vtedajšiu generáciu novou formou komunikácie. Tou generáciou sa myslí mládež etablujúca sa na scéne života a sveta v dnes už povestnom šiestom decéniu onoho storočia prenikajúc až do začiatku jeho sedemdesiatych rokov.

9_-bed-in_for_peace_amsterdam_1969_-_john_lennon_yoko_ono_17.jpgJohn Lennon a Yoko Ono, Amsterdam 1969. National Archief / CC.

Bol to čas vietnamskej vojny, vstupu človeka na Mesiac, obludných atentátových popráv amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho a jeho brata senátora Roberta Kennedyho, černošského aktivistu Martina Luthera Kinga a bojovníka za rovnosť a slobodu obyvateľov Karibiku, Strednej i Južnej Ameriky Ernesta Che Guevaru. Bol to čas intelektuálneho prelúdia roku 1968, ale aj formovania novej politickej ľavice v Európe a vo svete, čas Pražskej jari a socializmu s ľudskou tvárou v bývalom Československu. Bol to čas sprevádzaný závažnými zmenami v sociálnej štruktúre vyspelých západných ekonomík, kde sa tradičná industriálna spoločnosť od polovice päťdesiatych rokov začala rozkladať a od sedemdesiatych rokov sociológovia hovoria o nástupe „spoločnosti služieb“, resp. postindustriálnej spoločnosti (Daniel Bell). Bol to čas, kedy vysokoškolské štúdium už prestávalo plniť očakávania, ktoré sa s ním spájali a jeho absolventi nemali automaticky otvorené dvere do salónov elít, ako to bolo v prípade ich predchodcov. Navyše boli konfrontovaní s paternalistickým prístupom zo strany svojich profesorov, čo ich nútilo zamýšľať sa nad každodennými mechanizmami manipulácie a represie, ktoré sú všadeprítomné v demokratických spoločnostiach.


alberto_korda_che_guevara.jpgAlberto Korda: Che Guevara.

Aj my máme možnosť konfrontovať sa s nimi (ibaže s hnutím odporu je to dnes akosi „iné“ ako kedysi). Nešlo o náhodu,  ako pripomína vo svojej knihe „Hnutí 68 na Západě“ Ingrid Gilcher-Holteyová (Praha, Vyšehrad 2004). Hlavnou sociálnou silou, ktorá artikulovala nespokojnosť a potrebu demokratickej premeny kapitalizmu, presnejšie nájdenia jeho demokratickej alternatívny v tom čase (k čomu dodnes nedošlo) sa stali práve vysokoškolskí študenti. Oni sa postavili prví do čela (neskôr) masového hnutia mládeže, ktoré dokázalo otriasť krajinami oddelenými od seba vodami Atlantického oceánu. Hlavným posolstvom hnutia sa stalo posilnenie participácie a vzbura proti „autoritám“ na vysokých školách a pracoviskách. Vtedajšie „ staré štruktúry“ starnúceho Západu a Východu už nemali čo ponúknuť mladým ľuďom, ktorí túžili po premene ľudského vedomia. Práve to umožnilo, že si svoje nerovnoprávne postavenie začali uvedomovať aj iné segmenty spoločnosti – „nová“ robotnícka trieda kvalifikovaných robotníkov, okrajové skupiny, ženy, etnické a rasové menšiny. Vďaka tomu možno hovoriť o veľkej revolúcii mládeže, ktorá zanechala svoje stopy na Západe i Východe, kde rovesníci napr. českých a slovenských študentov na Západe vnímali ako zdroj nespravodlivosti kapitalistický systém, to znamená protiklad hľadanej demokratickej alternatívy kapitalizmu, u nás to bol zasa protiklad hľadanej demokratickej alternatívy socializmu. Oba hľadané „filozofické modely spoločenského ideálu“ vo svojej realizácii stroskotali, tak ako stroskotala celá spomínaná revolúcia mládeže šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Hnutie nenašlo spojencov v politických kruhoch a postupne bolo vládnucimi mocenským a administratívnymi zložkami spoločnosti (násilne a diplomaticky) rozložené, zbavené pečate súrodého konglomerátu, a napokon rozbité a vyvrhnuté odstredivou silou vďaka ozbrojeným i neozbrojeným zásahom (tiež pôsobením rôznych tajných agentov, vymývačov mozgov a všakovakých „kazateľov“) do marginálnych sfér spoločenských štruktúr, kde prežívalo až do svojej smrti v sedemdesiatych rokoch. Vnútri osamotených parciálnych komunít. Niektoré z nich sa „prepadali“ do sféry blízkej asociálnym formám života či neprispôsobivých vrstiev spoločnosti. Iní z jej reprezentantov pochopiac situáciu smerujúcu k strate a odmietaniu pôvodného odboja sa vydali na cestu komerčne úspešných mladých umelcov, hudobníkov, postmoderných zábavačov alebo podnikateľov (pokiaľ prežili v zdraví peklo vietnamskej vojny a bol im umožnený návrat domov), resp. „presídlili“ z ulíc a prírody do rodných košiarov svojich bohatých rodičovských a rodinných zázemí. A tak sa z detí kvetou, „hippies“, stali takpovediac z noci do rána tzv. „youppies“ – t. j. zlatá mládež. Tá nosila ešte chvíľu dlhé vlasy, ale nie pre nenahraditeľný pocit slobody a voľnosti, ktorý v nej vyvolával idúc na motorke naprieč Amerikou vietor vejúci im do tváre, ale pre pohodu a reklamnú  krásu.   

+ + +

13_woodstock_plagat.jpg„Svet bol v dobrých rukách a chcelo sa mi plakať…“ napísal kedysi Allen Ginsberg, jeden z popredných predstaviteľov hnutia mladých, Američan, ktorý navštívil na svojich cestách roku 1968 aj Bratislavu, aby v jednom z miest tzv. východnej Európy mladých ľudí posilnil v presvedčení o správnosti ideálov, akými sa stali a na celom svete skrývali pod pojmami - láska, mier, kvety, bratstvo. Sprevádzal ich odpor proti vojne a násiliu: Angola, Vietnam, jadrové výbuchy na atole Bikiny, alebo San Francisco, Los Angeles, Washington, Paríž, Berlín, Praha, Londýn – Hyde Park a – Woodstock. To boli a sú znamenia, ktoré sa zjavovali na kulturno-politických nebesiach danej doby.

Zvlášť milovaný a zatracovaný  Woodstock. Ikona a záplata na zodratých džínsoch. Hudba a poézia. Tóny a texty piesní. Revolta a umenie. Výraz umeleckej kultúry mladých ľudí, ktorá nám zanechala svoje nezničiteľné korene. Už nikdy nikde sa o podobnom festivale, a keby len  festivale, ale aj stretnutiach – happeningoch mladých ľudí nenavravelo a nenapísalo toľko, ako o tomto legendárnom podujatí. Ani dnešné megakoncerty premyslene šoubiznisom „vyrobených“ megahviezd si s ním nemôžu merať sily. Woodstock bol a ostal v našej duši zakotvený. Raz a navždy.


15._pablo_picaso_holubica_mier_1962.jpgPablo Picaso: Holubica mieru, 1962.

Niet sa čo diviť, že to všetko vytváralo vrásky na tvári predstaviteľov establishmentu veľmocí, generálov armád svetových mocností a strpčovalo život dovtedy uctievaným modlám z cirkevných kruhov, hrdiacich sa svojou dvojtisícročnou históriou, ktorí zrazu prestali zaujímať mladých ľudí. Nemali im totiž čo povedať ani ponúknuť. Nedokázali ich osloviť svojou scholasticky „nemennou“ pravdou. Nedokázali konkurovať novým myšlienkam (napr. Jeana Paula Sartra a filozofii existencializmu, kde je Boh /?/ – ostal mŕtvy) lásky a mieru, ako ich pertraktovali vo svojich básňach, textoch piesní, hudbe a výtvarnom umení „beatnici“ – Lawrence Ferlinghetti, Jack Kerouac, Gregory Corso a i. – „deti kvetov“ a im naklonení súpútnici a prívrženci. Dokonca nestačila ani svetská moc a brutalita ozbrojených policajných zásahov v USA, Paríži, Londýne proti demonštrantom s portrétom Che Guevaru na prsiach, odmietajúcim komerčný kapitalizmus a zakrpatievajúce hodnoty pravicovo konzervatívneho tradicionalizmu.

Zomrel Martin Luther King? Nevadí, jeho posolstvo tu ostalo žiť s nami! Zavraždili Che Guevaru? No a čo, tričká s jeho legendárnym fotoportrétom nosí mládež na celom svete stále, a bude ich nosiť naďalej. Asi taký bol postoj mladých ľudí v tých rokoch k svetovému názoru odmietajúcemu akékoľvek formy ubližovania, alebo diskriminácie. Veď ktože by už chcel byť diskriminovaný?!

+ + +

17_john_lennon_x.jpgJohn Lennon.  Ježiš Kristus.

18._jezis_kristus_x.jpg




















Legendárne postavy pôvodnej subkultúry – dnes  klasikov rockovej hudobnej scény a alternatívnej vizuálnej kultúry šesťdesiatych rokov, ako boli a ostali John Lennon, Mick Jagger, Jim Morisson, Janis Joplin, Jimi Hendrix, Eric Clapton, Bob Dylan, John Mayall, Jimi Page, skupiny The Beatles, The Rolling Stones, Doors, Jethro Tull, Led Zeppelin, Ten Years After, a i., u nás zasa českí Olympic, Blue Effect, slovenské Prúdy, Collegium Musicum (aby som spomenul iba tie najvýznamnejšie), časopisy Musical Express, Melody Maker, Rolling Stone, Bravo, Mladý svět, Aktuality Melodie, Reportér, Zápisník, to všetko spoluurčovalo tvár doby spolu s výtvarnými experimentmi Andyho Warhola v jeho Factory, pop-artom  Roberta Rauschenberga, Roya Lichtensteina, supermodelkou Twiggy a minisukňami, monumentálnymi prehliadkami minimal-artu Maxa Billa v New Yorku, ale aj zvukovým záznamom hovoreného slova prvého človeka vo vesmíre, kozmonauta Jurija Gagarina, či filmovými projekciami a dokumentmi, ako boli Antonioniho film Zväčšenina, Schlesingerov Polnočný kovboj, Hopperova Beztarostná jazda, alebo neprekonateľná Jahodová proklamácia s hudobným sprievodom skupiny Crosby, Stills and Nash.

Všetci nositelia nového názoru a výrazu či výzoru v umení a živote sa snažili o jednotu v inom než geografickom rozmere štátnych hraníc vtedajších krajín na politickej mape sveta, hraníc chránených na oboch stranách po zuby ozbrojenými žoldniermi. Tam spočívajú príčiny vzniku onoho staršiu verejnosť poburujúceho filmu Bed-in poukazujúceho na Lennonov nahý „festival“ v posteli s Yoko Ono, ktorý opäť raz „vyhecoval“ katolícku cirkev, čo v dôsledku „prekračovania stanovených hraníc umenia“ prestala byť happy.

+ + +

19._pablo_poicasso_guernica_1937.jpgPablo Picasso: Guernica, 1937

Treba si to uvedomiť práve dnes,  keď v mene „hraníc umenia“, ktoré niekto vymedzil a vymedzuje,  a čo je hlavné, žiada ich dodržiavanie, zrazu akoby očistne šmahom ruky zmýva – všetko, čo je a čo tu bolo predtým, čím sme žili – a čo zanechalo v našej histórii svoju stopu. Danú, nemennú. Skrátka to, čo platí v jednom prípade, musí platiť aj v druhom, vo všetkých ostatných prípadoch. Hoci sa dnes „sloboda tvorby“ veľakrát zmýva a zatracuje v mene lacného šoubiznisu a kultúrneho priemyslu, biznisu, kde nikto nikdy nevie, koho zajtra kultúrni manažéri „vyklonujú“ na hviezdu vďaka jednej, dvom lacným odrhovačkám bez toho, aby zaujali niečím pôvodným, okrem dobrého technického vybavenia a kvalitnej výbavy. Hviezdy, ktorým zväčša (nechcem sa nikoho dotknúť) slová filozofia a vlastný názor nehovoria takmer nič (hoci ich používajú bezprecedentne skoro všetci), a pojmy ako umenie či  poetická imaginácia, ešte menej.  

„Sme slávnejší ako Ježiš Kristus…,“ dovolil si vysloviť John Lennon v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a – to nemal robiť. On a jeho súpútnici boli označení za bezbožníkov znevažujúcich kresťanstvo a cirkev, ako keby sa zbožnosť a bezbožnosť dali merať vyslovenými slovami a použitými výrokmi. Zvýšil sa tiež mediálny tlak na ich osoby, aj katolícky fundamentalizmus odhalil svoju tvár.  Stalo sa niečo, čo nemohol preniesť len tak cez seba.

+ + +
 
20_dictator.jpgCharlie Chaplin vo filme Diktátor, 1940.

Dnes však (myslím si) sa oplatí žiť v presvedčení, že ide – vzhľadom na nadpis tohto článku  a slobodu umeleckej tvorby – predsa len o podobnosť čisto náhodnú ?! Aj keď sa „primerane – neprimerane“ ozvala istá časť verejnosti zastúpená katolíckou cirkvou s rezolútnymi výhradami voči obsahu jednej divadelnej hry s tým, že ide o urážku cirkvi a jej najvyššieho predstaviteľa, a tým aj  urážku veriacich. Že ide o nepriame propagovanie ak nie navádzanie na užívanie drog a omamných látok, pornografiu atď. Neviem. Inscenáciu som nevidel. Nemal som kde. V Poľsku ju zakázali a u nás ju neuvádzali. Jednoducho – sem neprišla. Myslím si však, že „rozruch“, ktorý vyvolala, nemôžeme brať vážne. Azda išlo o pocit, ambície akéhosi mravokárcu, ktorý by mal svojím konaním ľudské srdcia predovšetkým otvárať, nie ich zatvárať.

Nechce sa mi totiž veriť, že v umení sa vždy musí niečo niekým znedobriť, zahaliť do iného šatu, aký mu v skutočnosti prislúcha. Napokon, človek a tvorca umenia necháva na seba pôsobiť podnety z najrôznejších oblastí spoločenského a kultúrneho života. Impulzy, ktoré nemožno oddeliť, pretože iba vedno dokážu človeka ovplyvniť, zaujať a kamsi viesť. Inšpiráciu treba vnímať nielen ako zmysel okamžiku, ale aj ako viacvrstvový nános poznatkov, stretnutí, pocitov a myšlienok, ktoré si človek počas svojho života ukladá v podvedomí.

Vedome i nevedomky. Jednoducho žije, chodí, díva sa a ukladá si do pamäti vnemy. A potom, často ani netušiac, prečo práve teraz a v túto chvíľu, načrie do svojich útrob a vyberie si z nich. Myšlienku, pocit či melódiu. A namaľuje obraz, alebo napíše hudobnú skladbu, divadelnú hru. Tak to má byť.
Nuž, a že niekto voči jednej z divadelných hier protestoval? Nevadí. Nič sa nestalo. Žiadny politický režim, spoločenské zriadenie, žiadne náboženstvo nemôže predsa určovať hranice umenia. A zakazovať ich prekračovanie v mene tzv. „vyšších cieľov“. Ani v mene boha. A keď áno, tak sa treba sa spýtať – ktorého?

Úvodné foto

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984